5 + 1 alebo opäť o snoch.

V 1995 sa zadaril Mont Blanc, kde som sa aj zoznámil s Evičkou a následne vstúpil do Lokomotívy. M som vo sne nahradil Mníchom z Bernských Álp. Nech mám stále o čom snívať. Nie celkom chápem ľudí, čo svoje sny nechcú realizovať len preto, aby o ne neprišli. O dva roky neskôr som zorganizoval skoro lokomotívacku akciu a stál na vrchole Matterhornu. Nenahradil som ho ničím, lebo to je sen ako z rozprávky, len človek nesmie ísť naň švajčiarskou normálou, kde vládnu veľké peniaze a horskí vodcovia. Hornli grat = zlý sen. Normálne turistické alebo horolezecké maniere sa tam nenosia. Roku 2000 som stál na Mníchovi a nové M nevysníval. Nechal som to tak … ? Doteraz! Až tento rok, keď dvojtýždňové lákadlá ako hrebeň Rochefort alebo Wallijské alpy s Dufourspitzom nelákali, som vymyslel týždňovú variantu na tretie, posledné M.

1 – Posledné M – Marmolada

A aby to nebolo také jednoduché, spojil som to s Piz Berninou. Nalákalo. Nezisťoval som čo viac. A nakoniec to bolo za 5 + 1, ako sa dá ľahko domyslieť.

Teda päť mužov a jedna žena, päť päťdesiatnikov a jeden mladý, päť lezcov (bývalých aj súčasných) a jeden turista, päť fotiacich (jeden aj filmujúci) a jeden nerobiaci digitálne obrázky, päť mäsožravcov a jeden bylinožravec, päť voziacich sa a jeden šofér, päť na Marmolade a jeden nie, päť nosičov a jeden naľahko, … , päť realistov a jeden snívajúci, proste v komutatívnom súčte: Evička + Jirko + Karol + Marián + Peter + MM. A celé to všetko, voľná kombinácia tvrdej reality a krásnych snov vyskytujúcich sa súčasne v krásnej prírode a nekonečných šedých závitoch mysliaceho a snívacieho orgánu , sa udialo od 28. 7. do 5. 8. 2012.

No, kde bolo, tam bolo, za už prakticky neexistujúcimi hranicami a … nesnívajme, poďme do reality …

Sobotu 28.7. sme si plán splnili. Karol nakoniec dobre prerozhodol a zobral miesto truhly vozík a tak sme sa ráno vošli aj s batožinou. Večer sme dorazili až do Canazei. Cestou nám auto dosť zmoklo a tak som mal malú dušičku, čo bude s počasím. Predpovede z internetu boli podľa mňa viac ako nepriaznivé, ale v kútiku duše som stále a pevne veril na zmenu. Nemôže predsa celý týždeň pršať! Pomôže(?) dážď odradiť kniha o matematike, ktorú som si pribalil z čisto neracionálnych dôvodov! Keď som so sebou mal knihu, že sa iné nebude dať robiť, nikdy som na ňu nemusel siahnuť. Keďže to bolo iba raz, búrili by sa proti tejto meteorológii aj štatistici. Camp Marmolada sme už väčšina poznali a tých necelých 13 eurov za noc v sumáre všetkých poplatkov je tiež prijateľných. Predbehnem. Miestna predpoveď, vylepovaná ranne na recepcii, bola na tri dni a rozložená do štyroch denných častí, sa pravidelne výrazne menila. Našťastie väčšinou k lepšiemu. Navyše bola podľa mňa dosť spoľahlivá, najmä na prvý deň. Nedeľa ráno má byť pekne, po obede možnosť menších prehánok, nie sme z cukru, sme horolezci = ideme ferátu na sen M.

Vybrali sme si ľahkú (A miestami B) ferátu zvanú Hans-Seyfert-Weg alebo Marmolada di Penia, lebo ide priamo na vrchol. Ráno sme vstali dobrovoľne už o šiestej, aby sme stihli prvú lanovku o pol deviatej. Karol nás zaviezol k obojstrannej priehrade Lago di Fedaia (2050m). Parkovisko býva často používané aj na prespanie pred výstupom. Väčšinu z nás prekvapil typ lanovky na stojáka pre dvoch.

2 – Lanovka na Rif. dei Fiacconi

Deväť eurov za spiatočný lístok sa nezdalo byť veľa. Vyviezla nás k Rif. dei Fiacconi do 2625m. Nemysliac sme rýchlo vyrazili za veľkou skupinou asi francúzskych veteránov. Spamätali sme sa síce dosť skoro, ale iba napoly. Nabrali sme správny smer, ale o dobrú vrstevnicu vyššie, nedoceniac zradnosť miestneho terénu. K skalnému rebru, ktoré sme mali podliezť, sme sa dostali na mieste kde sme museli teoretizovať kade by to pustilo dole k jeho päte. Po dlhom uvažovaní a prieskume sme sa dohodli – vrátime sa, a ideme hore zostupovkou po ľadovci. Iba mimochodom, zakufrovali aj veteráni. Nepochopili sme kam mali vlastne namierené. Čo si mysleli oni o nás ani netuším. Idúc hore grúňom, po ľadovci sme opäť teoretizovali kade to pusti, pre zmenu v skale, hore na vrchol. Vrcholový kríž som videl už aj ja. Nepustilo. Nepredpovedané blízke hrmenie nás rýchlo otočilo. Riedke krúpy prešli nižšie v dážď. Oboje však netrvalo dlho, ale aj tak sme v rôznom stave vlhkosti skončili v preplnenom refugiu na niečo zahrievajúce – polievka, čaj, grapa (ja). Po skorom vyčasení, sme si to na rozdiel od veteránov, namierili dole, kam nás opäť hnal náš prirodzený pud sebazáchovy, tento krát vo forme hladu. Našli sme dokonca aj smerovku kadiaľ nám trebalo ráno ísť. Taliansky systém značenia si to od nás riadne vypočul. V Taliansku, po slovensky! Mne sa pri naskakovaní do lanovky podarilo do nej poriadne kopnúť. Nepomohli ani pevné topánky a palcový necht už večer riadne menil farby. Zajtra má byť horšie počasie a tak sme dali prednosť Mariánovmu cieľu, ktorý vyzeral reálne v intervale bez dažďu a aj ako dobrá aklimatizačka. Podvečer na prechádzke po obchodoch sme mapu Berniny nenašli, miestnym obchodníkom to myslí moc lokálne.

Pondelok sme sa ráno neponáhľali. Karol nás zaviezol do sedla Pordoi (2242m). Tu sme sa rozdelili nie päť ku jednej, ani po bratsky, ale na polovice. Evička s Karolom a Petrom šli od začiatku peši a my zvyšok sme investovali 14 eurov do spiatočnej lanovky na Sas Pordoi (2952m). Mali sme spoločný cieľ. Cez Rif. Forcela Pordoi (2848m) na najvyšší vrch Sella groupe zvaný Piz Boe (3152m) s vrcholovou chatou, ale tá cieľom nebola. Zvládli sme to v pohode, obe skupinky, a nasucho. Teda nezapršalo, aj keď vrchol bol skoro stále v mrakoch. Dolomity, vytvarované silou erózie, majú podľa mňa jednu podstatnú vlastnosť – všetko vyzerá inak ako je to v skutočnosti. Zblízka – zďaleka, zospodu – zvrchu, na slnku – v tieni, … Ich neskutočné tvary, desia zblízka svojou šedou pustou rozbitosťou.

3 – Piz Boe v skalnej púšti

Napriek tomu, kto ich zhliadne, neodolá sile ich gravitácie. Asi iba dobrí znalci nájdu tie pevné steny, kde sa dá relatívne bezpečne liezť. Skupinky sme sa stretali pod vrcholom Boe, v refugiu na obvyklé teplé veci a nakoniec pri aute v sedle. Dole v campe vylepšili predpoveď počasia a tak sme na zajtra naplánovali „second servis“ na Marmoladu a potom nasledujúci deň odchod na Berninu. Mariánove teórie o závislosti počasia od splnu mesiaca sme do plánu nezakomponovali.

Opakujeme scenár z nedele s tým rozdielom, že na vrchol ideme iba piati. Karol si to namieril na feratu (Via Ferrata delle Trincee) na druhej strane priehrady. Z diaľky malý, ale pekne zubatý hrebeň. Začíname opäť lanovkou. Pustili ju skôr a tak už do nej nekopem. Na konečnej na značku mieri aj rýchlejšia dvojica mladých a po čase nás predbehne aj ďalšie trio. Ideme za nimi a cestou pozeráme a fotíme s Evičkou to, kde sme chceli pred dvoma dňami zostupovať. Ešte že sme to ani neskúsili. Môj variant riadnou okľukou popri potôčiku z ľadovca by bol dlhý, pomalý, ale asi možný. Po miernom klesaní začíname za rebrom tvrdo stúpať. Ideme po ľavej strane údolia a chodník sa začína strácať. Postupujeme za skupinkami po asi ľadovcom vyhladených, položených, miestami vlhkých a štrkom posypaných platniach s minimálnymi chytmi a stupmi. Police oddeľujúce jednotlivé platne dávali čas vystrieť sa na dve končatiny. Ozaj nepríjemné miesta. Keď konečne prídeme k ľadovcu začína nám byť jasné, že lepšia cesta vedie ako v rozprávke – zlatá stredná – stredom údolia. Postupujeme krížom cez ľadovec k nástupu do feráty. Po ustrojení púšťame pred seba trio, budú asi rýchlejší ako päťka. Počasie si nás ponorilo do oblakov a schovalo vzdialenejšie okolie. Stopy vojenských činností nachádzame aj tu, tak ako sú po celých Dolomitoch. Keďže našťastie predpoveď platí a nezaprší, dosahujeme okolo jednej v pohode vrchol. Tak, a o tomto som sníval! Aj sny sa môžu mýliť? Veď sú ľudské! Asi musím lepšie poznať Dolomity ,aby som si na také vrcholy zvykol. Boe nestačilo. Dlhé štrkové plató, malý kríž dopoly vyplnený skalami (asi miestny zvyk), kúsok vedľa zvonku nie dobre vyzerajúca búda, nikde ani náznak toho že sme na Punta Penia (3343m), najvyššom to zo štyroch vrcholov Marmolady, ba i celých Dolomitov.

4 – Pohľad z hlavného vrcholu Marmolady

Vrcholové foto, trochu tekutín a jedla, žiadne rozhľady, krása mrakov nevynikne keď je tvor v nich, ideme dole. Kúsok po hrebeni, po skale a potom na ľadovec a po stopách ľahko nájdeme zostupovú ferátu. Tesne nad ľadovcom feráta končí a prví našinci hľadajú kade to pustí. Dobieha nás iná trojica z vrcholu a ide zlaňovať. Skúšam to so svojou angličtinou za A1 či nás pustia na svojom lane. My sme si zobrali iba na ľadovec zhruba dvadsať metrov lana. Súhlasia (ich ďalšiemu rozhovoru som nerozumel, ale mal som dojem, že nás zaradili do nelichotivej skupiny návštevníkov hôr – až takí amatéri sme neboli) a tak si môžeme v bezpečí lana pozrieť čo by sme museli zliezť. Asi by to bolo dosť na morál. Na ľadovci mačky a hybáj do doliny. Skončili sme pri prvej trhline, ktorú Jirko s Evičkou našťastie hĺbkovo neotestovali. Naväzujeme sa na našu dvadsiatku a v pohode zbiehame na záverečný netrhlinový strmý ľadový zostup. Tento už ideme sólo. Vlečiem sa svojím tempom a ako vždy na záver rozjímam čo bolo, bolo. Terazky sa už netreba ponáhľať, máme čas. Aj na snívanie. Čo si zas vysnívam? Nechám sa prekvapiť. Pri lanovke sa tešíme a vypijeme naše zásoby vysoko koncentrovaných tekutín a ide sa dole. Tipujeme, kto bude čakať: päť alebo jeden. Karol nás opäť prekvapil svojou super kondíciou a so svojím typickým štýlom nám popísal aké to bolo ľahké. Rýchlo do campu, veď zajtra sa presúvame. Ledva sme si nachystali jedlo, mraky to už nevydržali a pustili. Lejak nás zahnal do predsiene Jirkovho megastanu. Pri vypálenom jabĺčku teoretizujeme o možných variantoch výstupu na Piz B. Keď okolo pol ôsmej prestalo pršať chcem ísť ešte do mestečka na svoj obvyklý dovolenkový nákup. Nepomôžu ani Karolove varovania. Taliani – všetko už bolo zatvorené a tak som ostal bez pohľadníc, magnetky i vína. Ani tabak čo mal byť otvorený do deviatej sme nenašli, alebo bol v rozpore s informáciou zatvorený. Dážď opäť hrozí, ide sa skoro spať, aj keď sa zajtra až tak veľmi neponáhľame. Sme v Taliansku, teda ako vravievali klasickí Rimania: ponáhľaj sa pomaly.

Streda, 1.8. Ranné balenie mokrých stanov a iných vecí nie je práve zábavná činnosť. Ale pohoda nás neopúšťa a vyrážame už pred deviatou do neznáma. Nik z nás ešte v tejto oblasti nebol. Karol s Jirkom a Mariánom naštudovali cestu a tak si užívam pohľady na taliansku prírodu a civilizáciu do nej zapasovanú. Obdivujem najmä vinohrady v strmých svahoch využívajúce aj police na pár – občas aj doslova – koreňov. Komu sa tam chce chodiť robiť a kto pije také víno? Bez problémov, ale so zástavkou v miestnom Lidli, dorazíme do Sondria (298m) a zabáčame do údolia Valmalenco. Úzka ulička po čase zakazuje príves, ale my to ignorujeme. Tunely striedajú miesta kde sa môžu protiidúce autá vyhnúť. Končíme na parkovisku pri prvej priehrade. Campomoro (1934m) je začiatkom nášho expedičného výstupu. Najesť, obliecť, nabaliť, dohodnúť, vyraziť. Karol prespí na parkovisku a zajtra vyrazí naľahko za nami. Po tom, aký má vzťah k ľadovcom, neviem čo si o tom myslieť. Zajtra budem múdrejší. My o zhruba 16:30 vyrážame za druhým cieľom, už s mapou Berniny z parkovnej reštaurácie. Lesom a lúkami sme okolo siedmej na Rif. Carate Brianza (2638m) tesne pod sedlom. Rozsedeným z auta sa nám okrem Petra ďalej nechce, miesto pre nás majú a navyše nás upozorňuje ochotná chatárka na zvyčajnú obsadenosť vrcholovej chaty, ktorá neodpovedá na dotazy. Teoretizujeme o možnostiach, ale Peter nie, trvá na svojom. Po zhruba trištvrte hodine sa na základe nedodaných správ o stave ubytovania v horných chatách prikláňame k jeho pevnému názoru a ideme. Cez sedlo, mierne klesajúci traverz cez dolinu a strmo hore k Ref. Marinelli Bombardieri (2813m).

5 – Chata Marinelli Bombardieri

Došiel som na konci našej päťky, ale ešte za svetla. Časy zo smerovníkov mierne prekračujeme. Mne sa to zdá v súčasnej situácii nepodstatné. Zľava na alpenverein na ubytovanie potešila, 13 eurov je normálna cena za spanie v lageri, ale zľava na liter a polku minerálky na 2,5 eurov bol veľmi príjemný bonus. Veď fľaša kvasinkového piva v nemeckom vydaní bola dva razy tak drahá a navyše mi nie celkom chutila. Pitný režim, je však pitný režim. Jirko s Mariánom skúšali miestnu polievku, Evička s Petrom si dali prinesené jedlo a ja nejakú tú tyčku. V jedálni študujeme leteckú gigafotku s nákresom cesty až na vrchol. Stále som optimista. Pred spaním sme sa dozvedeli, že aj hore majú pre nás miesto. V lágri sme boli sami a tak sme sa poriadne roztiahli. Mne stačila jedna deka, iným aj tri.

Ráno pohoda, bez zbytočného ponáhľania. Vonku si s kamarátskou pomocou konečne uložím gigafotku do reálneho terénu a chápem prečo je náš chodník tam kde je.

6 – Cesta na vrchol v zimných podmienkach

Obvyklý „dolomitický“ chodník vedie do sedla Marinelli occidentale. Bernina je síce žula, ale vďaka ľadovcu miestami v skoro instantnom stave. Tu sa začína ľadovec Scerscen Superiore aj keď je ešte skrytý pod nánosmi kamenia. Trochu zostupu a potom nás orientačný zmysel vedie správnym smerom k nášmu cieľu. Ľadovec je iba mierne naklonený, ale dosť roztrhaný. Preto musíme štrikovať medzi trhlinami a dávať pozor na snehové mosty – je teplo. Na konci pupáku pri skalách stretáme dvoch vracajúcich sa a získavame info o ceste na dnešok aj zajtrajšok. Pokračujeme v ich stopách a uvažujeme, či sme sem nemali isť po vrstevnici okolo. Tam trhliny nebolo vidno. Ľadový ľadovec prechádza v snehový a naberá na strmosti. V nástupnom žľabe je to už dosť strmé. Stopy nás vedú k nástupu do skál. Dole v diaľke vidím sólistu a rozmýšľam nad jeho gurážou. Odtrhová trhlina sa nám nepozdáva a tak ideme o pár metrov hore k druhej možnosti pri trhline. Dávame Petrovi, idúcemu vpredu, viac lana aby sa mohol istený Jirkom dostať na skalu. Je na nej čudne opretý pokrivený rebrík, ktorého zaistenie patrí do žánru zvaného horor. Istený Peter postupuje, založí si postupové istenie, ale to ho zbrzdí. Na lane totiž ostali uzlíky. Ako posledný mu ich idem rozviazať čo trvá čas. Sólista je už na dopočutie – je to Karol. Tak predsa nemá až taký odpor k ľadovcu. Prejdem na skalu a rozviažem uzol na lane. Nástup na odistenú časť výstupu na chatu (sú tu reťaze, nie laná, a tak to ferátou nenazvem) pozostáva z prekonania odtrhovej trhliny, výstupu po rebríku, nalepiť sa na nie celkom kolmú skalu s jedným spoďákom niže pása a na predných hrotoch v pukline ju traverznúť. Potom zo tri metre výšvihu na policu a už bez mačiek sa pripnúť na reťaze.

7 – Prechod na skalu (postupne na lane Jirko, Evička, Marián a Karol)

A je nás šesť. Nepríjemný rozbitý terén je pre mňa nekonečne dlhý, ale času je dosť. Keď dôjdem hore ako posledný je už ubytovanie vybavené v starej chate, asi 50m od novej, prerobenej na lager. Sme na Rif. Marco e Rosa (3609m). V chate sme sami a nová chata tiež nie je plná a tak dodnes nechápeme prečo sme tam boli. Ubytovanie so zľavou je za 16 eurov a pivo za šesť! Dávam prednosť nemeckej plechovke pred švajčiarskou s normálnou euro chuťou. Dokonca dva razy, som na dovolenke. Zajtra je deň B. a tak zháňame predpovede zo všetkých strán. Aj kolega Ivo mi skrzeva SMS potvrdzuje pekné počasie. Večera, spať. Vstávať chceme o pol piatej, aby aj Jirko s Mariánom stihli raňajky a vyrazili sme najneskôr o pol šiestej.

V noci pršalo a fúkalo. Aj do chaty nám natieklo a odniesli si to niektoré moje veci na podlahe. Ešteže mám vždy dvoje ponožky. O pol piatej nevidno nič len humáč a humáč. Polovične zaliezame späť pod deky. Tak pekné počasie vyzerá inak. Po raňajkách sa to trochu trhá. Po zaplatení si niektoré veci nechávame na posteliach a o pol siedmej všetci vyrážame. Oblaky stále menia svoje miesta podľa nám nepochopiteľných zákonov počasia. Snehový nástup pod skalu je pre naše rozhodovanie kľúčový. Chcem ísť hore a trochu tuším, že iba Peter má podobný chtíč.

8 – Rozhodovanie pod vrcholom – Peťo to už má rozhodnuté

Verím, že aj keď rýchlostne neladíme, nebude to pre nás neprekonateľná prekážka. Kúsok pod skalou sa delíme. Každý má svoje dôvody, prečo ide tam, kam ide. Nik nikoho nepresviedča. Každý si je sebe pánom a vládcom, žiadna demokracia. Tento raz je to dva ku štyrom. Tušil som správne. A tak sme už použili všetky možnosti delenia. Podelíme si matroš a rozchádzame sa. Keď prídeme ku skale vidím zo tri-štyri metre nad nami zlaňovaciu reťaz. Pri skale, pri naväzovaní mi do batohu padne asi päťcentimetrový kameň. Najprv ho chcem vyhodiť, ale potom si to rozmyslím, veď mi neublížil. Potrebujem sa rozdýchať a tak nechávam Petra naliezť do terénu, ktorý má byť podľa popisu za dva-tri UIAA. Lezieme v mačkách. Doškriabaná skala prezrádza, že to tak robí asi väčšina. Prvý viditeľný borhák je nepoužiteľný a tak si Peter zakladá (vedľa vraj bol aj použiteľný, čo zistil po odleze) a isto postupuje ďalej využívajúc najmä osadené istenia. Snažíme sa byť na dokričanie. Relatívne rýchlo sme na hrane vrcholového hrebeňa, kde stretávame vracajúcu sa trojicu.

9 – Časť hrebeňa

Výšku máme prakticky za sebou, ešte dlhý postup po hrebeni na vrchol v oblakoch. Trojica šla zvyšok sólo. Nechali sme sa inšpirovať. Vietor fúka a únava tiež robí na mne svoje dielo. Počiatočný uzučký hrebienok prekonávam, radšej to nazveme bezpečným spôsobom. Peter suverénne postupuje a ja uprednostňujem „bezpečnosť“. Mať väčšiu silu = istotu v nohách! Po snehových hrebienkoch nasledujúcu skalu obchádzame a potom idem na zhruba 50 metrový traverz v asi 60-65 stupňovom ľade. Je v ňom na šírku topánky vychodená polica. Zaseknúť čakan, zo tri kroky a tak dokola až na koniec. Pred záverečným skalným úsekom musím opäť nabrať sily dýchaním. Peter je už kus vpredu. Terén mi je nepríjemný všade prítomným štrkom. Ešte pár nádychov a idem. Konečne vrchol.

10 – Piz Bernina na dosah

Z opačnej strany, Švajčiarska, cez populárny Bianco grat prichádzajú asi dvaja vodcovia s klientmi. Peter fotí, môj ostal na batohu, ale vrcholovú zástavu mám vo vrecku, ešte z Marmolady. Na tretí pokus sa mi podarí Petra odfotiť a ideme dole. Nuž počasie si s nami tento raz zahralo svoje divadlo, ale za oponou. Tri vrcholy, tri razy v oblakoch, tri razy skoro nič nevidíš! Pekné počasie vyzerá naozaj inak. Ani dole Petrovmu tempu samozrejme nestíham, ale už toľko nedýcham. Traverz som si vylepšil po vzore Chaplina. Takto som dokázal na jedno zaseknutie prejsť viac. Vodcovia nám názorne dokazujú, že sa dá ísť aj vrchom. Záverečné hrebienky som opäť absolvoval v zníženej polohe. Sme pri batohoch a ideme zlaňovať. Zabudli sme na ešte jednu snehovú pasáž a tak si bez mačiek, ale istiac sa, užívame neplánovaný adrenalín. Pred posledným zlaňákom, nezlaníme na miesto nástupu, ale o kúsok vpravo a v jemnom mrholení stretávame Čecha. Čaká dvoch kamarátov – ešte chcú vrchol. Ich miesto nástupu na hrebeň sa mi zdá technicky o kus ľahšie ako naše. Čas im ešte dáva možnosť, ale ako som zistil neskôr na chate, počasie už nie. Ešte rýchlo snehom po stopách dole k nevidnej chate.

11 – Rif Marco e Rosa – nová chata

Stihli sme to zhruba za šesť hodín (čas dvojice zo včerajšieho stretnutia). Pre mňa je to dobré. Dohadujeme si dĺžku odpočinku. Kompromis je 45 min. Pol litra farebnej sladkej vody gatorade za šesť eurov na mieste, pohľadnice a ešte polka na cestu. Zostupujeme na spodnejšie Ref. Marinelli. Poslednú dĺžku v odistenej skale zlaňujeme. Nie k rebríku, ale prvému miestu. Rozmýšľam, či zobrať na pamiatku novo vyzerajúci prusík. Nechal som ho tam, lebo bol tak nový, že by ho niekto ešte mohol snáď použiť. Bol Jirkov. Cez trhlinu na ľadovec sa dostávame bez problémov odrazom od skaly visiac na lane. Strmý zostup a hľadáme cestu ako sa vyhnúť trhlinám. Našli sme si niečo lepšie, ale nie ideálne. Ako sme si neskôr vysvetlili, odmietli sme aj stopy našej štvorice. Na konci ľadovca sa odväzujeme a na záverečný turistický úsek posielam Petra vpred, nech ho nebrzdím svojím slimačím tempom. Odpočívam, pijem, jem, uvedomujem si, že som tento deň vlastne nefotil. Tak som obrátil svoj Canon proti sebe, nech môžem ukázať aký som vtedy bol. Pri chate okolo pol siedmej mi prišiel Peter oproti a potvrdil to, v čo som dúfal a veril. Sú tu, okrem nezmara Karola, ktorému bolo málo a šiel do pohodlia svojho auta. Dva pivá ako základ večera a potom niečo zjesť. Karty sa mi hrať nechcelo, ale pár pohľadníc som si vybral. Aj švajčiarsku mapu Berniny som si pribalil. Bol som vo všetkých svojich stránkach prepchatý dnešným dňom. Spali sme asi vo winterroom. Okrem šiestich posteli sme mali aj malý stôl a bola tam aj piecka. Rozhegané postele reagovali aj na cukanie mojej kedysi zlomenej nohy a tak to mala Evička na hornej ako na lodi za búrky. A bez príplatku. Ale vraj som nechrápal. Zvláštne. Že by som bol až tak unavený?

Ráno sme si potvrdili denný plán a tomu sme prispôsobili tempo našej kolektívnej i individuálnej činnosti. Predpoveď počasia opäť funguje, je pekne, aj keď mraky hniezdia na vrcholoch. Na cestu si kupujem ešte veľkú fľašu minerálky od novej sympatickej obsluhy s na horách nezvyklou basketbalovou postavou. Cestou dole fotíme s Evičkou kvietky a iné. Proti nám idú davy turistov, všetkých typov na oslavu, čo má byť na nami opúšťanej chate. Evička ma upozorňuje na bosého pána v našich rokoch. Nuž i tak še dá. K autu prídem na záver spolu s Jirkom. Pridávame sa k hodujúcim, prezliekajúcim a prebaľujúcim sa spolulezcom. Nad všetkým je Karol so svojím nadhľadom. Ráno sa bol ešte porozprávať s chatárom (našinec!) povyše priehrad (iná cesta na Rif. Marinelli). Odchádzame cez siestu a tak ani druhá možnosť nákupu neprichádza do úvahy a nejdeme späť ani cez sedlo Bernina. Ani druhá magnetka nebude. Ešte že som si v tom Lidli na Karolov popud kúpil tú litrovku grapy. Doma sme okolo jednej v noci napriek tomu, že od Salzburgu sme šli v nepretržitej búrke.

A ako tieto povedačky skončiť? Asi budem musieť reálnejšie snívať, alebo ešte viac trénovať. Nuž ale dá sa vôbec snívať reálnejšie? Je to ešte potom vôbec sen? Nezostáva mi teda iba reálnejšie viac trénovať? Asi tu bude pes zakopaný. Ešte pridám parafrázu jednej myšlienky z obdobia svojich lezeckých začiatkov, ktorú používam dosť často. Kamaráti nie sú na to aby ti vyvracali tvoje sny, ale na to, aby ti pomohli ich prežiť. A tak verný nadpisu, jeden ďakuje piatim.

12 – 5 + 1 (Karol foti)

Miki