Skalkotrip II

Kaľamárka

Zobrali sme to okružne v protismere hodinových ručičiek a tak sme sa ocitli na Detve v kraji holopupkáčov a to v čase kultúrneho vrcholu t.j. folklórneho festivalu.



Márnym čakaním na imaginárny salaš, ktorý sa mi zafixoval z jarnej cesty na Kaľamárku, sa neobjavil a tak sme skončili v pizzerii v Detve. Posilnení sme pokračovali už priamo na Kaľamárku, kde sme našli super miestečko s ohniskom, podstromovým tieňom a vodovodnou točkou s pitnou vodou priamo nad dolnými skalami. Stany sme stavať nemuseli bo nebolo aké keďže Tomáš s Maťom sú zástancami teórie „Všetky cesty vedu cez NOVÁKY“ a tak sme sa šli porozhliadnuť po dolných skalách a samozrejme sa aj trošku rozliezť.

Na omak sme dali to najľahšie, čo nám Kaľamárka môže ponúknuť veď na andezite nelezieme každý deň. Prvý deň sme zakončili ohníkom a čakaním na chalaniská, ktorí prifičali až po polnoci.
Vzhľadom na to, že sme stanovali priamo nad skalou s prístupom, ktorý zaberie asi tri minútky a to smerom nadol netreba riešiť transport jedla a navariť si môžete kedy len chcete. V sobotu sme sa už začali lezeniu venovať vážnejšie. Liezli sme do obtiažnosti 6, pričom sme sa nebránili ani zakladaniu si kvôli menšiemu morálu z vyššie umiestnených prvých borhákov. V jednej z najdlhších ciest (cca 25m) pri spúšťaní vyletelo vplyvom pnutia lana prvé postupové istenia vo forme najsamväčšieho Messnerovho trikamu a skoro si zo sobou vzal aj časť Tomášovho chrupu.

V ten deň sme vyliezli nami ohodnotenú za najkrajšiu cestu Peťov zárez (V/V+) venovanú pamiatke P. Kollera, prvovýstup J. Hazucha – I. Koller v roku 1970. Večer sme si dopriali aj trochu kultúry veď v Detve pravé prebiehali Podpolianske slávnosti. Stánky nič moc, obyčajné trhy ale samotný program v amfiteátri bol istotne vynikajúci(to len tušíme podľa množstva ľudí v ňom). V nedeľu sme sa odpútali od dolných a nechali trochu gumy a kože aj na horných skalách. Moc sme tam nepoliezli keďže sme chceli dodržať aspoň ako také zásady hygieny a kúpalisko v Detve bolo otvorene len do18-tej. Dali sme očistu nejaké to pivo, hnusný langoš, nakúpili niečo na pitie a niečo aj na jedenie a späť do base campu. Večer sme si ešte trochu poliezli na dolných až do mrku. V noci nám prvý krát spŕchlo a tieto spŕšky nás sprevádzali až do Bratislavy. V noci za búrky mali chalani žúrku v aute, kde pocítili potrebu vypiť všetko pivo čo bolo. Katka sa po chvíľke pridala, ja som mierne podcenil príchod a tak mi ostalo už iba jedno pivečko. Rasťo s Magdou chceli spať, ale vďaka hlasnej hudbe z auta sa im to aj tak nemohlo podariť.

Po daždi nám zostala len turistika a najbližší kopček bol Poľana a k tomu ešte aj s horským hotelom tak sme šli na prieskum. Na hoteli sme sa posilnili a s vedomím, že zmokneme sme sa vydali na Poľanu. V búrke za sprievodu hromov a bleskov sme dosiahli vrchol otočili sa okolo dubáka a šup ho rýchlo dole, nech nás blesk netrafí. Večer sa nedal kúriť oheň, tak sme si zachujili v spoločenskom stane (pôvodne to mal byť stan pre Maťa a Tomáša, ale keď im sa viac páčilo spať v aute). A tak sa prvý krát využil. Urobil som si osobák – zchujil som sa v priebehu štyroch kôl (žeby to bolo tým jabĺčkom?). V noci opäť pršalo, čo nás utvrdilo že je čas na presun do nami vysnívaného mesta Gelnica, ktoré že vraj v ničom nezaostáva za Parížom, ale to je iný príbeh. Pri odchode sa nám naskytol nádherný pohľad na mliekom zaliatu Detvu z vyhliadky nad dolnými skalami .

Kaľamárku sme opustili aj keď zvyšok výpravy už nestihol navštíviť takú významnú pamätihodnosť akou je Očovská vyhliadka, kde Marína Pišlová inšpirovala Andreja Braxatorisa. V súčasnosti sa to už vyhliadkou len nazýva, bo kvôly vysokej vegetácii je vidieť len na pár metrov vpredu, pár metrov nadol a pár kilometrov nahor.

Aby sme zachovali prieskumnícky charakter tejto akcie ešte pár slov ku Kaľamárke:



Kaľamárka, i keď nie každý to uvádza s mäkčeňom, je po detviansky správne. Stránka venovaná lezeniu na Kaľamárke aj keď stále vo vývoji, na ktorej sa môžete dočítať aj niečo o histórii aj súčasnosti kalamarka.lezec.sk a ubytovaniu kalamarka.szm.sk.
Inak skala je to veľmi pekná, na ktorej je super vidieť ako postupne tuhli lávové prúdy s peknými oblinkami na konci. Je to viditeľné predovšetkým na dolných sklách v okolí múrika. Dobre držia nohy a ruky si musia zvyknúť na chytanie iných štruktúr ako sme zvyknutý z vápna, veľa vodorovných oblých chytov, malo zvislých a malo krídiel. Miestami je tam dosť špiny a machu najmä na menej lezených cestách. Horné skaly prešli kompletným odmachnením až na legendárneho Indiana. Celá Kaľamárka je nanovo preistená a aj doistená ale aj tak je potrebné si vziať zo sebou trochu morálu na dosiahnutie prvého istenia. Každá cesta končí prasaťom, takže ten kto si nerobí ťažkú hlavu z čistoty štýlu si pokojne môže hodiť lano z hora a liezť na toprope. Takto sa dá liezť veľa ciest, keďže vrchol dolných aj horných skál tvorí plošina. Na môj vkus je hodnotenie obtiažnosti trochu tvrdšie ale to je asi vec zvyku na iný podklad.

Turniská

Cesta bola pokojná až po Krásnohorské podhradie. Odtiaľ pokračovala do Gelnice akože hlavná cesta, rozbitá široká asi tak že keď sa objavila tatrovka museli sme si trochu cúvnuť aby sme sa vyhli. Všetko sa však zmenilo po prekročení hraníc gelnického okresu. Cesta už nebola tak rozbitá. Ked sme prekonali kopec vstúpili sme do rázovitej bohom zabudnutej doliny (nemyslene hanlivo).

Ide o súčasť Gotickej cesty čo je 276 km dlhý turistický okruh. Vedie 24 obcami a 9 mestami nachádzajúcimi sa v Národnom parku Slovenský raj, Muránskej planine, Slovenskom krase a Pieninách kde poukazuje na hrady, historické jadrá miest, múzeá a katedrály, ale aj dedinské kostoly so vzácnymi stredovekými freskami, meštianske a remeselnícke domy či romantické
kamenné mosty. Keď sme dorazili do Gelnice prvá návšteva viedla k miestnemu holičovi, kde sa dostalo aj Tomášovej hlave patričnej pozornosti (čím sa splnila jeho veľká tužba). My ostatní sme zatiaľ doplnili zásoby tekutého aj pevného skupenstva a vydali sme sa po stopách kempov, o ktorých existencii sme len tušili z leteckých záberov. Hneď prvý nebol v prevádzke a bol spustlý. Tým druhým bol nakoniec komplex s chatkami a bazénom. A tak sme si ho zvolili za naše útočisko na tri noci, aby sme z neho podnikali výpady na Turniská.
Chatka prišla vhod, keďže sme si potrebovali vysušiť veci a ani teplou vodou sme nepohrdli. Večer sme sa usadili v našej novej obývačke a pustili sme sa do Katky za zvukov Senzusu, ktorá oslávila svoje xy-té leto (29).. Ráno nám bolo počasie konečne priaznivé a mohli sme sa už venovať primárnej činnosti nášho výletu. Vydali sme sa do Kojšova, kde sme netrafili prvú odbočku a museli sme sa spoľahnúť na rady miestnych borcov.

Aj po nasmerovaní na správnu cestu a najdení parkoviska sme netrafili správnu odbočku na skaly. Už ani neviem ako dlho nám to trvalo, ale nakoniec sme sa zorientovali a ocitli sa pod obrovskou prírodnou klenbou dominantou celých Turnísk. Keďže na internete sa nenachádza žiaden obstojný sprievodca rozhodol som sa kontaktovať priamo zdroj Jerryho z HK Rozlomity klubu Košice, ktorý mi poslal mapku a zoznam ciest z ich pretekov (Turnatlon), kde sú naznačené všetky pekné lezitelné cesty. V ten deň sme aj niečo poliezli keďže spŕchlo až k večeru. Chalanom klenba nedala pokoja a museli si natiahnuť jednu cestu nad ňu, aby si mohli do nej zlaniť s čím im napokon musel pomôcť Rasťo.


Katka sa to tiež pokúšala vyliezť ale nezadarilo sa tak si zalietala naprieč celou klenbou a narobila toľko vreskotu, že by to postačovalo aj na štvrté pokračovanie. V kempe sme zistili nemilú správu, že reštika v kempe je otvorená iba do 20-tej. Museli sme si zobrat zasoby plechoviek na chatku. Vo štvrtok nádherne slnečné ráno sme využili na dosušenie veci, ktoré sme vyhádzali pred chatku. Rasťo s Magdou sa ponúkli, že poschovávajú veci a prídu neskôr (hlavne topánky a Tomášov spacák bolo treba vysusit). Zvyšok išiel do Kojšova a čakal na schodíkoch pred krčmou kým ju neotvoria. Po dolezení 2. cesty zas začal padať voda čo nám opäť nedovolilo realizovať sa podľa chuti, tak sme si aspoň zakúrili ohník pod klenbou a skúmali sme zasadzené desiatky, ktoré viedli naprieč klenbou.

Na záver opäť pár slov ku Turniskám ako lezeckej oblasti:
Lezecký materiál je zlepenec. Ide prevažne o jedno dĺžkové lezenie, ale nájde sa aj pár dvojdĺžkových ciest, z ktorých je najsamlepšia Evergreen VI. Tá vedie na vežičku, z ktorej je nádherný výhľad na dolinu.
Prevažná časť ciest je vyššej klasifikácie nad 7, ale nájdu sa aj ľahšie. Najmä múr je obsiaty položenými šestkami. Cesty sú pekne odistené so zlaňákmi. Za zmienku ešte stojí suprový 100% prírodný hajzlík vkusne zasadený medzi stromami, ktorý je za klenbou smerom do lesa dole briežkom.
Ubytovanie je možné v rekreačnom areály Zlatník Košická Bela
, kde sme boli ubytovaný aj my, cena bola 1800 sk/noc pre 6 osôb alebo priamo v Kojšove na private kojsov.sk.

Tatry

Na piatok sme mali naplánovaný presun do Vysokých Tatier, kde sme sa mali stretnúť s ďalšími súputnikmi a čo-to poliezť. No ako počas celého týždňa ani Tatry neboli výnimkou a privítali nás dažďom. Takže sme sa rozhodli, že lezecké veci necháme v autách a pôjdeme len poturistikovať. Z pôvodnej skupinky sme ostali len štyria keďže Rasťo s Magdou nás opustili z technických dôvodov. Prvú noc sme prespali na Zámkovského chate i keď plán bol prespať na Zbojničke. V sobotu sme prešli cez Priečne sedlo na Zbojničku a niektorí si ešte išli pozrieť Prielom. V noci sme prespali na Zbojnicke v jedálni v spolocnosti ďalších 30 ľudí.
V nedeľu sme za krásneho počasia zišli do Smokovca a odfičali do BA.

Viac foto môžte zazrieť tu