Vysoká škola skialpinizmu

Semester na vysokej škole býva zvyčajne ukončený skúškou, v ktorej
študent preukáže ako zvládol štúdium. Skialpinistickú semestrálnu skúšku pre
tento rok vybral Cuco. Niekoľkokrát navrhoval predĺžený víkend v rakúskych
Alpách v oblasti Otztal. Tvrdil nám, že práve tam je ten pravý skialpinistický
raj. Naše plány však vždy zhatilo počasie. Až začiatkom apríla sa naskytá vhodná
konštelácia, predpoveď sľubuje v Alpách pár dní pekného počasia. Nasleduje
zvyčajné emailové dohadovanie sa a zmätky. Nakoniec
sa nás nazbiera do troch aút, cestovať však budeme osobitne.

Prvá skupina (Cuco, ja-Martin, Kika, Peťo) vyráža vo štvrtok
večer hneď po práci. Ťaháme to po rakúskych ďialniciach a cestách pokiaľ náš
vodič Cuco nezačne byť unavený. Nájdeme si super bivak pekne zašitý na bočnej
lesnej cestičke. Je čosi po druhej hodine po polnoci keď zaliezame do spacákov
vedľa auta. Prekvapí nás mrazivé ráno, teplomer v aute ukazuje -7°C. Peťo
robí dobrú reklamu firme Treksport a túto chladnú noc prežije v ich
kvalitnom výrobku – spacáku Himalaya 🙂
Druhá skupina (Tomáš, Matúš, Mirka, Mišo) je od už polnoci na ceste a ťahá
to nonstop podobne ako skupina cestných pirátov č.3 (Edison, Lendl, Medveď),
ktorá vyráža ráno o 3:00 a chce nás všetkých dobehnúť. Stretnúť by
sme sa mali v dedinke Vent v závere Otztalského údolia, ktorá je východiskom
pre našu túru.

V piatok ráno na parkovisku vo Vente stretáme skupinu č.2, trochu
pokecáme, začneme prebaľovať batohy a obliekať sa. Je nádherne modrá
obloha, ale hlboko zarezané údolie je ešte v tieni okolitých kopcov. Je nám
kosa, napriek tomu sa motáme ako vždy. Skupina č.2 je akčná, rýchlo sa zbalí,
zahanbí nás a vyráža. Naše zdržanie sa ešte prehĺbi keď Kika zistí, že sa
jej pokazila teleskopická palička. Našťastie sa nám podarí požičať paličky
v miestnej lyžiarskej požičovni. Je čosi po 10:00, vyrážame.

Najbližším cieľom je chata Martin Busch Hutte, v ktorej plánujeme
spať nasledujúce tri noci. Cesta začína na malej zjazdovke za dedinou, hneď za
ňou vchádzame do údolia Niedertal. Celá cesta na chatu je v podstate
nekonečne dlhý, mierne stúpajúci travez po pravej stráni údolia. Spočiatku ideme
riedkym lesíkom a kosodrevinou. Neskôr sa dolina viac zúži, bočné svahy sú
strmšie, vidíme pár lavín vypadnutých z bočných žľabov. Tieto lavíny sú
našťastie staršieho dáta, aktuálne je asi druhý stupeň lavínového
nebezpečenstva. Je veľmi teplo, idem len v tričku, Cuco tradične oblieka
krátke nohavice. Po cca 3 hodinách sme zdolali asi 600m prevýšenia z Ventu
a sme na na chate.

 

Ideme sa ubytovať, personál nás správne odhadne
a pridelí nám lacnejší winterraum v suteréne chaty, kde je spálňa
a kuchynka. Rýchlo prebalíme batohy, sú len tri hodiny popoludní a dni su
už dlhé, treba využiť zbytok dňa. Vyberieme si 3403m vysoký Hauslabkogel. Leží zhruba
juhozápadne od chaty. Spočiatku sa ide údolím ako k chate Similaunhutte, neskôr
ostro zatočíme doprava a začíname prudko stúpať. Veľmi mi to neťahá, ide
sa mi dosť ťažko. Som unavený z cesty a nie veľmi vyspatý, bolí ma
hlava. Dotiahol som to do kotla asi 150-200 výškových metrov pod vrcholom
a povedal som si dosť. K vrcholu z kotla vedie stopa strmým
svahom do sedla a odtiaľ stúpajúcim traverzom k vrcholu. Odhadujem to tak
na 30-45minút, je mi však ozaj blbo, Hauslabkogel musí na mňa počkať dozajtra.

Ostatní sú na tom zrejme podobne ako ja, unavene sa plazia za mnou. Teda okrem Tomáša, Lendla a Cuca. Tí sú ďaleko
vpredu, poctivo makajú a nemajú to už ďaleko na vrchol. Obdivujem ich, že
dokážu po prebdenej noci a ceste z Bratislavy ešte podať taký výkon. Počkám
na Edisona a ostatných, zbalíme stúpacie pásy a zlyžujeme k chate. Dobehne
nás rýchla skupina, Tomáš nadšene kričí, že z vrcholu Hauslabkogel je nádherný
prašan, vraj jeho najlepšia lyžovačka sezóny.

 

Večer na chate prepukne príjemná atmosféra, najeme sa, kecáme,
počúvam mojich spoločníkov rozprávať rôzne historky z lyžovačiek, lezenia,
turistiky, ktoré ma chytajú za srdce. Prostredie alpskej chaty vytvára tu správnu
kulisu, moja duša sa oddeľuje od tela a prežívam tie príbehy spolu
s rozprávačom.

Na druhý deň ráno (v sobotu) je zase počasie ako na objednávku.
Po raňajkách upresňujeme naše dnešné túry. Jedna skupina (Tomáš, Matúš, Mirka,
Mišo, Cuco) chce na Hintereschwarze, zbytok na Similaun. Ja sa neviem rozhodnúť
do poslednej chvíle, jedna možnosť je lákavejšia ako druhá. Nakoniec hrozilo,
ze mi všetci zdrhnú a nechajú ma tak, rýchlo sa teda pridávam
k Similaunistom. Začiatok cesty poznám už zo včerajška, ani ďalej sa však nemusím
báť, že zablúdim. Som posledný, len sledujem stopy mojich kamarátov a snažím
sa ich dobehnúť. Oproti včerajšku sa mi skvele šľape, v noci som si dobre
oddýchol a vyspal sa. Na úrovni Similaunhutte som uz všetkých dobehol
a vlastne aj predbehol. Štyri mesiace každovíkendového skialpovania sa
pozitívne prejavilo, mám obrovskú chuť do šľapania a nechce sa mi čakať na
ostaných. Cesta na Similaun je jasná, široká vyšľapaná stopa sa mi zdá sťa diaľnica,
je nádherný slnečný deň, nefúka, teplota tak akurát, šľapem si sám po bielej pláni,
kochám sa alpskými štítmi. Pocit blaha a pokoja zaplaví celú moju myseľ. Čo
viac mi treba?

	Pred Similaunom ma čaká ešte krátke a prudké stúpanie, musím traverzovať. Z batoha vyťahujem mačky na viazanie, hrable, ktoré som si len nedávno kúpil a teraz ich testujem. Aj s ich pomocou sa ocitám na plošinke kde je plno domácich Rakúšanov a lyží zapichnutých v snehu. Z tej plošinky sa ide už bez lyží ešte asi 150m po úzkom hrebeni na vrchol. Je to choďák, ale beriem si pre istotu cepín a obúvam mačky na nohy.

 

Čoskoro som na vrchole 3606m nad morom. Naskytol sa mi úchvatný
výhľad, nikde ani mráčka, skvelá viditeľnosť, všade na obzore reťaze zasnežených
štítov. Paráááda, dní ako ten dnešný by malo byť v mojom živote čo najviac.
Postupne prichádzajú ostatní, spoločne sa fotíme, oni odchádzajú, ja zostávam.
Neviem sa odtrhnúť z tohto miesta, rozhodnem sa počkať ešte na Kiku, ktorá
je posledná a ešte len šľape hore. Zo Similaunu lyžujeme spolu len my
dvaja. Dobiehame zbytok bandy, ktorá si spravila v polceste zjazdu piknik.
To najlepšie zo zjazdu Similaunu nás však ešte len čaká. Ľadovec sa roztiahol
do šírky, svah ma taký pohodový sklon, čo je však dôležitejšie, je pokrytý prašanom.
Ľahkosť a hlavne mäkkosť tejto periny hneď testujú Peťo a Kika, Medveď
sa pustí strmhlav dole ako kamikadze, Edison skúša možností nových lyží
a točí veľké oblúky, ja sa snažím o krátke a husté oblúčiky. Tento zjazd
je snáď nekonečný, niekoľkokrát zastavujeme, musíme si vydýchnuť a obzeráme
si krivky a oblúky, ktoré naše lyže vpísali do pannenskej snehovej pláne.

Keď definitívne zlyžujeme do doliny pod Similaunhutte, je ešte
len 14:30. Obzeráme si Hauslabkogel z inej strany ako včera a zdá sa
nám, že vidíme možnú cestu na vrchol. Ideme to teda skúsiť. Chvíľku ideme ako na
Finailspitze a do sedla Hauslabjoch. Kdesi v týchto miestach našli legendárneho
vysokohorského turistu z doby kamennej, Otziho. Na mieste nálezu je pamätník,
ten však odfotil až na druhý deň Edison, dnes odbočíme ešte hodný kus pred
sedlom doprava a začíname stúpať na Hauslabkogel.

 

Ide sa mi ľahko, lyže utekajú samé. Občas sa zastavím, aby
som neutiekol príliš dopredu. Zatiaľ si vychutnávam výhľad, celú trasu výstupu
aj zjazdu zo Similaunu mám ako na dlani. Pozorujem ostatných ako kľučkujú cez
skalné pole, Kiku, ktorá je síce posledná, ale drží si tempo a neúnavne ukrajuje
ďalšie metre. Výstup na vrchol je ozaj poctivý, strmé úseky sa striedajú
s ešte strmšími. My sme však neúnavní skialpinisti. O pol šiestej sa
všetci spoločne fotíme na vrchole, dáme si čaj, horalku, obzeráme panorámu a kocháme
sa, kocháme….

 

OK, dosť bolo, je čas ísť dole. Pripíname si lyže a postupne
sa spúšťame. Tomáš neklamal, užívame si fantastického prašanu. Dnes ho už bolo
toľko veľa a predsa sa ho stále neviem nabažiť, oblúčik doprava, oblúčik
doľava, cítim ako kolenami rozrážam sneh. Po jednom pokračujeme v zjazde
dole a roztratíme sa na obrovskom širokom svahu. Snažím sa vyhľadávať čo
najstrmšie úseky a cibriť si moju lyžiarsku techniku 🙂

Ako klesáme nižšie, mení sa aj kvalita snehu, svah sa stočil
viac doprava, na juh, prašan pomaličky mizne a začína viac pribúdať mierna kôra.
Kútikom oka si všimnem ako zbytok skupiny lyžuje paralelne asi zo 200m vpravo
odo mňa a rýchlo miznú dole svahom. Závetrie a tieň hrebeňa, ktorý
z pravej strany ohraničuje svah, sľubuje lepší sneh ako kôra kde sa
momentálne trápim. Ja si však tvrdohlavo idem svojou cestou, snažím sa trafiť
žľabíky, ktoré som si všimol ešta včera. Zdali sa mi celkom lyžovateľné
a boli nedotknuté, žiadna stopa po lyžiach. Konečne mám prvý z nich
a idem na to. Wups, ale čo to? Kvalitná kôra. Kým zlyžujem oba po sebe
idúce žľaby zo dvakrát padám a odsadnutia na zadok ani nepočítam. Nejako
som sa z toho dostal, aj sneh sa trošku polepšil a lyžujem ďalej
s prestávkami na krátke vydýchanie. Chalanov nikde nevidím, iste sú už
dole v doline kým som sa ja trápil v žľaboch. Akurát si všimnem
Edisona pravo a hore Kiku, lyžuje pomalšie a je posledná.V duchu
si hovorim prečo sa neťahá viac doprava ako išli chalani. V tej kôre kade
som išiel ja to musí byť pre ňu nechutné.

Ešte chvíľku postojím, snažím sa vytipovať si moju ďalšiu
trasu, keď začujem Kikin výkrik: „Maťóóó“. Obzriem sa, Kika leží
v snehu, nič viac nekričí. Bleskurýchle lepím pásy na lyže a rýchlym
tempom šľapem k nej. Vlastne utekám. Idem si vypľuť pľúca, cítim vlastný tep na
sluchách. Teraz som si uvedomil, že mi vôbec nenapadlo zakričať na Edisona. Obzriem
sa. Nevidel síce na Kiku, ale našťastie si všimol, že šľapem do kopca
a dovtípil sa, že sa čosi deje. Teraz už tiež šľape hore, je však
o dobrý kúsok podo mnou. Konečne som pri Kike. „Spadla som
a vykrútila som si ľavé koleno“. Nohou však hýbať môže, nemala by byť
zlomená. Opadol zo mňa prvotný šok a strach. Prikazujem Kike dobre sa obliecť.
Kým som k nej vyšľapal, už si stihla koleno omotať elastickým obväzom, ja
však vyťahujem vlastnú lekárničku a spevňujem koleno ďalšou vrstvou. Kika to
vidí dosť optimisticky. Vraj so spevneným kolenom to nejako zošúcha na dno
doliny a potom dolinou v nenáročnom teréne to už zvládne na chatu.
Skúša sa postaviť na nohu a aj ju skutočne zaťažiť. V bolesti bezmocne
padá do snehu a rozplače sa, chvíľkami ju chytá triaška.

Medzitým dorazil Edison, spoločne uvažujeme čo robiť.
Diskusia trvá iba chvíľku, zhodneme sa, že spravíme núdzove sane z lyží
a stiahneme Kiku na dno doliny. Rýchlo sa dáme do práce. Rečami sa nám
podarí ukľudniť Kiku, dokonca aj spoločne žartujeme. Stavbu saní poznám iba
teoreticky, ale ide nám to dobre. Lopatku dáme na špičku mojich lyží, ktoré majú
vpredu dierku. Našťastie máme dosť rep šnúriek, aké šťastie že ich vždy nosím v batohu
na lyžovačku. Kým Edison ešte zafixuje teleskopickými paličkami Kikinu nohu, ja
dokončím stavbu saní. Vyprázdnim jeden batoh a položím ho na naše nové
sane, aby sa Kike lepšie sedelo. Kika na to pozerá dosť neveriacky. Zozadu saní
priviažem kus dlhšej šnúry a istím sane kým Kika nasadne, Edison jej
pomáha a pridržiava sane vpredu. Sánkovačka môže začať.

Nechali sme samozrejme pásy na lyžiach (saniach), ale aj napriek
tomu to niekedy riadne ťahá, miestami je dosť strmo a rep šnúra sa mi zarezáva
do dlaní. A ešte, aby to nebolo také jednoduché, sa striedavo s Edisonom
prebárame do snehu po stehná. Zbadáme, že nám ide oproti Lendl. Asi sa mu zdalo
podozrivé, že nás dlho niet a išiel sa po nás pozrieť. Zakričíme mu nech zlyžuje
na chatu po pomoc.

Aj keď s malými prestávkami na oddych, predsa len ďalej
spúšťame sane s Kikou čoraz nižšie. Už sme skoro na dne doliny, keď zatočíme doľava
smerom k chate. Traverzujeme svah a ideme po mierne klesajúcej vyšľapanej stope
od lyží. Na ujazdenom povrchu sa aspoň tak neprebárame do hlbokého snehu.
Horšie je, že v traverze sú viac namáhané provizórne sane. Uzly na šnúrach
sa trošku uvoľnili, konštrukcia poposúvala, ale ako celok to drží
a spoľahlivo funguje. Už sme aj na dne doliny, v diaľke vidíme chatu.
Terén je už v pohode, k chate je to temer rovina. Budeme musieť Kiku ťahať,
preto rep šnúru, ktorou som zozadu istil sane, idem priviazať dopredu.
V tom ticho doliny naruší atypický zvuk. Vrtuľník. Rýchlo sa poobzerám,
asi 15m vedľa nás je dostatočne veľká rovná plocha. Čo najrýchlejšie sa tam
prebrodím snehom, postavím sa chrbtom proti vetru, roztiahnem ruky do tvaru Y.

Pilot to posadil rovno predo mnou, vzduch je plný zvíreného snehu, mám ho plné oči, cítim poriadný tlak vzduchu od rotora a nedá mi to ani poriadne nadýchnuť sa. Padám na zadok a potupne sa snažím odplaziť v hlbokom snehu trocha nabok. Z vrtuľníka medzitým vybehne záchranár a ide ku Kike, ktorá stále sedí na saniach. Skláňa sa nad ňou, obzerá nohu, komunikujú spolu, kvôli hluku od motorov však nič nepočujem. Záchranár hovorí čosi do vysielačky, potom nám posunkami naznačí, že len potiahneme sane s Kikou k vrtuľníku. Otvoria sa bočné dvere, druhý záchranár vysunie nosítka. Spoločne presunieme Kiku na nosítka a naložíme do vrtuľníka. Ešte narýchlo povieme Kike pár povzbudivých slov a utekáme preč. Pilot sa s nami lúči zdvihnutým palcom, pridá plyn, vrtuľník sa zdvihne, chvíľu visí na mieste, potom spraví otočku a prudko sa začne vzďaľovať.

Zrazu je ticho, zostali sme sami. Rozmontujeme sane, vlastne
sú to stále moje lyže, rozdelíme si Kikine lyže a batoh a zlyžujeme na chatu.
Kým sme tam došli, zložili si veci a odložili lyže, akurát sa začalo stmievať.
Vrtuľník vzal Kiku ozaj v poslednom možnom čase. Po večeri sme si dali za drahé
euráče pivo. Alkohol zo mňa uvoľnil stres a nervozitu. Navyše Tomáš dostal
smsku od Kiky, je v poriadku, leží v nemocnici v Soldene, zlomené
nemá nič, má však potrhané šľachy v kolene a zajtra ju majú prepustiť
z nemocnice. Dohodneme sa, že zajtra doobedu si ešte doprajeme krátku
lyžovačku, poobede zídeme do Ventu k autám a pôjdeme po Kiku a domov.
V noci som ešte dlho nemohol zaspať, stále som premýšľal o celom dnešnom
dni, ale hlavne o jeho dramatickom závere. Nespravili sme niekde chybu?
Nebolo chybou keď sme vzali Kiku ešte aj na druhý kopec? Predsa len, nastúpali
sme za celý deň 1800 výškových metrov. Možno už bola unavená, znížená koncentrácia,
pád….Dokázali sme jej dostatočne pomôcť? Nespôsobovali sme jej zbytočnú
bolesť pri transporte?….Stále dookola tie isté myšlienky….

Na druhý deň ráno (v nedeľu) rýchlo absolvujeme zvyčajný
ranný rituál a vyrážame si ešte krátko zalyžovať ako sme sa dohodli.
Skupina, ktorá bola včera na Hintereschwartze ide na Similaun, Edison ide
pozrieť do sedla Hauslabjoche nálezisko Otziho a tajne dúfa, že nájde
nejakú zmrazenú Otzinku, Lendl chce vybehnúť na Finailspitze, ja, Peťo
a Medveď si chceme zopakovať skvelú lyžovačku v prašane na ľadovci
pod Similaunom. Na obed sa stretáme na chate, zbalíme veci a znova absolvujeme
nekonečný, tentoraz mierne klesajúci traverz do Ventu. Pri autách sa zase
prebaľujeme, prezliekame sa a snažíme sa trochu scivilizovať, preto sa
idem ošpliechať do potoka. Konečne nasadáme do auta, ešte sa posledným pohľadom
lúčime s Otztalským údolím a ideme do Soldenu hľadať nemocnicu
a Kiku.

Keď vojdeme do nemocnice, zbadáme Kiku sedieť na lavičke a jej tvár sa rozžiari od radosti. Nepodarilo sa nám celý deň spojiť mobilom, netušila teda, či po ňu vôbec prídeme. Všetci sa radostne zvítame, chvíľku posedíme kým nám Kika nepovie jej nemocničné zážitky a ako bonus nám ukáže intímne (röntgenové) snímky jej kolena. Pochváli sa aj ortézou a barlami s červenými odrazovými sklíčkami za púhych 760 Euro. Nakoniec sa rozlúčime s nemocničným personálom, ktorý sa tak skvele postaral o našu kamarátku. Naložíme Kiku do auta a vyrážame domov.

Moja alpská skialpinistická skúška sa skončila. Okrem
lyžiarskej časti mala nečakane aj záchranársku časť. Obstál som? Snaď áno. Keď
to spätne hodnotím, myslím, že sme sa rozhodli správne, keď sme nečakali pasívne
na vrtuľník. Kika spadla v strmom svahu, vrtuľník by tam určite nepristál.
Neviem presne čo by nasledovalo, ale asi by sa záchranári museli spustiť
palubným žeriavom a rovnako vytiahnuť nosítka s Kikou na palubu. Tým,
že sme Kiku stiahli na dno doliny, sme ju a záchranárov pravdepodobne ušetrili
od tejto zábavky. Zároveň Kika musela s nami spolupracovať, v rámci
možností sa na saniach odtláčala rukami, tým pádom nemala čas myslieť na svoju
zranenú nohu, na bolesť a popri tom sa aj navyše zahriala.

Diskutujeme o tom v aute, o celom našom
predĺženom víkende v Alpách, o „záchrannej akcii“, o Kikinej nohe
a operáciach, ktoré ju ešte len čakajú. Zatiaľ náš spoľahlivý šofér Cuco
ukrajuje ďalšie kilometre na ceste do Bratislavy, do sveta plného stresu
a zhonu. Sveta, ktorému vôbec nerozumieme, ale napriek tomu sa zajtra ráno
doň začleníme. Nás však neopúšťa dobrá nálada, sme plní zážitkov z uplynulých
dní a sme radi, že sa náš alpský výlet šťastne skončil.