Psotkov memorial 27. ročník – krátke zhrnutie

Na krk mi dýcha funiaci šesťdesiatnik. Letíme dolu svahom do Smokovca, akoby spojení neviditeľnou šnúrou. Hoci chodník je snehovo-ľadový, dôchodcovia bežia na doraz, na pokraji pádu. Keď ma predbehnú, oči mám plné ľadovosnehovej masy, čo sa im aj s blatovým podkladom odtŕha od podrážok a dvíha sa vysoko do vzduchu. Tento ich zápal je dôkazom magnetickej príťažlivosti psotkovho memoriálu pre celé generácie. Na tom behu vskutku niečo je.

Tento rok sa na memoriáli zišla na sympaticky zrenovovanom Sliezskom dome (až na tú jedáleň s obrázkami v štýle ázijské bistro) cca. stovka účastníkov. Za AC Loko nakoniec nastúpili 2 členovia, ja a Laco. Mišo, ktorý mal pôvodne tiež bežať nás ešte večer informoval, že skúmal situáciu na Poľskom hrebeni a že sa pritom zabáral po pás do snehu. Hotové zimné radovánky. Počasie večer pred behom je chladné, a od severozápadu duje pravý tatranský fukier. Mierne sneží.

V sobotu ráno je situácia podobná a horskáči vcelku rozumne rozhodnú, že trať pôjde spodom a nie cez sedlá Prielom a Priečne. Teda – zbehne sa do Polianky, tam pri rampe dáme štart vybehneme po zelenej až na rázcestie so žltou. Odtiaľ dole do Smokovca a po zjazdovke na Hrebienok, kde sa napojíme na tatranskú magistrálu a zacielime si to na Sliezsky dom. Je to približne 17 km a 1500 m stupania.

Náhradná trasa sama o sebe nebola až taká pekná, čo do scenérie obklopujúcej trasu (bežalo sa hlavne po lese), o to viac však kypel adrenalín. Starší účastníci zvádzali osobné súboje s mladšími, na beh sa bolo treba pekelne sústrediť, pretože chodník bol ozaj klzký a bolo vcelku zázrakom, že sa nikto nezranil. Naše AC Loko duo nakoniec tiež úspešne dorazilo do cieľa, hoci v takom bernardínskom tempe. Ja hodinu za víťazom a Laco polhodinku po mne. No a inak, samozrejme, že sme za veteránmi. Všetka česť im k tomu, že sa nevenujú iba nákupom v lacných potravinách, ale aktívne dopĺňajú takéto podujatia rok čo rok! Zároveň je fajn vidieť, že behať sa dá aj do vysokého veku.

Tešili sme sa na večerné posedenie a pohodu pri filmoch a spomienkach na Psotku samotného. Bohužial táto časť memoriálu pokrivkávala, zrejme sa jej nemal kto zhostiť. Ľudia večer diskutujú po skupinkách a objavia sa tu i legendy Fiala, Orolín a Haak. Keďže nie je program večer volíme 40% stúpanie s názvom horec a nejaku tu duchaplnú debatu k tomu.
Nedeľné ráno je dokonalé bezvetrie a slnečno. Vybehneme teda aspoň pod Poľský hrebeň, nakoľko chodník je naozaj hojne zafúkaný, naviateho snehu miestami po pás a času málo. Potvrdzuje sa, že klasický beh by teda nehrozil a rozhodnutie horskáčov bolo správne. Rozmýšľam, či staršie ročníky memoriálu boli tvrdšie a trasa sa šla aj za takéhoto stavu terénu. Rád by som to skúsil.