Dolomity 2012

Toto leto bolo jasné, že si to chceme zopakovať. Termín sme dohodli dlhšie dopredu na prvé dva augustové týždne, nakoniec nevychádzalo všetko podľa predstáv a tak sme sa uskromnili na 10 dní. Tento krát sa nám partia rozšírila a zmixovala. Pridáva sa k nám Tomáš ako bajker, čo Mišovi štiepi osobnosť a tiež berie bicykel (na restday). Neskôr sa pridávajú Peťa, Toudy, Andy, Linda a Zuzka.

Ako základňu sme znova vybrali vyššie položenú Misurinu, s obľúbenou pizzeriou. V sobotu sa pomaličky aklimatizujeme, Tomáš s Mišom idú prevetrať bajky a ja s Peťom ideme prevetrať laná na malú vežičku Guglia Edmondo de Amicis, kde Dulfer vyliezol trojdĺžkovú VI-. Vežička sa nachádza cca hodinku chôdze z kempu, čo je vhodný začiatok. Ako sa približujeme vidíme na nej visieť už dvoch lezcov, z diaľky vyzerá tak labilne, že ma napadne, či sa s nami nepreváži. Zblízka už až taká malá nevyzerá. Prvú dĺžku ťahá Peťo, je to traverz spoza vežičky na prednú stranu otočenú do údolia. Ledva mi zmizne z očí za rohom, počuť krik a padanie kameňov. Lano ostáva pokojné, keď sa to utíši volám na Peťa, ktorý je v našťastie v poriadku. Keď k nemu dotraverzujem, rozpráva ako počul krik, pozrel nahor a videl letieť šutrák. „Nerozmýšľal som či ma to trafí, ale ako veľmi to bude bolieť.“ Našťastie sa šutrák stihol ešte nad ním rozbiť na malé skalky. Druhú dĺžku ťahám ja, IV+ mala by to byť pohoda. Hľadám skobky, nachádzam, zvykám morál na nové podmienky. Morál nakoniec chápe a prispôsobuje sa, cesta sa však pekne kľukatí, takže napriek všetkej snahe vláčim za sebou megakamión. Na veľkú policu, kde sedia dvaja nemci, však doleziem viac menej úspešne. Pokiaľ doberám Peťa, rozprávajú čo sa stalo. Z kľúčového miesta (ako obyčajne) sa vylomil ten šutrák, tak radšej čakajú, pokým prídeme, nech na nás zas niečo nepustia. Veľmi sa im ale do toho nechce, vravia, že môžeme ísť prvý, oni sa podľa toho, ako prelezieme zariadia a možno len zlania. Peťo sa do toho púšťa, chvíľu hľadá stupy a bez problémov prelieza bouldrík. Tretia dĺžka je kratučká, takže sa za chvíľu fotíme na vrchole. Pripravujem zlaňák (stačí jeden až na nástup) a nemcom ponúkame možnosť zísť po našich lanách. Trošku popŕcha tak sa ponáhľame do kempu. Zaujímavé zážitky hneď na začiatok. Mišo s Tomášom prichádzajú onedlho, takisto ako posádky ďalších dvoch áut. Večer už samozrejme obkrajujeme Südtiroler Speck a popíjame Birra Moretti.

Na druhý deň vyrážame v trojici, takisto peši rovno s kempu. Namierené máme na Punta col de Varda, ktorej stredom sa tiahne Comiciho cesta. Stena je otočená na severozápad, dávame na seba bundy, batohy ukladáme pod stenu a ide sa na to. Lezieme s dvojičkami a jedným jednoduchým lanom. Vo vedení sa striedame, Peťo to už išiel, preto by rád išiel kľúč, my s Mišom si delíme zbytok. Cesta je pekná, užívame si lezenie. Ja jedenkrát vymyslím štand skôr ako by bolo treba, Peťovi kľúč snáď ani nezrýchlil tep a už sme hore.  Asi 15 metrov zlaňujeme a pokračujeme pešo, Mišo nás prevedie až na suťku, tu už sa sypeme každý vlastnou rýchlosťou. Ostala mi spomienka na najhoršiu suťku, čo som kedy zažil a zopár škrabancov.

V stredu ráno sa vezieme cez Cortinu až do passo Falzarego. Na dnes sme vybrali Dibonovu cestu na veľkú Falzarego turm. Cesta sa nachádza rovno nad starým lazaretom, pamiatke z prvej svetovej vojny. Kúsok odtiaľto sme ukončili minuloročnú výpravu. Optimalizujeme lezenie v troch a používame len dvojičky. Slniečko nám hreje chrbty, motorkári dotvárajú kulisu dolomitického lezenia. Začiatok ľahký, neskôr krásna platnička, traverz, kde nás dobieha talian s partnerkou.

Strmo hore pod vežičku, odťiaľ ubiehajúcou špárou. Peťo nám ukazuje, že friend ktorý založil treba pootočiť o 90° a až tak vybrať a pridáva, že ten friend je tam len tak ”pro forma”. Talian vedľa sa chápajúco pousmeje a prikyvujúc vraví „ aaaa psycholooogiko“. To sa z Mišom smejeme a tiež prikyvujeme. Peťo ostáva tesne pod vrcholom vežičky, ktorá vzniká onou ubiehajúcou špárkou. Štand na hrozných skobách, asi Dibonových a tuším slučke. Mišo odlieza na spôsob Comiciho, dúfam že sa nešmykne, bo letíme dole. Prelez do stienky sa ukazuje veľmi interesantný. Je to posledná dĺžka, tak zabojujeme a už robíme vrcholové foto. Zostup je kúsok peši, potom zlaňujeme a zas peši. Tešíme sa na večeru, oddych a restday.

Ja a Peťo sme restday využili iba na malý výletík ku Tre Cime, feratou na Paternkofel, kŕmime havrany, obdivujeme Cimy, ďalej tunelom dole na chatu, v strede tunelu stretáme Andyho, Lindu, Peťu a Zuzku, dávame si pivko. Zdá sa nám, že máme veľa času, tak ešte obchádzame tie tri malé kopy. Počas prestávky na jedlo zaspávam, asi že je ten restday. V kempe zisťujeme, že aj Mišo si oddýchol a s Tomášom pobajkovali iba 1400 výškových metrov po okolí.

V stredu sa opäť v trojici poberáme za passo Falzarego na Col de Limenes. Peťo v jednej zo svojich knižiek objavil cestu Compay segundo. Má to byť dokonca aj vyistené. Prichádzame na parkovisko, vyberáme veci z kufra. Všetci sme ako mechom praštený, však sme si parádne “oddýchli” včera. S Peťom zbierame sily, ideme sa pozrieť ako to vyzerá, Mišo vraví, že nás počká v aute. Nakoniec mal restday v aute, trochu si pospal, neskôr poobzeral passo Falzarego a tam nás aj vyzdvihol. My vidíme nity po dlhšom čase, tak ani nevadia väčšie vzdialenosti medzi nimi.

Cesta je pekne vyrovnaná VI+, V+, VI+, VI+, IV-,VI+, VI a III. Neviem prečo, hádam aj tou únavou som si vo štvrtej dĺžke myslel, že to má byť IV. Vôbec sa mi to nezdá, toto je predsa ťažšie, ale tak hovorím si asi to budú samé madliská. Neboli, a keď príde Peťo, zdôverujem sa mu s mojím klasifikačným problémom, načo zisťujem že to bolo o dva stupne viac. A to už vidíme, to z čoho sme mali rešpekt od parkoviska… biela stena evokujúca previsy. Ono je to vlastne taká sústava previsíkov, cesta skáče z jedného do druhého. Púšťam sa do toho, odistené to je, ale môj morál na to asi nebol dostatočne pripravený. Odsadám v traverze medzi prvým a druhým a mierne naštvaný sám na seba, preliezam ďalšie dva čisto. Predposledný pilierik, je už síce kolmý, ale aj tak dá zabrať. Výstup je na lúky nad passo Falzarego, polhodinová prechádzka na parkovisko sa nám natiahla, pretože si to dávame okľukou.
Vo štvrtok bola predpoveď taká všelijaká, tak sa rozhodujeme zájsť nad kemp k Ultimo Spirito. Minulý rok sme tam našli vyistených približne 8-10 ciest. Pekné lezenie s ťažko odhadovanou obtiažnosťou. Pred rokom sme začínali od spodných ciest, tak tento krát ideme skúsiť horné. Mišo bojuje v prvej, Peťo nevie ani nastúpiť do nižšej… fuuu a to vyzerali lezitelne. Chalani aj s Andym si trochu polezú, ja spím na 40°svahu na kameni. Som unavený úplne na kašu. Padnú dve kvapky a to je znamenie ísť na pizzu a pohár červeného.
Nasledujúci deň sa Andy pridáva k lezeckej enkláve a vo dvoch dvojkách sa rozhodujeme ísť via Dibona na Cimu Grande. 635 + 100 metrov lezenia. Toudy nám večer opisoval ako to pred rokmi liezol s Viktorom, treba nám skoro vstať a utekať pod nástup, nech nás nepredbehne niekto pomalý. Darí sa nám to len tak tak. Mišo s Peťom idú prví, ja a Andy ich nasledujeme a za nami sa pripravujú ďalšie dve dvojky. Prvé dĺžky ťahám ja, Andy vraví, že neskôr sa pridá a budeme sa klasicky striedať. Jednu si teda ťahá on, ale necíti sa isto, dozvedám sa že horskú cestu dával tak pomaly pred rokom a pol, dvoma. Takže zbytok bude na mne, aspoň nebudem nosiť batoh 🙂 .  Predbieha nás vodca s klientom, Miša a Peťa raz vidíme raz nie. Časom rozmýšľam, že si dám dole bundu, ale 10 metrov severnej stene ma presviedča, že si ju nechám. Lezenie má byť tak IV+, sem tam by som aj viac povedal, ale možno som len išiel o dva metre vedľa. Dlhočizné a krásne to je. Pozeráme ako sa malá Cima približuje, neskôr zmenšuje a koniec stále v nedohľadne. Držíme sa stále na hrane, posledné dĺžky pomiznú aj tie riedke skobky, ale morál drží a sme hore. Vidím Miša s Peťom už na hlavnom vrchole, ku ktorému treba zlaniť a ísť ešte kúsok peši (PeťoK: no ešte to bolo skoro trojkové lezenie, aj keď navolno). Mišo nám ukazuje cestu, otvárajú sa nám nádherné pohľady, musím dávať pozor pod nohy.

Úžasné panorámy so skupinou Cadini. Fotíme sa a utekáme dole, vieme, že vyhrané bude až dole v kempe. Tá expozícia dole do severnej steny je niečo neskutočné. Viem, že keď na to budem mať tak do nej vleziem. Nasledujeme mužíkov, zlaňujeme a schádzame na “Ringband”, veľkú policu, ktorá obkružuje Cimu Grande. Na nej už Peťo vie kade dole. Zlaňujeme asi 3-4x, dobiehajú nás ďalší lezci, nasledujeme ich a bezpečne hopkáme po cestičke dole. Zdola neverím že sa dá po tých policiach len tak pobehovať. V kempe sme ešte za svetla, výborný čas, nádherná cesta. PetoK: ‚neschádzali sme zostupovkou podľa sprievodcu , ale prenasledovali frantíkov, ktorí vedeli kade, väčšina pešo a na konci jeden zlaňák na suťku. Spomínal som, ako som tam pred rokmi hľadal zlaňáky s jednou čelovkou na troch lezcov celú noc‘.
Posledný deň pred odchodom treba využiť, tak doobeda vyrážame na krátku Cengia Martini na malý Lagazuoi. Päť dĺžková cesta, cítim že už je toho lezenia naozaj dosť. V klúčovom previsíku, ale zakladám odušu trikamov, nebolo to také hrozné ako sa zdalo, len mi tým zakladaním chytov nejak ubudlo. Dole schádzame tunelom a feratkou.
Intenzívne dni v Dolomitoch sa týmto končia, určite však nie na dlho. Jedna grupa krajšia ako druhá, cesty rozličného charakteru, zakladanie aj nezakladanie, morálové zlaňáky, výborná partia kamarátov, speck, grana padano, … veľa toho je. Cestou domov už kujeme tatranské plány, ale o tom hádam nabudúce. Foto tu.