Trnavská stovka 2013 – koniec ladných pohybov

V máji sa kvôli počasiu nedalo vo vyšších pohoriach nič podobné podnikať, už sme mysleli že nič nebude, keď Monike padol do oka odkaz Maťa Kiňa na Loko stránke o blížiacej sa Trnavskej stovke. Po konzultáciách s klasikmi tohto podujatia Maťom a Jašterom sa rozhodla že ide, potom som sa pridal aj ja, aby nebola tak sama.

Na štarte sa nás ujal Jašter a nakoniec sme spolu prešli celú trasu. Vyštartovali sme už pred šiestou a celé to išlo prekvapujúco hladko, hlavne vďaka Jašterovým skúsenostiam a radám – správna voľba tempa a taktiky, orientácia v tme a pod. Pre mňa boli najťažšie asfaltky a strmšie zostupy, ale základom bola dobrá partia a spoločná dobrá myseľ počas celého pochodu až do tretej nad ránom, kedy sme dorazili do Brezovej pod Bradlom.

Trnavská stovka bola príjemné prekvapenie, ktoré ani nemôžem zaradiť do zoznamu splnených snov, pretože tam pre istotu nebola, zdalo sa to nereálne. Ešte mi ju vzdialene pripomínajú zvyšky veľkoplošných pľuzgierov a tmavšie prírodné odtiene niektorých nechtov na nohách. Trvalejšou pripomienkou je zopár fotiek.
To čo zostane najdlhšie, je dobrý pocit z akcie.

Využívam čas a tieto riadky píšem vo vlaku z inej peknej prechádzky prírodou, dva týždne po. Foto zo Slovenského raja je na
https://picasaweb.google.com/jgeleneky/RoklinamiSlovenskehoRaja1562013?authkey=Gv1sRgCMjp04TL0rHyAg#5890162595178068178

Po neustálom hľadaní niečoho vábneho som konečne našla to pravé orechové „Trnavskú 100.“ Hovorí sa „kto hľadá ten nájde“. A že mohol ísť aj Juraj, mi dodalo pocit istoty. Deň pred dňom „D“ mi volal Jašter, že by chcel ísť s niekým, kto príde aj do cieľa. Ale či som tú jeho predstavu spĺňala, som netušila ani ja.

Naštartoval ma Juraj, ktorý sa mal ísť s kolegáčmi flákať po hrebeni Veľkej Fatry, ale pre daždivé počasie akciu zrušili. A tak som pri pozeraní odkazu na Loko stránke od Maťa Kiňa zaostrila zrak. Začala som študovať čo-to o Trnavskej 100. Bola som rozhodnutá, že to skúsim. Veď zísť dole pre nejaké tie „boľačky“ sa dá hocikedy.

Ráno sme sa Juraj, ja a Jašter stretli pod hlavnou stanicou na štarte. Dali sme nejaké to foto a pred 6.00 hod. vyrazili.

Pred Bielym Krížom nás predbehol svižným bežeckým tempom Maťo Kiňo. Ešte sme stretli Borisa, a Martin Gazdík štartoval asi hodinu po nás. Počas celého prechodu sme sa míňali so Sveťom Krnom. Na Skalnatej nás dobehol náš priateľ unikátnych výškových parametrov (má vyše 2m) Milan Roskopf, ktorého ruky sú adekvátne jeho výške.

To, že sa nám Trnavská 100 podarila prejsť vďačíme Jašterovi, ktorý volil správnu taktiku. Neverila som, že sa mi ju podarí na prvýkrát. Ale tri v jednom (horskí ľudia, čaro krásnej prírody a počasie) nás potiahli k cieľu.

Príchod domov autom sa niesol už iba v nekonečných serpentínach z Brezovej do Blavy.

A na záver, už iba to, že som si na vlastnej koži vyskúšala, ako sa dokážem popasovať s toľkými kilometrami, a čo na to moja regenerácia.
Odporúčala by som to aj tým, ktorí ešte váhajú či ísť a neboli. Tú atmosféru treba zažiť, a to priamo v teréne…

Moje resumé končím už iba krátkym citátom od Johna Binghama, že „Zázrak nie je, že som dokončil. Zázrak je, že som našiel odvahu postaviť sa na štart“.

Maťo Kiňo

Tento článok popisuje pár odležaných dojmov z veselého podujatia TT100 2013. Ako to už obvykle býva diaľkoplazecký rok sa stretol s dialkoplazeckým rokom, ani sme sa nenazdali a výzva Trnavskej stovky nám bola znovu hodená do tváre. Rok po vynechanom ročníku z dôvodu pôrodu, by sa dalo povedať, že som sa aj tešil.
Plán bol už odminula jasný, pokúsiť sa to prejsť čo najrýchlejšie. Všetko smerovalo úspešne k štartu, až kým nezačali vcelku seriózne bolesti kolena dva týždne pred ním. Bicykel však napokon pomohol všetko vyriešiť k spokojnosti a hoci so značným pocitom nedôvery k tomu ošemetnému kĺbu, ocitol som sa prvého júna na štarte. Samozrejme v obtiahnutom.
Z rána pred štartom mi v pamäti utkveli viacerí ochmelkovia od Karlovky až po Hlavnú stanicu. Pozostatky opíc z piatkového večera. Ale potom už len asi tristo variácií na stovkára. Je to naozaj podujatie priťahujúce rôznorodé typy. Tento rok som tu s Braňom a Peťom. Peťo prebýva v Biškeku, teda sa nachádza väčšinu roka v nadmorskej výške 700-900 metrov. Okrem toho si robí výlety na okolité vcelku vysoké pahrby. A tak teda dorazil na svoj druhý pokus s pomnoženými červenými krvinkami, čo má aj lekársky potvrdené. Už od prvých očúraných metrov popri stanici je jasné, že chalanisko nám to pekne rozbehne. Tak teda svižne kráčame až hore na lúku pod vysielačom Kamzík. Tam začíname poklusávať. Vraj indiáni keď sú smädní, cumlú kameň. Ja som dnes prvýkrát vsadil na hydrovak. Je to dobrá voľba. Hlavne nemusím stále skladať ten prašivý ruksak. Nariedil som doň remineralizačný prach. Čo sa týka jedla, mám pár správne zlepených mussli tyčiniek, dva gély a klasickú obloženú žemlu. Suché oblečenie som nechal servismanovi Lukášovi, prevezie mi ho do Brezovej. Beriem len náhradné ponožky, bundu a veľmi komprimovanú lekárničku. No a ešte paličky. Ako sa ukázalo už viackrát, veľmi dobre sa nimi kontroluje zjazd po malokarpatskom blatku, prípadne podporia znavené kĺby.

Tak sme teda postupovali indiánskym štýlom – chvíľu beh – chvíľu chôdza. Dá sa to vydržať a stovku to výrazne urýchli. Pocitovo sa mi to vidí hádam aj menej únavné ako čisto peší prechod. Kilometre ubúdajú, z úvodu si spomínam najmä na rozprávkovo zahmlený les za Kamzíkom. Čoskoro stretávame Jaštera s Gelenekyovcami. Zvolili peší prechod na istotu.
Pokračujeme svižne až po Babu, kde sa nám ujde po palacinke. Braňo nám do toho ešte tlačí tony jesenky. Žeby to vysvetľovalo jeho neskoršie grcné stavy? Čoskoro už Peťo valí na Čmelok a my s Braňom zaostávame. V tempe dorazíme na Čermák. Nasleduje prevažne bežecká pasáž až po Sološnickú dolinu a už aj po nej fičíme. Braňo sa stráca stále viac z dohľadu a nie je to len hmlou. Čakám pri odbočke v Sološnickej doline smerom na Vápennú. Prejde 5-10 minút. Braňa nevidno. Neskôr sa ukáže, že to stočil do Sološnice. Dobehnem Peťa práve na vrchole Vápennej. Vraví, že je riadne dodziganý. Ja vravím, poď ďalej, to už dáš a pokračujem na najbližšiu kontrolu. Osvedčilo sa mi vynechať pauzu na vrchole Vápennej a vyklusať stupák na pomerne krátkom hrebeňovom úseku za ním až po kontrolné stanovište. No vyklusať…idem krokom. Valím bulvy ako skoro som tu.
Tohtoročné počasie robí svoje. Je príjemne, hoci počas výstupu na Vápennú trocha spŕchlo. Nie je to nič vážne a aj na pitnom režime vidno, že je to jeden z chladnejších ročníkov. Kontrola pod Vápennou je riadne v tom. Chlapci od rána dbali na pitný režim. Pár vtipov na adresu Bratislavčanov z ich strany. Zjem tu zvyšok žemle, doplním vodu z prameňa a idem ďalej. Čo sa vody týka, medzi kontrolami som niesol vždy zhruba 1,5 litra, čo bolo veľa. Ale tak istota. Do vody som pridával remineralizačný prach.
Na moje pomery skorý príchod na Vápennú vystuží psychiku. Ďalšie úseky hrebeňa, snáď okrem príjemne jarného Klokoča, nemám veľmi rád. Lesné cesty a asfaltky. Laktát sa začína vyplavovať najmä do stehien a vždy keď sa snažím rozbehnúť bolí to. Tieto úseky chcem mať čímskôr za sebou a tak podupávam, čo to dá. Idem sám. Keď som konečne na asfaltke smerom do Bukovej, ťahám ďalej. Z minulých rokov viem, že takto to vcelku svižne odbavím. Nezdá sa to až také dlhé ako chôdzou a psychologicky to spraví veľa. Tento rok tu navyše nepečie slnko. Takže ideál.
Na Bukovej dávam guláš a kofolu – krásne predvolebné menu. V guľáši je aspoň prepotrebná soľ a navyše tlačiť lepkavé mussli tyčinky celý deň chce veľké sebazaprenie. Prevetrám nohy, vysypem mikrošutre z tenisiek a idem ďalej. Opäť pobehujem, čo pustí. Stále tá istá, nezáživná trasa až po Mihalinovú. Na nej je riadne bahnisko. Oceňujem palice. Potom už hore-dole a je tu Dobrá Voda. Dlho sa tam nezdržím a idem to doklepať. Volím asfaltku.
Vonku je ešte v pohode svetlo, chytím sa nejakého diaľkoplaza a ten ma pekne ťahá, predbehneme sa vzájomne zo trikrát. Zbeh do Brezovej je už tragédia, najmä kvôli stehnám plným laktátu. Bolí to, tak len drobčím. Ale už je to len kúsok.
V cieli sa stretnem s Lukášom, ktorý mi doniesol suché veci. Až neuveriteľné sa mi zdá, že v centre Brezovej nájdeme vcelku schopnú krčmu, kde čapujú Bernard. Dobrý záver. Nakoniec dorazí aj Peťo, ktorý šiel do cieľa aj posledný úsek lesom.

Z Lokomotívy boli úspešní Jašter, Gelenekyovci, Kristián a Laco. Vďaka patrí organizátorom, že sa na to znova podujali. Navyše celkom dobre zásobili cieľ. Hrebeň som prešiel striktne po červenej značke s výnimkou Zárub, ktoré sa oficiálne obchádzajú cez obec Buková a posledného úseku z Dobrej Vody do Brezovej. To som šiel po asfaltke. Čas mi napísali 14 hodín 7 minút. Prví dvaja to dali za 10 hodín 31 minút. Aktéri v rozhovore uvádzajú, že sa počas výkonu nedržali komplet oficiálnej trasy http://www.svk-ultratrail.sk/news/snazime-sa-porovnavat-sami-so-sebou/ Z chémie som využil remineralizačný prach a dva gély. Po tejto skúsenosti viem, že skutočne dobré časy začínajú okolo 13 a pol hodiny. 14-15 hodín nie je žiaden zázrak, keď vezmeme do úvahy, že trasa má v skutočnosti nejakých 90 km. Stále ešte zostáva 169 km výzva Trenčína. Kto sa na to podujme?

PS: Bonusom a hádam aj lákadlom najbližšiho ročníka TT100 2014 je súťaž o basu Bernarda. V záujme podpory súťaživosti, motivácie a neobvyklých zážitkov, vyhlasujem pre členov klubu ac loko súťaž o basu Bernarda. Tá je určená tomu, kto najväčším rozdielom prekoná môj čas z opísaného ročníka na opísanej trase, teda spomínaných 14:07. Termín pochodu je 07.06.2014