Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier 2012

No a clovek sa ani nenazdal, jar prišla a Choc nás znovu potešil svojou krásou a velkolepostou. A ako to býva pri splnení ciela bežné, aj ja som tým prišla o motiváciu. Na tréning totiž my ludia potrebujeme neustále ciele. Niežeby sa behat nedalo bez vidiny nejakého preteku, ale potom vždy lahšie zvítazí lenivost, a napríklad namiesto 1 a pol hodinovéhu behu dvakrát týždenne si clovek s kludným srdcom dá sviatocnú pol hodinku jeden den v týždni. To predsa pozná hádam každý.
A tak som si zase preklikala na bežeckú stránku a pozerala termíny dalších zaujímavých pretekov. Oci mi párkrát preleteli ponad nápis Non Stop Beh Hrebenom Nízkych Tatier, no hodnú chvílu som odmietala co i len podrobnejšie zistit o co sa vlastne jedná. Nejak mi to ale nedalo a s inými behmi som svoju „potrebu motivácie“ nevedela uspokojit.
A tak som si to pozrela detajlne. Trangoška-Donovaly, 49 kilometrov, 2187 m celkového stúpania, 2327 m klesania, casový limit 8,5 hodín. Kdesi sa písalo: „nárocný horský maratón, beh je dokonca dlhší než maratón“. No a samozrejme, je to klasika, tento rok sa jednalo už o XX. rocník a fotografie aj výsledkové listiny z predošlých rokov odhalovali známe tváre zdatných a uznávaných bežcov.
A bolo. Nedalo sa neíst. Motivácia sa hned objavila a okamžite som objednávala nové bežecké topánky, lebo tie ktoré som považovala za moje „pretekové“ mi spôsobovali odreniny a zliezanie nechtov už po behoch dlhších ako 15 km.
Pouvažovala som aj nad stravou, no všetky tie L-karnitínové a taurínové jontáky ma odradili a klasicky som zostala pri hroznovom cukre a müsli tycinkách.
Potom nasledovali behy, ku ktorým sa clovek bez motivácie nedokope a pritom sú tak krásne! Napríklad ten, ked sme Deni zabehli pre radost v nových botách nejakých 26 km v Karpatoch.

Po dobrom spánku v ubytovni v Banskej Bystrici som ráno sadla na autobus pre bežcov naplnený prevažne mužmi (o com svedcí aj šoférova hláška: „a co robí také žiena medzi tolkými chlapmi?!“). Na štarte som sa poznala jedine s dvomi Terkinými kamarátmi Stankou a Andrejom, ktorí ma viezli autom den predtým do Bystrice. Na Trangoške sa zišlo vyše sto ludí, muži aj ženy, starší i mladí.
Organizátor nás ešte pred štartom upozornoval na zákernosti na trati, spomínal nejaký drevený most na Donovaloch, že máme prebehnút tadial a nie po ceste (pri týchto slovách som si len pomyslela, že to sa už mna týkat nebude, lebo tak daleko nedobehnem a zakotvím kdesi v Hiadelskom) a nechýbali ani cenné rady ako sa správat pri stretnutí s medvedom (tie som tiež brala s rezervou, kedže som neplánovala byt na cele pelotónu a rozrážat divokú prírodu pred ostatnými bežcami ako prvá, a kdeže by sa tam už len našiel medved ked každé dve minúty po chodníku prebehne nejaký ten šialený maratónec…). Organizátor sa napokon aj hrozivo vyhrážal celoživotnou diskvalifikáciou tým, ktorí nedodržia povinný limit 16.00 v Hiadelskom sedle a napriek tomu pobežia dalej.

Tri dva jeden, a už sme frcali. Potešilo ma pozvolné tempo, všetci si uvedomovali, že ich caká nejedna serpentína do ciela a preto to na zaciatku nikto nehrotil. Po Štefánicku išlo o vytrvalé stúpanie, nejakých 600 m prevýšenia, pri ktorých som spomínala na Sherpa Rallye spred dvoch rokov, ked som si to tu drtila s 20timi kilami na chrbte. Pred chatou ma potešili známe tváre z osadenstva Štefánicky, letmo sme sa pozdravili, vypila som dva caje a frcala dalej za horizont. Kamienka sa objavila coskoro, nálada bola bujará, obcerstvenie královské (pomarance, banány, cokoládky, jontáky, voda). Za Kamienkou ma chvílu bolela noha a ja som zacala pochybovat o mojich nových topánkach, no nejako som to rozchodila. Ved kilometrov na rozchodenie bolo predo mnou habadej… Bežali sme cez krásne miesta, jedno krajšie ako druhé, a síl bolo ešte dost aj na priebežné vychutnávanie okolia.. Všade okolo kopce, lesy a lúky a pred nami vlniaci sa chodník po vrcholcoch hôl. Úsek medzi Kamienkou a Durkovou bol velmi dlhý, priam nekonecný a v sedle Durková som už pocítila prvú únavu. Toto miesto je však len v polovici trate a preto som radšej dlho nepremýšlala a švihala ako to len šlo zas dalej. Druhá polovica trate bola už trochu masaker, vychutnávat sa velmi nedalo, lebo telo protestovalo a clovek sa musel sústredit a premáhat aby vydržal v behu. Akurát si vybavujem velmi nepríjemný zostup z Prašivej na ktorý hádam každý bežec zo všetkých XX rocníkov behu nadával. Ale spomínam aj na milé obcerstvenie na Chochuli (hoci s žalostným množstvom vody pridelenej na pretekára) a na pána na obcerstvovacke v Hiadelskom sedle, ktorý sa o nás zaujímal ako o vlastné deti a starostlivo nalieval vody a rozdával sušené ovocie. Za zmienku ešte stoja nekonecné nádherné slnecné lúky a zvážnice v listnatých lesoch nad Donovalmi. Ale to už sa mi obcas zdalo že to je len vo filme a nohy pracovali ako stroje. Len ked sa chodník dvíhal a clovek mal prekonat ešte nejaké posledné stúpania, bolo jasné, že to film nie je.

V cieli ma cakala pani s balíckom, prvýkrát sa mi stalo, že sme pamiatkové predmety, reklamné letáky a nejaký ten proviant zaslúžene dostali až po skutocnom dobehnutí do ciela a nie na štarte. Už som sa len zvalila do trávy, zhodou okolností hned vedla nových kamarátov z behu (pozdravujem Peta a Andreja). Stanka pribehla až neskôr, ked už sme mali zjedené co nám organizátori pridelili (pre mna to boli vegetariánske kolienka s kecupom a syrom, ostatní to mali s kuracím soté).

Tentokrát to s tou motiváciou už nie je také hrozné, prišlo totiž leto, Tatry, a clovek si behá spokojne po dolinách a po štítoch. Tréningový plán by sa tu velmi nedal dodržiavat, na to bude cas zase inokedy…
To si radšej nechám na zimné mesiace v meste, kedy vidina slobodného nespútaného behu volnou krajinou opät rozvíri stojaté povetrie všedných dní…

🙂

Horám zdar!

viol

PS: kto sa zaujíma o císla, tak som to zabehla v celkovom poradí 93. za 7 hodín 8 minút.