Zvislé potulky v údolí Höllental

V krátkosti by sa dalo povedať, že to tam vyzerá takto: 1500 lezeckých ciest, fajnová alpská príroda, kempovanie zdarma, dobrá dostupnosť aj na víkendové výpady a žiadne davy turistov (kto sa cíti nadšený a má pocit, že ďalej už čítať netreba, nech ihneď vyrazí smerom na juh).

Oblasť, ktorú popisuje týchto pár riadkov z južnej fronty, sa nachádza v horskej skupine Raxalpe pod dozorom vrchu Schneeberg, zhruba hodinu a pol na juh od Viedne, je dobre prístupná po diaľnici.
Údolie Höllental vie poskytnúť okrem skvelého lezenia, množstvo ferrát, či turistických chodníkov ale aj horskú riečku, ktorá sa dá splavovať. Pre každého podľa jeho chuti. Vyberie si každý.

A tak sa naše prapodivné zoskupenie dvaja lezci a traja kvázituristi vyberá v piatok večer do Rakúska a už po dvoch hodinách jazdy z Bratislavy stavia stany v kempe Kaiserbrunn, kde nie je potrebné za táborenie platiť. Umyvárka, WC, či neďaleký Waichtalhaus – knajpa, kde sa dá za akceptovateľnú cenu najesť, alebo zaskočiť na pivo patria už k tradičným výdobytkom rakúskeho proaktívneho prístupu k cestovnému ruchu. Skrátka dá sa tu v pohode paštekárčiť.
Lukáš, hojne nabudený práve naštudovanou knihou – Vzpomínky yosemitského skálolezce od Steva Ropera a nedávnymi rýchlostnými rekordami Huberovcov na Capitane, akoby ani nevnímal že Yosemity, sú pár tisíc kilometrov na západ. Skrátka plynule prepol mód a bez veľkých nákladov sa ocitá v známej americkej lezeckej oblasti.

Nech je to akokoľvek nepríjemé väčšinou sa snažíme donútiť k skoršiemu nástupu a tak hoci sú všetky podstatné steny údolia neďaleko od kempu a tiež dobre dostupné autom, krátko po svitaní mierime pešo, k miestnemu ‚trháku‘ – ceste Nix für Suderer (6, 180m) . Línia sa nachádza v stene Vordere Klobenwand, vznikla v roku 2005. Autorom je A. Riedl. Tešíme sa na toto dobrodružstvo, lebo cestu všade vychvaľujú po lezeckej i prírodnej stránke. Lákadlom je najmä parádna špára v hornej polovici steny. V gaťách mám ale samozrejme nasrané, lebo podľa popisu od Miša a Karola, ktorý som si prečítal (opisuje sa tam ‚cedenie krvi‘ a podobné texaské masakre motorovou pílou), to ani nemohlo byť inak.

Už krátko po nástupe sa stena odvďačí nadštandardnými výhľadmi na údolie zo slnečných a miestami aj vzdušných štandov. My si ich vychutnávame až natoľko, že nás dobehne družstvo starších Rakúšanov (jeden má tak 65-70 rokov), z ktorých prvý zavolá na druhého: ‚Stau‘ teda zápcha. Je možné, že sa v tejto populárnej ceste tvoria často, v črevách to ale rozhodne cítim naopak. Rakúsku dvojku po rozhovore, kde sa nás pýtajú na slovenské hory a odporúčajú cestu Blechmauerverschneidung v náprotivnej stene Blechmauer, púšťame dopredu a už sa boríme so spomínanou špárou , ktorá je bonbónikom Suderera. Miestni nás varovali: ‚Es muss in sexter Grad geklettert werden‘. K spodnej časti spomínanej špáry vedie od štandu skvelý, vzdušný traverz vľavo a celá zmeska preháňavých pocitov. Niečo ako po Šaratici. Je to štvrtá a piata dĺžka a zároveň najťažšie miesto výstupu, ak dobre počítam, skrátka ak k tomu miestu prídete, hneď to spoznáte. Studené prsty a tak ďalej. Pohľad na náprotivnú stenu – mohutný Blechmauer s obľúbenými cestami King Kong Koarl, či Blechmaurverschneidung je nádherný. Lezenie musí byť exkluzívne. Pod nami vidno údolie ako na dlani, miniatúrne borovice, skrátka paráda. Ozaj je to skoro ako z toho El Capitanu. Lukáš tú špáru vyvzlína a keďže dĺžky sú v Höllentali najčastejšie okolo 30m dlhé, posledné dve spájame a tešíme sa z vŕšku Vordere Klobenwand. Som rád, že sme sa sem odvážili, fakt by to stálo aj za osraté trenky, čo sa nakoniec našťastie nemuselo riešiť.

Večer v kempe obyčajne vládne pohodová, medzinárodná atmosféra a ja sa poteším najmä pivu, ktoré nám priateľsky ponúknu bratia Česi.
Ďalší deň sme si naplánovali výstup cestou Gaisbauer – Jug Weg (5, 150 m) . Skoro ráno naliezame do rovnakej steny, aby sme si vychutnali túto höllentálskú klasiku. Vznik cesty sa datuje rokom 1939 a lezenie je to rovnako pekné a napĺňajúce ako včera, najmä predposledná dĺžka s traverzom popod mohutný previs. Fotky nie sú, pretože sme sa pokúšali prebehnúť hore pod oficiálnym časovým limitom, uvedeným na stránke bergsteigen.at. Tuším sme to aj tesne stihli, takže na posranie nebol čas, akurát Lukáš sa tam zamotal nejakým Maďarom do lán, keď ich predbiehal.

Keďže deň ešte nekončí, nemohli sme odolať provokáciám vápencovej veže týčiacej sa priamo nad kempom. Kaiserbrunner Turmstein – čo je fajnový skalný útvar a cesta k nemu pomerne krátka, často tu vídať čelovky lezcov ešte za tmy. Je príjemné sedieť dolu v kempe a sledovať postup dvojek v líniách tejto steny, ale ešte príjemnejšie byť priamo na mieste činu. A tak si vyberáme cestu Ga Gaga Gaa (6+, 40m) , ktorá plynule prechádza do cesty Westside story (6-, 50m) . S poľutovaním zisťujeme, že na prvú cestu budeme ešte musieť potrénovať, kým sa nám ju podarí preliezť a tak volíme potupný výstup šotolinou vľavo k nástupu do Westside story, ktorá sa ukáže byť výborným záverom dňa. Pod stenou spolu s jednou českou dvojkou špekulujeme, ale nakoniec Lukáš nastúpi a cesta nie je až taká odmietavá, ako sa zdá odspodu. Najmä posledný úsek pred prvým štandom, traverz doprava a následné nalezenie do platne sú vychytávkami tejto línie, pre ktoré sa oplatí vybehnúť si ju. Z vrcholu veže je prvotriedny výhľad na údolie s kempom a na lákavú stenu Stadelwand s množstvom obľúbených línií. Za hustnúceho šera zlaníme a vrátime sa do tábora.

Posledný deň si ešte odbehneme vyliezť cestu Woachtalakante (5, 120m) . Jedná sa o parádnu hranu, ohraničujúcu stenu Blechmauer. Táto klasika začína ostrou asi štyridsaťmetrovou hranou, kde si človek užije super polezeníčko. Aspoň nám sa páčilo. Cesta je miestami trochu rozlámaná a je potrebné byť opatrný okrem iného aj preto, že priamo popod líniou sa vinie turistický chodník.
Exponované lezenie po hrane je pekný zážitok v úžasnej prírodnej scenérii vápencových brál a borovíc, tak ako všade v tejto oblasti. Mimochodom, istenie, či lezenie cez strom tu nie je nijako neobvyklé, občas sú časti ciest tvorené takmer kompletným lesom. Cestám to pridáva na zvláštnej atmosfére a špecialitou je, že občas sa využitie stromu pri lezení odrazí v nižšom hodnotení prelezu.

Z vŕšku sa nakoniec rozhodneme zlaniť. Dá sa zísť aj kamzíčou stezkou traverzom Blechmaueru, to je nejaká 2+ alebo čo, ale potom sa treba vystrojiť na nádielku kamzíčích bobkov. Raz som to zažil a odvtedy si myslím, že tu radšej zlanenie, hoci ten suchý práchnivý zbytok borovice, čo sme využili vskutku nalomil môj pocit sucha a istoty.
V skratke sa dá zhodnotiť, že v Höllentali sme prebádali iba minimum. Údolie si nás však získalo. Steny Blechmauer, Klobenwand, Stadelwand, veža Turmstein sú pozoruhodné prírodné výtvory a o to väčšia je radosť v nich liezť. Cesty, ktoré sme preliezli, ale nielen tie, sú dobre odistené borhákmi a ponúkajú naozaj príjemné víkendové lezenie.
Dobre, miestami až veľmi dobre spracované informácie o oblasti s podrobnými nákresmi ciest, popisom potrebnej výbavy a taktiež fotkami ponúka server www.bergsteigen.at a horolezecký sprievodca od Thomasa Behma.