Dar výsadou

Many:

 

O podtatranskom národe

Na centrálne parkovisko na Štrbskom plese vchádzame zarovno s nastávajúcim súmrakom. Obsadzujeme rovno dve miesta. Okrem nás tu parkuje snežný pluh a zhrdzavený pamätník nežnej revolúcie. Do ich spoločnosti bezproblémovo zapadneme, za tri dni sa tu správa parkoviska neukázala.
Batohy sú pripravené už od Bratislavy, rýchlo ešte obúvam niečo vhodnejšie ako mokasíny a šliapeme popri mokrej zjazdovke nahor. Lyžiarov vyhnala do bufetu rolba, no aj tá nás po chvíli zanechá v tme. Zo dvakrát nás ešte prepadne zo zálohy, vodič však na potulných horolezcov dneska nestriehne. Rovnako nás mína posledný skialpinista berúci do zajačích z chaty pod Soliskom. Pozdraví a stratí sa v hmle. Vzápätí sa kdesi pred nami ozve iný, nečakaný zvuk. Chichot, striedaný štikútaním. Čoskoro zočíme jeho zdroj, kľačiaci v záveji. Tá časť, čo nemá pevnú oporu v zemi, sa kymáca podľa vetra. Jej spoločník je v o čosi lepšom stave, dokáže stáť na oboch nohách vzpriamene a ťahá dievčinku na nohy. Podobne upravené tragické postavičky nás obletovali až po chatu. A my sme tie varovania nebrali vážne …
Otvárame dvere chaty a vrážame nosom do steny alkoholických výparov, potu a cigaretového dymu. Okuliare sa mi zahmlia dúhovým filmom, nie len mliečnym ako zvyčajne. Nakoniec sa s batohmi prebojujeme ku okienku. Dvaja chlapíci tu ľahostajne pozorujú scénu. Na chvíľku sa pridáme k nim, je sa na čo dívať …
Do štyridsať hostí, rôzneho veku od moderných puberťákov po zúrivý spolok dôchodcov oslavuje … nevedno čo. Ale vo veľkom. Oslavujú v jedálni, oslavujú na chodbe i na schodoch. V izbách oslavujú tiež, hoc nie v takej veľkej skupine, a vonku zase oslavujú viacej naobliekaný, ako v izbách. Oslavy sa ešte len začali, a nám sa dostáva len pokrútenia hlavou, že miesta niet. Na karimatkách sa spúšťame dole. Cestu, čo nám nahor zabrala poldruha hodiny zbehneme a zkarimatkujeme za dvadsať minút. V bruchatom forde sa nejako uložíme, pootvoríme okno a za asistencie The Travelling Willburies zaspávame.

 

O zvratkoch počasia a rozhodnutiach

V Tatrách som zatiaľ problém so vstávaním nemal. Ani zlé počasie ma dlho v spacáku neudrží a Lukáš je na tom tuším rovnako. O štvrtej vstávame a na stanici zubačky sa vlámeme na pánske záchody za účelom hydratovania telesných schránok. Nikde nikoho a tak v teple čakárne varíme čaj do termosiek i k okamžitej konzumácii. Zajedáme ho slaninou. Zo spacákov vyhadzujeme nepotrebné veci (rozhodnutie č.1) a pred šiestou vyrážame do Furkotky, najskôr po červenej, potom s odbočením na žltú (rozhodnutie č.2). Cestu niekto prešliapal, no v posledný týždeň muselo snežiť, bola zapadaná. Striedame sa v prešľapávaní stopy, ten kto je prvý furt nadáva. No nie kvôli zvýšenej námahe, ale oprašovaniu snehu z konárov nad cestou. Sneh konči len sporadicky mimo goliera vetrovky a tak nahadzujeme kapucne. Oblačnosť je nízka, všetko biele a tak sa orientujeme až pri rázcestí pod Soliskom. Sem nám to trvalo skoro tri hodiny (ak by sme sa vrátili na chatu pod Soliskom, čo sme mohli zvládnuť za svetla za necelú hodinku, boli by sme na rázcestí možno o hodinu a pol skôr. Takže čas pokročil… ). Tu kdesi už mala začínať naša vertikálna cesta, Grószov pilier, alebo pravé rebro za III. Po letnej sezóne sa nám videla byť vhodne ťažká na zimné začiatky, orientačne dobre identifikovateľná, s množstvom únikových ciest a ľahkým zostupom na chatu. Po chvíli sme usúdili, že by to mohlo byť ono a už s nasadenými mačkami sme vyrazili hore, pod rebro. Podľa fotografií sme hľadali podobnosti toho, čo sme videli v skutočnosti a toho, čo sme mali na papieroch. Lukášovi sa to akosi nepozdávalo, vraj sme o rebro skôr. Keď z hmly zahaľujúcej zvyšok horského chrbta vykuklo ďalšie rebro, aj sa to potvrdilo. Bol však už pokročilý čas a cesta vyzerala byť ľahšia Grószova, tak sme nastúpili. Aspoň že končila na tom istom hrebeni a cesta domov bude kratšia … (rozhodnutie č.3).

Nástup, traverz žľabu a krátky výšvih na ostrohu, sme liezli sólo, tu sme sa už naviazali. Obhadzujem dva kamenné hroty slučkami a vytváram štand. Lukáš je už hotový a pripravený vyraziť, ja si ešte neodpustím pár bezpečných záberov. Prvá dĺžka vedie v zamrznutých trávach, končí krátkym skalnatým rebierkom. Až tu sa Lukášov rýchly postup spomaľuje. Ľad v štrbinách chýba a tak lezie po čistom kameni poprášenom snehom. Nad rebrom zatĺka prvé skoby a buduje štand. Doliezam k nemu, preberám materiál a cítim sa ako vianočný stromček. Oblačnosť zase klesla, v susedných žľaboch sa prevaľuje hmla. To nám môže sťažiť orientáciu, no veríme, že z rebra ohraničeného dvoma žľabmi moc nemáme kam zablúdiť. Ťahám ďalej.
Máme dve päťdesiatky, ktoré sú certifikované ako polovičky aj ako dvojičky. Podľa potreby ich aj tak využívame. Keďže si nechávame cca päť metrov rezervu, odhadom majú naše lezecké dĺžky okolo štyridsaťpäť metrov. Celá trasa mala mať približne tristo metrov, takže pri nejakej šiestej dĺžke začíname dúfať v skoré ukončenie výstupu. Už by aj bolo načase, je po jednej popoludní. Od štvrtej dĺžky sa pohybujeme v hmle, teraz začína snežiť. Chvíľu zvažujeme ústup žľabom, no strach z lavín je mocnejší. A naozaj veríme tomu, že sme pod vrcholom. Tam nás čaká krátke obliezanie dvoch skalnatých hláv a potom už len ľahko klesajúci svah ku chate. Teória …
Pred treťou máme nalezené ďalšie tri dĺžky. Kedysi medzitým sa zmenilo počasie. Oteplilo sa. Obaja vrčíme, mokrý sneh padá na nás a máme ho i pod sebou. Na kožu zatiaľ neprenikol, ale dokedy? Som hladný a výrazne spomaľujem, Lukáš radšej preberá štafetu a ťahá štyri dĺžky v rade. Štanduje v malej rozsadline, kde sme chránený aspoň pred vetrom a snažíme sa do seba niečo dostať. Spomínam na varič, ktorý sme v rámci odľahčenia nechali v aute (spomínate na rozhodnutie č.1? ).
Opäť sa striedame vo vedení. Po krátkom skalnatom úseku nás to vypľúva na snehovú plán. Zotmelo sa a hmla sa začína rozpadať. Istiť sa dá už len sporadicky, ťaháme plné dĺžky lán. Posledný Lukášov štand je uprostred ničoho, na dvoch prekrížených čakanoch narvaných do snehu. Kukám na to pomerne nedôverčivo a radšej šliapem nahor.
Spomínam na … koľká to bola dĺžka? Už sa mi to zlieva. Solídny štand na skobe a obhodenej slučke, dve medziistenia na dvadsiatich metroch a potom cez skalnatý prah na ďalšie trávy. Tie sme si rýchlo obľúbili, kým mrzlo, dalo sa po nich isto a svižne napredovať. Lukáš vo vedení, prekonáva prah. Oba čakany sú narvané v trávach nad prahom, prednými hrotmi hľadá oporu pre nohy. Jednou už pomerne bezpečne stojí na skale, druhú k nej prikladá a presúva váhu. Doberám lano, nevyzerá to bezpečne. Previsy lana sa vyrovnávajú. Kontrolujem svoju polohu a zrazu okolo lietajú skaly. Lukáš hrabe nohami, visiac na oboch čakanoch. Čosi štrngoce okolo mňa a padá bokom do žľabu. Jak tak hrabal, zachytil kladivo a veľkú pascu na svišťa visiace na zadnom oku sedáka a vytrhol ho. Kým si to uvedomím, nachádza hrotmi oporu a tlači sa nahor. Povoľujem zovretie lana …
Medzitým dupocem nahor. Žiadne medziistenie. No to mi už do tváre naráža vietor z druhej strany. Som hore … Rýchlo nejaký štand, nech môžeme ísť domov. Sme premočený, z posledných dĺžok sme sa väčšinu len brodili snehom. Lukáš už dolieza, poháňam ho, po celom dni mám plný mechúr i črevá. Čo sa po chvíľke vyrieši. Zvažujeme návrat. Z východu fúka silný vietor, máme pred sebou skalnú hlavu na hrebeni, ktorú musíme obísť. Východná strana vyzerá byť odtiaľto nepriechodná (čo je omyl. Práve tadiaľ sme mali postupovať. Nafúkaný sneh na skalnej rampe nás zmiatol). Z pravej strany je svah miernejší, no hneď pred nami je skalnaté vyfúkané rebro. Nevieme ho prekonať a tak ho podliezame a stále naviazaný postupujeme domov (rozhodnutie č.4). Je osem hodín.

 

O dôsledkoch

Popod hrebeň ťaháme sedem, možno osem dĺžok. Pritom sa pravidelne snažíme preraziť na hrebeň, ktorého východná strana je krásne priechodná. No pohodlie pri obliezaní skalnej hlavy sa nám vypomstilo, unavený a premrznutý už nemáme síl prekonať náročné pasáže a tak sa traverz ďalej naťahuje. Opäť na chvíľu prestáva snežiť a začína pršať. Spomínate na zábery z Touching the Void, ako sa Yates so Simpsonom prehrabávali na vrchol Siula Grande cez tie chumáče cukrovej vaty? Tak akosi to vyzeralo. A tak akosi zúfalo sme sa už začínali cítiť.
Dostávam sa k ďalšej platní. Hladký povrch podo mnou opakovane kĺže. Pridlho sa tam zabávam, Lukášovi je zase zima. Je mi to úplne jasné, cítim sa rovnako, keď ho doberám alebo keď ťahá on. Nevydrží a šľape nahor ku mne. Na štvrtý krát obhadzujem slučku okolo skalného zubu, vďaka nej posielam Lukáša na druhú stranu kyvadlovým traverzom. Vzápätí mi mizne v tme. Lano sa mi postupne odvíja medzi prstami, raz pomalšie, inokedy rýchlejšie. Občas zastaví, podľa funenia z tmy sa Lukáš vracia. Potom sa zas pohne ďalej. Jedna prestávka sa začína naťahovať, predpokladám, že štanduje. Povel sa však neozýva a už to trvá pridlho. A ja som ešte stále na druhej strane kyvadlového traverzu! Nesmelo sa doň zavesím, robím prvý krok, potom ďalší. Už som na druhej strane a vyklepávam slučku. Dlho sa mi to nedarí, mám tam však karabínu a potrebujem sa aspoň odopnúť, aby som mohol pokračovať. Nakoniec slučka aj s karabínou skĺzne ku mne. V hlbokom snehu traverzujem ďalej.

Z tmy sa vynára obrys ďalšej skalnej hlavy. Koľkej už? Pod ňou sa usadil schýlený Lukáš. Bez zaistenia sa trasie od zimy, len tak sedí na batohu. Opatrne ho podleziem a skúmam, čo nás čaká ďalej. Skalná hlava je oddelená od steny krátkym, asi štvormetrovým komínom, preliezam ho a vykúkam do tmy. Do tváre mi fučí vietor s ostrými kúskami ľadu. Vidím len prevaľujúcu sa hmlu. Radšej sa vraciam späť. Lukáš niečo zamrnčí, nie je mu rozumieť. Aj ja mám toho už dosť, a kdesi v batohu sójový rez. Tuhý ako kameň, no niečo na jedenie. Sadám si vedľa neho na hromadu lán a lovím v batohu. Zase vedľa mňa niečo zamraučí. Snažím sa porozumieť: „ … volaj horskáčov …“. Ejha!
Po kúskoch sa dozvedám, čo sa prihodilo. Lukáš sem dorazil premrznutý, a vykukol, rovnako ako ja, z komína. Potom sa vrátil do závetria skalnej hlavy, aby sa napil. V termoske mu zostávalo možno deci čaju. Ten sa však teplotou blížil nule. A telo reagovalo tak, ako reagovalo. Zimnica, triaška a žalúdočné kŕče. Odvtedy tam len sedel a triasol sa. Bola skoro jedna hodina po polnoci. A tak volám horskáčov …
Medzičasom robím, čo sa dá. Lukáš vracia bokom, chránim laná. Keď už nemá čo vyvrátiť, nútim ho vstať a upratujem trochu štand. Navliekam na seba posledné zbytky oblečenia, čo ostali ešte suché. Usadzujem ho na batohy, balím do termofólie a sadám zaň. Po polhodinke z hliníkového štvorca ostávajú len handry. Ale pokus to bol dobrý. Triaška pomaly prechádza aj na mňa. Funguje to celkom zaujímavo. Zafúka vietor. Najskôr sa začne triasť Lukáš. Mňa to rozosmieva a chtiac, nechtiac sa začnem triasť tiež. Kým triaška pominie, vietor už fúka zas. A tak sa oba trasieme a popritom čosi jachceme. Zaspať nemôžeme. Toľko somarín, čo tej noci som dávno nenarozprával …

 

O záchrane

Počasie sa zmenilo. Primrzlo a oblačnosť ustúpila. V diaľke sa ukázali svetlá z Podtatranskej kotliny. Horskáči prišli po tretej nadránom. To som začal zaspávať ja a Lukáš bol celkom prebratý. Po úvodnom telefonáte nasledovalo krátke intermezzo a hra s čelovkami s názvom „udaj svoju polohu“. No, vyhrali sme, našli nás. Prišli cez ten krátky komín, čo sme z neho obaja vystrkovali gebule ostrému vetru. A priniesli čaj. Veľa čaju, teplého a silne osladeného. Ale postavilo nás to na nohy. Teda, Lukáša to najskôr uložilo do spacáka, až potom ho to postavilo. Po hodinke, možno hodinke a pol sme boli schopný opäť fungovať samostatne. Aj lezecky. Po jednom nás pre istotu vytiahli komínom …
A potom som ostal celý prekvapkaný a mierne nasratý stáť a čumieť. Ten komín bola posledná lezecká prekážka na hrebeni, odtiaľ to bol choďák. Ťah lana ma prinútil ísť ďalej. Bolo treba uvoľniť miesto pre ďalších. Medzitým si nás naviazali po dvaja medzi seba a vyrazili sme na chatu. Krátky traverz sa prvej skupine skoro vypomstil, chceli ho rýchlo prebehnúť a traja chlapi na štyroch metroch boli pre čerstvý sneh predsa len priveľkou záťažou. Malá lavínka sa s rachotom spustila do údolia. Radšej sme pokračovali ďalej …
Na chatu dorážame o ôsmej ráno. Po oslavách spred dvoch dní niet ani stopy.

 

O závere

Rozhodnutia a ich dôsledky. Počas túry sme spravili zlé rozhodnutia, spravili sme rozhodnutia, ktoré sa ukázali byť ako dobre či zlé až v dôsledku nasledujúcich udalostí a spravili sme i niektoré dobré rozhodnutia. Výber nástupovej trasy bol rozhodnutím zlým. Prešľapávaním snehu od ústia Furkotky sme stratili priveľa času. Pri lepšej orientácií a uvažovaní sme mohli pri nástupe ušetriť dve hodiny. Ten čas nás stál aj pokles oblačnosti, pri skoršom nástupe by sme sa vedeli lepšie orientovať aj výškovo a možno by sme skôr zvolili ústup, ako pokračovanie a návrat po hrebeni.
Rovnako zlým rozhodnutím bolo ponechanie bivakovej výstroje v aute. S vrecami a varičom by sme sa napriek únave dokázali sami ochrániť pred počasím a zohriať čajom a mohli sme dočkať rána a zísť sami.
Naproti tomu rozhodnutie neschádzať žľabom bolo rozhodnutie zbabelé, ale po skúsenosti so spustením lavíny asi správne. Hoc neviem posúdiť, ako sa počas noci zmenila teplota a či by vrstvy snehu boli vydržali bez zahučania.
Traverz popod hrebeň bol rozhodnutím bez potrebných vedomostí, a to opäť rozhodnutím zlým. Vedeli sme, že tá cesta tam je, ale nevedeli sme spraviť ten potrebný krok, aby sme sa na ňu dostali a spravili sme ho chybne.
Rovnako zlé rozhodnutie bolo piť studený čaj. Sporným je rozhodnutie o traverze popod hrebeň ako lanové družstvo. Strácali sme tým priveľa času a boli sme pomalý na štandoch sme premokli a premrzli. Ilúzia bezpečnosti bola však sporná, keďže pri takmer všetkých dĺžkach sme dávali maximálne jedno-dve medziistenia.
No a rozhodnutie volať záchranárov bolo dobré. Hoc vo svojej ješitnosti, sme sa s ním nevyrovnávali ľahko. O to viac nás potom hnevali ukážky prístupu žurnalistov a sprostredkovanie toho, čo sa stalo v rozmanitom podaní.

Lukáš:

Zrejme je to len vo mne, ale myslím si, že jediný ľudský faktor, ktorý by mal človek v horách prekonávať je jeho vlastný. Keď vás naštve niekto na ceste do hor sa to dá prekuknúť, ale ak to je priamo v horách… Áno, mali sme si zistiť stav na chate a mohli sme predpokladať, že tak ľahko odstupná chata „paštikárom“ bude v tú dobu plná, ale to čo sa tam odohrávalo som nezažil na žiadnej chate. Zažil som veľa zábav na chate aj s pripitými ľuďmi, ale s ľuďmi, ktorí milujú hory a vedia kde sú hranice. Mňa takéto situácie dokážu veľmi rozladiť a preto neváhajte zabaliť túru pre akúkoľvek maličkosť, ktorá vám naruší sústredenie a vzbudí neistotu. Nie je to hanba!
Podmienky a čas sú relatívne. Liezť sa dá vždy, len niekedy to ide trošku pomalšie, ale na to zas musíte mať dostatok času. Do dnes sa hnevám, že som sa neotočil. Keď sa dokážem otočiť na obyčajnej turistike na Slavkovskom z predvrcholu, prečo som sa neotočil na Solisku už v nástupe?! NADŠENIE je krásna vec, ale je to ako s ohňom, či so strachom. Nesmie vám zatieniť myseľ!
Dôležité je aj si dostatočne vyskúšať výstroj a hlavne si ju pribaliť do ruksaku! Pár hltov studeného čaju ma úplne odstavilo. Predtým mi bola zima, ale dokázal som isť. Dôkazom toho bolo, keď mi horskáči dali napiť a cestu ku chate som odpochodoval po vlastných. Dokonca ma šokovalo ako som vyrúčkoval po fixe na Predné Solisko. Do vnútra človeka treba veľmi veľa krát načrieť aby ste dosiahli dno. To platí o každom z nás!
Buď, alebo! Jeden horolezec povedal, že sólo je ľahšie ako liezť vo dvojici, lebo pri sóle sa nemusíte báť o kamaráta. Ja som sa dostal do stavu, keď som sa vôbec nebál, čo nie je dobre, zvlášť keď leziete s kamarátom. Liezol som od štandu k štandu bez istenia, neskôr na Manyho podnet som dával občas jedno, či dve. V hlave som mal len jednu myšlienku buď zamrznem, alebo zahučím. Na hrebeni som chcel liezť súčasne, ale Many chcel postupovať po dĺžkach. Myslím si, že nebyť v tej situácii ani ja by som sa necítil na to liezť súčasne. Teraz však viem, že lezenie súčasne, či s istením alebo bez, je schopnosť veľmi dôležitá v pôsobení v horách a veľkých stenách, ak to podmienky a terén dovoľujú. Preto do hor musíte isť vy aj váš parťák s vedomím, že ste schopný do určitej obtiažnosti liezť súčasne, keď to bude situácia vyžadovať!
Ešte je jedna vec, za ktorú sa na seba hnevám a to že som ohrozil chlapcov z Horskej služby. Vy brali si to remeslo dobrovoľné, ale prečo „dráždiť hada bosou nohou“. Aj keď som sa tomu chcel vyhnúť, príhoda s čajom rozhodla inak. Veď preto sme ich volali až o jednej v noci. Tiež ma mrzí, že som ohrozil aj Manyho, pričom mi zachránil život! Týmto by som sa mu chcel zo srdca poďakovať, aj jeho manželke Katke, že ma dodnes za to neprizabila, chlapcom z Horskej služby a za ten DAR, ktorý sa budem snažiť využiť v čo najlepší prospech. ĎAKUJEM!