Dolomity 2010
Po úvodných organizačných peripetiách sme sa v pondelok na obed vydávame smer Canazei Kajovou toyotou. Na rakúskej diaľnici sa stávame očitými svedkami ako tetule v dodávke začína poletovať príves asi zaspala a nakoniec to parkuje do zvodidiel a následne ju prevracia. Chalani schmatli vesty lekarničku a bežia na pomoc. Z celej nehody najhoršie obišiel, čo sa zranení týka zrejme Karol, ktorý má nepeknú reznú ranu na pravom malíčku z čelného skla.
Príchod do kempu Marmolada ‚mame plné, skúste zajtra‘. Tak skúšame vedľajšiu dedinu, ešte sme tu neboli vraj tiež dobrý kemp, ale aj ten je plný. Pokračujeme ďalej cestou dolinou a za Mazzin asi 10 km od pôvodnej nocľahárne nachádzame kemp Soal kde majú voľne miesta. V auguste sú vraj kempy plnšie.
Ráno cestou do Canazei sme už pevne rozhodnutý, že sa musime dostať do miestneho kempu lebo cestovať každé ráno 50 minút v zápche nie je to pravé na rozprúdenie tráviacej sústavy.
Našťastie majú voľný flek (kúsok od minuloročného), takže Katka ostane doošetrovať Karola a ja s Mišom ideme sťahovať. Auto sme zahádzali za desať minút a hodinu sa trepeme spať. Po postavení stanov sa musíme druhýkrát naraňajkovať a vyrážame na Sellu. Na rozlez dáme niečo ľahšie a známe veď aj tieň sa už pomaly začal stáčať. Rozhodli sme sa pre Kleine Micheluzzi IV+ 250 m, pôjdeme to v opačnom garde ako minule. Chalani nastupujú do Rampenführera. V 5 dĺžke začínajú padať krúpy avšak iba nakrátko. Po ďalšej dĺžke sme sa už rozhodovali či ísť ďalej, keďže toto je posledné miesto odkiaľ sa dá ešte ako-tak zlaniť. V okolí hrmí je vidieť ako prší ale rosnička Katka, dobre číta smer vetra a my ideme ďalej. Dážď ktorý sa blížil z juhu sa vždy stočil cez Canazei a fičal si to na Marmoladu. Z jaskynky už vidíme chalanov pri aute v domneni že boli brutál rýchli, ale zlanili. Pri zostupe nám začína trocha poprchat. Počas lezenia bola zahalená Marmolada, pri zostupe zase Sella a Marmolada je jasná. Miestami schádzame v mlieku, nevadí nám to keďže to tu poznáme. S chalanmi sa dohadujeme že sa nalodíme na Passo sella, je to bližšie. Večer prichádza obava z dažďa a zvažujeme čo zajtra.
11.8.
Rozhodli sme sa pre ústup čo bola asi chyba lebo pri potulkách Canacei sa začalo vyčasovať, ale čo už. Objavujeme sa v Arcu, kde keď zaprší aspoň to rýchlo vyschne. Ubytujeme sa v Campeggio Arco. Minimum je tri noci ale to nám neprekáža. Zatiaľ viac cestujeme ako lezieme, čo noc to iný kemp. Ešte sme stihli pár ciest na telefonistovi – Katka si musí zvykať na platne, ktoré ju čakajú na Parete Zebrata, okúpali sme sa v lagu a na večeru si vychutnávame pizzu. Ja ju zapíjam lahodným pšeničným pivom, ja barbar. Zaspávam s myšlienkou lezeckého zajtrajška …
12.8.
… od rana prší, tak si ideme aspoň nakúpiť. Poobede ideme na skusi na Parete Zebrata. Sú to platne a mali bz rýchlo schnúť. Postupne lezieme Opera Prima 5b 100m a potom Via Delle Mimose 5b 120m. Katka stále neprichádza na chuť rajbasom. Po dolezení druhej cesty vidíme niekoľko jednotlivcov vrhajúcich sa dole z vrcholu nasledovaných letkou batmanov. Dnes sa nám to pretiahlo a končíme po ôsmej. V kempe klasika pivko, cigaretka nejaké jedlo a dážď. Pred polnocou nabíva na sile najimpozantnejšia búrka akú som kedy pod stanom zažil. Brutál blesky, hromy a taký dážď že začína kvapčať do stanu.