Prvé dotyky s Monte Rosou a poučenie z ľadovcového vývoja
Minulý rok sme sa pokúsili prvýkrát o prechod masívu Monte
Rosy, ale hora nás odohnala hneď na začiatku. Voda z alpského pramienka
nás vtedy poriadne prehnala a bolo nám zle ešte mesiac potom. Tento rok
sme si s Lacom povedali, že to skúsime znova. Pridal sa aj Lukáš z Nitry.
Plán bol prejsť hrebeňom Monte Rosy od Breithornu po Dufourspitze. Na
rozdiel od väčšiny ľudí sme to chceli spraviť po vlastných od začiatku do
konca, teda žiadne lanovky.
V nedeľu večer sme dorazili do Täschu, čo je dedinka pred Zermattom.
Ďalej sa autom ísť nedá. Prespali sme v kempe pri stanici. Na druhý deň
sme vyrazili s plnou poľnou do Zermattu. Bolo síce zatiahnuté, ale chceli
sme nastúpať nejakú výšku. Plní očakávaní sa predierame úzkymi uličkami
tohto turistického mestečka, kde komercia bojuje s tradíciou. Všade plno
Japoncov s obrovskými objektívmi. Kupujeme bombu, meníme peniaze a ideme
hore. Šlapeme po zjazdovkách, ktoré teraz v lete zívajú prázdnotou. Začína
poprchať nie je nič vidno. Po pár hodinách narážame na starú stanicu
lanovky s otvoreným vchodom. Tam sa schováme a kempíme. Keďže počasie sa
nezlepšuje, ostávame tam aj na noc. Sem tam spoza oblakov vykukne
Matterhorn. Je posnežený, takže ostáva chránený pred náporom horolezcov.
Ráno vyrážame hore, prechádzame okolo stanice lanovky s názvom Trockener
Steg, na chate Gandegg Hütte (okolo 3000 m) si dávame čaj. Prichádzame na
ľadovec, naväzujeme a stúpame ďalej po zjazdovke, kde sa veselo lyžuje.
Trochu im závidíme ľahkosť pohybu. Prichádzame ku Klein Matterhornu, kde
sa lanovka končí. Ja už cítim výšku, ale som nadchnutý krásou okolitých
kopcov. Zo sedla Breithorn Pass klesáme pomaly dole. Traverzujeme masív
Breithornu a prichádzame k bivaku Rossi e Volante vo výške 3700 m. Nikto
tam nie je a tak si z neho robíme naše malé kráľovstvo. Varíme o stošesť
na bombách, ktoré tam ľudia nechali. Čítame české články o prechodoch
Monte Rosy, ktoré ležia na stole. Ďalší deň je restday, lebo sneží.
Poobede sa vyjasňuje a po podvečernej kávičke s Lacom vybehneme hore na
vrchol Roccia Nera, ktorý sa tak stane našou prvou tohtoročnou
štvortisíckou. Úžasné výhľady, vidíme západné Alpy až po Mont Blanc. Štíty
sa kúpu v posledných lúčoch zapadajúceho slnka.
Na druhý deň o pol šiestej odchádzame z bivaku. Prechádzame cez sedlo
Schwarztor a na ľahko lezieme pekným tvdrým firnom na Pollux. Z diaľky sa
to nezdalo, ale ten svah má v závere aj 50 stupňov, tak lezieme po jednom,
istíme sa provizórne o cepíny. Za firnovým výšvihom nás čaká bronzová
madona, odtiaľ je to pohodlný choďák na vrchol. Hore sa kocháme výhľadmi
do široka ďaleka. Schádzame opäť do sedla. Berieme batohy odtiaľ, kde sme
ich nechali a vyrážame na Castor, teda druhú dvojičku. Ten je síce menej
strmý, ale zato vyšší. A okrem toho s batohmi je to o niečo iné. Dupeme
hore, Laco prešlapáva. V závere je opäť strmý výšvih cez hranu.
Zvládli sme to. Ešte pár krokov a stojíme na vrchole Castora. Vrcholový hrebienok
je ako z rozprávky, stojíme nad oblakmi. Zostúpime do sedla Felikjoch,
odtiaľ dole na chatu Quintino Sella v 3500 metroch. Tá patrí Talianom a je
to vidieť na miestnej kultúre. Miestni borci tam popíjajú espressá
namiesto piva a všade okolo živá vrava. Platí sa eurami namiesto frankov,
čo je pre nás výhodné. Pol litra čaju vás vyjde 2 eurá a noc v turistickej
miestnosti 14 euro s Alpenvereinom. Náš úspech zapíjame lokálnym červeným
vínkom. Všetci traja ale cítime, že nie sme úplne vo svojej koži.
Ďalší deň sa rozhodujeme a volíme zostup cez sedlo Felikjoch. Nie je tam
oficiálna cesta, ale videli sme tadiaľ vystupovať skupinu štyroch ľudí.
Kráčame po ich stopách. Zo začiatku je to uvoľnené, kocháme sa pohľadmi na
zamrznuté kráľovstvo medzi Castorom a Lyskammom. Z vrcholov čnejú obrovské
seraky. Ľadovec vytvára neuveriteľné tvary a čím ďalej, tým viac sa
otvára. Obchádzame trhliny a do niektorých aj zostupujeme, lebo tadiaľ nás
vedú stopy. Divíme sa, ako mohli ísť tadiaľ. Zrazu prichádzame na miesto,
kde stopy končia. Stojíme na okraji trhliny a rozmýšľame, čo ďalej. Už sme
zostúpili pomerne nízko, tak sa rozhodujeme pokračovať ďalej cez ľadovec.
Preskakujeme trhlinu, prenášame batohy a ideme. Lukáš intuitívne hľadá
cestu. Obchádzame trhliny, schádzame po topiacom sa snehu a ľade
a miestami sa istíme. Využívame rôzne hrany, výstupky a kamene. Na jednom
mieste sa nám zastavuje dych. Treba obísť hlbokú trhlinu cez ľadovú
stienku. Lukáš lezie prvý a z dvoch ľadových skrutiek vyrába štand. Potom
doliezame ja a Laco. Zo štandu zliazame dole opäť na rovnú plochu ľadovca.
Skrutky a jednu karabínu nechávame v ľade. Radšej bezpečne zostúpiť ako
zbytočne riskovať kvôli pár eurám.
Lukáš nás vedie ďalej a našťastie sa nám nejakým spôsobom podarilo
dostať na hlavný masív a ku korytu ľadovca. Ním sa dostávame dolu až ku
kamennej suti. Po nej schádzame dole na cestičku, ktorá nás zavedie naspäť
do Zernattu. Tešíme sa, že sme to bezpečne zišli a nemuseli volať
horskáčov. Pre mňa z toho plynie poučenie, že ľadovec je nebezpečný
a treba chodiť regulérnymi vychodenými cestami. Zároveň som si uvedomil,
že tento prírodný živel je mocnejší ako človek, pretrváva mnoho ľudských
životov a niektoré z nich si aj vezme.