Maliovitsa Sky Run – Alebo ako sa behá Psotkáč v bulharskej Rile

„Tri, dva, jeden… ŠTART!“ počujem zvonka keď si práve umývam
ruky na wécku. Rýchlo bežím von a chmatám môj mini ruksak. V momente však
brzdím a hľadám Asena. Vidím chrbty posledných bežcov a bežkýň, otáčam sa
a schádzam pár metrov naspäť po parkovisku. Po dvoch-troch minútach
pribieha od auta a konečne aj my prekračujeme štartovú pásku s 5-minútovým
meškaním. Pán pri štarte sa na nás usmieva a ja mu zo srandy kričím: „my
sme rýchli, my máme čas“.

 

„Volal si tomu zverolekárovi?“ pýtam sa mojho spolubežca popri tom ako
fučíme v strmom výšľape lesom. Dáva mi stručnú odpoveď v anglickom jazyku:
„F*ck“. O minútu mu už telefonuje a dohaduje stretnutie na neskôr. Stále
ešte bežíme ľudoprázdnym lesom. Jeden by nepovedal, že tu pred piatimi
minútami bežal zástup z viac ako 100 bežcov. Zväzujem si vlasy do gumičky,
roztieram opaľovací krém po tvári, tlačím do seba raňajky: banán a müsli
tyčinku a pritom sme stále v polobehu strmo hore. Ci pana, to je
situácia…
Asen trochu spomalí, prišiel na ňho hlad. „Asi nas diskvalifikujú,
nestihneme limity“ ozýva sa červík pochybností. „Ale nie, máme dobrú
vytrvalosť. Uvidíš, čoskoro dobehneme tých na konci“ zlepšujem náladu.

 

A tak aj bolo. O chvíľu sme obehli pár chodcov so štartovými číslami a
pálili ďalej za tými rýchlejšími. Začlenili sme sa medzi nich a neustále
stúpali vyššie a vyššie. Asko kdesi zaostal, oddelujú nás už zhruba 4
ľudia. Občas si zamávame. Terén sa mení, vidno skaly pred nami. Bežíme po
klzkých blatových lúkach. Šlups, obe nohy mi podkĺznu a už dostávam grátis
bahenný zábal. Vstávam, oprašujem, bežím.

Na štarte vraveli, že nemáme rátať s občerstvovačkami s vodou. Vraj máme
piť z potokov a jazier. To si teda veľa práce s prípravou pretekov nedali,
myslím si rozčarovane. Trochu váham, no onedlho sa napijem z potoka. Bežím
a bežím, obieham Ninu, kamošku z predošlého preteku. Letmo sa pozdravíme.

Na malom vŕšku nad jazerom vykúka chata Maliovitsa. Tu je aj kontrolný
bod. Pani organizátorka sa usmieva: „Zdrasti, nomer 60?“ „Da, 60 som. A
voda, ima li niakade?“ vyzvedám od nej. Očakávam, že ma nasmeruje k
najbližšiemu potoku, no čuduj sa svete, prekvapí ma slovami, že hneď pri
chate stojí zopár organizátorov s vodou a keksíkmi. To, že nás najprv
varovali, že žiadna voda nebude a potom predsa bola, a to po každých 5
kilometroch, bolo asi najlepšie prekvapko na trati.

Bežím hore kopcom po kameňoch, hmla sa dvíha a presvitá ňou slnko. V tejto
časti mi staršia pretekárka – šedivá vyšportovaná pani – (tak trochu môj
sen ako chcem vyzerať v šesťdesiatke) uľahčuje orientáciu. Stačí, že ju
sledujem a príliš nezaostanem. Ďalsí kontrolný bod. Kontrolór sa
potmehúdsky usmieva a ukazuje kade ďalej.

 

Tade? Veď tam nie je chodník! A veruže bulharskí bežci v horách očividne
nepotrebujú chodník. Trasa nášho preteku pokračuje šikmo cez strmé lúky,
skrze niekoľko menších kamenistých valov a potom hore nestabilným
suťovo-kamenným žľabom. Orientácia je trochu problém, stále sa obzerám kde
je ukrytá ďalšia značka. Keď ju netrafím strácam minúty. Trochu ako
orientačný beh.

Tu v suťovisku obieham pár žien (dala som si druhý banán, tak mi to šlape)
a zrazu medzi nimi znova vidím Ninu, ktorú som obehla tak pred 40
minútami. Opäť sa pozdravíme, prehodíme viac slov a očividne sa raduje že
ma vidí. No, čo vám poviem, záhada. Po zvyšok preteku som si niesla
chrobáka v hlave: ako to, že som ju obehla dvakrát. Až v cieli sa ukázalo,
že tá prvá bola jej dvojička.

Po tejto skupinke som dlhý čas nemala nikoho pred sebou. Cestu som musela
stále vyberať sama. Nejaka vlajočka sem, nejaký žlty fľak na kameni tam.
Občas sme bežali úplne mimo, šliapajúc po horcoch a zvončekoch. Občas zase
po chodníku ako v Tatrách.

V jednej chvíli ma to celé prestalo baviť. „Beh je vraj Maliovitsa Sky Run
a my stále bežíme hore a zase dole ako popletení“ hundrala som si. Zdalo
sa mi to nekonečné. Po viac ako dvoch hodinách, po dvoch sedlách, troch
jazerách, početných stúpaniach a klesaniach sa nad nami ukázal štít
Maľovice s drobnými postavičkami na samom vrchu.

 

Asena za mnou už nebolo. Bežala som na ten kopec v snahe dohnať nejaké
ďalšie ženy predo mnou. To je tá moja súťaživosť.
Prudko do kopca, žiaden chodník, kde-tu vlajočka a nejakí bežci v okolí.
Strmú travu vystriedala ešte strmšia, potom hŕba kameňov a napokon pevná
skala. Vrchol Maľovice bol zaistený lanami. Jednému by sa aj hlava
zatočila.

 

Zásoba cukrov v tele končí, cítim sa trochu slabá. Aj ostatní spomaľujú.
No nič, stúpam po úzkom hrebeni, držím sa lana. Občas špekulujem kde dať
nohy na trenie a ako dočiahnut vyššie stupy. Hop, ešte pár výšvihov a
zrazu som hore. Akoby som práve vyliezla z kanála, na jednom mieste sa
terén zlomil a už je predo mnou iba holá lúka. Také sú vrcholy kopcov v
Rile.

Horskáči si zapisujú moje číslo a hopaa, už si to frčím zase dole po
druhej strane kopca. Bežím, lebo chcem dojsť do cieľa čo najskôr a chcem
si tam už konečne oddýchnuť. Bežím, lebo neviem prečo, ale nič iné mi
nenapadne. Napríklad som si tam hore mohla na 5 minút sadnúť. Ale ja
jednoducho len bežím dole.

Čo vám poviem, bežat dole z kopca, ktorý má 2729 mnm, na parkovisko v 1704
mnm nie je žiadna sranda. Zo začiatku ma obehne pár ľudí, nemajú žiadne
brzdy. Jedna dievčina mi podá mrkvu, ktorú si od nej zo slušnosti vezmem.
Potom ma obehne, kým bojujem so suchou oranžovou hmotou v ústach. Vypľuť –
či nevypľuť, byť – či sa zadusiť. Taká rana pod pás, hrúza!

Potom bežím cez pár rovných mokrých lúk, kde sa beží fajnovúčko, ako v
perinke. Od chaty Maliovitsa sa pre zmenu už zase ide po kamenistej ceste,
kde si každú chvíľu myslim, že sa potknem. Je to tam doslova o hubu.
Turisti sa tu prechádzajú ako na promenáde a už sú očividne leniví uhýbať
sa bežcom, lebo tých bol predo mnou už celý húf.

Všetko má svoj koniec a aj keď som tomu nemohla uveriť, konečne som po 4
hodinách a 56 minútach v cieli. Som 9 zo 16 žien v mojej 18,5 km
kategórii. Bola ešte aj druhá, 14,5 km.
Zjem špagety, zaslúžene si prevezmem tričko a naplním fľašku s vodou.
Potom vyrážam smerom späť na Maľovicu. Hľadám Asena.

Prešla už hodina a ja som prešla asi kilometer. Po Asenovi ani stopy.
Nebol predsa toľko za mnou, v prvej tretine preteku sme sa videli. Potom
mu volám, aj keď ho nechcem rušiť, ale už mi to nedalo. Ozývajú sa cudzí
ľudia. Vraj telefón našli na trase a nik nevedel komu patrí. Tak im
hovorím nech mu ho v cieli odložia, že majiteľ je ešte na trati. Na
obavách mi ten telefonát teda neubral.

Asen sa ukázal po hodine a pol. Kráčal a kríval. Spadol niekde na začiatku
a potom sa už len snažil prejsť to celé, aby sa mu ušlo tričko. Vraj ho na
Maľovici predbehli dve babky v bielom so svojim krpatým trojnohým psíkom.
Žeby halucinácia? Alebo naozaj. Kto vie.

Preteky skončili. Dobre sme sa najedli v miestnej kolibe a už je nám zase
celkom fajn. Sme radi že sme to prežili bez ujmy.

 

Pred odchodom ešte pohladíme malé mačiatko, ktoré sme ráno nechali u
organizátorov na štarte.
Totiž, v tom je tak trochu pôvod nášho trápenia…
O siedmej ráno sme na ceste zbadali zrazenú mačku. Sedela uprostred cesty
bez pohnutia, statočne hľadiac do našich predných svetiel. Keď sme sa tak
nad ňou skláňali a špekulovali, pribehol aj jej malý čierny potomok.
Celkom bezstarostný a zvedavý. Nezostalo nám iné, než ich oboch naložiť.
Tým sa začala naháňačka za veterinármi v celom blagoevgradskom regióne.
Jeden by nemyslel, ale v nedeľu o pól ôsmej ráno je to na bulharskom
vidieku celkom problém.

V Samokove sme konečne našli jedného, čo mal prísť do práce na deviatu.
Nechali sme mu teda pred ordináciou mamu-mačku zabalenú v deke a ponáhľali
sa na štart. Štart bol totiž presne o 9:00 a my sme pod ním zaparkovali
naše fáro o 8:45. Na to, že sme si museli ešte prevziať a pripnúť štartové
čísla, zbaliť batôžky, zveriť niekomu naše mačiatko, zjesť raňajky,
prezliecť sa a odbehnúť na wc to bolo trochu natesno. Ostatné už poznáte.

Doslov:
Mama mačka bude opäť v poriadku, bola prevezená do väčšej zvieracej
kliniky. A mačiatko si našlo novú majiteľku medzi bežkyňami.

Čo sa týka behu, pre porovnanie mi prichádzajú na um dva rozdiely oproti
Psotkovmu Memoriálu:
1. Trasa nie je rozdelená na časovky. O umiestnení rozhoduje iba moment
kedy dobehnete do cieľa, čo vás môže priviesť ku kamikadze výkonom pri
1000-metrovom zbiehaní.
2. Trať vedie z 15% mimo akýchkoľvek chodníkov a z ďalších 15% mimo
značených turistických chodníkov. Inými slovami – je to krkolomné a ľahko
sa stratíte.

A dve pikošky:
1. V blízkosti štartu je útulné miesto pre lesný kemping, ktoré pred behom
využilo zopár pretekárov.
2. Obed v cieli je čisto vegetariánsky. Takúto skúsenosť mám aj z iných
pretekov v Bulharsku. Dá sa teda skonštatovať, že gulášová tradícia v
tejto krajine nezapustila korene. (Pre niekoho dobrá, pre iného zlá
správa.)

Hore zdar a behu zvlášte!