Odviate vetrom (spomienka na leto)

Po úspešnom (slnko) treku na Korzike a neúspešnom (dážď) pokuse liezť v Dolomitoch v posledných dvoch letách som sa pevne rozhodol vrátiť sa do ľadovcových Álp a to do mojej obľúbenej časti – masívu Mont Blancu. Na Veľkú noc sme v Paklenici definitívne vytvorili kumulačné jadro, ľudské i motorové a tiež aj cieľové. To aj zostalo – ďalší sa z im vlastných príčin nepridali. Teda Evička s bratom Ivanom mali za cieľ Tour de Mont Blanc – po slovensky turistiku okolo masívu MB. Ja som stále sníval a plánoval (a v rámci svojich možností aj trénoval) na hrebeň Rochefort spolu s druhým vrcholom Dent du Geantu a s možným pokračovaním na hrebeň Grandes Jorasses. Osem to vrcholov nad 4000m a pár o trochu nižších jednou ranou za podľa môjho odhadu tri-štyri dni. Postupne Dent du Geant (4013m), Aig de Rochefort (4001m), Dôme de Rochefort (4018m), a vrcholy Grades Jorasses – Pte. Margherita (4066m), Pte. Elena (4045m), Pte. Croz (4110m), Pte Whymper (4184m) and Pte. Walker (4208m). Posledný, vrcholový, člen nášho jadra, Kika, sa s celým snom nie celkom stotožnila. Najmä bivak bez spacáku na hrebeni bol nad jej rozsah prípustnosti, čo i len snívania. Zimomrivá ako skoro všetky baby! Keď sme doriešili dopravu a termín, už nám nič nebránilo v odchode do vysnívanej zasnúbenej zeme.

Začalo to skoro ráno, sobotu 18. Júna 2011 ako zvyčajne. Teda zvyčajný nie je dátum, ale to umenie maximálneho využitia priestoru v aute hraničiace s porušením fyzikálnych zákonov.

Obr 1: Einstein má pravdu – fyzika je fyzika

Ale keďže sme mali nielen geometrickú predstavivosť, ale aj truhlu na streche, nakoniec sa to vošlo všetko, aj pivo! Už okolo ôsmej večer sme vyberali camp v les Bossons. Všetky boli plné tak na 10 až 15 %. Skončili sme v Cimes, kde ponúkli mimosezónne (začiatok je 1.7.) zľavy na cenu a našu prítomnosť v campe. Našli sme tam aj Slovákov z turistického oddielu Slovnaft. (Neboli veľmi úspešní. Nie celkom sa dokázali zladiť s možnosťami, ktoré im ponúkalo počasie pri ich pokusoch o hlavný vrchol masívu, ale domácu hruškovicu mali ozaj super.) Novinkou mi bolo, že sme všetci dostali neobmedzený lístok na autobusovú a vlakovú dopravu v celom údolí. Ekologická a dopravná (zápchy) pozornosť lokality voči všetkým návštevníkom. Moja slivovica nám chutila a hriala nás pri večeri, ale počasie nevyzeralo perspektívne a tak sme na nedeľu naplánovali iba info zájazd do strediska horských vodcov v Mekke alpského lezenia. V noci okrem toho, že bola tma, aj riadne lialo, hore snežilo, a niekde dokonca zahučala lavína. Celkom milé zvítanie.

Pripravený na zimu a dážď sme sa pozerali ako nám odchádzajú pred nosom modrý a červený autobus a aj vláčik. Nuž keď kone nemáme, tak utekajme. Za takých 55 minút lajdáckej chôdze sme boli pri zdroji informácii v centre Chamonix. Dva relatívne slušné dni sa nám hodili na aklimatizáciu a súrodencom na zahájenie treku. Keďže je ešte pred sezónou do doliny Argentiere nejde lanovka, tak sme sa rozhodli ísť prespať na chatu Leschaux (2431m) a skolaudovať zospodu severnú stenu Grandes Jorasses. Ešte sme tam neboli a cesta mala byť prešlapaná (hore bolo veľa čísel nového snehu – podmienky zatiaľ nie sú ideálne). Počasie sa vylepšilo až nám bolo teplo a slnko poznačilo moju faktormi nepomazanú hlavu, kým som pri víne opätovne spoznával mestečko spoza stola pekárno-cukrárne. Potom už iba nákup chýbajúcich vecí – v mojom prípade slnečné okuliare do spoločnosti a nižších polôh – a vláčikom rýchlo domov jesť a piť donesené zásoby. Popri tom aj príprava batohov na zajtra a akademické debaty o tom čo sa komu môže a nemôže – stať.

Pondelkové ráno, kľud a pohoda, rozlúčka s dolelezcami, vláčik a čakanie na prvú zubačku na Montenvers (1909m).

Obr 2: Ihla republiky a Grand Charmoz (3445m) z Montevers

Prerobili sme šesť euráčov, lebo nám predali lístok aj na nadväzujúcu lanovku dole k ľadovcu. My sme šli dole zadarmo po nových rebríkoch. Aj to je dôsledok ústupu ľadovca! Na dolnej časti ľadovca Mer de Glace nového snehu nebolo, ale množstvo kameňa a suti ako zo zlého filmu. Jeho stav nás šokoval viac ako malé skupinky francúzskej armády chystajúce sa na výcvik na ňom. Parafrázujúc klasika papagája: načo sú nám mačky! (pre neznalých: načo mi je perie!) Treba sa spýtať metodika! Kika sleduje naše medzičasy, mňa však čas netrápi. Či budeme na chate podľa návodu, alebo o hodinu – dve neskôr, je mi to jedno. Idem sa aklimatizovať, nie pretekať. Tiež sa snažíme spomínať na náš predošlý pobyt v týchto končinách. Cestou sme našli na veľkom balvane aj pár celkom pekných kryštálov. Zatupil som si trochu hrot, ale presvedčilo ich to a išli s nami. V mieste kde sa ľadovec rozdeľoval na dve časti sme boli moc vpravo a tak sme štrikovali medzi trhlinami, v tvare suťových násypov, dole často nevediac či to hore za nimi ešte pusti.

Obr 3: Ľadovcový potok pod chatou

Podarilo sa – dokonca aj mačky sme nakoniec použili. Potom už iba obľúbenými rebríkmi na chatu. Došiel som tam prvý, niečo po piatej. Nikde nikoho. Vojdem dnu a stretnem ženu, ktorej sa na tvári podpísali hory. Teda skôr doly a slnko – bola silno vráskavá a opálená. Zmohol som na pozdrav „Good morning“ . Pozostatky z absolvovaného kurzu angličtiny pre začiatočníkov. Neodradilo ma to, skúšal som sa prezvedieť či je vôbec chata otvorená – na domácu mi nevyzerala. Porozumel som, že keďže je tam, tak áno. Debatu som radšej ukončil s tým, že moja kamarátka príde o chvíľu, vie dobre francúzsky a dohodne zvyšok. Kika naozaj dohodla všetko. Polovičnú zľavu na Alpenverein (jamesák nezabral) – teda bez raňajok sme platili11.75, niečo o podmienkach – požičala nám aj celkom slušných sprievodcov (konečne som našiel popis cesty na point Young – prvý to vrchol v hrebeni GJ), o zvyku nahlásenia sa vopred na chaty (z 15 nahlásených prišiel jeden, sedem sa odhlásilo dva razy – boli aj dva razy prihlasení). Vychutnávali sme si pohodu zvečerievania sa v studenom teple zapadajúceho slnka, porozprávali sme sa aj so spolunocľažníkom a rozhodli sa isť zajtra po ľadovci Mallet, pozdĺž severnej steny Grandes Jorasses, smerom na bivak les Periades (3450) koľko stihneme s tým, že bivakujeme na Montenvers. Po klasickej zalievanej polievke sme zaľahli. Inak útulná chata.

Obr 4: Chata Leschaux

Spali sme v tzv. zimných priestoroch. Rozdiel od tých normálnych som nepostrehol. Nikde som doteraz nevidel toľko rôznych a najmä potrebných vešiačikov po stenách a posteliach. Len sľúbená predpoveď počasia z rádia v podaní záchrannej služby sa nekonala. Treba zdôrazniť, že na chatách sa požaduje hygienické spacie vrece. Aj voda je pitná, aj keď sme boli varovaní pred mechanickým znečistením a nechávali sme si ju podľa rady odstáť. Použili sme ju bez spodkov a následkov. Špeciálne WC, po použití treba zo päť razy stupiť na kľuku – tým sa posunie pás pod misou a všetko to prejde do zbernej nádoby vedľa a o poschodie nižšie, bolo mimo chaty a v prípade zlého počasia a námrazy v akútnom prípade aj ďaleko. Keby urobili dlhší (asi 25m) pás, mohlo byť aj v chate. Ráno vstávame pohodovým tempom a už okolo pol deviatej opúšťame chatu. Na ľadovci kde začínal ľad sme našli posledný veľký šuter a tam sme si obuli mačky, prebalili sa do jedného báglu a druhý nechali osudu. Veď celé údolie bolo „enem pro nás a …“. A ani deti sme so sebou nemali.* Samota na horách je úžasná a bohužiaľ už dosť zriedkavá. Po dohode sme to brali stopou robiacou najväčší oblúk, severná stena GJ je severná stena. Jej gravitácia je na našinca neskutočná. Hirondeles (3484) , malý a veľký rubáš, Walkerov pilier, Glejdura, …

Obr 5: Severná stena – Hirondeles, malý a veľký rubáš, Walkerov pilier, Glejdura, …

Ale na odhadoch získanej nadmorskej výšky sme sa dohodnúť nedokázali. Zhruba o jednej sme už hľadali miesto kde treba strihnúť cez seraky a trhliny vpravo na pokračovanie po peknom ľadovci. Stopy tam už neboli. Povedľa seraku som strmo vyliezol, na moje prekvapenie, na okraj mohutnej trhliny a tak som sa radšej vrátil s tým, že keby sme chceli pokračovať tak pôjdeme pomedzi trhliny do prava, ale súčasne som navrhol nepokračovať. Tých podľa mňa okolo 3000m (porovnané so sedlom Hirondeles), podľa Kiky aspoň o stovku menej, som na začiatok aklimatizácie prehlásil za postačujúce.

Obr 6: Časť hrebeňa Les Periades

Návrh mi prešiel jednohlasne. Počasie skoro ideálne, ale sneh začína byť teplom prebáravejší = riziko trhlín stúpa. Dole na ohybe ľadovca som navrhol skratku. Potom sme sa obzerali po všetkých balvanoch, či pri nich nie je druhá polka našej batožiny. Nakoniec sme ju našli aj keď sme išli tzv. „horolezeckou skratkou“ = nachodili sme sa viac a aj nám to dlhšie trvalo. Potom sme sa rozhodli pokračovať po bielom ľadovci vľavo, nie po kamennom vpravo, ako všetci ostatní čo idú na chaty v údolí.

Obr 7: Podoby ľadovca

Na sútoku ľadovcov Leschaux a Tacul sme museli prekonať najprv kamením posypané veľké trhliny a potom aj neposypané, a nakoniec aj začínajúci drobný dážď, ktorý ale netrval dlho. Kika hnala, aj keď sme boli dohodnutí, že spíme hore na stanici – tréning bivaku. Okolo siedmej sme boli na mieste a riešili čo, kde a ako. Lavičky s betónovými základmi boli iba pod rýnami otvorenej strešnej konštrukcie vonkajšej čakárne a tak som jednu horizontálne kývadlovými pohybmi dostal pod strechu. Ešte behom po vodu na pitie a varenie a prvá búrka sa mohla začať. Svetelné efekty boli slabšie ako akustika. Ale aj tak každý blesk dokázal zapnúť na istý čas núdzové osvetlenie staničnej budovy. Vietor a voda odtekajúca zo strechy do kanálov vydávali možné a najmä nemožné zvuky. Skoro som musel Kiku presviedčať aby nezačala spievať – vraj to plaší (aj) medvede. Odskúšané na mne (medvede správu nepodali) na zostupe z Orlej prti. Ležiac hlava pri (nie na!) hlave a od pol pása hore, prespali sme obaja na spomínanej lavičke. Prečkali ešte dve búrky, veľkú kamennú lavínu a ešte jednu rannú búrku. Vstávali sme so svetlom a Kiku som pasoval na horolezca, lebo absolvovala bivak s ktorým sa pôvodne nerátalo. Prvá zubačka prišla už o siedmej a doviezla robotníkov do ľadovej jaskyne – turistická atrakcia. Tá naša, prvá pre ľudí, prišla podľa cestovného poriadku, tesne pred deviatou. Tipovali sme, že bude prázdna. Opak bol pravdou – bola plná. Kopec mladých atlétov skoro doslova vybehlo smerom k rebríkom absolútne ignorujúc mierny dážď, klientky (baby v texaskách a svetríkoch, vyzerajúce viac sexy ako športovo) nejakého asi vodcu sa tiež chystali na výcvik, vojačikovia nás už neprekvapili. Čo filmoval veľký tím okolo kameramanov sa už asi nedozvieme. Dole sme šli sami.

V campe sme odpočívali, jedli a pili a aj plánovali. Jirkov stan sa ukázal napriek varovaniu ako nepremokavý, čo tiež vie potešiť. Aig. du Plan (3673) prehral s hrebeňom Dómes de Miage (päť vrcholov – maximum 3677m), posledným Kikinym objavom z internetu. Zvyšok dňa a celý nasledujúci sme strávili získavaním info o počasí, o hrebeni a podmienkach na ňom v dome vodcov, doprave k nemu (iné údolie) v turistickom infocentre, nákupom nových topánok pre Kiku (staré plastové Koflachy počas aklimatizácie zvnútra doslúžili). Pokus o nové prenastavenie Jikových mačiek na nové Kikine „nepály“ sa podaril iba čiastočne, ale to sme zistili až na mieste činu. Kika po skúsenostiach a radách zavolala na cieľovú chatu a zabezpečila nocľah z piatka na sobotu, potom už boli obsadení. Tiež sme si našli svoju krčmu „elevation 1904“ s obsluhou čo mala nohy až po zem, ale ešte to nevedela.

Obr 8: Génépi v tej našej

A ani my. Kika kávičkovala a ja som tam postupne skúšaval génépi (raz, je to bylinkový likér), grapu (pri nej som ostal) a aj na pivo som si raz časom trúfol. Mali, ako všade pre nás, „dovolenkové ceny“ – inak povedané vo všedný deň bych tam nešiel. Naše platy ich nezaujímajú – ich minimálna mzda vysoko presahuje našu priemernú. Večer, ako vždy, sme netrpezlivo čakali na SMS správy z okolia MB.

Piatok ráno sme vstávali na vláčik do St. Gervais – le Fayet. Náš voľný lístok však neplatil až do nášho cieľa a tak hneď ako sme sa dostali mimo jeho účinnosť v Servoze sa objavil sprievodca. V údolí sme ho nikdy nestretli. Tak ako nám vravela recepčná z campu nás skasíroval za celú cestu z les Bossons – teda časť sme vlastne platili dva razy. Túto logiku sme nechápali, iba platili. Potom sme si počkali na autobus do les Contamines (1164). Spôsob jazdy žoviálneho šoféra v úzkych uličkách by mu závidela väčšina bratislavských cestných pirátov a Spišiak tiež. Keď sme mu povedali kam ideme, vysadil nás na námestí. Či to bolo lepšie ako na konečnej sa môžeme len dohadovať, ale nakoniec sme nástup na turistický chodník na chatu Conscrits (2600) našli. Mal síce viac možností, ale aj tak sme prvú, lesnú, časť zvládli v norme a druhú, lúčno – ľadovcovo – rebríkovú, iba o niečo nad.

Obr 9: Ľadovcom na chatu Conscrits

Píšem ľadovcovú časť, ale pre množstvo kamenia boli v našej časti mačky priam neprípustné. Okrem ľudí nás stretali aj kozorožce. Na chate sme sa ubytovali a šli na niečo teplého. Veď slnko pieklo celý deň. Kika si dala varenú čokoládu a mne nakoniec vybavila chladenú hruškovicu (jedinú ponuku z tabule génépi som nechcel). Mala s tým menší problém, lebo všetci tam pili pivo a tak som sa nehodil do lokálu. Pred večerou piť vo Francúzsku tvrdé! Kike zachutilo a tak som ju nenechal v tom samotnú a tiež som si nápoj zopakoval. Do doneseného pohárika mi chatárka nenaliala po čiarku – nebola na skle – ale po okraj! A to bolo riadne dosť nad pomyselnou čiarkou. Taká maličkosť a jak poteší, len som si musel najprv odpiť a až potom si to odniesť ku stolu. Bola škoda každej kvapky. Spomeniem to už tu, že všade bolo bežné čapovať a nalievať nad prípadne existujúcu čiarku na pohári. Opäť polovičná zľava na ubytovanie na alpenverein – asi 13 jurov. Našu obvyklú večeru sme si urobili v na to vyhradenej kuchynke. Predbalili sme sa do jedného batohu a dohodli s chatárkou, že zvyšné veci si môžeme nechať na vyhradenom mieste. Z okna sme teoretizovali kade zajtra pôjdeme. Mňa to ťahalo dole na ľadovec – podľa mapy a kúska videného chodníka. Zaľahli sme skoro, lebo ráno o štvrtej bol kolektívny budíček a kto mal zaplatené, dostal o pol piatej raňajky. Ráno sme zvolili pomalé, ale isté tempo. Všade bola riadna mela, najmä v miestnosti na prezúvanie, a to bola chata plná iba tak do poly. Aj tak sme boli po pol piatej vonku a videli miznúce svetielka smerom hore, čo nás zmiatlo. Podľa mňa mrzlo a aj vietor si to fučal zo všetkých strán rovno na nás. Nakoniec po Kikinej konzultácii s chatárkou som uznal svoj omyl (mám starú mapu so starou, pôvodnou chatou) a pustili sme sa za nimi po miestami čelovkami ťažko identifikovanom chodníku. Po asi hodine sa rozvidnelo a boli sme na peknom bielom ľadovci. Pred nami stopa a veľa skupiniek. Ako sme zistili väčšina mala s nami rovnaký cieľ. Do sedla col des Dómes (3564)), potom hrebeň štyroch vrcholov Miage (najvšší 3670) a nakoniec Aiguille De La Bérangére (3425m). Piaty, najvyšší vrchol Miage (3677) bol mimo, v sedle do prava. Pred nami bolo vidieť sedlo, ale to bolo iba na pomýlenie, to pravé sedlo Dómes bolo nevidné, po zatáčke schované vpravo. Myslím si, že sme mali slušné tempo, lebo sme sa zhruba držali posledných predchodcov. Ako sme vyšli do domnelého sedla a videli náš cieľ začal som vnímať silu vetra čoraz intenzívnejšie. Kika šla prvá smerom na to pravé. Poctivých dvanásť metrov mokrého lana medzi nami občas vialo nad snehom od nárazu vetra, ktorý sa mi prestával páčiť. Čo si myslí Kika som netušil, poctivo sa premiestňovala stále hore a hore. Kúsok pod sedlom sme stretli vracajúce sa skupinky. Potvrdili nám to, čo sme videli, ale nechápali. Na hrebeni to má v nárazoch podľa predpovede až 70km/h. Teda je to bezpečné tak po prvý vrchol, kde ako sme videli, to všetci otáčali. Vietor nám odfúkol všetkú náladu, ale nakoniec sme sa rozhodli aspoň do sedla pozrieť. Tam sa na nás prejavil stádový a vrcholový efekt a šli sme hore na Miage central (3633), ktorý bol už prázdny. Presvedčil som Kiku, že batoh môžeme nechať dole. Tipujúc, či je to už štyridsiadka, strmosť v percentách, sme prerážali väčšiu štvrťhodinu sneh a najmä vietor. Vrchol bol našťastie dosť priestranný a tak sa dali nárazy ustáť.

Obr 10: Hrebeň Miage z vrcholu Central

Pokračovanie hrebeňa bolo úžasné, ako z internetu. Ostrý snehový hrebeň bol však pri spomínanej sile a nárazoch vetra príliš nebezpečný.

Obr 11: Vietor duje, lano veje …

Foto a ideme dole, dole a ešte raz dole. Dole do sedla po bágel. Dole na chatu Conscrits po zvyšok vecí – priestor na noc sa neuvoľnil. Ale teplu sme neodolali. Kika pila ako obvykle, ale moje štvrtinkové pivo bolo ozaj vysoko nad čiarou a silno podchladene. Dole do búdy v lese, kde plánujeme bivak. Cestou sme stretali také množstvá ľudí, že sme nechápali kde sa ubytujú. Na rebríkoch sme pochopili načo sú prasacie chvostíky vedľa rebríkov a súčasne získali nepríjemnú skúsenosť s protiidúcim vodcom s tromi babami. Ako na Matterhorne!

Obr 12: Mladý kozorožec

Na chate Tré-la-Tete (1960) sme hodili oddych, Kika si aj pospala, nabalili sme sa vodou a opustili davy stratiac sa v lese. Búdu sme našli okolo ôsmej.

Obr 13: Zaberáme bivak

Bola relatívne čistá s dvomi lavicami po bokoch. Vyzdobená dvomi prasknutými činelami na stene a troma koštialikmi na šnúrke zo stropu. Aj kríž bol nakreslený na stene. Akurát pre nás. Variť sa nám nechcelo a tak sme zapíjali práškom dochutenou vodou posledné tyčky čo nám ešte zostali. Potom sme zaľahli a počúvali zvuky lesa kým sme nezaspali. Nedostatok poznania nám nedovolil väčšinu z nich identifikovať. Neviem ako Kika, ale načo sa báť keď nevieš čo je to! Keďže lavica bola v dĺžkovej polke dopoly šírkovo predelená nosnikom, jediná rozumná poloha na spanie bola ležmo na boku s nosníkom vo vinkli ohnutých kolien. Kika zababúšená až do ždiaraku dožila už svoj druhý skoro bivak. Ráno pohoda, zhruba hodinka do dediny, kde sa potvrdili cestovné poriadky. V nedeľu autobus nejde. Spoje totiž prevádzkuje talianska firma a tá v nedeľu nejazdí! Ale Kika vravela, že so stopom v tejto krajine problém nie je. Prvý chytila ona, druhý ja, a potom obaja na pravé poludnie vláčik domov. Lístok sme si kúpili iba na už spomínaný kúsok a dumali čo bude. Nič nebolo, v údolí sa už sprievodca neukázal.

Večer sme sa vybrali po predpoveď, do našej krčmy a Kike mačky pozrieť. Vo vlaku som zistil, že aj ženy sa obzerajú za babami, keď mi Kika totálne nečakane zahlásila, že tá baba v šortkách má pekné nohy. Mala ozaj pekné vyšportované nohy, žiadna vyziabnutá dietová modelka. Debatu o ženských nohách sme ukončili pri káve a grape s tým, že nová obsluha tiež vyzerá celkom dobre, zuby by však podľa mňa ukazovať nemala, ale čo je podľa Kiky hlavné, nohy má po zem. Pri zisťovaní predpovede počasia sme si opätovne uvedomili našu novú krutú skúsenosť, že treba silu vetra nielen čítať, ale s ňou aj vážne počítať. Dva slnečné a horúce dni s prijateľným vetrom. Turisti nám ohlásili príchod na zajtra. Čo s načatou dovolenkou?

Deň prvý: leháro, predpoveď počasia, kúpené mačky, káva plus grapa od obsluhy s nohami po zem. Kika z nej vymámila že je Angličanka (Kike ako znalkyni pomerov sa na Francúzsku nezdala) žijúca v Chamonix. Ako sme sa dozvedeli od majiteľky campu je to tu silná, ale pracujúca, menšina v meste. Pivné zvítanie s úspešnými turistami, rozhodnutie na deň druhý = Mont Blanc du Tacul (4248), normálou z Aig. du Midi (3842) cez sedlo du Midi (3532).

Obr 14: Mont Blanc du Tacul z Aig du Midi – pohľad na cestu

Kika má stále obavy z teploty, veď dole v Chamonix je nad tridsať. Ja verím, je to predsa skoro severný svah. Od stanov vidíme ďalekohľadom stopy v svahu. Chodí sa tam. Ivana sme ukecali, že nás hodí ráno na prvú lanovku, lebo hromadná doprava ešte nechodí. Evička si bude odreniny liečiť – topánky vedia byť z ničoho nič svine.

Deň druhý (utorok). Budík robí … oné – budí. Vstávam v dohovorenom čase. Kika si pýta päť minút. Hore je už aj Ivan, keď vydúrim zo stanu zjavne o dnešnom pláne nepresvedčenú Kiku. Aj tak ideme. Oproti minulosti zmenili systém predávania lístkov na lanovku na Midi v prospech tlačenia a nákupu lístkov vopred. A tak z prvej plánovanej bola tretia. Ešte pred nástupom Kika počúva okolotlačiacich sa, ktorí to dnes zbalili a miesto našej cesty idú inam. Na mňa to zatiaľ nezaberá – na mieste činu pozrieme a rozhodneme. Hore skúša Kika zmenu na Aig. du Plan. Odmietam. Nestihnuteľné. Raz už som nedošiel. Z tunelových okien na Midi vidíme procesiu v našom smere. Je rozhodnuté. Zaradíme sa. Vzduch je svieži a sneh primrznutý. Cesta do sedla je v pohode a pred nami slušne prešliapaná stopa. Do zhruba polovice sa ide skoro rovno hore. Sklon nás nepríjemne prekvapil. Potom traverz do ľava (dalo by sa pokračovať strmo priamo na vrchol), do prava a cez trhliny na hrebeň (cesta na Mont Blanc). Toto miesto sa z campu javí ako vrchol, ale ten je kus vľavo a je zdola nevidný. Asi v tretine širokého hrebeňa vidíme aj počujeme (ona to nedokáže!, ale po francúzsky) hysterku idúcu hore tesne pod vrcholom a tak vieme, že máme čas. Nechávame batoh a ideme iba s foťákmi.

Obr 15: Vrcholová časť

Záverečná asi desať metrová sneho-skalná pyramída poskytuje dostatok dvojkových chytov. A tak sme pred druhou pri vrcholovom kríží.

Obr 16: Vrchol

Fotky, zasnené pohľady najmä smerom na Rocheforty, a rýchlo dole, aby sme nechali vrcholový dav za sebou. Mám dojem, že z Kiky ešte stále neopadli obavy a tak ideme dole čo nám (najmä mne, lebo z kopca som väčšinou pomalší) nohy stačia. Je potrebné nepamätníkom pripomenúť, že pri mojom predošlom pobyte v týchto miestach, práve na tomto svahu, veľmi skoro ráno padol serak a následná lavína zabila osem nešťastníkov. Ale o tom som už písal pred troma rokmi. A tak mám pre Kiku trošku skrytého pochopenia. Odpočívame až v sedle a verím, že už aj Kika verí, že tento krát to dobre dopadne. Na poslednú lanovku sa nemusíme ponáhľať aj keď niektoré okolité kopčeky už priťahujú nepekné mraky. Predpoveď je na to predpoveď, aby sa plnila. Keďže však bolo celý deň pekne, tak sme sa do nej nedostali. Ušla sa nám až asi tretia poposledná – zvážajú ľudí dole kým tam ešte nejakí sú a medzistanica mala ku podivu prednosť. Dole sme riadne unavení, smädní a aj uvarení. Ideme na vláčik a dohadujeme sa, či sa rovno stavíme v tej našej, veď je oproti stanici. Nik nechce rozhodnúť až nakoniec zoberiem zodpovednosť na seba. Z diaľky vidím, že obsluha nemá nohy po zem. Teda podľa Kiky možno má, ale je to chlap – ide sa na Ivanove pivo z kufra auta. Pri jedení a pití sa delím viac o šťastie zo svojej dvanástej štvortisícovky. A zajtra sa ide k Borisovi na zmrzlinu. Má byť prvý z dvoch horších dní. Potom piatok, sobota, má byť opäť pekne. Stále verím, že aspoň malý sen sa mi splní. Tacul nám ukázal, že sme sa dobre aklimatizovali a k tomu dva dni odpočinku, a so zmrzlinou.

Ráno je dážď na spadnutie. Kika dohaduje s Ivanom detaily o ceste – chceme sa vyhnúť spoplatneným diaľniciam. Mierime si to cez Megeve do Annecy. Teraz už neúspešný kandidát na zimné olympijské hry 2018. Pekné mestečko s historickým centrom okolo kanála z jazera. Nakoniec nás zlomí hlad a ideme na bagetu do rýchleho občerstvenia, ktoré nás privítalo tým, že rozprávajú aj tamilsky. Slovenčina v ponuke ku podivu chýbala a tak Kika tlmočila, ale z francúzštiny. Vybral som si bagetu v arabskom štýle a nápoj v plechovke, čo vyzeral ako červený grep. Moje oči opäť ukázali svoje kvality do diaľky. Snedý čašník sa spýtal či myslím guave. Nemyslel som, no hneď som nielen myslel, ale aj chcel. Veď piť pravé orechové guave, síce z Holandska, to sa nedá odmietnuť. A bolo aj dobré. Proste guave je stále guave na rozdiel od divadla, ktoré nikdy nebolo tým, čím bývalo. Potom som ho vyzeral aj po marketoch ale márne. Nasleduje už iba pár desať km do Aix les Bains. Kika nám najprv urobila okružnú prehliadku oného vraj kúpeľného mesta na brehu najväčšieho prírodného jazera Francúzska a potom hurá na jeho druhý koniec, do centra na sľúbené studené. Ako sme sa objavili pri pojazdnom stánku prilákali sme zákazníkov a tak sme radšej počkali. Aj sme sa dočkali. Boli to proste iné chute, nie tie čo poznáme z domu. Ale malinová a citrónová boli super a chutili ako prirodzená malina resp., citrón, mango tiež pochutilo, len rumovej som na chuť nedošiel. Potom ešte návšteva Borisovho bytu bez neho a ide sa do campu na obvyklú večeru obloženú nápojmi.

Druhý deň sa počasie zlepšuje a my ideme nakupovať do obchodu, ktorý si pamätáme z poslednej spoločnej návštevy s Evičkou. Napriek kuvičím hlasom druhej dvojky ho nakoniec spoločným úsilím nájdeme. Prednosť má však počasie a tak ideme ďalej. V centre Kika číta o nastávajúcich dvoch krásnych slnečných dňoch a zdôrazňuje mi silu vetra: vo výške 4000m v nárazoch od 60 do 80 km/h. Vidím jej v tvári čo si myslí, ale čaká až to poviem ja. Beriem to teda na seba. Kopce a sen žiadny vietor neodfúkne. Prídeme o rok, vravím a vidím na Kike úľavu. Súhlasí, že nemá zmysel pokúšať osud. Tak ideme nakúpiť, zapiť to do tej našej a nájsť plán pre takéto počasie. Našiel sa, aj grapa bola stále grapa. Pôjdeme dokončiť spolu s Evičkou a Ivanom ich nedokončené dielo. Naľahko urobíme poslednú etapu MB treku. Z Montrocu (1363) cez jazero a chatu Lac Blanc (2361) do Chamonix (1037). A sobotu? To sa ešte uvidí. Cez deň som urobil aj ja svoj obvyklý nákup na domov: pohľadnice, magnetku, víno a čokoládu, čo doplnilo neobvyklý nákup dvoch francúzskych nožíkov opinel do svojej budúcej kuchyne a sáčku byliniek na vlastnú výrobu génépi.

Piatok ráno ideme vláčikom hore grúňom pripravení na teplo a vietor. Evička, Kika (robila tour pred rokom) a Ivan zasvätene komunikujú o ceste. Ja som vedľa, a vôbec mi to nevadí. Turistika v červených ihlách – Aquilles Rouges sa občas mení na čučoriedkové pasenie sa najmä v ženskom vydaní. Predpoveď vychádza, je teplo, sme v zavetrí, ale na protiľahlej strane údolia je opar a behajú tam po kopcoch väčšie či menšie mraky. Chvíľku sme v mrakoch aj my. Škoda, mohli byť pekné rozhľady. Inak pohodový turistický deň s rumom na chate Lac Blanc a lesnými jahodami pre baby na zostupe.

Obr 17: Pohár rumu na chate

Boli sme silná minorita. Väčšina tam chodí hore-dole lanovkou a potom kúsok po vlastných. Cestou do campu sme sa pre istotu stavili aj v našej krčme a ja som dokúpil najmä pre deti špeciálne Mont Blanc pivo. A tak som zažil aj obsluhu chlapa – pre zmenu Poliak. Program zajtrajška sme však nedoriešili ani pri večeri. Päťminútové maggi cestoviny so salámom, dochutené cesnakom a Chateauneuf-du-Pape – proste večera aj pre bohov, nielen pre Michala alebo báječné ženy s ich chlapmi.

Ani v sobotné ráno sme nič nevymysleli, okrem toho, že ideme domov a po ceste sa niekde stavíme. Z toho niekde sa nakoniec vykľulo Bodamské jazero kde v campe by sme prespali. Riešiac všetko nemožné sme sa najedli, nabalili, zaplatili (tých zhruba 56 bolo veľmi prijateľných) a okolo obeda vyrazili z campu. Slnko riadne pálilo ale aj tak sme boli okolo šiestej pri jazere a na plánoch a informáciách márne hľadali umiestnenie nejakého campu. Našli sme aj infocentrum a kým Kika s Ivanom skúšali niečo zistiť, Evička so mnou fotila veľkú pristávajúcu loď. Čakalo ju dosť ľudí a hneď ako pristála vybehli čašníci so stolmi a potom na ne kládli poháre so šampanským a džúsom. Myslel som, zvláštne to uvítanie nových pasažierov, a stále ma to ťahalo bližšie.

Obr 18: Pomáhame Mníchovu

A keď som už bol skoro v dave, tak ma čašník ponúkol alkoholickým nápojom. Neodmietol som, danke. Dav okolo sa zväčšoval a s druhým pohárom som sa ponúkol už sám. Na džús sa pridali aj Ivan s Kikou. Evička nás z diaľky fotila. Škoda, že sme sa museli ponáhľať skrz hodinové parkovné k autu. Nakoniec sme to pochopili. Ako sa vraví, občas je aj manuál dobrý. Prečítali sme si veľký červený transparent na hornej palube lode, ktorý nás vyzýval na podporu Mníchova, ako kandidáta na zimné olympijské hry 2018. Ako asi viete tie dve šampanské a tri džúsy nepomohli, hoci skončil lepšie ako Annecy. Nakoniec sme prespali voľne pohodení na lavičkách rakúskeho parkoviska. A v nedeľu po jednej sa to všetko skončilo.

A kto poctivo čítal už vie, čo môže vietor odviať a čo nie, teda odpovedať si na začiatku položené rečnícke otázky. O rok, o dva, … si skúsim splniť sen, a možno z Courmayeuru.

* To som ešte netušil, že s nami už bola aj Clair, narodila sa Kike a Borisovi 1. 3. 2012 o 13:12