Bohinj – Soča – Arco – Benátky, alebo ako bolo na letnej dovolenke

Štvrtok 28.8.

Štvrtok 15.30, konečne vyrážame smer Arco (s niekoľkými zastávkami).
Cesta je pohodová, a tak rýchlo zabúdame na pracovné povinnosti a všetko, čo
sme nestihli spraviť. Večer prichádzame do Bohinjskej Bystrice v Slovinsku a
ubytovávame sa v kempe Danica
na luxusne upravenom zelenom trávniku . Za noc zaplatíme 11e/os a nestačíme
sa diviť, čo všetko kemp ponúka (teplá voda, čisté WC a  sprchy na
každom kroku, sušiče vlasov aj v pánskych sprchách, práčovňa, špeciálne
priestory na umývanie riadu, pekáreň, rybí a potravinový trh, tenisové
kurty, športoviská……).

Piatok 29.8.

Ráno nás ohromí pohľad na čistú rieku tečúcu pár metrov od nás a
vychutnávame si raňajky. Berieme sprievodcu, lezecký materiál a snažíme sa
nájsť oblasť Bohinj. Za parkovné treba platiť 1,50e/hod, čo nám skriví
úsmevy na tvári. Po 10 min chôdze nachádzame prvý sektor aj s malým
parkoviskom, o ktorom zjavne vedia len miestni lezci (istiť sa dá priamo z
auta). Na zoznámenie sa so skalou vyberáme cestu za 4c s hrdzavou karabínou
namiesto prasaťa. Postupne „zvyšujeme” náročnosť a lezieme krásne 5c platne.
Skaly sú otočené na JV, a tak nás slnko vyháňa na iný sektor. Naliezame do
prvej cesty, ale po niekoľkých nechcených spŕškach s vodou z chytov je nám
jasné, že sme doliezli. Balíme a presúvame sa do kempu
Zlatorog. Zaplatíme síce o 1,5 e/os viac, ale komfort nie je ani
zďaleka taký ako v Danici. Teplá voda nie je samozrejmosťou a ani rovinku na
stanovanie nie je až také ľahké nájsť. Úžasný je však výhľad na hory,
tiahnuce sa popri jazere Bohinj, priamo zo stanu.

Sobota 30.8.

Budíme sa do pekného slnečného rána a tešíme sa na ďalšiu lezeckú oblasť pri
Bohinjskom jazere – Peč. Po skúsenosti z predošlého dňa ignorujeme
sprievodcu a namiesto parkovania pri kostole sa snažíme zájsť čo najbližšie
k skale. Parkujeme (na hulváta) pri turistickej značke Peč a ďalej
pokračujeme peši. Po pol hodine sa zhodujeme, že ideme zle a vraciame sa k
autu. Zhodnotíme možnosti a parkujeme pri penzióne Bohinj, asi 200m ďalej.
Do 15min sa po cyklochodníku dostávame pod skaly. Skala má úplne iný
charakter, je dosť ostrá a po vylezení pár ciest máme pocit že sme hladkali
ježka 🙂  V tomto sektore sa nachádzajú pekné, dlhé cesty, aj
dvojdĺžky.

Cestou k Soči doplníme energiu v miestnej čokoládovni a zastavujeme sa v
“the most spectacular and hiden place in Slovenia – Vintgar”.
Či je to most spectatular je na vlastnom uvážení, ale stojí to za pozretie
🙂

Pokračujeme cestou cez sedlo Prelaz
Vršič 1611mnm, pri ktorej sa žiaden člen posádky nenudí a slabšie
žalúdky budú mať dosť veľké problémy s udržaním svojho obsahu 🙂 Večer
nocujeme vo vodáckom campe v obci Cezsoca. Žiadna recepcia, kontrola, nič.
Každému je všetko jedno. Ak by sme sa neprihlásili vo vedľajšom obchode,
mohli by sme tam nocovať zadarmo. Kemp je malý, ale príjemný, dobré miesta
na stanovanie, vcelku veľká kuchynka so sporákom  (predpokladáme, že
vždy plná Slovákov). Nevýhodou je studená voda v kuchynke a poplatok za
každú sprchu.

Nedeľa 31.8.

Ráno sa pokúšame zistiť, či sú ešte nejaké voľné miesta v raftoch. Máme
šťastie, do pol hod sa vyráža. Fasujeme neoprény, výstroj a okolo 10.00
sedíme v rafte na Soči. Počasie nám praje.  Je príjemne teplo a Soča má
na koniec augusta vcelku vysoký stav, čo nám umožní splaviť celý stredný
úsek (20km).  Na zvýšenie adrenalínu si môžeme skočiť do vody z 8m
skaly. Zaujímavý zážitok. Do lana sa padá lepšie 🙂 Po 3 hodinách sme na
konci splavovaného úseku, odovzdáme čo sme nafasovali a popri obede
sledujeme blížiacu sa búrku. Na raftoch sme boli cez slovenskú cestovku Aqua Adrenalin Černý, ktorá
pôsobí na Soči už 13rokov. Pred nami je dlhá cesta do Arca. Opäť raz
nekonečné serpentíny, dlhé tunely a asi prvýkrát zažívame zápchu aj v
tuneli.

Do “Arca” prichádzame neskoro večer, úplne zničení, v daždi a silnom vetre.
Pre istotu ostávame v campe
Paolino  pár km pred Arcom. Kemp je malý ,útulný. Je tam
kuchynka, teplá voda, sprcha, wifi….. Vítajú nás basejumperi s otázkou, čí
nie sme hladní. Tu sa nám bude určite páčiť.

Pondelok 1.9.

Budíme sa do ufučaného rána a je nám jasné, že dnes na skaly nepôjdeme.
Konečne dorazíme do vysnívaného Arca a v campe ZOO od nás pýtajú
27e/noc/2os. Pokrčíme ramenami a hľadáme ideálne miesto na spanie. Pri
preparkovávaní si Miško nevšimne stĺp uprostred parkoviska a dá svojmu
Mondeu nový dizajn. Deň preflákame v Arcu a dúfame, že nový deň prinesie
krajšie počasie. Kemp ZOO má niekoľko výhod, ale našli sme aj nejaké mínusy.
V kempe je erárny plavecký bazén (studenšia voda), blízko do mesta (cca
10-15min), elektrika a voda pri každom mieste na stanovanie (treba
redukciu), ráno čerstvé pečivo (ale až od 8:00). Čo sa týka mínusov kemp je
dosť veľký a preto aj hlučnejší. Čo nás najviac sklamalo, boli mizerné
sociálne zariadenia (záchody bez dosky – sedieť na porceláne alebo na
šlapákoch), sprchy boli dosť špinavé a cena tiež nie najnižšia.

Utorok 2.9.

Po chutných raňajkách (čerstvé pečivo urobí aj z tuniaka z konzervy
pochúťku) ideme konečne na skalu. Vybrali sme cesty blízko kempu
v oblasti Parete di San Paolo, na nástupe sme po cca 25min (keď viete
kam ísť je to 15min). Do cesty La cengia rossa nalieza iná dvojica
a tak ako prvú lezieme Caldo inverno. Cesta je podľa sprievodcu za
5c/S1. Zo Slovinska sme boli vcelku rozlezení a tak sme za 2,5hodiny
preliezli 180m/ 7 dĺžok. Spokojní, ako nám to dobre abez väčších problémov
išlo, schádzame dole. Najskôr netrafíme správny chodník a musíme sa
vracať, ale do 40min sme opäť na nástupe. Prelievame vodu z 1,5l
plastovej fľaše do hliníkových a dopĺňame energiu banánom (vodu aj
banány sme si tu nechali ráno). Cesty sú hneď vedľa seba cca 20m. La ceniga
rossa 5c/S1 má byť podľa hviezdičiek zo sprievodcu krajšia a tak sa
hneď púšťame do lezenia. Prvé 2 dĺžky preliezame vcelku rýchlo, ale v 3
dĺžke asi 5m nad štandom je miesto kde to Marcelka bohužiaľ neprelieza na OS
a po niekoľkých pokusoch si sadá. Po chvíľke oddychu to prelieza. Tesne
pred tým ako dolieza k štandu nás dobiehajú Rakúšania, ktorí sú dosť
otravní a miesta na štandoch nie je moc veľa. Nasledujúce dve dĺžky
Mišo spája, aj keď štanduje asi 3m pod štandom. Posledné 2 dĺžky sú už ľahké
a pekné. Obe cesty mali byť rovnako náročné, ale obaja sme sa zhodli že
La ceniga rossa bola oveľa ťažšia ako Caldo Inverno. Odistené boli obe
super, takže hodnotenie S1 bolo zodpovedajúce. Rovnakou cestou dole berieme
z nástupu naše smeti a tak sme vcelku rýchlo v kempe.
V kempe sa okúpeme v bazéne a presúvame sa pod Plache zebrate
do kempu Agricamping Paolino, kde sme už boli noc predtým. V kempe
prvýkrát za dovolenku staviame stan (doteraz sme stále spali v aute),
varíme večeru a pri pivku debatujeme s basejupermi, ktorí nám
púšťajú ich videá zo skákania(padania).

Streda 3.9.

V noci a ráno opäť prší. Platne už pri pohľade z kempu
nevyzerajú sucho a utvrdzujeme sa o tom aj pod skalou. Dúfame, že
v informačnom stredisku v neďalekom mestečku Riva di Garda nám poradia,
čo sa tu dá robiť aj v takomto horšom počasí. Žiaľ, poradia nám len
atrakcie, o ktorých sme už vedeli a tak sa po prechádzke po meste
presúvame na feratu
Rio Sallagoni, ktorú nám deň predtým odporučil Mišov brat. Podľa jeho
informácii má byť ferata v rokline a mala by sa dať prejsť aj keď
prší. Parkovisko pod nástupom nachádzame bez problémov a cez vinice
plné sladkého hrozna kráčame na nástup. Ferata je primitívna, priam detská,
istenie zdržuje. Predbiehame rodinu s deťmi a za krátkym lanovým
mostom ďalších ľudí. Dosiaľ ľahká ferata pokračuje prechodom cez koryto
potoka, ktorého hladina je vďaka dažďu dosť vysoká. Miestami nevieme kadiaľ
pokračovať, inde si zasa musíme navzájom pomáhať, aby sme si nenamočili naše
nízke topánky a nešmykli sa na mokrých skalách. Po hodine a pol
sme na konci feraty, degustujeme nedozreté kyslé kiwi a kupujeme si za
2€ lístok na prehliadku zrúcaniny hradu. Z veže hradu fotíme Plache
Zebrata a kocháme sa výhľadom. Cestou k autu „kradneme“ pár
strapcov hrozna a zvyšok dňa opäť shoppingujeme v Arcu.
Navštevujeme lezecký secondhand (hneď vedľa obchodu Red Point), ktorý nám
odporučil basejumper.

Štvrtok 4.9.

Cez noc a ráno opäť prší, ale predsa sme sa odhodlali ísť liezť.
Vyberáme len trojdĺžkovú cestu Giusy 5b/A0/S1/3*. Nástup je dosť mokrý
a istenie každý druhý meter v nás vyvoláva pocit blaženosti.
V druhej dĺžke nám aj mierne zaprší a tak lezieme hlavne opatrne.
Doliezame tretiu dĺžku a zisťujeme, že dole sa dá ísť aj choďákom.
Keďže Marcelka nechala topánky na nástupe, dole musíme zlaňovať.
Z nástupu berieme veci a rozhodujeme sa, že dnes vylezieme ešte
jednu cestu. Vyberáme cestu Spinelo 6a/S1/4* blízko kempu.  Mišo
odbieha odfotiť cestu zo sprievodcu a doplniť vodu do fľašky. Cesta je
rôznorodá. Od škrabiek, cez madlá, klesajúci traverz, až po platne
so zvislými rínami. Poslednú dĺžku za 6a Marcelka prelieza
s nadšením zo super lezenia a po vrcholovej fotke sa zapisujeme do
vrcholovej knihy. Cestu zlaníme na 4krát. Posledné zlanenie (Mišo spojil 2
dĺžky) je tesné, ale s trochou akrobacie zlaňujeme až na nástup. Balíme
laná a do 10min sme v kempe.
Večer sa v kempe opäť schádza komunita basejumperov pri veľkom stole
a večeri. Vyberáme cestu na ďalší deň a dúfame, že už nebude
upršaný.

Piatok 5.9.

Ráno nám konečne neprší, a tak sa po rýchlych raňajkách presúvame na
nástup cesty Fantatitoli 6a 2xA0/S2/4*. Po krátkom hľadaní nástupu naliezame
do cesty a užívame si super lezenie vo vyvážených dĺžkach. Prvé
hákovacie miesto je hladká (zrkadlo) asi 3m platňa, ale druhé miesto
preliezame čisto. Na vrchole cesty sme nadšení zo super lezenia, ale zároveň
aj smutní, lebo musíme odísť. Zlaňujeme na 3 krát a poslednýkrát na
tejto dovolenke kufrujeme laná. V kempe balíme stan a cez rýchly
nákup v Arcu odchádzame smer Benátky. Ideme opäť mimo diaľnic
a kocháme sa okolím. V jednej dedinke/mestečku sa zastavujeme na
večeri. Talianska kuchyňa je skvelá  Pred 10 večer prichádzame po troche
blúdenia do kempu Villággio
Turistico Adriático. Ideme si omočiť nohy do mora a unavení
zaspávame pri hudbe z neďalekej diskotéky.

Sobota 6.9.

Budíme sa do slnečného rána a presúvame sa autom do dediny Punta
Sabbioni na konci polostrova litorale del Cavallino, odkiaľ premávajú lode
do Benátok a na okolité ostrovy. Kupujeme si 24h lístok na MHD
a nastupujeme na loď smer ostrov Burano. Tento ostrov je špecifický
pestrofarebnými domčekmi a šikmou vežou. Po hodine túlania sa po
ostrove nastupujeme opäť na loď, smer ostrov Murano. Tento ostrov je známy
výrobou Muranskeho skla. Všetky sklenené výrobky, ktoré sa dajú kúpiť
v Benátkach, pochádzajú z fabrík z tohto ostrova.
Navštevujeme takúto fabriku a za 2€ poplatok sledujeme asi 5min ukážku
výroby vázy a skleneného koňa. Prechádzame sa po meste
a uvažujeme, z ktorej zastávky lodí asi plávajú lode do Benátok.
Okolo obeda prichádzame do Benátok. Pozrieme si všetky známe pamiatky
a sme mierne znechutení z toho, ako sa tu zarába na úplne všetkom.
Z tepla a chodenia sme dosť unavení. Využívame miestnu MHD (lode)
a vychutnávame si pohľady na mesto, ktoré sú z lode úplne iné ako
z prepchatých uličiek. Po celodennom chodení sa nám už večer ani nechce
ísť k moru (asi 200m) a tak po večeri (dojedenie posledných zásob)
a dobrom talianskom vínku ideme spať.

Nedeľa 7.9.

Ráno je trochu pod mrakom a dosť fúka. To nás ale neodrádza a kúpeme sa
v mori. Poprechádzame sa trochu po pláži a uvedomujeme si, že
dovolenka skončila. Pred sebou máme už iba 8 hodinovú cestu do Bratislavy.
Okolo 11.00 vyrážame. Do Bratislavy prichádzame okolo ôsmej večer síce
fyzicky unavení ale psychicky oddýchnutí.

Čo sa nezmestilo do jednotlivých
dní:

Somár zožerie aj červený melón, ale iba z ruky a po malých kúskoch
ktoré nemusí odkusovať.

MK: Haha, takú sprchu som dostala 🙂 leziem si leziem a ako siahnem do
jednej diery, plná vody. Pustiť sa nemôžeš, tak držíš a po ruke ti tečie
prúd vody :):);):):) tak sme doliezli.

Len tak na okraj…..by ste neverili v čom ľudia spávajú keď kempujú.
Saténové pyžamo, chlapík v nočnej košeli, zo spŕch idú v županoch (aj
chlapi) ….. noo, kadečo sa nájde. A vedľa nás nejakí Angličania v stane,
na nohách mokasíny, oblečení v slušných košieľkach Tommy Hilfiger 🙂

Arco je malinké mesto plne obchodíkov, samozrejme športových. Toľko
lezeckého materiálu nemá celé Slovensko koľko tuto v jednom mestečku.

… aj keď musím povedať že ma celkom nasrali, keď istenie dali aj na lesný
chodníček. Slovenský raj by zavreli, lebo by sa im zdal nebezpečný 🙂

… Aj keby chceli, tak sa tam neutopia 🙂

Sumár:

Za 11 dní sme najazdili 1975km. Vyliezli sme 17 ciest + 1 feratu
a 1270 výškových metrov. Splavili sme cca 20km divokej rieky. Prespali
sme v 6 rôznych kempoch.

Odporúčaný sprievodcovia:

Slovinské skalky: SLOVENIA
SPORT CLIMBING GUIDE
Arco – viac-dĺžky: ARCO
WALLS
Arco – skalky: ARCO
Rock

Na záver ďakujeme Tomašovi Chlupíkovi za zapožičanie sprievodcov Arca (máš
u nás pivo).