Dalmatinski san

Koncom augusta sa nám s Majkou už síce znepalnieva, ale mne lezecký
deficit šomre čosi o Tatrách, stenách a dĺžkach. Štyri dni voľna
si pýtajú poriadne lezenie, preto s Peťom bookujeme chatu pri Zelenom
plese s tým, že pôjdeme niečo na okolí. Ako sa blíži odjazd počasie
sa zmršieva, vyzerá stále viac nepredvídateľnejšie. V hlave sa mi
zobudil neuskutočnený jarný plán a pýtal sa von. Tri dni pred
začiatkom voľna padá rozhodnutie na bezpečnejšie teplo v Chorvátsku
ako nepredvídateľnejšie pršanie v tatrách. Majka a Žubra sa
pridávajú ako prioritne odychujúco-kúpajúca sa časť a vyrážame.
Plán je jasný. Makarska, Brela a Dalmatinski san. Cesta na Bukovač,
jeden s vrcholov Biokova nad Makarskou.
Cesta ubieha štandardne, pre zmenu volíme smer Rakúsko a Slovinsko,
namiesto Maďarska. V Chorvátsku sme až za tmy, striedame sa za
volantom Peťovho FoFo.  Dievčence driemu a ja iba prepínam
stretávačky, diaľkové, stretávačky, diaľkové, tma, diaľkové … tma,
diaľkové. A jeje, žeby som pokazil ovládaciu páčku? Obe žiarovky
naraz predsa neodídu… Na diaľkových svetlách idem na prvé odpočívadlo,
pozeráme poistky. Peťo urobil rozborku zborku poistkovej skrine
a priľahlého okolia, čo má za následok, zablokované autorádio.
Pozeráme žiarovky, ale zdajú sa nám v poriadku. Príčinu nenájdeme,
v aute aj na pumpe náhradné H7 chýbajú, teta na asistenčnej linke nám
radí servis v Zadare. Je dávno po polnoci, tak sa rozhodujeme ísť do
najbližšieho kempu, ráno do servisu a potom pokračovať ďalej. Za
vyblikávania protiidúcich áut dôjdeme až do cca 20 km vzdialeného kempu.
Obsluha nikde, fúkame do nafučiek a spíme až do šiestej (musíme byť
predsa prví v servise). Kým sa mi rozlepia oči sme na ceste do Zadaru.
Peťo zbadá pumpu, rozhodne sa vyskúšať kúpiť žiarovky. Svieti. Tak to snáď
nie je pravda… Obe žiarovky naraz. Tete na pumpe vykupujeme žiarovky
vhodného typu a mierime zas správnym smerom.
Rannú cestu na Makarsku som mierne prespal, Peťo skúša čo naložený focus
zvládne. Nechytili ho a hádam okolo desiatej už staviame stany
v kempe.

Nasleduje kúpanie a podvečerné lezenie na Brele.

Lezieme zopár ciest, ja zvesujem jeden dvojročný pytel, dievčence si
takisto pekne polezú. Komáre a tma nás nakoniec predsa len vyženú.
S Peťom sa rozhodujeme zajtra skúsiť náš sen. Bagetky na ráno, tyčky
na deň a veľa vody. Budík na 4:30 nám nedáva veľmi vyspať, topo je však
neúprosné: 1:20 nástup, 650m lezenia a cca 3:30 zostup. Za tmy
odchádzame z kempu, za brieždenia od zaparkovaného auta
v Topiči. Po chvíľkovom zaváhaní šliapeme už iba správnym smerom
a po siedmej nachádzame nápis na skalách, čo poznáme
z fotiek.

Je pred pol osmou, začíname liezť a  nervózne pozeráme kedy vykukne
slnko spoza hradieb Biokova. Kamienok rozhodol že začínam. Prvá dĺžka za
5+, nity v hodnej diaľke, po 5 metroch začínam šmátrať po čokoch, keď
sa zdola ozve „Kašli na to nemáme čas“. Uff,  keď Peťo takto rozpráva
asi ide do tuhého. V tretej dĺžke sa nás slnko chytilo a už sa
nás nepustilo.

First part (cca 350m) sme mali približne o desiatej za sebou.
Tak sme utekali, až Peťo v jednej dĺžke hopsol. Ako mi neskôr povedal
„To bolo 6b? Zabudol som pozrieť topo. To kebyže viem, tak sa viac
sústredím“ .

Second part  nám trvala dlhšie. Najprv preverili hladké platničky
pokračujúce do špárového výlezu. Ja som sa držal rukami nohami,

Peťo si to na druhom konci užíval.

Potom dve vzdušné dĺžky so špárami. Na tope boli zakreslené aj frendy
a kevlarové slučky, ale nebolo treba vymýšľať vlastné istenia (myslím
že to je trochu doistené). Mne sa podarilo vyštúrať spod chytu/hodín
kevlarom netopiera (chudák, dúfam že prežil). Ako sa míňala voda,
dochádzala aj energia a dĺžky sa zdali byť ťažšie a ťažšie.

Alebo sme si to také urobili, teda konkrétne ja. Otupená pozornosť,
nepozriem poriadne topo, neporozmýšľam a už sa pučím za škrabky pár
metrov nad istením s vidinou riadneho kyvadla. Asi nám obom riadne
pripieklo, keď sa Peťovi v predposlednej dĺžke podarilo tak zamotať
lano, že som sa cvakol na dva frendy, rozviazal lezečky a pozoroval
ako sa pár metrov podo mnou s ním poriadnu chvíľu naťahuje.

14:40 a sme hore. Výhľad na pobrežie, ostrovy a riadny úpek.
Balíme matroš, urobíme dve fotky a zostupujeme.

Cesta dole je nekonečná, ale úplne nekonečná. Aj som fotiť zabudol. Dlhým
údolím zostupujeme skoro dve hodiny, odhováram Peťa od pitia teplej vody
z potrubia ktorého zdrojom je bačorina, pasieme sa na bohovských
stredomorským černiciach, prekračujeme hrebeň v okolí Brely
a kráčame do Topiči. Starú napoleonskú cestu, po ktorej ideme zopár
serpentín by sme si ináč asi nikdy nevšimli. Po približne štyroch hodinách
sme pri aute a ako prvé vyťahujeme pripravenú bandasku
z vodou. Mňam. Spokojný sa vezieme do kempu.

V nedeľu pokračujeme smer Omiš, kde máme na pondelok naplánované
skalkovanie a odchod domov. Kemp je aj v tomto čase riadne plný,
poobede vyrážame do mesta na rybu/ryby/potvory. Prejedený sa túlame
mestom, aby sme podvečer znova sedeli v reštaurácii aspoň na
palacinkách.
Ráno je škaredo, mierne poprcháva, asi je čas na návrat. Otužilkine
a otužilec sa kúpu, ja spím. Cesta naspäť nám ubehla rýchlo, zásoby
žiaroviek sme našťastie použiť nemuseli. Štyri dni v Chorvátsku
a iba „jedna“ cesta…, ale „sany“ si treba plniť.

Zopár foto na picase.

Peto&Peto