Psotkov memoriál 2012 – parádny pretek, parádny deň!

Po týždni riedkeho prípadu, ktorý nastal – ako inak – počas týždňa pred behom, som s nejakým extra výkonom nerátal. Bol som vcelku rád, že som sa na štart mohol vôbec postaviť a so mnou aj ďalšia bojovníčka v podobe Peťky Šestky – Bartošovej. Okrem toho sme mali k dispozícii aj dvoch servismanov Lukáša a Dušana. Za AC Loko teda rovné štyri kúsky, čo považujem za úspech. Na prvý pohľad rutinná preprava z Bratislavy na Sliezsky dom prebehla v piatok za búrlivých diskusií na riešenie problémov Slovenska, až som sa obával, že jeden, alebo viacerí členovia opustia výpravu. Na túto cestu budem dlho spomínať. Nakoniec sme sa ale ocitli všetci štyria štastlivo v náručí spomínaného horského hotela. S Lukášom sme vyventilovali hlavy a vyšli si sem pešo lesom. Hotel je po prerábke útulný a nálada na izbe graduje s pribúdajúcim časom. Reality šou pozeráme neskoro do noci, pri každej ďalšej ma Lukáš ubezpečuje, že práve táto je dobrá. Je fajn pozrieť si telku párkrát do roka a to práve v Tatrách, až tak fajn, že zaspávam okolo jednej ráno.

Lukáš s Dušanom vstávajú o piatej, chystajú sa dlho ako na svadbu. Nakoniec to zvládnu a vydajú sa na Poľský hrebeň. Neskôr hlásia, že nad Večným dažďom panuje zimné počasie, fúka, sneží a na chodníku je tvrdý, ubitý sneh a ľad. Hotelové raňajky sú švédske stoly. Ako vraví Lukáš: aby nám nevychladlo. Tak či onak, Švédky tam neboli žiadne, možno stoly boli z ikeje. Počas ranného výkladu trate vysvitne, že sa pobeží cez sedlá a nebude potrebné vliecť povinnú výstroj a najmä vibramy. Trať sa nakoniec ustálila na nasledovnom variante: Sliezky dom – Poľský hrebeň (prvá časovka) – prechod cez sedlo Prielom. Zbojnícka chata – kontrolný bod pod Priečnym sedlom (druhá časovka). Obrátka a zbeh naspäť na chatu a odtiaľ na Hrebienok. Hrebienok – Sliezsky dom (tretia časovka). Čakala nás teda atraktívna trať, nie ako posledný rok, spodkom, cez les. Zatraktívnili ju navyše podmienky, chodník bol zasnežený, miestami zľadovatený a šmykľavý. Nebezpečné miesta na trati najmä v oblasti sedla Prielom boli zafixované lanom, po ktorom sa dalo šikovne zbehnúť.

Štart prebehol po pietnej spomienke na chlapov z Everestu a požehnaní predsedom Jamesu po dvojiciach v polminútových rozostupoch. Na štart som sa postavil s ľahkým bežeckým batohom, v bunde, lebo som očakával dážď. Počasie na štarte je všelijaké. Ako to však v Tatrách často býva, len čo vybehneme, už aj sa zmení. Mraky sa rozostúpia a vykukne slnko, ktoré začne najmä v strmých stúpaniach nepríjemne dobiedzať. Sneh sa čoskoro začne topiť a je z neho šmykľavá kaša, udupaná bežcami. Bežím opatrne, pozerám pod nohy a tak nie je čas vnímať snehom okrášlené Tatry a inverziu.

Rozhliadnem sa až totálne spotený na Poľskom hrebeni. Je tu bezvetrie a príjemné teplo. Víta ma Lukáš a hneď sa aj lúčime. Pochvala organizátorom, že tentokrát zabezpečili ionťák pomerne príjemnej teploty. Ten minuloročný bol nemorálne studený. Časovku som mal slabú, tak musím valiť do sedla, aby som stíhal časový limit trate 5,5 hodiny. Pozriem dolu z hrebeňa, zbadám vidmo. Tak je somnou koniec. Hneď na to však zabudnem. Cesta je vysnežená, ale do Prielomu sa všetci dostanú bezpečne. Hore v sedle hliadkujú horskáči. Nasleduje zbeh po lane, po zasneženom svahu. Kde tu sa objaví aj nejaký ten ľadík. Všetko sa dá zvládnuť dobre aj v trajlových teniskách a tak už čoskoro stojím na začiatku druhej časovky pri Zbojníckej chate. Dám čaj, pol tyčinky, odhodím batoh a idem do toho.

V miestach druhej časovky je trať veľmi pekná. Je pod snehom. Paráda bežať si len tak pod Javorákmi, Ostrým štítom, popod Širokú vežu. Dokonalé, aj keď riadne funím. Hneď je jasné, čo ľudí ako Psotka držalo takou silou v horách aj napriek veľkej fyzickej námahe, ktorú je v nich nutné často vynakladať. Tento beh to výborne vyjadruje. V cieli druhej časovky sa rozdýcham a obdivujem tučnú inverziu, z ktorej vykúkajú jednotlivé vrcholy. Chvíľku sa pokochám a utekám naspäť na chatu. Vypijem kopu čaju, nahodím batoh a upaľujem dolu smer Hrebienok. Šmýka sa, tak len opatrne poskakujem. Dobieham chrtov, ktorí dali časovky v neuveriteľnom tempe a tento medziúsek si vykračujú na štart poslednej časovky. Občerstvím sa, odhodím batoh do auta, ktoré ho prevezie do cieľa a idem len sám so sebou. Tento úsek je celý ponorený v hmle a vedie lesom a kosodrevinou. Chodník je v pohode, dalo by sa bežať rýchlo, avšak ťažko hľadať kondičku, tam kde nie je. Tak volím indiánsky beh. Striedam beh s chôdzou. Predbehlo ma dosť veľa chrtov, ale limit stíham. Už viem, že to aj tento raz dobre dopadne. Zrazu sa z kosovky vynorí Lukáš a melie niečo o posledných dvesto metroch a že mám bežať. Tak bežím až do cieľa. Podarilo sa.

Peťa, o ktorú som sa aj trochu obával (lebo vraj moc nebehá a len tak trošku bicykluje do roboty) zvládla premiéru výborne. Všetci sme sa znovu stretli, navyše bez zranení a to je hlavné. Večer nasledovalo vyhlásenie výsledkov, prekvapenia sa nekonali. Všetko vyhral majster Madaj. Predbehol dokonca veľmi nádejného Matúša Vnenčáka. Dievčatá v zastúpení Hiklová, Jahnová, Madajová, už stabilne zasadli na prvé tri miesta. Bravó! Stará garda sa tiež nemá za čo hanbiť. Záver memoriálu patril premietaniu horských filmov. Pristavili sa aj legendy ako Orolin, Haak, Barabáš a tak ďalej a tak podobne. Subjektívna pochvala organizátorom. Zatiaľ bez debaty najlepší program za posledné tri roky. 28. ročník Psotkovho memoriálu dopadol skvele, verím, že sa podarí zorganizovať aj výročné tridsiate podujatie a že dovtedy stihneme čo-to potrénovať.

Dojmy od Peti Bartošovej

Pár dojmov zo Psotkovho memoriálu

Môj prvý Psotkov memoriál bol pre mňa samé prekvapenie. Na poslednú chvíľu som si z práce zbalila staré tenisky. Z nejakého zaujímaveho dôvodu som si totiž myslela, že sa celý čas beží vo vibramách. Príjemným prekvapením bolo aj to, že povinná výstroj nie je vždy povinná. Cestou v aute som sa dozvedela ďalšiu novinku – výsledný čas sa meria len na vybraných úsekoch. Medzitým sa človek musí v zdraví premiestniť a stihnúť pritom celkový limit. Ďalej som si svojsky zinterpretovala popis trate: myslela som si, že moja kategógia končí tesne pred prvou časovkou. Poslednýkrát som sa divila tomu, že pred poslednou časovkou bola možnosť zhodiť všetky veci a už len naľahko dobehnúť do cieľa. Som sa cítila ako Alica v krajine zazrakov:)

Tri, dva, jedna, štart. No skvelé, už začiatok som prepálila. Asi si vypľujem plúca. Studený vzduch mi vypaľuje vnútro. Dychčím, nevládzem. Už len odovzdane kráčam niekam hore. Pravá, ľavá. Zase ma predbiehajú. Slnko páli do chrbta. Tečie zo mňa. Vydržím to. Reťaz. A zrazu koniec prvej časovky. Hm.

Na druhej strane hrebeňa nás víta krásny výhľad. Technická podpora Lukáš mi berie z chrbta záťaž v podobe vibramiek. Zrazu lietam. Oblaky pod nohami. Krásne.

Šmýkame sme sa dolu snehom. Prvá lyžovačka tohto roku. Dobre počujem? Gajdy? JéjJ A zase som na zadku. Straane to v tých teniskách kĺže. Ešte že som si paličky nechala. Hlavne sa nezraniť. Pohodovým tempom predbiehame a míňame turistov. Mokro v topánkach. Čľap-čľap. Konečne Zbojníčka, konečne Hrebienok. Krátka prestávka. Suché ponožky. Nie je nad suché ponožky:) Už sa len doškrabať na Sliezsky dom. Kameň, koreň, kameň, koreň. Aha, Lukáš. A som v cieli! Som v cieli!!!

Hotovo.

Počas behu som asi 10 krát spadla. Až sa čudujem, že sa mi nič nestalo. Sauna večer bola úplne neopísateľná. Večer posedenie a program. Paráda.

Pre mňa bol Psotkov memoriál všetko možné, len nie to, čo som čakala:) Dúfam, že budem mať ešte možnosť zúčastniť sa tohto podujatia. Odporúčam!

Trať – striedavo mokrá, suchá, zasnežená a miestami šmykľavá, fixy na pár miestach.

Počasie – okolo 6 stupňov, vlhko, prvá polhodina slnko a potom hmla, hmla, hmla.

Časový limit – dá sa to zvládnuť:)