TATRANSKÉ BIVAKOVÉ DOBRODRUŽSTVO

Nemôžem si pomôcť, ale pre mňa Tatry znamenajú čosi neodlúčiteľné od môjho bytia. Veľa ľudí ma volá do zahraničia liezť, do iných pohorí a aj keď viem, že Alpy a iné sú prekrásne a snáď raz aj tam pôjdem, ale Tatry ma vždy budú priťahovať viac. Lebo je to moja kolíska a tak chcem prežívať vždy nové a nové tatranské dobrodružstvá.
1. kapitola: Bivakový rekord (21.-23.8.)
Po šiestich hodinách v autobuse konečne vyskakujeme v Poprade. Je niečo po tretej ráno a čakáme na prvý vláčik, ktorý nás odvezie len do Smokovca a odtiaľ už pokračujeme k Batizovskému plesu. Svine oťažievajú a tak si doprajeme krátky odpočinok. Opúšťame značený chodník a hľadáme podľa sprievodcu „znateľný“ chodník k Batizovskému štítu. Samozrejme trafíme cestu na Gerlah a tak traverzujeme trávnatý svah. Stále funím a neviem sa dočkať, kedy už začnem liezť. Bajo mal pravdu, najťažšia časť horolezectva je dostať sa s ťažkou sviňou pod stenu, potom je to už len zábava. Nachádzame krásny bivak a nechávame tam všetko až na lezecký matroš. Ešte pár minút chôdze a sme pod stenou.
Batizovský štít a Kostolík
Tomáš v kľúčovom mieste Kuttových platní
O tretej sa zobúdzam, ale ešte je tma, tak pokračujem v činnosti. Šesť hodín, už neviem ďalej spať, lebo spánku už bolo dosť, a tak len podriemkavam, pričom Tomáš spí ako zarezaný. Dám mu ešte chvíľku a snažím sa ho vykopať z bivaku. Dolomity mu asi ubrali na akčnosti, ale kompenzuje to humorom.
Konečne sa vydáme na cestu. Svine na chrbte, zradná sutina a pár snehových políčok. Tomáš nakopáva vrtuľu a stráca sa mi vo výšvihu do sedla. Mám na výber stredom, kde jeden krok hore rovná sa piatim dolu, alebo krajom po trojkových skalách s 25-imi kilami free solo. Kombinujem to podľa toho, ako sa cítim a necítim. Odmena stojí však za to. Úžasné výhľady na Batizovskú a Zlomiskovú dolinu. Sme očarený krásou, aj keď plávajúce mraky zakrývajú niektoré vrcholy.
Koniec cesty na západnom hrebeni
Pri Ľadovom plese nás dostihne búrka. Schovaní pod balvanom prečkáme prvú vlnu. Po nej Tomáš nájde dobrý bivak a tam sa nasťahujeme. Je to all inclusive, kúsok nad plesom a vďaka dažďu mame aj zavedený prívod vody až dnu. Trošku upravujeme a dolaďujeme náš apartmán. Začína to sľubne. Navaríme si a taktizujeme.
Po nočnom odpočinku sa zobúdzame do daždivého dňa. Listujeme v sprievodcovi už asi stí krát a rozoberáme témy všetkého druhu, tak ako sa počas bivakovania patrí. Tomáš riskuje vybitie mobilu a hrá sa na DJ-a. Je to príjemné oživenie. Na záver posledná téma o nesmrteľnosti chrústa, ktorá uzatvára 24 hodín v bivaku a balíme.
Pohodička – leháro
Skoro všetko máme mokré, ja hlavne boty, a tak behám po chate v lezkách. Pri tlačení do hlavy sa snažím natlačiť Tomášovi myšlienku výstupu na Žabáka. Už je plný a nezmestí sa doň nič iné okrem tekutého chlebíka. Útočí ťažkým argumentom, že treba odísť s bilanciou jedna cesta, tri dni ako jedna cesta štyri dni. Nepresvedčí ho ani Oskar vykukujúci spoza mrakov. Takže domov.
Samozrejme ministerstvo dopravy vie čo robí a tak pri vysokej hustote spojov, ktorá nám umožňuje čakať viac ako 4 hodín na priamy spoj domov, zvolíme si heslo lepšie čakať v Žiline ako na Štrbe opúšťame Tatry. CHYBA!!! V Žiline pobehujeme so sviňami na chrbte a nedokážeme pochopiť, že pred desiatou večer niet dobrej krčmy, kde by nás prichýlili. A to je letný večer v centre krajského mesta. Čas plynie ako voda v Zlomiskovej doline a už definitívne naskakujeme na bus až domov.
2. kapitola: Žabacia omáčka s volským okom (12.-15.9.)
Bratislavská hlavná stanica – „kubánsky expres“ – Štrba – „zubejda“ – Štrbské pleso. Tentokrát mojím spolulezcom (spolulezec = slovo, ktorým označujem osobu trpiacu moje nápady v horách a na skalách) je Martin „Many“ Karšňak.
Opäť tá otrocká robota vyniesť bágle pod nástup, ktoré sú teraz obzvlášť ťažké. Okrem obvyklej výbavy berieme so sebou navyše štyri laná, čiže ich máme dokopy šesť. Chvíľkami si pripadáme ako himalájska expedícia.
Pri Popradskom plese stretávame najlepšiu a najkrajšiu brigádničku chaty pod Rysmi Violku, ako si vykračuje s batôžkom plným párkov. Chvíľku ide s nami, ale potom sa odtrhne, lebo sa ponáhľa do práce. Pomaly sa dogúľam k Manymu, ktorý ma čaká pri Žabích plesách. Nájdeme nejaký bivak, v ktorom necháme veci a hor sa na Žabáka.
Česká dvojka nám ukazuje cestu, takže nástup zvládame v pohode. Pri zlaňáku do sedla nás púšťajú pred seba. Zlaňujem prvý, ale robím chybu, že sa púšťam priamo dolu. Ocitnem sa v starých skobách vzdušného štandu, a tak si zavesím slingňu, aby som sa mohol postaviť. Kričím na Manyho, aby sa tlačil smerom do Poľska. Tak sa mu podarí dostať na hrebeň a tam zaštandovať. Potom mi zhodí lano a hneď som pri ňom. Dolného koňa ťahám ja, chcem pochopiť prečo ľudia po ňom chodia poštvornožky. Veď je to celkom solídna „rovina“. Nachádzam zaseknutého frendíka v horizontálnej špáre a hneď pociťujem zadosťučinenie, že mam abalaky. Druhú dĺžku ťahá Many. Zvolil si stienku vľavo od hrebeňa. Keď za ním leziem, zisťujem, že je to trošku ťažšie ako za III+. Ale ide to v pohode, aj keď mám na nohách vibramy. Na hornom koni vnímam viac expozíciu. Na vrchole si podáme ruky a urobíme pár záberov. Po zlanení sa rozhodujeme, že ešte skúsime Haberleinku, aj keď je už pokročilejší čas. Ruksak a boty nechávame pod stenou.
Na dolnom koni
Bivakova pohodička
Nad ránom ma Many informuje, že rys, ktorý pracuje ako špión pre „zelených“ odhalil našu pozíciu. Počasie je všelijaké, nízka oblačnosť a silnejší vietor. Do obeda sa to má roztrhať. Je super ísť pod stenu naľahko. Doporučujem všetkým! Veci nás pekne čakali pod stenou. Povešiam všetko na seba a aj oblečenie čo mám, lebo je dosť chladno. Prvá dĺžka Puškášovho komína je moja. Pre chlad leziem vo vibramách a ťažko prekonávam posledne kroky k štandu. Širšiu špáru povýšim na úzky komín a narvem sa do nej. Druhá dĺžka ku jaskynke je Manyho. Doliezam k nemu vnútrom jaskyne a na štande si obúvam lezky. Traverzujem v smere Stanislawského a po pár metroch vyliezam na rampu, ktorá dosť vykláňa. Stienka nad štandom sa mi nezdala, tak som to riešil takto. Potom som sa vrátil a vybral par istení, aby sa lano tak netrelo. Tak a idem na to! Chrumkavá stienka vedúca do komína ma donútila raz odsadnúť. Bola drsnejšia než som myslel, ale hlavne tým počasím. Pekne som sa vybál, ale stálo to za to. Keď som vstúpil do komína, hneď som vedel, že je dobre. Braňo spomínal, že Puškášov komín a komínová technika sú nemysliteľné. Ale sám som sa presvedčil, že sa rozdeľuje na dva menšie. Traverzujem doľava k lahšiemu, ktorý vedie pod vklinený balvan, pod ktorým je reťaz. Dávam pozor, lebo na dne je dosť voľných šutrov. Hrám sa na kominára a o chvíľu som na štande. Volám na Manyho, aby sa nekašlal a ťažšie miesta liezol akýmkoľvek spôsobom. Je dosť chladno a moc toho na sebe nemáme. Samozrejme so sebou máme ešte dve jednoduché laná na zafixovanie komína, aby sme sa pri našom „rýchlopreleze“ štyroch ciest nezdržiavali so zlaňovaním. Vietor naráža do steny a hmlu ženie hore komínom. Pod vklineným balvanom cítim hlavný ťah, tak jednou rukou istím a druhou chránim to najcennejšie, čo so sebou stále nosím. Dolieza ku mne Many a pýtam sa ho, či môžu byť na obed mrazené vajcia na prírodno. Je to jasné, že nestíhame, takže zlaňujeme. Dole nechávame opäť matroš s tým, že zajtra si dáme Štaflovku. Utekáme do bivaku a dáme večeru. Ešte prehodím s Violkou pár slov o tom čo sme vystrájali a že povedala kamarátom na chate, nech sa o nás dobre postarajú. Prenesieme nejaké veci do bivaku bližšie k chodníku a hor sa na chatu. Tam zisťujeme, že nám Violka vybavila VIP lôžka. Ďakujeme Violka! 🙂
Volia veža – Južné rebro – posledná dĺžka
Volia Veža – vrcholovka
3. kapitola: Prvý krát z pod krošne (31.10.-1.11.)
Posledný októbrový deň a opäť som v Tatrách. So mnou je tu Yeti, jeho bratranec Laci a kamarátka Miška. Vrcholy štítov sú krásne pocukrované a krásu umocňuje inverzia. NA Popradskom plese nachádzame prekvapenie od Viktora Beránka dve krošne naložené koksom. A je jasné, že to tam nenecháme.
Vždy s úsmevom
Som sám, Laciho a Mišku nevidím a Yetiho pozíciu prezrádza vykukujúca krošňa z kosodreviny niekde v diaľke. To nie je možné! Keby som Yetimu naložil 100 kg, nakopne vrtuľu a v tú chvíľu je za horizontom. Aby sa nepovedalo, tak ešte raz hodím kožu a pre pribúdajúci sneh na chodníku nasadzujem mačky. Blížim sa k Žabím plesám, sú krásne zamrznuté. Usmievam sa na Volovku a Žabáka. A teraz to začína! Yeti ma čaká v prvej časti výšvihu zimnej cesty. Od polovice pribúdajú fixy a je to veľmi zaujímavé. Keď sme opäť na chodníku, Yeti znovu vystrelí a ja si sadám čo raz častejšie. Nadarmo, keď človek nie je zvyknutý na tlak hadíc z krošne do ramien. Keď si odľahčím v momente cítim ako mi krv prúdi v tele. Hneď sa mi lepšie aj dýcha. Ako náhle sa postavím a urobím par krokov je to späť. Ešte pár metrov a som na chate. Kamaráti ma čakajú už vo vnútri. Chvíľku posedíme, posilníme sa a hor sa na vrchol. Cestou hore som ako na mesiaci. Nechápem ako ľahko sa mi šlape a že ma už nebolia ramená. Vo Váhe sa mi naskytuje očakávaný pohľad na Galérku! Je to niečo unikátne. Už sa neviem dočkať, keď sa jej dotknem a prežijem úžasné dobrodružstvo v jej objatí. Stúpame ďalej až na vrchol. Prekrásne výhľady, ktoré treba prežiť. Cestou dolu sa fotíme na mojom obľúbenom „podstavci“. Od Váhy letím dolu krížom cez snehové pole k chate. Ako zbožňujem sneh. So snehom to je väčšinou rýchlejšie pri zostupe, pravda pokiaľ sa nenarazí na prašan siahajúci po krk.
Na vrchole Rysov
Ráno skoro vstávame. Chceme si pozrieť východ slnka z vrcholu Rysov. Nie je ani moc chladno, tak akurát. Dlho očakávaný prírodný zázrak, ktorý aj keď je častý, je jedinečný. Žiaľ pozícia vychádzajúceho slnka v tomto ročnom období je taká, že žlté guľaté čudo vykukuje spoza Gerlachu. Snažím sa dostať čo najviac doľava, ako sa len dá a odmenou je aspoň pár sekúnd pohľadu na východ slnka, aj keď rýchlo zachádza za masív Gerlachu, aby vyšlo neskôr. Potom zostupujeme späť do chaty na raňajky. Nakoniec rozlúčka so starou chatou pod Rysmi, lebo v budúcom roku začína rekonštrukcia a hajde domov. A aby to nebolo len tak na „sucho“ berieme prázdne sudy dolu. Posledný túžobný pohľad na pilier Satana a s myšlienkou skorého návratu smerujeme na vlak.
Viac fotiek tu:
martin.karsnak/VoliaVezaAZabiKon