Skialpinistická záchranka
Mnohým z nás sa skialpinizmus páči aj preto, že sme ďaleko od hlučného davu a svahov preplnených sviatočnými lyžiarmi. Lyžujeme v zabudnutých dolinách, prechádzame po hrebeňoch hôr, prekonávame neprístupné územia zasypané snehom. Neupravený terén je však náročnejší a aj riziko nehody je vyššie. V prípade úrazu každá minúta, o ktorú sa zranený skôr dostane do rúk profesionálnych zdravotníkov či do nemocnice, može byť cenná.
môžeme spoliehať na pomoc
profesionálov. Sieť mobilných
telefónov nemusí byť dostupná, postupu
záchranárov môže brániť
zložitý terén, vrtuľník
nemôže vzlietnuť kvôli neletovému
počasiu (alebo kvôli hrubým chybám v
koordinácii, ako sa to stalo napríklad Vande na
Širokej veži). Vtedy sa treba spoliehať len na svoje
vlastné sily a schopnosti. Mali by sme vedieť
poskytnúť postihnutému prvú pomoc a
odtransportovať ho. Práve o technickej časti transportu bude
pojednávať tento článok. K písaniu ma
inšpirovali otázky mojich kamarátov,
pred časom som sa aj ja dostal do situácie, keď sme v
Alpách zachraňovali našu kamarátku.
Vtedy to našťastie
skončilo dobre. Aby som to zachraňovanie vysvetlil dostatočne
fundovane, skúšal som nájsť niečo na
internete. Možno som len zle hľadal, ale nenašiel som nič.
Preto som sa rozhodol spracovať túto tému do
krátkeho článku.
Najčastejšími úrazmi pri
lyžovaní sú zranenia dolných
končatín, zlomeniny, luxácie a pod. Sú
to bolestivé zranenia a postihnutý je
imobilný. Potrebujeme ho transportovať, no k
dispozícii je len to, čo máme so sebou
– lyže, paličky, batoh, lavínová
lopatka, prípadne to, čo sa nachádza v
okolí, napr. konáre stromov a pod. Ale aj z tohto
mála vecí dokážeme vyrobiť
núdzové sane na transport zraneného.
Pri ich výrobe budeme potrebovať tenkú
šnúru. V núdzi si pomôžeme
šnúrkami z topánok, resp.
z papuče lyžiarky, z kapucne, z bundy, popruhmi z batohu. Je
však lepšie vždy nosiť so sebou rep
šnúru, ktorú si môžeme
kúpiť v každom obchode s horolezeckým
materiálom.
Obr. 1
položíme vedľa seba
do tvaru písmena A (obr. 1). Pätky viazania
sú od seba cca 25cm, akurát tak, aby sa dalo na
saniach dobre sedieť. Rukoväť z lopatky použijeme ako priečku
saní a umiestníme ju k pätke viazania.
Konkrétne umiestnenie záleží od typu
viazania. Ako alternatívu k rukoväti z lopatky
môžeme použiť teleskopickú paličku bez tanierika
(obr. 2), cepín alebo konár zo stromu. Pomocou
dvoch kúskov šnúry rukoväť
pevne priviažeme k viazaniu (obr. 3). Dbáme na to, aby sa
spojenie nešmýkalo po rukoväti, z každej
strany viazania silno omotáme rukoväť 2-3
závitmi šnúry (obr. 4, 5).
Na pripevnenie jednej lyže k rukoväti lopatky ako na
obrázku bola použitá šnúra
o dĺžke 100cm, čo sa mi zdá ako vyhovujúce
minimum.
 Obr. 2 |
 Obr. 3 |
 Obr. 4 |
 Obr. 5 |
Teraz prejdime ku špičke lyží. Najprv
popíšem ideálny prípad, keď
máme skialpinistické lyže s dierkami na
špičke a lavínovú lopatku taktiež
opatrenú dierkami. Postupujeme podľa obrázkov
(obr. 6, 7, 8, 9, 10). Tento spôsob však nie je
univerzálne platný, je šitý
na mieru na moje lyže a lopatku, dospel som k nemu
dlhým vývojom typu pokus-omyl.
Váš postup môže byť
odlišný podľa toho, aký tvar
majú špičky vašich lyží či
použitá lopatka. Nebojte sa používať
vlastnú hlavu. Minimálna dĺžka použitej
šnúry je 70-80cm. Je však
dobré, keď kus šnúry
zvýši, spravíme z nej slučku,
ktorá sa neskôr ešte zíde.
Ak spúšťame sane dolu strmým kopcom,
zachránca vpredu pridržiava a usmerňuje sane
práve pomocou tejto slučky. Na zviazanie špičiek
ako na obr. 10 bola použitá šnúra
o dĺžke 100cm, ale môže byť aj dlhšia.
 Obr. 6 |
 Obr. 7 |
 Obr. 8 |
 Obr. 9 |
 Obr. 10 |
Lopatku na špičku saní nemusíme
vôbec použiť. Spojíme špičky
jednoduchým zviazaním (obr. 11, 12).
Postačí nám o čosi kratšia
šnúra, asi tak 60-80cm.
 Obr. 11 |
 Obr. 12 |
je použiť na spojenie lyží malú
karabínku (obr. 13).
Premýšľal som, aký je rozdiel, ak
použijem lopatku na špičke alebo nie. S lopatkou je
špička širšia, zranený
má trošku viac miesta. Subjektívne sa
mi tiež zdalo, keď je hlboký sneh a použijem lopatku,
špička saní nemá tendenciu
zabárať sa do snehu, ale skôr kĺže po povrchu,
tým pádom vynaložíme menej energie na
ťahanie.
Ďalšou dilemou je, či stúpacie pásy
necháme na lyžiach alebo nie. Podľa môjho
názoru, radšej nechať, pretože ak
zraneného spúšťame dolu kopcom, sane
sa tak ľahko nerozbehnú. Za istých
okolností je to lepšie aj do kopca. Ak budeme
ťahať prevažne v rovinatom teréne bez veľkých
stúpaní či klesaní, vtedy sa menej
unavíme ak pásy nebudú.
Problém bude s častým nahadzovaním a
odoberaním pásov zo saní
kvôli spojeniu na špičke. Keď máme
vpredu lopatku, musíme spojenie rozobrať. Ak sú
špičky len previazené cez dierky, vieme nasadiť
či zložiť pásy jednoduchšie.
Čo keď lyže nemajú na špičke dierku? Je to
síce väčší
problém, ale aj tu sa naskytá isté
riešenie. Budeme potrebovať asi 230-250cm
šnúry navyše a D-karabínu
(HMS nie je vhodná). Karabínu priviažeme na stred
šnúry lodným uzlom alebo len
omotáme šnúru okolo
karabíny (obr. 14). Konce šnúry
priviažeme ku špičke viazania. Našim nepriateľom
je prieťažnosť šnúry, musíme ju
poriadne napnúť a tak priviazať (obr. 15).
Použitú karabínu už nikdy nebudeme
používať na lezenie, hrany lyží
zanechajú v karabíne ostré ryhy,
ktoré budú ničiť lano.
Ak nemáme karabínu, v strede
šnúry spravíme oko akurát
tak veľké, aby sme ho vedeli nastoknúť na
špičku lyží (obr. 16). Slabinou tohto
riešenia je, že rep šnúra sa
môže ľahko predrať na ostrej hrane lyže. Hranu preto
vypodložíme kusom nejakej pevnej tkaniny, rezervnou
rukavicou, čiapkou a pod. Upozorňujem však, že toto
nemám osobne odskúšané.
 Obr. 14 |
 Obr. 15 |
 Obr. 16 |
Vyprázdnime batoh a použijeme ho ako podložku pod telo
zraneného. Batoh je určite vybavený množstvom
popruhov a šnúrok, nie je preto
problém zafixovať batoh k viazaniu (obr. 17).
Priviažeme kus dlhšej šnúry (cca
300-350cm) buď k pätke viazania – v prípade, že
budeme spúšťať dole svahom, alebo do slučky na
špičke saní, keď budeme sane ťahať (obr. 18,19).
Odporúčam použiť hrubšiu
šnúru, nebude sa pri ťahaní
saní tak zarezávať do dlaní. V istej
knihe som videl obrázok, keď sa na istenie zozadu použila
šnúra a k oku na špičke
saní sa priviazali pútka z lyžiarskych
palíc. Vznikli tak tzv. kanadské sane.
Zraneného transportujú dvaja
záchranári na lyžiach, čo teoreticky
môže byť rýchlejšie ako
peši. Toto je však zase teória a
upozorňujem, že som to zatiaľ nikdy neskúšal.
Tiež je otázne, či by teleskopické paličky
vydržali tento druh záťaže.
 Obr. 18 |
 Obr. 19 |
Sane sú hotové, môžeme začať s
transportom. Zraneného teplo oblečieme.
Záchrancovia mu radi poskytnú vlastné
oblečenie, veď pri ťahaní saní sa ešte
zahrejú dosť. Ak zranený môže sedieť,
sadne si nohami dopredu. Ak bude ležať, uložíme ho hlavou ku
špičkám lyži, pod hlavu mu dáme
fleecovú bundu.
Netvrdím, že tu popisovaný postup je metodicky
správny úplne na 100%. Je iba
informatívny, netreba sa ho strikne držať. Každá
reálna situácia naostro bude aj tak
silná improvizácia. Je však
dobré aspoň raz si to vyskúšať
tréningovo, aby ste mali predstavu ako také sane
vyzerajú, ako dlho trvá kým sa
konštrukcia rozsype, keď nedotiahnete uzly dostatočne pevne,
odmerať si príslušné dĺžky
šnúr práve na tie vaše lyže
a viazanie. Ak má niekto bohatšie vedomosti o
stavbe núdzových saní, budem
rád, ak pošle príspevok do diskusie.
Celý článok sa môže priebežne
obohacovať aj o vaše skúsenosti.
Dúfam, že popis bol dostatočne zrozumitelný, ale
ešte viac dúfam, že to nikto z vás
nebude skutočne potrebovať.
Použité šnúry (obr.20):
- 2 x 1m na priviazanie priečky saní k viazaniu,
hrúbka 4mm - 60-80cm ak zviažeme špičku lyží cez
dierky alebo 80-100cm ak použijeme na špičku lopatku,
hrúbka 4mm - ak špička nemá dierku,
ďalších 230-250cm šnúry,
hrúbka 4mm - 3 – 3,5m na ťahanie, hrúbka 5-6mm
