ROK ZELENEJ SEDMY

Rok začal pekne – Prvýkrát v Nízkych Tatrách, prvýkrát na Ďumbieri a hneď lezenie. Spolu s legendou Ervinom Veličom a Rosťom Mitrengom z Čiech sme vytvorili skvelé družstvo „Težkoslovenských alpiništov“. Podarilo sa nám vyliezť Baníkov pilier (bez prvých dvoch dĺžok) v podmienkach, ktoré potvrdzujú pravidlo – „Liezť sa dá vždy, len niekedy to ide trošku pomalšie.“ Nasledujúci deň vďaka vyčaseniu sa niesol v znamení miestopisu a Ervin nám poukazoval všetky sektory zlezene a aj s možnosťami prvovýstupov. V ceste Pravý pilier sme sa kochali na všetky strany a obdivovali celý masív severnej steny Ďumbiera. Posledný deň žiaľ bez Rosťu, ktorý mal pracovné povinnosti, sa niesol v znamení pravého mixového lezenia v Szczepanského ceste s napojením na Diretku vo vrchnej časti Štajnerovej vežičky. Zimný Ďumbier je špecifická oblasť cez nástupy, prístupy, výstupy aj zostupy. V Škótsku som nebol, ale podľa obrázkov a filmov si myslím, že Ďumbier by sa dal označiť ako slovenský Ben Nevis.

Dumbier Januar 2011 

O dva týždne smer severná stena Malého Kežmarského štítu v zložení Braňo Kadík, Peťo Šimek a ja. Zvolili sme si cesty, ktoré som liezol pred rokom s Manym Karšňakom na kurze u Erika Rabatina. Prvý deň nastupujeme do Ovčej stesky, ktorú doporučujem každému, kto si chce prvýkrát zahryznúť do nasej najväčšej steny na Slovensku. Zvyšný čas sme vyplnili traverzom po pod celou stenou a krásny deň sme zavŕšili Závojovým ľadom, tiež vrelo doporučujem pre začiatočníkov, keďže to bol môj prvý ľad a hneď som ho ťahal. Ďalší deň Orlowského cesta po Nemecký rebrík. Štvorková platňa v kľúčovej dĺžke mi už pred rokom ukázala moju najväčšiu slabinu v lezení – DRYTOOLing. Tento rok našťastie bola do polovice pokrytá glazúrkou, tak hroty mohli okrem škrípania aj vŕzgať. Nasledoval dolez na štand a jeho zhotovenie, pri ktorom vyplávala na povrch moja šikovnosť a s razantnosťou, ktorá prekoná aj nedeľné vyklepávanie rezňov, som si, slovensky povedané, drbol po prste. Po dolezení som dúfal, že to bude len opuchnutá modrina, ale röntgen ukázal „ajne klajne frakture“ a šesť týždňová pauza bola na svete.

Vysoké Tatry, Ch. pri zelenom plese

Video: www.printcut.sk/https://aclokomotiva.sk/foto/20110205/lezeniecweb/lezenie_cweb.html

 

Čo sa dá robiť so zlomeným prstom na ruke? Tak som začal trosku behávať, uvažovať a snívať. Šesť týždňov ubehlo ako šesť týždňov a nový chatár na Zelenom plese podotkol, že som si slabo klepol po prste, keď mi ani necht nezliezol. Tento krát s Peťom Šimekom máme v plané vyliezť až na vrchol Groszovym SZ pilierom. Začína to dlhším obchvatom Kežmaráku zprava. Vedľa Závojového ladu sme preliezli krátky kolmý ľadík, ktorým sme sa dostali na snehové pole nad zrazom a ním sme sa museli dostať k nástupu. Po každom došliapnutí nasledovalo prepadnutie sa hlbšie, niekedy po kolená, niekedy nad kolená a v momente keď som sa prepadol po pás, tak sme sa otočili. Pole sme nadišli s úmyslom naliezť do cesty z boku. Po výleze najťažších mixových tridsiatich metroch v mojom doterajšom zimnom počínaní som sa rozhodol pre návrat. Čas nám plynul a náš ďalší krok bol dostať sa za Ušatú vežu cez Medenú kotlinku. Prešľapávanie v nestabilnom snehu nás riadne uťahalo a dostali sme sa do miesta kde začína žľab z Hornej Kežmarskej štrbiny. Odtiaľ nás prachové lavínky z Medených lávok zahnali späť. Druhý deň bola na programe Szczepanského cesta. Po divokom niekoľko sto metrovom zjazde mojej helmy, po ktorú som sa musel vrátiť, sme úspešné trafili nástup. Prelez Bocekovho ľadopádu bol úžasný zážitok. Pekne vytečený ľad v mieste kde sa krížia cesty je priam výhra v lotérií, pretože za posledné roky absencia ľadu je žiaľ štandardom a tak Bocek nemá veľa prelezov. Magickú atmosféru dodávajú prachové lavínky z kotla Nemeckého rebríka. Po tretom štande sme neskoro zabočili a tak sme sa napojili na cestu „Wildova hrana“ variantom cez komín v pravo. Na Szczepanského vežu sme doliezli Nemeckým rebríkom. Zostup sme si zvolili cez nanovo vybudované zlaňáky od Paľa Jackoviča. Je to super, že niekto vymieňa staré zlaňáky, lenže problém bol, že mojich 67 kg plus matroš na posledných dvoch zlaňákoch stačilo doslovne LTT a viem si živo predstaviť ako by tam zlaňovala 50 kg slečna aj s materiálom.

Vysoke Tatry, Maly kežmarský štít, Szczepanskeho cesta

Video: www.printcut.sk/https://aclokomotiva.sk/foto/20110319/video/20110319Tatry.html

 

Po zime nasledovala jar a s ňou ťažké rozliezanie, veľmi ťažké. Na Budíčku som sa necítil fit a neskôr som skúsil na hornom moju prvú sedmu ŠELF. Ten pokus ma len utvrdzoval, že ešte v tom stupni nemám čo hľadať. Chuť do lezenia som dostal až v máji počas prvej časti kurzu inštruktorov skalného lezenia na Kalamárke. Toľko previsnutých ciest, aj keď len mierne, som ešte nepreliezol. Neúspešné pokusy zdolať ďalšiu sedmu ma tento krát neodradili, ale v tom období som sa viac venoval behaniu, ktoré ma držalo od zimy. Koncom mája Martin „Yeti“ Kiňo, Violka „Juchú“ Ternenyová, Deni Kačmáriková a ja sme sa zúčastnili krásneho behu do Choča. V júni ma rozbolelo rameno a myslel som, že je koniec sezóny. Tradičného Súľova som sa nemohol zúčastniť, lebo som bol na záverečnej časti kurzu inštruktorov, ktorý sa mi podarilo vďaka Jašterovi a ďalším kamarátom úspešné absolvovať. Týždeň na to sme sa s Lacim Korčekom ocitli v Tatrách. Nástup s ťažkou sviňou pod Streleckú vežu ma riadne vyčerpal a k tomu ešte veľké teplo v Ľavom pilieri. Napriek tomu tam bolo veľmi krásne.

Strelecká veža – júl 2011

Video: www.youtube.com/watch?v=PNGawzZ-7is

 

Potom nastal útlm s par iskričkami nádeje. Tie iskričky boli dva mini výjazdy po práci s Janom Sobotom z HK Kosohiti DNV. Najprv to bolo Technické sklo, na ktorom som už párkrát bol, ale až teraz som tam naozaj liezol. Liezli sme len to ľahšie prevažne štýlom Flash alebo Flash-FreeSolo. Druhým bol Beckov, krásna oblasť a tak populárna, že prvé dĺžky sú tak vyšmýkané, že Pajštún je oproti tomu šmirgeľ. Proste nebolo päťky, v ktorej by som nesedel, ale napriek tomu som bol rad. Skúsili sme aj Diretku za VII-, liezol som ako druhý, ale bez odsadnutia a hneď som opäť dostal chuť na sedmičky. A hneď o týždeň ďalšia iskrička v podobe zasvätenia do sedmičkových klasík na Pajštúne pod dozorom statného ošetrovateľa Jaštera. Zatiaľ sa to pohybovalo v rovine Top Rope, ale otvorilo mi to dvere do sveta, o ktorom sa mi len snívalo. Onedlho som sa ďalší sen stal skutočnosťou. Majo „REMO“ Kuchár z HK Extrem BA mi napísal, či by som s ním išiel do Hokejky. Do HOKEJKY !!!  Sen, ktorý láka snáď každého horolezca, čo miluje Tatry. S malou dušičkou a hrčou v krku sa ocitám v Téryho kuloári. Pelotón vedú dve Češky, nasleduje Milan Piala s parťákom, Remo a ja, po nás naši južní susedia a za nimi dve dvojky z Trenčína. Hokejka je úžasná cesta, stála expozícia, odistené štandy na policiach. Prvé vážne miesto bol traverz Kríža, no proste úžas, ďalšie prelez previsu Hokejky, ktorý ku podivu mi išiel celkom dobre a na záver kľúčový sokolík, v ktorom som párkrát odsadol. Potom už nasledovalo prvýkrát na Lomničáku a rovno cez Hokejku. Cestu som liezol v úlohe hovoriaceho Gri-Gri, ale aspoň ďalší dôvod sa do tej úžasnej cesty vrátiť. Noc sme strávili na Skalnatom plese v skvelej spoločnosti ľudí z Trenčína, ktorí boli tak zažraní do lezenia ako keby iba začínali liezť. Až som sa čudoval, že kde sa zo mňa podel ten pocit a ako ho opäť získať. Druhý deň sme vyliezli oddychovku v južnej stene Veľkého Kežmaráku „Variant v platni“.

Hokejka – august 2011

Video: www.youtube.com/watch?v=xgnfL1nKfNA

 

Toto tatranské play-off ma naštartovalo. Ďalší výjazd s Jašterom na Pajštún s výsledkom veľmi potešujúcim, pár odkrokovaných sedmičiek, Hauschke, Hrmova stienka, Psotkova platnička, Telo na telo a okúsenie krásnych VI+ Falco a Čudenlyklobáseň. Tým som sa zameral čisto na tréning na Pajštúne. S Tomášom Chlupikom sme raz po práci vybehli a bilancia ako hrom: Dankyna VI+ prvé RP na „miliónty“ pokus, v tej ceste som si pripadal ako Chris Sharma, keď nacvičoval jeden zo svojich praskov na veľa pokusov, Falco VI+ prvé RP a aj Čudenlyklobáseň VI+ už bez pomoci v nástupe, nepreferujem platne ale táto cesta je úžasná a na koniec moja prvá sedma, aj keď jedna z tých ľahších Šelf VII- prvé RP tiež na veľa pokusov. Technicky mi to už šlo, ale stále mi niečo chýbalo a to bola vytrvalosť. Tak prišla na rad reťazovka. Prvých trinásť ciest nebolo pod obťažnosť VI a dve z nich boli štýlom AF a po polhodinovom zdriemnutí som si pripísal ešte pätnásť z tých najľahších ciest na Pajštúne, takže konečný výsledok 28 do sedem hodín. V októbri som si chcel dať k narodeninám darček a povedal som si, že pokiaľ nevyleziem Hrmovu stienku nejdem domov, tak nasledovali pokusy prerušované odpočinkom v ľahších cestách. A štvrtý pokus v ten deň bol úspešný – Hrmova stienka VII+ štýlom PP celkovo na šiesty pokus. Nasledujúce víkendy sa niesli v znamení cesty Dieška VII-, ktorú som skúsil na Topa a cesty Hauschke VII- štýlom RP na štvrtý pokus. Na Zlaňáku som opäť skúsil Telo na Telo s horným istením a na počudovanie bez odsadnutia. Tak o týždeň som to skúsil už na ostro a nebyť malého zaváhania mohlo z toho byt RP, ale aj PP na siedmy pokus ma velice teší. Záverečné lezenie tohto roku sa odohralo na slovenskom MicroBigWall-y Kršlenici. Bol som tam prvý krát a ta skala mi učarovala. Vyliezol som tam par ciest štýlom Flash/OS, najhodnotnejšia bola Hradná platňa VI+ OS, čo pre mňa, ktorému robili veľké problémy platné za VI- je až priam veľký pokrok. Sedmičky som si ponechal na budúci rok.

Krslenica – Slovensky micro-BIG-WALL 

… nemyslím si že niečo zvláštne som urobil preto aby som si siahol na VII+. Predtým mi do toho väčšinou prišlo zranenie, ale teraz sa mi otvoril svet, ktorý by som doprial každému, lebo s tou otázku „Ako?“ ide ruka v ruke „Kde?“ – Kde je tá moja hranica? Dúfam, že tých „Ako?“ bude pribúdať a odpoveď ma „Kde?“ nepríde tak skoro.