Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier 2012
(František Švantner: Nevesta Hôľ)
Len tak si bežat krajinou, kde má clovek pocit že široko-daleko nieto civilizácie.
Tak som si predstavovala beh hrebenom Nízkych Tatier.
Behy do vrchu sa mi zalúbili pred pár rokmi a pocas tohtorocnej bratislavskej zimy som sa znovu tešila na vítanie horskej jari už tretím rocníkom Behu do Choca. Motivácia teda nechýbala a aj pri najtuhších mrazoch (tá Bratislava sa nezdá, ale aj -15 sa párkrát ukázalo na teplomeri) som sa dokázala dokopat aspon do Horského Parku. Snehu totiž nebolo a bežkárom v Malých Karpatoch to škrípalo.. Aspon že to behanie sa dá robit skoro vždy a všade.
No a clovek sa ani nenazdal, jar prišla a Choc nás znovu potešil svojou krásou a velkolepostou. A ako to býva pri splnení ciela bežné, aj ja som tým prišla o motiváciu. Na tréning totiž my ludia potrebujeme neustále ciele. Niežeby sa behat nedalo bez vidiny nejakého preteku, ale potom vždy lahšie zvítazí lenivost, a napríklad namiesto 1 a pol hodinovéhu behu dvakrát týždenne si clovek s kludným srdcom dá sviatocnú pol hodinku jeden den v týždni. To predsa pozná hádam každý.
A tak som si zase preklikala na bežeckú stránku a pozerala termíny dalších zaujímavých pretekov. Oci mi párkrát preleteli ponad nápis Non Stop Beh Hrebenom Nízkych Tatier, no hodnú chvílu som odmietala co i len podrobnejšie zistit o co sa vlastne jedná. Nejak mi to ale nedalo a s inými behmi som svoju „potrebu motivácie“ nevedela uspokojit.
A tak som si to pozrela detajlne. Trangoška-Donovaly, 49 kilometrov, 2187 m celkového stúpania, 2327 m klesania, casový limit 8,5 hodín. Kdesi sa písalo: „nárocný horský maratón, beh je dokonca dlhší než maratón“. No a samozrejme, je to klasika, tento rok sa jednalo už o XX. rocník a fotografie aj výsledkové listiny z predošlých rokov odhalovali známe tváre zdatných a uznávaných bežcov.
A bolo. Nedalo sa neíst. Motivácia sa hned objavila a okamžite som objednávala nové bežecké topánky, lebo tie ktoré som považovala za moje „pretekové“ mi spôsobovali odreniny a zliezanie nechtov už po behoch dlhších ako 15 km.
Pouvažovala som aj nad stravou, no všetky tie L-karnitínové a taurínové jontáky ma odradili a klasicky som zostala pri hroznovom cukre a müsli tycinkách.
Potom nasledovali behy, ku ktorým sa clovek bez motivácie nedokope a pritom sú tak krásne! Napríklad ten, ked sme Deni zabehli pre radost v nových botách nejakých 26 km v Karpatoch.
Organizátor nás ešte pred štartom upozornoval na zákernosti na trati, spomínal nejaký drevený most na Donovaloch, že máme prebehnút tadial a nie po ceste (pri týchto slovách som si len pomyslela, že to sa už mna týkat nebude, lebo tak daleko nedobehnem a zakotvím kdesi v Hiadelskom) a nechýbali ani cenné rady ako sa správat pri stretnutí s medvedom (tie som tiež brala s rezervou, kedže som neplánovala byt na cele pelotónu a rozrážat divokú prírodu pred ostatnými bežcami ako prvá, a kdeže by sa tam už len našiel medved ked každé dve minúty po chodníku prebehne nejaký ten šialený maratónec…). Organizátor sa napokon aj hrozivo vyhrážal celoživotnou diskvalifikáciou tým, ktorí nedodržia povinný limit 16.00 v Hiadelskom sedle a napriek tomu pobežia dalej.
Tentokrát to s tou motiváciou už nie je také hrozné, prišlo totiž leto, Tatry, a clovek si behá spokojne po dolinách a po štítoch. Tréningový plán by sa tu velmi nedal dodržiavat, na to bude cas zase inokedy…
To si radšej nechám na zimné mesiace v meste, kedy vidina slobodného nespútaného behu volnou krajinou opät rozvíri stojaté povetrie všedných dní…
🙂
Horám zdar!
viol
PS: kto sa zaujíma o císla, tak som to zabehla v celkovom poradí 93. za 7 hodín 8 minút.