Chorvátsko 2014 (Porta Fortuna, Paklenica)
Aj tento rok sme sa rozhodli oslavovať májový sviatok práce a voľno s tým súvisiace lezením na Chorvátskom vápenci. Nenapíšem však o našom výlete článok, ale chcem vám naše zážitky priblížiť krátkym videom. Dúfam, že si naň nájdete chvíľku a neoľutujete.
Jediná vec, ktorú predsa len nemôžem vynechať je Kača, cesta, s ktorou sme sa zoznámili v Paklenici.
Link na video z akcie:
Pôvodne sme túto cestu vôbec nemali v pláne ísť, no presviedčacie metódy Peťa Kormana v podobe rečí: „Určite by ste do toho mali ísť.“ „Nie je to ľahké, ale vyleziete to.“ „Tomáš, mal by si si zvesiť pytel…“ nám zasiali semienko úvahy do našich lezeckých plánov.
Tomáš sa necítil dobre, dal si deň rest a potom sme sa rozhodli do toho naliezť. Šli sme aj s dvojkou Rasťo B. a Katka Č. Hneď prvú dĺžku, vymotanie sa z kriačin, sme chvíľku hľadali, až nás nakoniec potešil štítok na skale s názvom. Nezačínali sme nejako skoro a ja som si musela akurát zabudnúť čelovku v aute. Rasťovo prerátavanie mi tiež veľa na úsmeve nepridalo. „Máme asi 10 hodín svetla, čaká nás 10 dĺžok. Ak pôjde všetko plynulo, bude to aj so zostupom akurát…“ Aspoň že oni čelovky mali. Takže asi s takýmito myšlienkami som začala liezť.
Tomáš spojil prvé dve dĺžky, Rasťo s Katkou to šli na dve, lebo ich 54 metrové dvojičky by to nezvládli. Tretiu dĺžku som šla ja, taká položená rampa. Nechcela som tomu veriť, že v sprievodcovi píšu len 4b+! Človek si pri takom čísle povie že by si to lezenie ani nemal všimnúť. V tom novom vydaní skoro všetkým cestám poznižovali obtiažnosť, jedine Mosoraški zvýšili na 6a. No Kaču a Mosoraški by som určite na jednu úroveň nedávala. Lezenie nie je matematika, nie je číslo ako číslo.
Celkom som si tam pozakladala a spoliehala sa na silu starých skobiek. Nevedela som, že aj v Paklenici sú takéto horské cesty. Je to stará klasika, kde sa medzi dva nity v pohode zmestia tri skoby v 1,5 metrovej vzdialenosti. Celkom to vystihuje aj popis Čechov, čo Viola našla: „Proletíš se, ale nezabiješ.“ Aj keď miestami… Závisí od spôsobu dopadu.
Tá dĺžka mala ísť viac po strede rampy, ale tie dva nity som si všimla až zhora zo štandu. Ako Tomáš liezol ďalšiu, papierovo štvrtú dĺžku, zospodu liezol ku mne Rasťo a netváril sa moc nadšene. Kričím kde sú nity, ktoré som ja nevidela, keď zrazu iba trhnutie a Rasťo sa gúľa dole, končí až pri malom previsíku, skoro až pri Katke na štande. Čok, o ktorý sa držal povolil a chytila ho až stará skoba. „Proletel se“ asi tak 8 metrov, našťastie sa tvári živo, zrejme budú len modriny. Dosť ho to však psychicky rozhodilo, veď koho by nie. Aj ja som bola trochu mimo, lebo som to zhora celé videla. Keď som si mala predstaviť kľúčové dĺžky, preglgla som a radšej som rýchlo začala liezť.
Štandovali sme tu o jeden štand viacej ako v nákrese, aby nám nedrelo lano. Mala som to zrejme ešte potiahnuť po tej rampe. Naliezam do takého esíčka, dva nity, jedna skobka a šlingňa v prípade potreby. Večne mokré spoďáky boli mokré aj teraz, tak som to tam rýchlo nejako precupkala, nech sa moc nenamočím, slučka zostala nedotknutá. Ďalšia dĺžka bola vcelku pekná a ľahká, potom prichádza dĺžka z ktorej Tomáš zablúdil do Passengera. Po hákovaní previsu v noci som naozaj netúžila. Takže hlavne nie doprava. Šla som to teda zľava, aj keď podľa nákresu tam má byť niekde traverz doprava, no ja som ho vynechala a ocitla som sa rovno pri štande pod prvou kľúčovou dĺžkou. Asi to je ona, veď je to kút a aj má správny tvar… Nevyzerá neleziteľne, tam hore sa to zatáča a tam za tým bude niekde aj štand. Tak to by som mohla vyliezť. V starom sprievodcovi to písali za 6a+.
Myslela som si, že to pôjdem ťahať, lebo Tomáš sa ešte necítil fit, aj sme sa tak dohodli. No keď to zbadal, zdieľal môj pocit preleziteľnosti, tak sa dobrovoľne ponúkol dodržať poradie. Aká som len bola potom rada! Išiel to parádne, stále napredujúc vpred. Na štande sme sa zatiaľ všetci stretli, krátka výmena slov a obavy v pohľadoch dohora. Rasťo sa ešte stále po svojom páde necítil dobre.
Sústredila som sa na Tomáša. Veď už dávno zahol za roh, tak kde je ten štand? Kričím 10 metrov, 5 metrov, 2 metre… Konečne sa mi zdá že vietor ku mne dovial ZRUŠ. Odliezam keď zrazu Katka zvolá, že som tam nechala štand. Jejda, to sa mi ako podarilo? Sústredila som sa na Tomáša, na štande nás bolo veľa a už som chcela byť hore.. Hej výhovorky. Ale bez jednej šesťdesiatky sa zaobídeme a na sedáku ešte nejaké zámkové karabíny mám. Nejako to pokombinujeme, určite by som to za hlavný problém k vylezeniu na vrchol nepovažovala.
Dĺžka to bola brutálna, na vytrvalosť. Bolo to lezenie po nohách. Tomášovi postupne podochádzali expresky, tak už som odcvakávala len rozobraté, istenie poredlo. Za tým rohom, kde som si vysnívala štand, to ani zďaleka nekončilo.
Keď som za ním konečne doliezla, bola som rada, že sa môžem vydýchať. A teraz druhá kľúčová dĺžka, komín. Na to som ja expert, vždy doň naleziem opačne a potom mám chyty za chrbtom a na nohy holú platňu.
Nervózna a so zmiešanými pocitmi som sa tam teda vybrala zašprajcnuť. Najskôr taký ľahší variant kúto-komína. Jej, keby to tak bolo celú dĺžku. No potom som z toho vyliezla a pozrela sa na ten teraz už naozajský komín. Aspoň, že je tam v polke jeden nit. Začala som sa tam nejako súkať, moju klasickú dilemu na začiatku „ako tam naliezť“ som vyriešila úvahou, že predsa by nedali nit na stranu, kde má človek chrbát. Bol tam erárny čok, jasné že si cvaknem. Ten nit bol ešte celkom ďaleko, ale visela z neho slučka. Viem, že by toho asi veľa neudržala, no aj tak som mala v úmysle si tam cvaknúť expres. Úmysel síce pekný, no stále ešte nezrealizovateľný. Sunula som sa nejako hore. Boli to v podstate dve platne vzdialené od seba asi 60 centi a medzi nimi som sa trepala ja. No nič to, slučku nedočiahnem, tak si založím. Super, zase posun o milimeter… a už som si aj cvakala slučku.
Hups, nejako som sa zašprajcla. Dostala som sa do polohy, keď som mala kolená pritlačené na hruď a chodidlá v lezkách mi voľne viseli. Čo som to počula v milión príbehoch? K komínoch hlavne nevydychovať? Podarilo sa mi nájsť nejaký stup a uložiť tam nohu, tlačiť sa hore. Zavadzali mi topánky a flaša na sedáku. Keď som konečne cvakla ten nit, bola som šťastná a zároveň som myslela že umrem. Potom to už bolo ľahšie, aj keď zo zadu mi do hlavy narážal skalný zub, ktorý bol vlastne dobrý chyt, no z mojej polohy mi bol nanič.
Keď som odtiaľ vyliezla, jediná vec, čo ma zaujímala bola, kde je štand. Žiaden som nevidela, liezla som ďalej, no začala som cítiť ťahanie lana. Aha nit! No musela som k nemu pretraverzovať, a aj keď som si predĺžila expres slučkou, mala som pocit, ako by som bola kôň v záprahu. Rozmýšľala som, či tam nezaštandujem. Ďalej to vyzeralo pomerne schodne. Skúsim to ešte dobojovať. Každý krok bol ťažký, kebyže je ten dolez náročnejší, nezvládla by som to. Objavila sa predo mnou dlhá, dlhá slučka visiaca zo starej skobky. Pozrem doprava a tam mierne podo mnou štand. Pochopila som prečo je taká dlhá. Na pretraverzovanie. Tak som si cvakla tú skobku, predĺžila ako sa dalo a začala zliezať a traverzovať doprava. Keby niekto nakreslil trajektóriu môjho lana, bolo by to všetko, len nie priamka. Konečne na štande! Tomáša ten záverečný traverz moc nepoteší… Už zostávalo iba zavesiť sa do lana celou váhou a dobrať zvyšok.
Tomáš mi oznámil, že druhá dvojka zlanila, tak sme zostali sami.
Dúfala som, že záverečné dve dĺžky už nejako dobojujeme, a ešte z toho bude nakoniec aj pekný prelez v hodnotnom štýle. Predposledná dĺžka bola mokrá, viac ako to esíčko. Tiež tam viselo niečo ako zhnitá slučka. Užívala som si lezenie na hornom. Už som chcela byť hore, posledná dĺžka sa mi však na pohľad veľmi nepáčila. Bola to taká madlovačka na dorazenie na záver. Jedna špára, nohy na trenie. Bol tam erárny čok od Peťa Kormana, dostala som sa k nitu. Tam sa tá špára začala zdvíhať a ja som si zrazu uvedomila, že sa neviem dostať ďalej, nit podo mnou. Čas si založiť. Vytiahla som karabínu s frendami. Ako ju držím v ruke, zrazu si uvedomujem, že tou druhou sa začínam púšťať. Tak som si rýchlo strčila karabínu do úst, a chytila sa. No vtom som si uvedomila, že sa mi zacvakla karabína o jazyk a mňa to hrozne bolelo. Toho som snáď schopná len ja… Tak som si ju rýchlo vybrala a cvakla na sedák. Výsledok: nič založené, vysilená a ešte aj s opuchnutým jazykom.
Uvedomila som si, že by som padla rovnako zboku, ako keď som si zlomila nohu, a od toho momentu som už bola psychicky mimo. Tak som si zliezla, že si oddýchnem, no nebolo kde. A tak som si skočila-padlo-sadla. Chýbali mi asi dva kroky, zamrzí človeka. Nakoniec to celé doliezol Tomáš.
Na vrchole slávnostná foto a potom už len zostup z Aniče. Rasťo je dobrý kamarát, prišiel po nás autom. Došli sme do kempu keď sa stmievalo. Boli sme šťastní, že sme živí a zdraví a hlavne na rovnej zemi.
Neviem, čo si mám o tej ceste myslieť. Peťo nám stále opakoval, že náš postoj „už to v živote nepôjdem“ sa po mesiaci zmení. Mesiac odvtedy ešte neprešiel, no mám pocit, že minimálne by som to asi odporúčala tým, ktorí chcú mať niečo, na čo sa dá spomínať. Obtiažnosťou to asi nie je svetový prásk, ale pre mňa to bol taký zážitok, že ma motivoval sa s vami oň podeliť.
Ďalšie fotky nájdete tu: