Improvizovaná záchrana na skalách

Úvod

Podstatou improvizovanej záchrany je si osvojiť metódy, za pomoci ktorých dostaneme zraneného spolulezca z ťažko dostupného miesta na vhodnejšie (polica, rampa, nástup, …), kde mu môžeme pohodlnejšie poskytnúť prvú pomoc a pripraviť ho na transport pre záchranné zložky. Existuje názor, že improvizovaná záchrana je vedomosť potrebná lezcom pohybujúcim sa v horách. Je to chybný postoj, pretože aj vo viacdĺžkových cestách v neveľhorských terénoch sa môžeme dostať do situácie, kedy budeme musieť pomôcť spolulezcovi.
Samotnej záchrane predchádza posúdenie stavu zachraňovaného po páde. V prípade, že zachraňovaný nekomunikuje alebo udáva závažné poranenia (problémy), snažíme sa, čo v najkratšom čase k nemu dostať a poskytnúť mu prvú pomoc, aby sme oňho neprišli skôr než ho dostaneme späť na istiace stanovište, pripadne k miestu odkiaľ budeme zlaňovať. Ak zachraňovaný sa ocitá v bezvedomí, je veľmi dôležité ho čo najskôr dostať z polohy vo vise do protišokovej polohy na policu. Ideálny limit sa uvádza do 20 minút od pádu, čo je časové rozhranie kedy sme schopní výrazne znížiť riziko nevratných zmien v organizme, alebo spomalenie šokového stavu u postihnutého.
Pravidelné nacvičovanie (opakovanie) metód improvizovanej záchrany pred sezónou, je dobrým krokom ako sa na ňu pripraviť z hľadiska bezpečnosti, aj pre skúsených lezcov.

1. Spúšťanie

1.1 Spúšťanie jednej osoby (zraneného)

Najjednoduchší spôsob záchrany je spúšťanie. Ak to situácia a okolnosti umožňujú mali by sme preferovať tento spôsob záchrany, pretože je jednouchý a rýchly.
Najprv je dôležité vedieť posúdiť koľko metrov budeme spúšťať zachraňovaného a koľko máme k dispozícii lán. Štandardne vo viacdĺžkových cestách sa lezie s dvojitými alebo polovičnými dynamickými lanami o dĺžke 60 metrov a vtedy sme schopní spustiť zachraňovaného o 120 metrov. Ak je na blízku ďalšie lezecké družstvo, ktoré nám môže pomôcť a poskytnúť ich laná na záchranu, máme na spúšťanie 240 metrov, čo je už dostatočná dĺžka na veľkú časť stien v neveľhorských oblastiach.
Zachraňovaného, ak to je ho stav a terén dovoľuje, spúšťame samého a to cez polovičný lodný uzol v HMS karabíne, ktorá je dostatočne veľká aby ňou prešiel uzol, z istiaceho stanovišťa. Laná zviažeme súbežne vodcovským uzlom s dostatočne voľnými koncami (min. 30 cm). V momente ako sa vodcovský uzol priblíži k polovičnému lodnému uzlu necháme ho pomaly prekĺznuť HMS karabínou, až narazí na zovretý otvor medzi karabínou a krížovým ohybom lana, kde už nemôže pokračovať. Pod zaťažením zachraňovaného sa ohyb lana zväčší do slučky. Keď bude táto slučka dostatočne veľká, aby ňou prešiel vodcovský uzol, najprv prevlečieme voľne konce lana a následné na to trhnutím prevlečieme aj vodcovský uzol a môžeme pokračovať v plynulom spúšťaní. Pred trhnutím lana počas prevliekania uzla je nutné upozorniť zachraňovaného!

1.2 Spúšťanie dvoch osôb (so záchrancom)

Ak je potrebné aby zachraňovaný bol spúšťaný s ešte jednou osobou, ktorá koriguje jeho polohu, dochádza k väčšiemu zaťaženiu pri spúšťaní a preto je nutné zvýšiť aj brzdnú silu. To zabezpečíme za pomoci dvojitého polovičného lodného uzla (dvojitý HMS). Spúšťanie zastavíme v momente, keď už sa spojovací uzol lán nachádza v dostatočnej blízkosti od HMS karabíny v istiacom stanovišti, tak aby sme mohli urobiť „kravský“ uzol. Následne zoberieme pomocnú REEP šnúru, s ktorou uviažeme na zaťažené lano zadrhovací Prusikov/Machardov uzol. Voľné konce REEP šnúry uviažeme do polovičného lodného uzla v ďalšej HMS karabíne, ktorú pridáme do istiaceho stanovišťa a zafixujeme ich „kravským“ uzlom. Pomocná REEP šnúra by mala mať dĺžku aspoň 3 metre. Potom odblokujeme dvojitý HMS uzol a zaťaženie prenesieme do zadrhovacieho uzla. Opätovne naviažeme dvojitý HMS uzol, ale so spojovacím uzlom tesne pod HMS karabínou. Uvoľníme „kravský“ uzol na REEP šnúre a pomaly spúšťame do úplného zaťaženia záchrancu a zachraňovaného. Odviažeme zadrhovací uzol a ďalej spúšťame.

 

2. Vyťahovanie na istiace stanovište

2.1 Metóda Strauss

Základná metóda, ktorá sa vyučuje na kurzoch skalného lezenia sa volá Straussova metóda. Je to technika, ktorú používame v situácii, keď nastane pád pod istiace stanovište.
Predpokladáme, že materiál, ktorý mame k dispozícii je minimálny, keďže sa nachádzame v úlohe ističa a spolulezec predtým než odliezol od štandu si zobral všetok dostupný materiál k isteniu v postupe. V našej pozícii by sme mali disponovať minimálne dvomi pomocnými REEP šnúrami (štandardne sa používajú v priemere 5-6 mm a dĺžke 2 m, jedna zviazaná na sebaistenie a druhá voľná bez uzla alebo ľahko rozviazatelným uzlom) a materiál v istiacom stanovišti.

 

• • Uvoľnenie rúk ističa – Po zachytení pádu zafixujeme istenie pomocou tzv. „kravského“ uzlu, aby sme si uvoľnili obe ruky.
  • Zavesenie hmotnosti zachraňovaného na lano – Následne vezmeme spomínanú REEP šnúru, je potrebne aby bola rozviazaná, a uviažeme na prameň lana v ktorom visí zachraňovaný, Machardov alebo Prusikov zadrhovací uzol. Voľné konce REEP šnúry omotáme okolo tela HMS karabíny na strane, kde nie je západka, tzv. „vianočku“ a tú ukončíme ambulantným uzlom.

 

 

• • Zrušenie istiacich uzlov – Zrušíme istenie kravským a polovičným lodným uzlom a ponechať lano voľne prevlečené cez HMS karabínu a cela brzdná sila prejde do zadrhovacieho uzla.
  • Zavesenie hmotnosti záchrancu na lano – Uviažeme druhú REEP šnúru do Prusikového/Machardovho uzla na lano z opačnej strany od HMS karabíny a upevnime si o sedací úväz. Prenesieme doň svoju hmotnosť a tým odľahčíme sebaistenie cez lodný uzol v istiacom stanovišti, ktoré si povolíme na vhodnú dĺžku potrebnú k vyťahovaniu. Za ideálnych podmienok sa snažíme povoliť sebaistenie čo najbližšie k zachraňovanému.
  • Vyťahovanie zachraňovaného – Potom môžeme začať samotné vyťahovanie a to spôsobom protiváhy nášho tela. Nohami sa snažíme tlačiť smerom dolu a rukami ťaháme za lano, v ktorom visí zachraňovaný. Keď prídeme do miesta, pokiaľ sme si predĺžili sebaistenie v istiacom stanovišti, za pomoci zadrhovacieho uzla vyšplháme po lane späť k istiacemu stanovišťu (tzv. „vyprusikujeme“) a opätovne vyťahujeme zachraňovaného až pokiaľ ho nedostaneme na istiace stanovište. V okamihu ako sa nám to podarí a vyprusikujeme späť k istiacemu stanovišťu.

 

 

• • Zaistenie zachraňovaného na istiacom stanovišti – Vytvoríme si sebaistenie so slučky a karabíny do istiaceho stanovišťa (tzv. „odsadávačku“) a následné hneď zaistíme zachraňovaného. Je dôležite aby sme boli neustále istení cez sedací a zároveň aj hrudný uväz. Buď jednoducho prevlečenou šitou slučkou cez oká sedacieho a hrudného uväzu, alebo tzv. „alpským“ spôsobom nešitou dutou slučkou. Tiež na to dbáme aj v prípade zachraňovaného, ktoré ho môžeme zaistiť rovnako ako seba do odsadávačky, ktorej rušenie pri zahájení zlaňovania bude prácnejšie, keďže bude zaťažená celou hmotnosťou zachraňovaného a pri odopínaní bude potrebné ho nadvihnúť. Preto na zaistenie zachraňovaného môžeme použiť REEP šnúru, ktorú uviažeme do „vianočky“. Tú je možné jednoducho rozviazať jednou rukou bez zvýšenej námahy.

 

 

• Príprava na zlaňovanie – Po zaistení zrušíme vyťahovací systém („prusiky“) a odviažeme seba aj zachraňovaného z lana, ktoré pripravíme na metodické zlaňovanie. To znamená mať lano poistené proti pádu pokiaľ ho neprevlečieme cez vratný bod a urobiť na koncoch lana uzly, aby nedošlo k prekĺznutiu cez zlaňovaciu pomôcku.
  Po príprave lana na zlanenie vložíme ho do zlaňovacej pomôcky (osmy, kýblika, …), ktorú si predlžíme slučkou, tak aby bola v dosiahnuteľnej vzdialenosti od nás. Potom uviažeme Prusikov/Machardov uzol pod zlaňovaciu pomôcku, aby sme brzdiacou rukou súčasne ovládali zadrhávací uzol a zrušíme vlastné sebaistenie.. Ak zlaňujeme pomocou osmy môžeme využiť možnosť aretácie.
  Nasledujúci krok je pripnúť zachraňovaného do zlaňovacej pomôcky a zrušíme jeho istene v istiacom stanovišti. Pri odsadávačke použijeme ďalšiu šitú slučku v princípe kladky za pomoci ktorej zdvihneme zachraňovaného, tak že stúpime do slučky a protiváhou vlastného tela ju odľahčíme. Tu sa ukazuje výhoda „vianočky“, ktorá sa dá bez námahy a v kratšom čase rozviazať jednou rukou.
• Zlaňovanie – V tomto okamihu môžeme začať zlaňovať. Zraneného spolulezca máme pred sebou otočeného chrbtom ku skale. Jednou rukou mu pridržiavame hlavu a druhou regulujeme plynule zlaňovanie. Počas zlaňovania pozorujeme pozorne terén a hľadáme vhodne miesto na ďalší vratný bod.

2.2 Zlaňovanie v závese

Zlaňovanie v závese je technika, pri ktorej zlaňujeme so zachraňovaným na chrbte. Tento systém je vhodný na položený terén, kde nie je možné zlaňovať so zachraňovaným pred sebou. Princíp spočíva v tom, že si obhodíme zachraňovaného cez rameno, ale treba si predtým dobre usporiadať zlanovací systém, pretože dôjde k menšiemu pootočeniu zlaňovacej pomôcky. Keď už máme zachraňovaného na chrbte upevníme si ho slučkou okolo tela pre lepšie ovládanie a takejto polohe zlaňujeme.

 

2.3 Metóda Hoi

Podstatou Hoiovej metódy je zjednodušiť postup pri záchrane a jej urýchlenie

 

• • V prvom kroku je veľmi dôležité posúdiť funkčnú dĺžku lana. Pokiaľ sa zachraňovaný po páde nachádza do vzdialenosti polovice dĺžky lana od istiaceho stanovišťa je možné zahájiť záchranu podľa metódy Hoi a nie je nutné ho vyťahovať.
  • Po zachytení pádu urobíme „kravský“ uzol a uviažeme Prusikov/Machardov uzol z REEP šnúry, ktorú uviažeme do „vianočky“ v HMS karabíne rovnako ako pri Sraussovej metóde.
    Následné zrušíme „kravský“ a polovičný lodný uzol. V tejto pozícii pristúpime k samotnej Hoiovej metóde.
  • Do prameňa lana, ktorý prechádza cez HMS karabínu v istiacom stanovišti z druhej strany ako je zachraňovaný vložíme zlaňovaciu pomôcku a pod ňu uviažeme zadrhovaci uzol podobne ako pri zlaňovaní.
  • Zaťažíme zlaňovací systém a zadrhovací uzol, ktorý drží zachraňovaného odviažeme z HMS karabíny a hneď si ho priviažeme o vlastný úväz.
    Potom zahájime zlaňovanie ku zachraňovanému, tak že súčasne povoľujeme oba zadrhovacie uzly.
  • Keď sa dostaneme k zachraňovanému necháme zadrhovací uzol, ktorý je na jeho prameni, sa „zakusnúť“ v takej vzdialenosti aby bolo možné zachraňovaného položiť na chrbát.

 

 

• Upevnime si ho pomocou slučky okolo tela a súčasne zlaňujeme. Nesmieme ale zlaňovať úplne na koniec lana, je potrebné aby sme si nechali také 2 až 3 metre vôľu a mali tak lepšiu pozíciu vybudovať ďalší vratný bod.

V prípade, že sa zachraňovaný ocitá vo väčšej vzdialenosti ako polovica dĺžky lana je nutné ho vytiahnuť a až potom postupovať podľa metódy Hoi.

2.4 Kladkostroj

Kladkostroj je technika, ktorú používame v situáciách, keď protiváha nepostačuje na samotné vyťahovanie. Príčinou toho môže byť veľké trenie lana, pripadne veľký hmotnostný rozdiel, či vysilenie záchrancu.

• Lano po chytení pádu zaistime „kravským“ uzlom, uviažeme Prusikov/Machardov uzol z pomocnej REEP šnúry do HMS karabíny v istiacom stanovišti.
• Ďalšiu REEP šnúru uviažeme do zadrhovacieho uzla na prameň, v ktorom visí zachraňovaný, pod istiacim stanovišťom. Do zadrhovacieho uzla dáme karabínu, cez ktorú voľne prevlečieme prameň lana vychádzajúci z istiaceho stanovišťa a môžeme začať s vyťahovaním. Keďže väčšinou sa nachádzame na úrovni istiaceho stanovišťa a je zložitejšie ťahať lano smerom hore, stačí pridať karabínu do istiaceho stanovišťa, prevliecť ňou lano a môžeme pokračovať ťahom smerom dolu. Pridaním karabínky do istiaceho stanovišťa zvýšime silu kladkostroja a my vynaložíme menej námahy.

 

 

2.5 Tibloc

Tibloc je univerzálny blokant pre núdzové použitie pre výstup po lane, v kladkostrojoch a podobne. Je to veľmi praktická pomôcka, ktorá dokáže nahradiť zadrhovacie uzly (Prusikov/Machardov) alebo veľké ťažké blokonaty (žumary). Dôležité je si naštudovať správne používanie v návode od výrobcu, keďže napriek tomu, že je to veľmi jednoduchá pomôcka dochádza k chybnému používaniu. Jeho veľkou nevýhodou je, že používaním poškodzuje oplet lana, čo v prípade, keď ide o život zachraňovaného nie je tak dôležité.

 

3. Záchrana v traverze

Po zachytení pádu v traverze je nutné vedieť posúdiť, či máme dostatok lana k záchrane.

• • Následne zafixujeme istenie „kravským“ uzlom.
  • Ak je to možné a dokážeme hodiť voľne lano zachraňovanému, ktorý si ho zároveň dokáže pripnúť karabínou o uväz. Ak nie, odviažeme sa z lana a za pomoci zadrhovacích uzlov sa presunieme k zachraňovanému, pripneme voľne lano karabínou o uväz a vrátime sa späť na istiace stanovište.

 

 

• Lano, ktoré máme pripnuté o zachraňovaného je z jednej strany zaistené celým lodným uzlom v istiacom stanovišti prechádza voľne cez karabínu v úväze zachraňovaného a je vedené späť k istiacemu stanovišťu do HMS karabíny v ktorej je už uviazaná REEP šnúra so zadrhovacím uzlom rovnako ako pri Straussovej metóde. Vytvoríme tak kladku za pomoci ktorej ho vytiahneme a to takým spôsobom, že postupne povolíme lano, v ktorom visí a následne o kus povytiahneme. A takto na striedačku pokračujeme až zachraňovaného dostaneme na istiace stanovište.

4. Nedostatok lana pre záchranu

Môže nastať situácia, keď prvolezec odliezol na značnú vzdialenosť od istiaceho stanovišťa a po páde nie sme schopní ho spustiť, alebo k sebe pritiahnuť pre nedostatok lana. V tom prípade zafixujeme istenie pomocou „kravského“ uzlu a za pomoci zadrhovacích uzlov vyšplháme na vhodné miesto, kde vybudujeme nové istiace stanovište (najideálnejšie čo najbližšie k zachraňovanému). Tam tiež zafixujeme lano, môžeme hneď použiť zadrhovací uzol a tým si už predpripravíme systém na vyťahovanie. Vrátime sa na pôvodné istiace stanovište, ktoré zrušíme a opäť vyšplháme na miesto nového stanovišťa, odkiaľ začneme záchranu.

Záver

Každá záchranná akcia je svojim spôsobom špecifická, preto si vyžaduje hlavne improvizáciu v kombinovaní rôznych postupov. Naštudovanie a precvičenie aspoň základných metód by mala byť morálna povinnosť každého lezca. Sám vidím aké miesto problematika improvizovanej záchrany zastáva u lezcov. Stretol som sa aj s názorom, že po páde je lepšie počkať na vrtuľník a nezasahovať. Zastavať postoj „kto nič nerobí, nič nepokazí“ je nesprávne! Zvlášť v situácii, keď môžu nastať neletové podmienky, absencia mobilného signálu, alebo môžeme liezť v odľahlej lezeckej oblasti bez pomoci druhých. V dnešnej dobe má lezec možnosti ľahko získať dané vedomosti a zručnosti na kurzoch pod vedením inštruktorov. Preto by mal myslieť aj na to, že nacvičením záchranky so spolulezcom nie len on sám získa schopnosti na záchranu druhých, ale aj jeho spolulezec, ktorý môže zachrániť jeho.

 

---

Použitá literatúra:
– Procházka V. a kol., Horolezectví, Praha 1990
– Lienerth R. Mgr. a kol., Vybrané lanové techniky pro záchranu a sebezáchranu v horolezectvi, Brno 2006
– Frank T., Kublák T. a kol., Horolezecká abeceda, Praha 2007
– http://www.horolezeckametodika.cz/bezpecnost/zachrana/lanova-zachrana