Balada o vlnitom plechu (Paklenica 2008)

---

28.4.2008 pondelok

Jašter

– Milý môj denníček, Katka zabudla doma jablko v plaste… a veľmi skoro ráno ma nasrali v TESCU.. nemali vietnamské psychedelické krevetové polievky.. parchanti.. zapísal som si do zápisníka trasľavou rukou na úrovni polorozkradnutého objektu colnice na hraničnom prechode Rajka.
I keď, pohľad na kopu štyroch druhov pív v kufri potešil. Mišo je génius. Myslí na detaily.

Mišo zvolil trasu cez Maďarsko, čo bola pre mňa spočiatku záhada. Dnes si myslím, že si chcel zahrať obdobu hry Space Impact v reálnom 3D prostredí, s nadšením sa pustil do kľučkovania medzi autami a kamiónmi na ceste formátu našej okresky lemovanej slivkami. Hlavne nech pred nárazom poriadne uloží level. Ubiehajúca vonkajšia krajina sa veľmi neodlišovala od jednoduchého grafického prostredia v GPS na palubnej doske. Naľavo i napravo veľké obdĺžniky žltých polí repky olejnej, v strede šedá lajna asfaltu. Nad tým modrá obloha. Povedal mi, že v GPS nie je internet, ani lezecké videá. Čím môj záujem o ten krám opadol. Inak, ak sa hneď za hranicou naorientujete v prvej dedine na Lajos Kossuth ulicu, dovedie vás až na chorvátsku hranicu. V každej dedine či mestečku sa tak hlavná ulica volala. Hranicu už spoznáte jednoducho – prvá budova vpravo je zaprášené kino a na druhej strane je kaderníctvo. A ak máte v aute Tomáša, ktorý prechováva pas v ruksaku našlapanom v kufri auta, nemôžete to minúť celkom určite.
Cesta končí v kempe „Popo“, myslím že v najlepšom čo tam je. Pani domu nás privítala a ukázala na Tomáša: „Tomáš!“ Nejde o to, že Tomáš tam v živote nebol, ale kemp s takýmto ezoterickým prístupom k zákazníkom si určite rýchlo obľúbite. Mierne teda zapíjame príchod.
„Dáme si ešte jedno?“, ozvala sa Katka. Nečakaný hnací motor konzumácie.
„Ja len či môžem niečo povedať“, vyšla v ústrety nášmu zamysleniu sa nad jej otázkou. Dali sme si teda ešte po jednom. „Tak takto nám to pivo dlho nevydrží“, vzdychol Mišo. Mierne teda povečeriame.
„Mám strašne rada sáčkovú gulášovú polievku.. som nenormálna?“, zaujímala sa Katka.
Po múriku pochodujú mravce s oranžovými hlavami. Mravce punkáči. Koktejl šelestu slnka na stanových kolíkoch, vôňe pínií a slaného náznaku mora v ovzduší.. NEMÍCHAT, PROTŘEPAT .. tak akosi to je.
Spím vonku.

Mišo
V Paklenici som bol prvý raz v lete 2007, keď sme sa tam zastavili cestou z lezenia na Hvare. Vtedy sme sa tam boli iba popozerať. Keď sme zbadali vysoké steny Aniče Kuk bolo nám jasné, že do Paklenice musíme prísť liezť.
Naplánovali sme si to na týždeň (28.4. – 4.5.) v zostave Katka, Tomáš, Karol a ja. Zvyšok výpravy mal prísť vo štvrtok 1.5. Týždeň pred odchodom ale začal Karolovi štrajkovať chrbát a nevyzeralo to tak, že by mohol ďalší týždeň liezť. Bol z toho dosť zničený, lebo sme sa na Paklenicu obaja tešili. Nemal som teda do Paklenice spolulezca a v trojke sa velké steny lezú ťažko – trvalo by nám to príliš dlho. Naštastie Jašter veľmi neprotestoval, keď som sa ho spýtal, či by nechcel ísť už v skoršom termíne. Vyrazili sme teda podľa plánu v pondelok 28.4. v zostave Katka, Tomáš, Jašter a ja. Cestou sme mali krásne počasie a tak sme sa ešte zastavili na Plitvických jazerách.

 

---

29.4.2008 utorok

Jašter
Veta dňa: „V kaňone možno neprší“.

Lebo len čo som doraňajkoval makrelu, začalo na nás kvapkať. Ale nešlo len tak stáť v kempe a kopať sa do zadku. Prebalíme materiál a vyrážame. V kaňone dážď silnie, urobíme aspoň rekognoskáciu nástupov k plánovaným cestám. Prístup pod Debeli kuk je omotaný páskou s dovetkom, že až do ukončenia súťaže v rýchlostnom lezení vstup zakázaný. Škoda.
Prekračujeme výdatný potok cez kamene a kráčame k pravej časti steny Aniče kuk, pod Stup.

Démonická Aniča kuk si nás pritiahla. Spodná hladina oparu sa vlní ako uhrančivá spodnička, dávajúca v občasnom tanci s vetrom nahliadnuť kamsi vyššie. Ukojiť, alebo neukojiť svoj vertikálny pud? Nahadzujeme sa do lezeckého. Voda steká stenou, ale za pokus to stojí.
Prší, až mi zalieha v ušiach. Pretože prilba. Dážď má tuhý korienok. Vrástol do tejto skaly a pevne sa jej držal. Odliepali sa mi z gatí ešte aj záplaty z kobercovky pásky. Nestihli ani klásť odpor, nieto ešte prehniť. Toto by rozpustilo aj hnedú imidžofffku.. Dosahujem prvý štand neviem v čom, neviem aká obtiažnosť. Pamätám si len ten štand, raz som tadiaľto zlanil dole a nadobudol dojem že aj opačne sa to dá. Podobám sa na vertikálnu socku, žobrodeja skaderukatého. Všade sú slimáky. Plazia sa hore ako bublinky na hladinu akvária. Jeden druh, Mišo ho nazval „UFO“, má ulitu naplocho, otočenú o 90 stupňov. Čistý delír vertikalis. Neskutočné. Druhú dĺžku ťahá Mišo, navádzam ho do smeru k ďalšiemu štandu. Ide to hore a dostavuje sa eufória. Lososy tiahnu proti prúdu. Ak sa spustí prietrž, voľne prejdeme z climbingu na lososing. Paráda. Sme hore na Stupe. V trhlinách hmly sa občas ako zjavenie objaví Brit klina na Aniči. Zdá sa byť vysoko a väčším než v skutočnosti je. Tento pohľad cez optiku nepriazne počasia ma ohromuje. Trčíme tam hodinu, mokneme a necháme sa prekvapovať kaleidoskopom pohľadov na okolité steny, či skôr ich útržkami. Nakoniec hodíme lano dole a vraciame sa. Osma s vodným chladením. Ani sa nezahriala.

”Premokol ti nový batoh? Nemal by, keď je nový.“
„Premokol.. taký sa vyhráva v tombole?“, rozhorčuje sa Katka.

Oujééé.. mádžovrecko v prdeli. Aj mne prepršal batoh. Od tejto chvíle až do konca nášho pobytu lezieme na mokrých lanách, pretože sa nám ich nepodarilo vysušiť.
„To je slepúch?“, ukazovala Katka na niečo pred nohami. ??? Tak veľkú dážďovku som ešte nevidel.
„Banány sa tu jedia vo veľkom“, ukázala Katka na papierovú krabicu s nápisom PREMIUM BANANAS na stole v kuchynke: “Aj pod štandom som našla dva!“
Podľa sprievodcu je ten dnešný lososing za 5+. Poteší.
Základ jednotvárnej cestovinovej stravy je zvláštnym spôsobom páchnuci jemne nastrúhaný syr. Pravá mozarela je z búvolieho mlieka. Moje cestoviny spoločnosť vzala na vedomie zdržanlivo.

„Počúvaj Mišo.. našlo by sa jedno voľné miesto v stane?“

22:45 koza zo susedstva zintenzívnila pokusy o komunikáciu. Sviňa rohatá.

Mišo
Ráno nás čakalo nepríjemné prekvapenie. Namiesto azúrovo modrej, sme na oblohe videli plechovo šedú farbu a hrozilo, že každou chvílou bude pršať. Povedali sme si teda, že sa aspoň pôjdeme do Paklenice prejsť nech sa tam zorientujeme. Pre prípad zlepšenia počasia sme si zobrali so sebou aj lezecký materiál. Našim cieľom bol Stup. Po dorazení pod stenu sa nám veru veľmi liezť nechcelo. Jemné mrholenie sa zmenilo na dážď. Čo teraz? Liezť, alebo neliezť – to je otázka. Nakoniec to rozsekol Jašter a my sme sa pomaly zmierili s myšlienkou lezenia v daždi – však keď už sme tu, škoda by bola iba tak sa vrátiť. Liezli sme kombináciu ciest Abseil Piste (4b) a Danaja (5b). Lezenie nebolo zrovna potešením, ale výhľad zo Stupu na Aniču Kuk nám to vynahradil. Mohutná stena zahalená v oblakoch a hmlách vyzerala naozaj impozantne a oveľa väčšia ako zdola. Vôbec to tu nevyzeralo ako v slnečnom Chorvátsku. Po pokochaní sa výhľadmi a dostatočnom premoknutí sme zlanili a vrátili sa sušiť veci do kempu.

 

---

30.4.2008 streda

Jašter
Požičiavame si karty od pani domácej. Nadránom totiž opäť zabubnoval na stany dážď a tmavé oblaky sa odvtedy nepohli z obzoru. Katka sedí pred kuchynkou a medituje: „Takú škaredú pôdu tu majú, ako keby som skočila do hovna.“ Namôjdušu to tak vyzerá.
Prší s rôznou intenzitou, zato vytrvalo.
„Toto musíš mať na ruke.. ti to rastie, rastie, kvety rozvíja“, vysvetľuje Katka Tomášovi podstatu viedenských žolíkov, teda ako nahrať 51 bodov na vyloženie. To sa ukázalo ako príliš zložité na pochopenie z našej strany, po dvoch kolách jednoduchších amerických žolíkov prechádzame na menej profesorskú, zato dramatickejšiu hru zvanú prosto „Ch.u.j.“ (rozumej „Chrabrý.Udatný.Junák“). Jednoduché pravidlá, veľká zábava. Existuje aj recitovaná varianta tejto hry, v ktorej majiteľ prehry svižne vyskočí na stôl a päť minút sa hlboko klania a ospravedlňuje spoluhráčom, že si dovolil hrať s takými majstrami.. Pekná pointa.
Tesne pre obedom nás Katka vyhnala do kaňonu, že treba plniť plán v lezení. Dážď síce ustal, aj veci sme sa vonku pokúsili sušiť, na viac ako jednodĺžkové cesty však deň nevydá, tak rýchlo špáry neprestanú vytekať. Tamtie cesty mám už popreliezané, čo by vysvetľovalo môj laxný prístup a nechám, nech sa realizuje Mišo. Figy mali už zelené plody. Všetko chce svoj čas. Aj zmena skupenstva vody z kvapalného na žiadne.

Prenášanie hrncov s vriacou vodou holými prstami vydávam za tajnú techniku spevňovania kože na bruškách prstov. A je opäť večera.

Snažím sa odradiť Katku od návštevy sprchy úvahami o tom, ako je v prírode všetko čisté, ešte aj tá špina a ako sme na vojne v poli aj dva týždne nepoznali vodu, skrátka potrebovali sme práve štvrtého človeka do partie kariet. Katka povedala, že sme „ťažkí humusáci“. No a my, akože mužská časť odborného zájazdu sme sa zhodli, že stráviť dva dni na daždi a následne použiť sprchu je v istom zmysle úchylné..

Mišo
V stredu nás čakalo podobné počasie s tým rozdieľom, že pršalo už od rána. Nikoho teda ráno ani nenapadlo vystrčiť nos zo stanu. Po obede sa začalo počasie mierne zlepšovať a po asi dvadsiatej nenápadnej Katkinej otázke: „Nepôjdeme predsa len liezť?“ sme odložili karty a vybrali sa vyskúšať nejaké jednodĺžkové cesty. Vačšina už bola suchá a dobre sme sa rozliezli.

 

---

1.5.2008 štvrtok

Jašter
Kult Slnka je medzi lezcami obľúbený, v histórii ľudskej civilizácie sme jedni z posledných ktorí ho vyznávajú. Je skoré ráno a aspoň neprší. Hrozba v podobe temnej linky za kaňonom zdvíha prst, pokus vo veľkej stene ale dáme. Snáď budeme rýchlejší. Naším cieľom je cesta „Mosorašky 6, 350m“na Aniču kuk. Je to najpopulárnejšia cesta na vrchol a preto je aj masovo obliehaná. Doslova. Dôležité je skoro vstať a nastúpiť do steny ako prvý, hon na líšku môže začať. Vy ste tou líškou a asi tak od druhej dĺžky sa začnú pod vami rojiť prenasledujúci chrti. S túžbou dostihnúť vás na štande, vytvoriť na ňom útvar podobný roju zdivočelých včiel a podľa možnosti vás roztrhať, alebo aspoň vyštvať vyššie. Vzniká tak niečo veľmi podobné dostihom typu Jarná cena kobýl.

Prvé tri dĺžky nie sú ťažké, ale ani extra odistené. Od štvrtej sa to začína mierne zlepšovať. V podstate všetko začína siedmou, kľúčovou dĺžkou. Premkla ma správna funky nálada. Zo špáry ťahajúcou sa kútom k previsnutej streche hore tiekol naširoko zeleno-čierny sliz. Prvé istenie trochu vysoko, našťastie nájdem a oväzujem dvoje hodiny. Obliezam previs okrajom mapy slizu, clivo sa zahľadím na kútovú špáru vedúcu k spásonosnému ôsmemu štandu. Tečie to v nej a výdatne. V zatečenej špáre by sa uživil aj Eskimák v kajaku a niečo by harpúnou ulovil. Pomaly sa vydávam nahor. Nohy na trenie, ruky kĺžu. Bundra mokrá po lakte, vyschla mi studnica múdrosti. V polovici dĺžky sa špára rozširuje, ojebabrávam to pokusom o dlhý krok s istým chytom tam kde ho tuším.. ej ale ma tušenie zradilo, letím dole do doliny a pekne naplocho. Hm.. trvá to už akosi dlho. Zhúpnutie. Mišo čo ma nevidí, zdola huláka, či som fakt padol, lebo si najprv myslel pri napnutí lana, že dávam rýchle kroky a ešte mi lano pridal. Aj tak sa dá. Správna funky nálada. Konečne som na štande. Preč z toho miesta slizkej skazy. Moja softshellka páchne nacucaná potom, ktorého váhu cítim mimoriadne intenzívne. V skutočnosti nenachádzam vnútornú silu si ju zobliecť a nacpať do batohu. Útechu mi poskytuje pohodové istenie s tou vecičkou od Black Diamondu. Fakt pecka.
Tomáš zahral v kľúčovom mieste dámsky gambit, obetoval materiál spolulezkyne za pozičnú výhodu dobytia kritického štandovacieho miesta a šroubovacia karabína zahučala kamsi 250m hlboko dopreč. Nápad dohľadať stratený materiál po návrate pod stenu považoval za dobrý našťastie len na chvíľu.
Dve dĺžky a sme hore. 4,5 hodiny čistého času. Mišo ponúka cukríky bonpari. Vraj si treba dať po dva naraz, na každú stranu líca inú príchuť a až potom je zážitok dokonalý. Tomáš: „Jáááj.. ty to takto.. stereo?“
Na zostupe schytávame búrku s krupobitím. S chodníka vidíme v kľúčovej špáre našej cesty na úplne čiernej platni dve dvojky. Musia si to užívať. Vieme o čo im ide.

Večer oslavujeme plzňou, dorazila druhá skupina výpravy. Priviezli jablko v plaste. Bolo použité. A to výdatne.

Mišo

Podľa pôvodného plánu mal vo štvrtok nasledovať restday. Predpoveď však hlási lepšie počasie a dážď by mal prísť až poobede. Dávame si teda budíček na 5:00, aby sme sa dostali k ceste prví. Dnes máme v pláne najlezenejšiu cestu na Aniču Kuk – Mosoraški (5c, 350m).

Na nástupe sme prví, čo sa neskôr ukázalo ako veľké štastie. Vyrážame teda nahor. Prvé dĺžky sú ľahké a tomu zodpovedá aj hustota istenia – na dĺžku tak 4 – 5 nitov. Kedže nás poháňa hrozba dažďa a aj ďalšie dvojky čakajúce pod stenou, rýchlo napredujeme. Za chvíľu doliezam na štand pod kľúčovou dĺžkou. Predo mnou sa čnie obrovská zatečená špára (tá skala neschne tak rýchlo ako sme si včera mysleli ?) Jašter tiež neskáče radosťou nad dĺžkou, ktorá ho čaká. Tomáš s Katkou nám ale už dýchajú na päty a tak Jašter vyráža. Cestou k ďalšiemu štandu si ešte stíha vyskúšať ako sa padá do skoro nových dvojičiek. Ja pri odleze zo štandu dávam ešte Tomášovi rady čo sa dá cestou založiť a takticky zamlčujem, že Jašter sa pri ťahaní tejto dĺžky preletel. Dĺžka je to naozaj „výživná“ a všetci cestou radi využívame vhodne umiestnenú repku, ktorú by bolo škoda nevyužiť ako chyt keď už tam je. Za chvílu za nami doráža aj Tomáš, ktorý má obtiažnosť ešte zvýšenú nutnosťou pózovať fotografovi Jašterovi. Posledné dve dĺžky už doliezame relatívne v pohode a na vrchole stojíme o cca 13:00. Paráda – 350m za 4 hodiny a 30 minút. Hore dojedáme posledné tyčinky a ako dezert si dávame „stereo BonPari“. Pri zostupe nás stihne slušná búrka s krúpami, ktorú prečkávame pod previsom. Dvojky čo nastúpili po nás asi teraz v stene statočne nadávajú. Zatečená špára musí byť teraz už totálne mokrá. Pri treťom oslavnom pive v kempe doráža posádka druhého auta: Zuzka, Viola, Denisa, Peťo (Sámel) a Peťo (Ševčík).

Peťo
Do mája som nebol riadny Slováčisko, keďže som ešte nebol na dovolenke v Chorvátsku. AC Loko,….ďakujem za posilnenie môjho národného cítenia. Už som! Nikdy ma nelákalo chorvátske more. Paklenica, tak tá sa už rozfúkala moje predstavy o slovenskej paštekovej dovolenke v Chorvátsku.

Vysunutá hliadka okúsila skalné masívy Paklenice už v pondelok a vychutnala si paklenický park ešte relatívne vyľudnený, oproti koncu týždňa, kedy sme dorazili my a s nami aj diviaci Speed climbingu na Debeli Kuk. Obdivujem našu vysunutú hliadku, Jašter, Katka, Mišo a Tomáš, že ste mali silu a chuť liezť a liezť a liezť, od pondelka až do nedele.

Vo štvrtok ráno sme aj my napli plachty a priaznivý vietor nás dovial večer do kempu, kde sme našli vyhriate miesta na múriku a chladené pivo na stolíku. Naši vyslanci v ten deň pokorili „Mosoraški“ a tak sme sa k nim pripojili a oslávili ich úspech.

 

---

2.5.2008 piatok

Jašter
Konečne mám suchý mádžopytlík. A štvrtý deň na nohách lezky. Rozhodli sme sa s Mišom dať nejakú hodnotnú oddychovku tak na štyri dĺžky. Voľba padla na cestu „Pero“ za 6 na Stup. Vlastne nás motivovala farebná fotka v sprievodcovi, tak hladká skala a také ľahké.. to je niečo pre nás. Ostatní si vybrali vedľajšiu cestu Karabore za 6-. Na nástupe sme našli štítok s názvom cesty, ktorý „Peru“ prisudzoval hodnotenie 6+. No, nebudeme sa hádať, opáčime. Fotka neklamala aspoň v jednom – stena prvej dĺžky je naozaj hladká. Špára v previse samozrejme zatečená a tak som si v tom posedel, ako ďalej. Z prvého štandu sa mi naskytol zaujímavý pohľad. Naša druhá dvojka ešte čakala na nástupe, za ňou sa vytvorila rada asi z dvanástich ľudí. Len pod našou cestou okrem Miša ani noha. A tak to malo zostať. Z toho som pochopil, že lezieme niečo kultové, alebo ako to nazvať. Po druhej snímke mi zhasli baterky v digitále a schuti som si zaškriekal. Pretože všetko okolo vás a hlavne pod vami je neskutočne fotogenické…
Keďže cesta končí treťou dĺžkou, preskočili sme vedľa do štandu cesty „Karabore“ a poďho hore, nech to nebrzdíme. Matne som videl Peťa úplne hore na konci dĺžky, aj sa mi zdalo že to nie je odistené, ale keď to Peťo preliezol a v pohode a nereagoval.. tak je to ľahké. Že je to ťažký omyl som pochopil asi tak ôsmy meter nad posledným istením a ďalším v nedohľadne.. v situácii na rozpor zakliesnený v hladkom, zvlnenom pretože od vody vymytom vápenci.. skrátka vlnitom plechu.. tak minimálne za 6. Pochopil som, že aj ja som sa zapráskal, cesta z „Karabore“ vedie inakadiaľ, ale z mojej pozície je to už nevratná záležitosť. Ej, to trochu stiahne hrdlo.. asi tak na určité šance uspieť vo výberovom konaní na nových členov spevokolu Free Varlata Angel Voices. Ticho až pokorne som sa sunul nahor. Ako hovorí Maroš Babušek – Borhák, to je maličkosť,ale poteší.. Alebo inak – nemôžeš si osoliť polievku keď žiadnu nemáš.. Nakoniec z toho bol 15 metrový odlez. Doliezol som na štand a dosť vyvalene položil predskokanovi základnú otázku:

„Peťo.. a nezdalo sa ti nič čudné?“
„Zdalo.. ale nedalo sa vrátiť!“
„To mi hovor.. večer si na to musíme vypiť..“

Lezenie na jednej strane rozširuje obzory, na druhej strane zužuje isté telesné otvory.
„Vlnité plechy? Tak to si pomenoval výstižne“, pozrel sa Peťo ešte raz dole.

V ten deň sme sa ešte pristavili pod cestou „Saleški“, ale konfrontovaní situáciou v stene, presnejšie tri neuveriteľne brzdy, jedna so žltou stavbárskou prilbou, tam čosi nacvičovali v traverze s lanom a nič.. sme uzákonili pravidlo „Nikdy nelez poobede za niekým, kto má na prilbe namontovanú čelovku“. Múdrejší ustúpi.

Ruch okolo Bigwall Speed Climbingu priniesol ešte stolček s domácim vínom a rakijou, umiestnený na strategickom mieste vjazdu do odbočky na kaňon. Moje želanie ochutnať rakiju je skôr platonické, istá skúsenosť s domorodými produktmi by tu už bola a obávam sa, že sa to v žiadnom prípade nedá porovnať s dobre uležanou šesťročnou whisky, keď si večer lezecké družstvo spríjemní plánovanie výstupu sedmičkou a ráno sa bez problémov nebojí prebudiť do veľkolepých onsajtov..

Mišo
V piatok je konečne krásne počasie a tak sa rozhodujeme pre „oddychovú cestu“ Pero za 6a – to bol nápad …
Fučíme jak parné lokomotívy a začína nám byť jasné prečo pod našou cestou nikto nečaká, zatiaľ čo na ostatné sa tvoria fronty.

To sme ale ešte ani netušili, že najchrumkavejšia bude predposledná dĺžka. Štand pred touto dĺžkou je v obrovskom hrnci do ktorého sa zmestí celý človek. Výlez z tohoto „hrnca“ je dosť zaujímavý. Jašter odlieza, cvaká prvé istenie a pokračuje ďalej. Nadlieza 5m, 6m, … a nič necvaká. Asi to bude ľahká dĺžka … Odlieza ďalšie metre … Jeho kroky pomaly strácajú istotu. Začína opatrný traverz k nitom naľavo. Žeby to nebolo až také ľahké … Rozmýšlam koľko lana by som stihol dobrať keby teraz padol. Preletel by sa teda poriadne a dosť hlboko pod môj štand. Naštastie cvaká nit z vedlajšej cesty a dĺžku dolieza. Nastupujem ja. Po prvé istenie je to prechádzka a potom … Vlnité plechy bez akýchkoľvek chytov. Stúpam pomaly po žliabkoch vymytých vodou a ledva dýcham aby sa mi nešmykli nohy, ktore stoja na trenie v miniatúrnych nerovnostiach. Toto má byť 4b? Ťahať by som to teda rozhodne nechcel. Hore na štande Jašter s Peťom (Ševčík) ešte stále rozdýchavajú zážitky z tejto dĺžky. Zhodujeme sa, že táto cesta nám na dnes stačila a zvyšok dňa si užívame slnka a relaxujeme. Až neskôr zisťujeme že naša 4b išla o pár metrov vpravo. Jašter s Peťom si vybrali líniu medzi cestou Domžalski (jeden z nitov tejto cesty Jašter cvakol) a tým ľahkým 4b výlezom. V skutočnosti teda natiahli niečo s obtiažnosťou okolo 6a s cca 10m odlezom – chcelo to dobrý morál.

Peťo

Skorá ranná hodina bola na vstávanie krutá, ale keď som z prvého štandu sledoval ako sa cesta za nami plnila, vstal by som aj skôr. Karabora 5a+ bola naša prvá paklenická cesta, jej názov má jasný rezonujúci sound, ktorý vo mne vzbudoval rešpekt. Prvý kontakt so skalou nepoznanou je vždy ako prvý bozk. Prvý dojem je dôležitý a keď nie je dobrý, ťažko sa s ním zápasí. Karabora nás vybozkávala ostrými hrankami, zatečenými kútmi a dnes už legendárnymi „vlnitými plechmi“, kde sme sa všetci trochu vybáli a pocvičili si morál. Katka neostala nič dlžná svojmu odhodlaniu a energickosti a vyplávala rozvodnenou Karabore až na vrchol. Na vrchole nás privítala skupinka fajčiacich cudzozemcov. Rozbalili sme naše bratislavské zásoby a čakali na Jaštera s Mišom. Lebo tí majú dvojičky a pre nás oni znamenali možnú cestu dolu. V ten moment som založil moju súkromnú nadáciu so skromným názvom „Dvojičky“, kde môžu nadšenci prispieť na moje nové dvojičky.

Nadvečer sme si ešte s Peťom a Deni skúsili jednu blízku 6a+, Thüringer Weg. Evidentne obľúbená cesta, hodinové čakanie na nástup bolo úmorné. Cesta do kempu viedla cez romantický obchodík na pobreží mora, kde som si kúpil nanuk s pivom….Večer bol veselý.

 

---

3.5.2008 sobota

Jašter
A kurňa.. rozšliapol som na prístupe pod stenu slimáka, soráč divá zverina, nebol v tom úmysel. Ja, Zuzka a Mišo v trojke a Peťo s Katkou sme si vybrali viacdĺžkovú cestu „Centralni kamin 6-„ na Veliki čuk. Za nás ťahá prvú dĺžku Mišo. Zdá sa, že Mišo výtvarné nadanie živlu vody neoceňuje, precvičuje si tanečné variácie krok vpred, dva nazad : „Hnusné plechy.. nemôžem prísť na to ako to liezť!“ Nakoniec ho pohltil vzduch za hranou a laná sa začali rýchlejšie pýtať nahor. Za nami začala rásť rada chrtov.

Mišo dostal šancu tvrdo popracovať na odhaľovaní svojho tvorčieho potenciálu v doisťovaní ciest. Na dolez viac ako polovice dĺžky mu musel stačiť jeden kríček oviazaný slučkou.
Za nami poľská trojka, pod nimi talianska dvojka. Poliaci vykrikujú, či máme hore „auto“. Chvíľu trvá, kým pochopíme že tým myslia štand. V druhom štande už visíme ôsmi ako trs cibulí, dolieza Talianka. Koniec chrtov v nedohľadne. Toto je pravý paklenický speed climbing. Lezie mi to už na nervy. Je to otravné. Poliaci sa snažia zaujať Talianku rečami „čo robí taká krásna siňorína v takej drsnej stene.. blabla“ a nezaujali, na siňorínu navyše zdola vybľakuje jej siňor čo sa ako hore deje.. no bordel. Toto sa može páčiť len idiotovi. Len spotená ryha v zadku a žiaden čas sa aspoň pokochať expozíciou a okolím. Už som mal dosť toho úradníckeho odškrtávania dĺžok na čas. Zdrhli sme chrtom núdzovým východom vľavo na koniec bočného hrebeňa. Mier, ticho, pohoda. Naproti z Britu klina na Aniči kuk skáču basejumperi. Majú tam hniezdo. Zvláštni vtáci. Ostré prasknutie otváraných krídiel je hrmením žiarivo slnečného dňa.

Večer si v reštaurácii viacerí plnia bobríka odvahy konzumáciou chobotníc. Čo ťa nezabije.. to ťa nasýti.

Mišo

Po 4 dňoch lezenia máme už poriadne otlačené všetky prsty na nohách a únava sa tiež prejavuje. Na predposledný deň si teda vyberáme oddychovú cestu Centralni Kamin 5a na Veliky Čuk, ktorú v polovici ozvláštňujeme traverzom do cesty Sjeverno Rebro. Krásne pohodové lezenie. Po zostupe si ešte dávame pár jednodĺžkových ciest a vraciame sa do kempu. Ide sa na slávnostnú večeru – je veru čo oslavovať. Dávame si morské špeciality (Kalamáre, Chobotnicový šalát, …) a domáce vínko.

Peťo
Ráno opäť vstávanie so sliepkami a nástup do cesty Centralni kamin. To pre dnes sme si zvolili Jašterovu „chrochtačku“ s krásnymi panorámami. Štyri krásne vyhliadkové dĺžky nás priviedli na vrchol a úžasný plošinkový štand, kde sa nedá frajersky si nezapáliť. Nasledoval peší zostup a tréning na jednodĺžkach, pár pohľadov, ktoré patrili len práskačom na Debeli Kuk potiacim sa v osmičkách, na večeru chobotnička pri mori a Ožujsko do ruky. Chvíle, o ktorých sa dá písať iba krátkymi vetami, nech si každý domyslí ich hĺbku.

 

---

4.5.2008 nedeľa

Jašter

Časť výpravy šla ešte doobeda liezť, prestupujem do Peťovho auta ktoré odchádza skôr. Peťo má v aute GPS, ktoré sa so mnou rozpráva po česky, hovorím mu „Ty vole“.
V tento deň sa treba návratov z Chorvátska diaľnicami cez Slovinsko jednoznačne vyvarovať. Trávime hodiny v kolónach, ktoré sa pravidelne zipsujú z dvoch až šiestich pruhov do jedného.. Ako jednu z možnych definícií lúzra by som navrhoval toto znenie – najväčší lúzer je ten, kto je diaľničnej zápche dlhej kilometre posledný a za ním celé hodiny už nikto…
Najhoršie je to na mýtniciach, kde vlastne zaplatíte za to, že hodinový úsek ste prefrčali v balkánskom traťovom rekorde tri hodiny. Mýtnice sú tie úzke miesta, kde zlaté vajce príjmov musí opustiť konečník systému. Trvalo nekonečne dlho, kým sme sa prepracovali do Slovinska, krajiny úhľadných vinohradov na zelených vŕškoch.
Nakoniec ešte nejaké rady ohľadne poloprofesionálneho prístupu k pitnému režimu.
Karlovačko pivo síce so sebazaprením skúsnete, ale sto percent to nebude fungovať pri premosťovaní chutí. Prechod z posledného plechovkového Šariša na miestne zdroje bola riadna facka od osudu.
Varianta Ožujsko pivo sa ukázala byť najnekompetentnejšou z testovaných produktov. Kukurica ako náhrada jačmenného sladu sa zrejme zdala byť pre pivovar finančne neodolateľnou. Výsledkom je sladký riedky patok. To už doporučujeme radšej miestnu variantu „krabicového vína“. Objavili sme aj srbské pivo Pan, ale nevymykalo sa kukuričnému podpriemeru.

A tým sa aj naplnil baladický rámec našej výpravy. Bod za ľudovú slovesnosť práve odfajkávame, dej pobytu bol miestami dostatočne neskutočný (hlavne drobné prekliatia hrdinov prameniace z ignorovania doporučených smerov výstupov), i romantický. No a záver je svojím spôsobom temný – hlavné postavičky sa napriek utrpenému šťastiu hodlajú tento rok do Paklenice ešte vrátiť.

Mišo
Posledný deň ešte posádka druhého auta využíva na zlezenie pár jednodĺžkových ciest. My už máme lezenia dosť a tak si radšej pospíme. Balíme stany a okolo 11:00 obe autá vyrážajú domov. Peťo volí „rýchlejšiu“ trasu cez Rakúske diaľnice. Ja volím pomalšiu cestu po Maďarských okreskách. Pomalšia cesta sa nakoniec ukazuje o skoro 2 hodiny rýchlejšia, kvôli zápcham na diaľniciach.

Lezenie v Paklenici bolo výborné aj keď počasie nebolo úplne ideálne. Ciest na lezenie je tu veľmi veľa. Určite sa sem oplatí vrátiť aj budúci rok. Alebo už na jeseň?

Peťo
V nedeľu sme si ešte privstali a vydali posledné sily v prstoch na jednodĺžkach, keďže na obed sme chceli vyraziť na cestu domov, čo sa neskôr ukázalo ako hrubá chyba neskúseného slováčiska, ktorý je prvý raz v Chorvátsku na dovolené. V to ráno som raňajkoval ButterKeks 5c, bez mádža takmer nejedlý. Zuzka tiež okúsila jeho chuť a myslím, že ostane radšej pri makrele s cícerovým chlebíkom.

Ak ste niekedy boli v Chorvátsku a videli ste to „ slovenské more“ z bilbordov z leta 2007, verte, že hneď za chrbtom ste mali aj „slovenské skaly“.

Galéria