Trochu dlhší deň ako inokedy – Der längste Tag

Do kempu pod pohorie Totes Gebirge sme dorazili v piatok večer a po smutnom zistení, že tam nikde nečapujú, nám naozaj nezostávalo nič iné len vliezť do spacáku a vyspať sa.
Ráno sme vyrazili asi o 5tej a vydali sa na náš 3hodinový nástup. Tie 2 hoďky po rovinke boli celkom príjemné, no o to nepríjemnejšia pola tá posledná tretina. Najskôr bolo treba ísť zrazu do kopca, potom ešte viac do kopca, objavila sa tam suť, následne na to sme sa už štverali po skale, zrazu sme pod rukami drvili mokrú suť a nakoniec aj mokrú skalu. Už by sa to asi chcelo aj naviazať.. Aha nit! Aj vďaka tomuto znameniu sme vytiahli naše špagáty, nasadili matroš, úsmevy do foťáku a už len odhodlaný výraz v očiach a mohli sme začať.

Ranny nástup
Keby to náhodou chcel niekto niekedy ísť, tak odporúčam spať pod skalou čo najbližšie, aby sa ranný nástup zredukoval z 3 hodiek na max 1 a tak sa to stihlo vyliezť za deň.
Skala nebola nič moc, celkom lámavá, museli sme sa uhýbať kameňom. Jeden padol Tomášovi na nohu a ten skuvíňal celkom presvedčivo, ale po ibalgine sa už tváril spokojnejšie. Pred nami boli Peťovia, ktorí hľadali cestu. Nedá sa povedať, že by to bola zrovna športovo odistená cesta, ale treba uznať že na tých 50 m v dĺžke sa tie 3 nity našli..
Najviac ma dorazili platne za 6-, ktorým týmto venujem jeden odstavec. Skoro všetky vyšli samozrejme ťahať na mňa. Podľa mňa to okolo 6- ani nechodilo, no ak hej, tak poctivejších 6- som ešte v živote neliezla. Človek by si tam v tých 10/15 metroch aj rád hodil ešte nejaký ten čok, ale okrem toho jedného nitu čo bol v strede, sa tam ani nedalo veľmi kde. Dokonca ani ten oheň by sa mi tam asi nepodarilo nikde založiť.. aj tak som nemala zápalky.
Dostali sme sa ku kľúču, 13tej dĺžke. To 6+kové miesto bolo ľahšie ako tie moje platne, no zato 6kový výlez z previsu s batohom mi dal celkom zabrať a dosť ma odrovnal. A tak nasledujúcich pár ľahších dĺžok ťahal Tomáš. Vravela som si že, keď idú oni, idem aj ja, keď sa zastavia, zastavím sa aj ja.

Pohľad na dobrú noc
Pomaly ale isto sme sa blížili k noci strávenej pod hviezdami. My s Tomášom sme to zakotvili po 20tej dĺžke, Peťovia o poschodie vyššie na polici, kde sa dalo len sedieť. Aha, a meditovať.. My sme mohli aj ležať, no s tými kameňmi medzi lopatkami to tiež nebola najväčšia výhra. Vraveli sme si, ako je tomu novému žďaráku v kempe dobre. Nakoniec sme si ho totiž nezobrali, že veď to vylezeme.. Ibaže slnko zapadlo zhruba o tom istom čase ako vždy každý deň, aj keď mohlo urobiť výnimku. Mali sme už málo vody, takže aj ten glg na večer čo sme si dali, by sa možno urazil nad takým honosným pomenovaním. Napriek všetkému, myslela som si že bivak na polici vo výške asi 1700 mnm niekde medzi nebom a zemou, bude horší ako v skutočnosti bol.

Bivak
Ráno budíček v podobe solídnej 4/5 na rozlez a zas a znova raz 6- platňa s poriadne dlhým odlezom. Ale povedala som si, že hore je to bližšie ako dole, tak som sa nejako hecla.
Nakoniec sme sa dostali k vrcholovej skrinke a v nej sme našli odpoveď na to, prečo je tá cesta taká rozlámaná. Lebo celkovo to bol len 6ty prelez od prvovýstupu. Na vrchole sme boli o 12tej, už úplne vysmädnutí. Dole sme šli najskôr 2 hoďky škrapovým polom vedení kamennými mužíkmi až do sedla, kde sa už napájala značka. Po ceste sme trošku odhryzávali z trvalých zbytkov snehovej pokrývky, aby sme aspoň trochu uhasili smäd. No a po značke potom ešte 3 hoďky do kempu. To bol už len čisto boj sám so sebou donútiť klásť nohu pred nohu, nezrúbať sa a hlavne si nesadať..

Vrcholová foto
Nejakým zázrakom sme to dobojovali. V kempe sme vypili každý aspoň 3 litre vody označenej ako „kein Trinkwasser“ a aj tak sme sa stále cítili akosi smädno. Do BA sme došli o 11tej večer „voňaví“, hladní, smädní, ale šťastní a bohatší o ďalší „deň“ plný zážitkov.

Záverečná

Hanka

Info o ceste (doplnil admin)