Jarné Chorvátsko

Cesta nebola o nič kratšia ako minule, ale kempovú mini lúčku nad Baška Voda sme našli na prvýkrát, preto môžeme ráno vstávať s výhľadom na more. Ako zápisky ukazujú, prvé dva dni sme sa veľmi nehecli. Dôkladne sme sa zato aklimatizovali na mediteránne podmienky (Ožujsko, Karlovačko, voda z cintorína a studené more).
Na skalkách Brely je typické kvetináčové lezenie. Vyznačuje sa kytičkami v stene, pod ktorými sa obvykle skrýva chyt. Niekedy je plný vody, blata. Každý sa tu rozliezol v čom mu vyhovovalo, prímorský vápenec držal na výbornú a chuť liezť neutíchala. Ja s Braňom sme začali Schuttelduss a Pfeilerharmonie . Pokiaľ si pamätám, teplo bolo veľmi vyčerpávajúce, tak po Brač-i sme sa išli chladiť. To už si niektorí pochutnávali na zmrzke. Pivo bolo posilňujúce, pláž prázdna tak sa aj okúpali. Druhý deň sme začali trojdĺžkou Division Bell, pokračovali kvakmi Ein traum fur Ingrid a Munja. Munja ma potrápila, kebyže sa viac snažím, asi by pustila na OS. Nesnažil som sa, tak len AF.

Tretí deň sme sa rozhodli konečne odkliať oblasť Vrisove Glavice, ktorú sme sa minule snažili identifikovať, ale neliezli sme tam. Nakoniec sa prístup ukázal veľmi jednoduchý. Nešli sme dole do Baška Voda a naokolo po hlavnej ceste, ale priamo po prašnej ceste ponad cintorín, a tá sa ukázala byť veľmi výhodnou skratkou.  Desať minút autom a približne 30 min peši a boli sme tam. Nachádza sa tu spústa viacdĺžkok cca 120-150 m vysokých. Cesty sú väčšinou dielom Paola Pezzolata s manželkou. Mišo s Peťom sa pustili do Falci a ja s Braňom do Bez sunca se ne moze. Názov veľmi príhodný. Slnko pálilo hneď od rána a keďže Braňovi sa podarilo spáliť už prvé dva dni, skúšal liezť v goráčke. No ako som sa na neho pozeral bolo mu v nej teplo, z čoho vyplýva, že goráč je naozaj výborný materiál aj na leto. Lezenie bolo výborné. Štyri dĺžky vyrovnaného lezenia s bonusom na zaver. Na pravej strane nám kývali Janka s Viol a na ľavej sem tam vykukol Peťo alebo Mišo. Zhora sme zlanili a rozhodli sa isť ešte Mirto Selvaggio. Spoznáte po vôni Myrty, peknými platničkami a zaujímavým výlezom. Vrisove Glavice stoja za návštevu.

Konečne restday. Pozn. Viol: Hm, aj keď chalani boli riadne nabúšení, tí by hádam najradšej stále len liezli 🙂 . Taký cestovací restday. Autom sme sa vytrepali pod Vošac, kde sme sa prešli cca 30min na vrchol. Odtiaľ sme obdivovali chorvátske pobrežie, hádali ktorý ostrov je ktorý. Pokračovali sme aj na Sv. Jure. Krásna úzka asfaltka pomedzi rôzne formy vápencového krasu, vyhýbanie, cúvanie a na vrchole prekvapenie v podobe trojmetrovej kopy snehu, do ktorej sme si dali aspoň schladiť nejaký Plzeň a Karlovačko. Cesta do Omišu po pobreží, vylodenie v kempe, kúpanie, túlanie sa podvečerným mestom a večera v reštike.
Pri Omišskom tuneli sme liezli veľmi prefíkane, skoro stále v tieni, tuším mi chvíľu aj zima bolo. S Braňom sme poliezli zopár 6a/6a+, jedno 6b. Braňo si pohopsal v pravej časti v nejakom 7a-čku a naľavo popučil jedno 6b+. Cesty hlavne v ľavej časti tunela boli úplné skvosty. Rok predtým som na ne veľmi nepomýšľal, ale tento krát to šlo ako po masle. Zo šesť krásnych onsajtov vrátané jedného 6b Mama Mira. Viol s Jankou liezli ľahšie cesty napravo (sú tam aj dvojdĺžky zhruba okolo 5b) a potom sa popučili v natiahnutom 6áčku na TR… A hurá do Paklenice!

Ako prvú cestu v Paklenici sme vybrali Velebitašky. Čech na parkovisku nám hovorí, že je teplo tak ideme len v tričkách, veru nebolo to až také ružové. Cesta bola celkom v tieni a keď zafúkalo spomínal som na svoj termotopík, ako mu je smutno a teplo v aute. Krásna cesta s kľúčovou dĺžkou za 6a+. Sem tam sme rozmýšľali, ktorou líniou nitov sa vybrať, našťastie sme vždy trafili správne. Zaujímavá bola štvrtá dĺžka, kde sa kúsok zliezalo dole, piata, kde si je treba vybrať z viacerých možností a samozrejme  kľuč. S Braňom sme si to užili, vyliezli v pohode bez zdržania, za svetla zišli dole z Aniče. Babské duo naliezlo do cesty Saleški (4c/5a) a prelúskali sa jej tvrdšími orieškami. Nie je totiž cesta ako cesta. Jej severná orientácia, lezenie v tieni, a na jednom mieste trochu neistoty, či sú ešte v správnej ceste – kade to vlastne vedie, urobili svoje. No Janka vo švungu prefrčala problémovým exponovaným miestom a nič už nebránilo ceste k vrcholovému štandu. (Janka si ešte potom ešte krásne natiahla slnečnú jednodĺžku za 6a na vežičku pri Stupe pod Domžalskim). Heďa s Maťom sa vybrali preveriť svoje sily do Watersongu (6a+). Mišo s Peťom idú prvý deň na opačnú stranu doliny na Debeli kuk, klasiku Diagonalka. Peto opisuje Diagonalku takto: Pri nástupe vidíme, že v ceste sú už ľudia , tak si hundrem, že budeme liezť v zápche, ale vyzerá to že oni išli len našu prvú dĺžku a idú do niečoho ťažšieho. Keď doliezam za Mišom, zisťujem, že to sú Poliaci a zlaňujú na náš štand, lebo idú to čo mi a sekli sa do niečoho oveľa ťažšieho. Predbieham ich a idem do kľúču. Dosť bojujem, málo rozmýšľam, sem tam kukám na Miša, s myšlienkou, že mu poviem, že to nedám 🙁 , nakoniec sa hecnem a ide to. Počas boja počujem kričať Miša a poliakov, že pozor a niečo padá na nástup. Hovorím si, sakra poliaci seknú sa zlaňujú a ešte aj šutre hádžu. Doliezam vyžmýkaný na štand. Mišo to poľahky dolieza za mnou. Myslím na vodu, ale nakoniec si poviem, že vydržím a napijem sa až keď dolezie na štand. Mišo dolieza na štand a hovorí mi „to vieš, že nemáš fľašu? Spadla ti dolu.“ Čože??!!! Na sedačke sa mi kýva len zátka na karabínke. Fľaša letela dolu pretože sa strhol už jazdený závit a čo horšie, letela na nástup, kde sa motali ľudia. Našťastie to dopadlo medzi nich a nikomu neublížila (fyzicky, duševne určíte áno 🙂 a určite boli mokrí aj inde ako len v gatiach, bol v nej liter vody a rozpleskla sa na kameni. Krásnu cestu sme v pohode dobojovali , ale fľašu sme k mojej ľútosti nenašli. Nemyslím že by sa dala použiť, ale zaujímalo ma ako ju vytvaroval ten vyše 50m pád.

Ja s Braňom sme si nasledujúci deň vybrali L’anno della Lumache. Cesta je v západnej stene Aniči, od starého známeho Paola Pezzolata. Keďže je novšieho dáta, nachádza iba v poslednom sprievodcovi, ktorého sme samozrejme nemali. Tak ju Braňo ako umelecky nadanejší člen našej dvojky prekreslil do obrázku, čo sme mali. Ono nakresliť 250 metrovú cestu na nákres veľký cca 10 cm sa dá. Ale orientovať sa podľa toho nedá vôbec a na dôvažok sme si vo Velebitaškách asi minuli všetok orientačný zmyslel. Tou západnou stenou sme vyšli. Ale. Našli sme druhý a tretí štand a dĺžku medzi nimi. Potom zas nič. Ešte štastie že sme mali zopár čokov a nejakých kamošov. Ja som našiel expresku, kde boli karabíny označené presne takou páskou ako si značím ja. Žeby nejaké znamenie? Braňo zakladal tak pomenej, niektoré pasáže boli interesantné. Budeme sa tam musieť pozrieť ešte raz, nech vieme ako to naozaj ide. Tentokrát nejdeme na vrchol Aniče , ale schádzame menej obľúbenou feratou. Na zostupe Braňo stále nemá dosť a tak sa pučí v miestnom kvaku Kamen Mudrosti 7b+/7c. Ja mám dosť múdrosti, tak ja sa tam nehrniem. Myslím už na Dinkove čarovanie s rybami. Viol s Jankou si v ten deň dali krásny a rýchly 5-dĺžkový Watersong (6a+). Liezlo sa im veľmi fajnovo a maximálne si užívali ich dámsku jazdu. Pri zostupe prechádzali popod západnú stenu Aniče a narazili tam na lezecké duo Miša a Peťa. Mišo bojoval 30 metrov nad nami a hľadal prvý štand. Rozhodli sa teda (bolo predsa ešte len okolo poludnia) naliezť za nimi do tejto 250-metrovej steny. Ukázalo sa to ako riadna divočina – v prenesenom aj pravom slova zmysle. Cesta sa volá Bračni Smjer (za 6a v jednej dĺžke) a liezli ju pár rokov dozadu aj Deni s Heďou, pričom riadne ponadávali na bujnú vegetáciu… Podobné to mali aj naše dve dvojky. Ak túžite po pocite aký mohol mať Robinson Crusoe v panenskej divočine, niečo podobné možno zažijete práve tu. Mišo s Peťom vo viacerých dĺžkach často naliezali, zliezali, budovali provizórne stanovištia a menili smery… Janka s Viol hľadali tiež, keď im chalani zhora kričali „nelezte tadiaľto za nami, skúste to nejak inak, možno niekam viac napravo“… Spoločnými silami ale dosiahli pred súmrakom vrchol Aniče. Stáva sa to už pomaly dobrým zvykom, zavítať na tento vrchol zakaždým, keď sme v Paklenici 🙂 A vždy je to poriadne dobrodružstvo! Peťo dopĺňa: Tento deň som si chcel splniť dávnu túžbu isť cestu Pero na Stup. Ma zaujímavý rajbajsový nástup s vysokým prvým istením a pokukoval som po nej, už kedysi pri prvej návšteve Paklenice. Tak sme do toho šli s tým, že po tejto ceste si dáme ešte nejakú ďalšiu. Nástup bol nakoniec ‚nice and easy‘ (na:o)zaj) a ťažšie to skôr bolo až v kolmej časti. Po zlanení sme sa presunuli pod Bračni smjer kde sme stretli Janku s Viol a ukecali ich do ďalšej cesty (ani sme sa nemuseli moc snažiť). Začiatok dobrý a potom kopec agra, v ktorom sme sa sekli moc doľava. Musel som to traverzovať naspäť cez naozaj zaujímavý terén. Traverz, voľné veci, ale ‚našťastie‘ sa nebolo kde istiť. Do cesty som sa ale vrátil a liezol pokým mi k môjmu potešeniu došli expresky, ale ten vagón čo som si ťahal zo sebou mi zostal 🙂 . Dievčatá sa snažili zasekať rovnakou cestou ako my, od čoho sme ich čiastočne odradili. Najskôr sme ich odradili od jedného zlanenia cez arborétum a voľné šutre (zlý nápad naozaj) a nakoniec trafili do cesty lepšie ako my. Priamo na oficiálny štand pod kolmými dĺžkami. A zase známa pesnička, že zlania. Hm to sa musí vykecať. Pozerám koľko je hodín a do sprievodcu, počítam dĺžky a obtiažnosti, delím odmocňujem a idem babám nahlásiť, že nech sa hecnú a idú, že to je už len … Mišo mi to drzé číslo neschválil tak som pripočítal +1 (klamstvo zmenil na dezinformáciu) a zahlásil dolu. Dali sa zbaliť , lezú hore 🙂 Ľahké to ďalej nebolo, ale zvládli sme to a v horných pasážach bola cesta pekná. Aniča a dolu, pekný deň za nami. Maťo a Heďa sa v ten deň vybrali hľadať nástup do cesty Mosoraški (5c), paklenickej klasiky, potom ako sa im rok dozadu podarilo naliezť do prvej dĺžky asi o 15m viac doprava a namiesto nástupovej trojky vyliezli k prvému štandu cez výživnú ale krásnu šestku. Tento rok uspeli a ako Maťo povedal, konečne doliezli svoj dlhodobý “projekt“. Dlhodobý bol aj v zmysle času stráveného v stene, nakoľko prietok lezcov touto cestou je až priveľký a tak nátresk a čakanie na každom štande sa stal jej neodmysliteľnou súčasťou. Spomínajú aj jeden úsmevný poľský pár, ktorý sa do cesty vybral bez toho aby si čo i len prezrel topo. Potom ako sa im z dvoch štandov chvalabohu nepodarilo preraziť do ciest Zlatne godine a Kaurismaki misktake, pričom si mysleli, že ďalej lezú Mosoraški, to napokon zaklincoval mladý poliak potom ako jeho spolulezkyňa odliezla do kľúčovej dĺžky vyhlásením, že si na tomto štande necháva batoh a vráti sa poň počas cesty dole. Týmto výrokom vraj výborne pobavil zvyšné dvojice čakajúce v “zápche“. Cesta sa síce dá aj zlaniť, nie je to však jednoduché kvôli viacerým traverzom a “květene“ rastúcej v stene. Navyše pri toľkom množstve lezcov v stene by spôsobil len ďalšie zmätky. Aj napriek rečovej bariére to nakoniec pochopil a spokojne odcválal aj s batôžkom na chrbte.

Večer sa všetci stretávame pri križovatke u Dinka, nakoľko tradície treba dodržiavať a tak si pochutíme na rybách na žaru, ktoré priamo pred nami porcuje samotný šéf.

Tretí deň Viol odchádza kvôli škole na autobus do Viedne, ostatní ju idú odprevadiť do Zadaru a tam pochodiť a porestovat. Nám sa ešte žiada liezť, tak si nechávame poradiť od Miša a Peťa a ideme do Zimski Cvijet. Cestu nachádzame ľahko, je iba kúsok od starého známeho Watersongu. Začína Braňo, dĺžky sú pekne exponované. Na začiatku tretej je zapeklitý prekrok, Braňo chvíľu dumá a zrazu hop a je hore. Mne to nešlo tak ľahučko, ale išlo. Ďalšia dĺžka je platnička so šupinkami nachystaná pre mňa, krása. Valím si to hore a zrazu dôjdu nity. Kukám skúmam, kade ďalej, ale nikde nič nevidím. Vyberám nákres. Nepomáha. Skúšam vľavo. Odleziem nejaké 4 metre a do šupinkových hodín viažem kevlar. Idem vyššie, viac doľava, ďalej…. aaa tadiaľ to nejde. Vraciam sa ku kevlaru. Idem iným smerom, vraciam sa. Nohy ma už v lezečkách riadne tlačia, šaškujem tu na tých par štvorcových metroch celkom dlho. Musím sa vrátiť k poslednému nitu a pozrieť sa viac doprava. To odviazanie kevlaru mi ukázalo, čoho všetkého je človek schopný s jednou rukou. Traverzujem spať a vydávam sa viac vpravo, do ľahšieho terénu (ktorým to predsa nemôže isť) a štandujem pri strome. Nakoniec to malo ísť presne tak. Ostatné dĺžky už doliezame bez podobného zážitku a schádzame zase feratou dole. Mišo prichádza autom pre nás, úžasné. Úžasnejší je už len ten nákup čo urobili. Na večeru máme “maso na zaru i salat od zeleniny“. Mňam. A to ostávajú v mrazáku napácované rybky na zajtra. Oblizovali sme sa za cely kemp.

Posledný deň sa nechávam od Braňa nahovoriť do niečoho ťažšieho. Nabudúce bude vhodnejšie, dať si to na začiatok, síl som už veru nemal koľko by sa žiadalo. Mierime v päťke pod Kuk od Skradelina. Mišo, Peťo a Janka sa púšťajú do Dreaming of lost friends a ja s Branom do Faulenzera.

Začína mierne pokvapkávať, nevzdávam to a škrabem sa hore. Braňo dolieza a my vidíme, že ostatní to vzdali. Boli to však len malé prehánky a rýchlo sa to vysušilo. Cesta ma iba 4 dĺžky, vyrovnané a výživné. Kľúčové 6b+ pučí Braňo. Ja cítim nedostatok odpočinku. Cesta je luxusná, striedajú sa platničky s prevismi, malé dierky na prsty a nohy na trenie. Dole zlaňujeme, na vrchu sú tuším aj dva kruhy, v strede steny je nakreslený ďalší zlaňák. Spúšťam sa, hľadám kruh, ale nachádzam len dva “kríkostromy” omotané zo desiatimi repkami v rôznom štádiu rozkladu a majlonka. Nadávam. Naokolo nič vhodnejšie nie je, prusíkovanie nahor ma neláka…, keď to vydržalo doteraz, hádam ešte dvoch to zlaní. Tak aj bolo, aj keď Braňov pohľad naznačoval, že som mohol zabezpečiť niečo dôveryhodnejšie. Ostatných nachádzame na jednodĺžkach, ešte sa tam bavkajú. Večernú hostinu by aj Dinko závidel. Ribi na zaru, salat i vino.
Čakala nás ešte burza všetkého možného matrošu, pobaliť sa a šup domov. Chorvátsko je fakt parádne na jarné rozliezanie sa…. Priatelia, skaly, more a skvelá kuchyňa – čo viac si len lezecká duša môže priať? Už aby sme tam boli zas!

Obrázky nájdete tu.