Na skok do Dolomitov

Mal som vybratú jednu cestu, ktorú keď som pri surfovaní na internete zbadal prvý krát, hneď som vedel že ju chcem ísť liezť. A čo najskôr!!!! Veď je taká pekná už na fotkách…!!! a cieľ výpravy bol jasný – cesta ktorú urobili 25.08.1968 bratia Messnerovci a H.Lottensberger. Dali jej obtiažnosť V+ a názov “Direkte“!!! už dávnejšie som sa o tom bavil s niektorými ľuďmi z klubu, no keď počuli že to je Messnerova V-ka, každý hneď mal výhovorky…no čo? keď nepustí tak nepustí…. ďalej som sa už ani nesnažil nikoho nabádať, idem s priateľkou, bude aspoň romantika 🙂 a tak výlet začal.

 

Naša cestaŠtvrtok večer sa pobalím a ……do boha…to nieee….choroba! Uzliny jak jablká, nádcha, zle sa cítim….v piatok s chorobou ešte pretrpieť v práci a potom ešte cca 700km šoférovať do Itálie!! No nič, však je teplo, snáď to prejde. Neprešlo!! Okolo polnoci sme na parkovisku pred Rif.Pederu, rozkladáme vedľa auta stan, varíme čaj a rýchlo spať, nasledujúci deň bude ťažký. A veru aj bol.

 

Rif.PederuRáno sa budím s pocitom že ma prešiel parný valec. Rýchlo raňajky, uvariť horúci čaj do termosky do cesty a šliapeme na nástup. S mojou chorobou je to utrpenie už po 10min. a tak keď zbadám dodávku ktorá zásobuje horné dve chaty, vystrčím ruku ako nejaký hipisáak na diaľnici, a dodávka zastavuje. Milý pán nás berie najprv na jednu, potom na druhú chatu. Za odvoz mu pomáhame vyložiť tovar a ponúkam ho jednou červenou Petrou, čomu sa nesmierne potešil 🙂 Tento krátky stop nám ušetril cca tri hoďky šliapania, za čo som bol neskôr veľmi vďačný, lebo večer som už mlel z posledného. Na rif.Pederu a ani na ďalších dvoch chatách žiadneho lezeckého sprievodcu nezoženiete. Jediné čo majú, je pohľadnica najznámejšieho kopca v okolí(náš cieľ – Sasso delle Nove Mountain / Neunerspitze 2.968 m.n.m.), na ktorej sú nakreslené jednotlivé lezecké cesty. “Super“!!! a my že v danej oblasti niečo zoženieme a polezieme…nič teda, ešte že na náš cieľ sme vybavení vďaka ujovi Google :-).

 

Náš cieľ so strážcomOd poslednej chaty je to na nástup ešte dobré dve hodiny ak nie aj trocha viac. Kopec vidíte z veľkej ďiaľky, no vôbec sa nepribližuje! Nakoniec sme priamo pod stenou, paráda, ide sa na to! Nástup je obtiažnosti II-III asi dve dĺžky a neodistený, tak to ešte vybehneme v topánkach s lanami na batohu. Na prvom priestrannom štande odpočinok a klasická príprava na lezenie(vyťahovanie smradľavých lezečiek z batoha, rozmotávanie sedáku atď….). Ešte jedna zdravotná a ideme na to. Priateľka neťahá, tak celá cesta ostáva na mňa. Tak ako tento kopec má dve mená, tak táto cesta má asi tri, a dve obtiažnosti. Všade som to našiel inak! V sprievodcoch a na internete nájdete hodnotenie V a V+. Nakoniec to bolo za V. Prvé cca dve tretiny steny idú nádhernou položenou platňou, kde dávate ruky a nohy na trenie a sem tam nejaký ten chytík, no madlá tam nehľadajte :-). Istenie sa tam nejaké nájde, poväčšine staršie ale dobré skoby. Prvé istenie bol erárny abalak asi desať metrov nad štandom. V prvej polovici platni nemáte čo a kde založiť ani zatĺcť. V prvej dĺžke(60m 4 istenia). Druhá polovica platne je už na tom lepšie, každopádne treba mať abalaky, lebo nič iné tam nezaložíte.

 

Lezenie v platňiachPo doleze platne nasledujú dve ľahké dĺžky za IV. V sprievodcovi je na jednu z nich zakreslené, že tam dáte iba dvoch friendov. Nie je to pravda, tieto dĺžky sa bez problémov dajú doistiť. Potom na vrchol idete asi 60m choďákom alebo variantom cez previštek za V-(podľa sprievodcu), avšak reálna obtiažnosť je maximálne tak za IV-.

 

Toto malo byť V- 🙂Na Vrchole obed, zlanenie a dlllllhýy zostup k autu pri spodnej chate. Večer pri zostupe sa choroba prejaví na plné gule, tak ďalší deň oddychový.

 

Pohľad z vrchola(Lavarella, v pozadí Marmolada)

Pohľad z vrchola

Oddychový deň trávime zháňaním sprievodcu, odpočívaním a presunom do Cortiny, kde konečne nejakého sprievodcu zoženieme. Večer vyberáme cestu na ďalší deň a vyhráva štvor-dĺžková cesta Via dello Spigolo za V+ v masíve Nuvolau na Torre Anna.

 

Chystanie sa v Passo Giau, v pozadí Nuvolau a Torre AnnaNa nástupe neverím že to majú byť iba štyri dĺžky!! Vežička vyzerá velikánska. Obtiažnosť V+ je konečne na mieste.

 

Torre AnnaPekné kolmé lezenie cez pekné exponované štandy. Len hľadanie tých štandov je trocha ťažšie.

 

Passo Giau zo stenyInak bez problémov. Najťažšie miesta v prvých dvoch dĺžkach obsahujú nejakú tú skobu na morál, ale doistiť sa niečím vlastným je stále potrebné.

 

Lezenie v Torre Anna

Tento pohľad poznáte 🙂

Druhé dve dĺžky sú neodistené, no obtiažnosť III a III+ hovorí asi za všetko.

 

Aj lejdy Marmolada nás povzbudzovalaNa vrchole straší pár kvapiek dažďa, chvalabohu dážď vydrží pokým zavrieme dvere auta :-).

 

Rýchlo preč

Kamarát dával na nás pozor

Do auta to stíhame a po ceste aj iné steny obdivovať

Posledný deň nelezieme, okolo obeda má prísť búrka a zdravie stále na p..u! Volíme teda po ceste domov prehliadku Inssbrucku a príchod v normálnych hodinách.

Veľmi pekné štyri dni v Dolomitoch za pekného počasia, so zdolaným cieľom a s blízkym človekom…čo viac môže človek chcieť? Už len to zdravie keby sa nepototo akurát na dovolenku…. ale ako sa vraví: “človek mieni, pán boh mení“. Tak sa vidíme o rok v Dolomitoch alebo inej peknej destinácii (možno sa nechám aj na ten Súľov ukecať :-))