TATRANSKÉ BIVAKOVÉ DOBRODRUŽSTVO

1. kapitola: Bivakový rekord (21.-23.8.)

Po šiestich hodinách v autobuse konečne vyskakujeme v Poprade. Je niečo po tretej ráno a čakáme na prvý vláčik, ktorý nás odvezie len do Smokovca a odtiaľ už pokračujeme k Batizovskému plesu. Svine oťažievajú a tak si doprajeme krátky odpočinok. Opúšťame značený chodník a hľadáme podľa sprievodcu „znateľný“ chodník k Batizovskému štítu. Samozrejme trafíme cestu na Gerlah a tak traverzujeme trávnatý svah. Stále funím a neviem sa dočkať, kedy už začnem liezť. Bajo mal pravdu, najťažšia časť horolezectva je dostať sa s ťažkou sviňou pod stenu, potom je to už len zábava. Nachádzame krásny bivak a nechávame tam všetko až na lezecký matroš. Ešte pár minút chôdze a sme pod stenou.

Batizovský štít a Kostolík

Ustrojíme sa a nastupujeme do Kuttových platní (IV, 1. miesto za V-). Je už dosť pokročilí čas, ale kompenzujeme to svižným tempom. Prvá dĺžka je moja, užívam si lezenie a ani sa nenazdám, som na štande. Rozlezenie bolo úspešné, čo usudzujem podľa toho, že som nič nezaložil a prvú dĺžku som dal teda voľne. O chvíľu je pri mne Tomáš a hneď sa vrhne na druhú dĺžku. Doliezam, ťahám a na treťom štande dobiehame českú dvojku. Pomáham im vytĺcť skobu, ktorú skoro zabudli na štande a doberám Tomáša. Prvých pár metrov nad štandom cvakne starú šlingňu v ešte staršej skobe a začína traverz do kľúča cesty. Päť metrový bouldrik za V- a pätnásť metrový odlez. Keby padol, tak kyvadlom by priletel presne ku mne na štand, ak by tá stará vražda vydržala. Napriek tomu sa vytešujeme a robíme krásne zábery. Medzičasom stretávame ďalšie družstvo, ktoré už zlaňuje. Štvrtý štand je na obrovskej rampe. Odtiaľ cesta vedie direkt hore, len mňa to akosi ťahá vľavo a tak robím variant, šikmo vľavo k poslednému štandu Tatárkovej cesty. Kocháme sa a fotíme. V rámci pôstu sa zriekame vrcholu a zlaňujeme.

Tomáš v kľúčovom mieste Kuttových platní

Dolu sa pýtam Tomáša, či pokračujeme ďalej. S pohľadom na Sedlo pod Drúkom zastáva názor, že aj zajtra je tiež deň. Som tiež unavený, ale chcel by som to mať tiež už za sebou, lebo viem, že nás to neminie. Tak varíme, jeme a tešíme sa z exkluzívneho apartmánu, ktorý je strážený magickým Kostolíkom. Spomíname na horolezeckú legendu Wieslawa Stanislawského, ktorý zahynul v západnej stene Kostolíka. S kúzelným tichom doliny rýchlo zaspávame, aj keď je iba niečo po šiestej.
O tretej sa zobúdzam, ale ešte je tma, tak pokračujem v činnosti. Šesť hodín, už neviem ďalej spať, lebo spánku už bolo dosť, a tak len podriemkavam, pričom Tomáš spí ako zarezaný. Dám mu ešte chvíľku a snažím sa ho vykopať z bivaku. Dolomity mu asi ubrali na akčnosti, ale kompenzuje to humorom.
Konečne sa vydáme na cestu. Svine na chrbte, zradná sutina a pár snehových políčok. Tomáš nakopáva vrtuľu a stráca sa mi vo výšvihu do sedla. Mám na výber stredom, kde jeden krok hore rovná sa piatim dolu, alebo krajom po trojkových skalách s 25-imi kilami free solo. Kombinujem to podľa toho, ako sa cítim a necítim. Odmena stojí však za to. Úžasné výhľady na Batizovskú a Zlomiskovú dolinu. Sme očarený krásou, aj keď plávajúce mraky zakrývajú niektoré vrcholy.

Koniec cesty na západnom hrebeni

Zostupujeme dolu. Občas nám pomôžu mužíci, ale sú veľmi riedko rozmiestnení a tak občas zliezame skalné prahy. Poriadne sa sústredím, aby som sa s ťažkým báglom neskotúľal. Podarilo sa nespadnúť a sme dolu. Nemôžem sa vynadívať na Východný Železný štít a jeho západnú hranu (Tylleho hrana). Je to najťažšie miesto v hlavnom hrebeni Tatier.
Pri Ľadovom plese nás dostihne búrka. Schovaní pod balvanom prečkáme prvú vlnu. Po nej Tomáš nájde dobrý bivak a tam sa nasťahujeme. Je to all inclusive, kúsok nad plesom a vďaka dažďu mame aj zavedený prívod vody až dnu. Trošku upravujeme a dolaďujeme náš apartmán. Začína to sľubne. Navaríme si a taktizujeme.
Po nočnom odpočinku sa zobúdzame do daždivého dňa. Listujeme v sprievodcovi už asi stí krát a rozoberáme témy všetkého druhu, tak ako sa počas bivakovania patrí. Tomáš riskuje vybitie mobilu a hrá sa na DJ-a. Je to príjemné oživenie. Na záver posledná téma o nesmrteľnosti chrústa, ktorá uzatvára 24 hodín v bivaku a balíme.

Pohodička – leháro

Dážď neustáva a tak sa tešíme na krásny zostup. „Lukáš! Kde ide ten chodník??“ hučí na mňa Tomáš, lebo predpokladá, že si to pamätám z predroka, keď som liezol na Ošarpance s Viktorom a Vladom. S príjemným tónom revu, aby som prehlušil dážď a tečúcu vodu, odpovedám: „Vidíš ten potok?! Tak to je chodník!“ Ešte šťastie, že Tomáš, keď bol mladý a krásny, sa venoval kanoistike. Využívame jeho vedomosti a bezpečne sa dostávame na Popradské pleso.
Skoro všetko máme mokré, ja hlavne boty, a tak behám po chate v lezkách. Pri tlačení do hlavy sa snažím natlačiť Tomášovi myšlienku výstupu na Žabáka. Už je plný a nezmestí sa doň nič iné okrem tekutého chlebíka. Útočí ťažkým argumentom, že treba odísť s bilanciou jedna cesta, tri dni ako jedna cesta štyri dni. Nepresvedčí ho ani Oskar vykukujúci spoza mrakov. Takže domov.
Samozrejme ministerstvo dopravy vie čo robí a tak pri vysokej hustote spojov, ktorá nám umožňuje čakať viac ako 4 hodín na priamy spoj domov, zvolíme si heslo lepšie čakať v Žiline ako na Štrbe opúšťame Tatry. CHYBA!!! V Žiline pobehujeme so sviňami na chrbte a nedokážeme pochopiť, že pred desiatou večer niet dobrej krčmy, kde by nás prichýlili. A to je letný večer v centre krajského mesta. Čas plynie ako voda v Zlomiskovej doline a už definitívne naskakujeme na bus až domov.

 

2. kapitola: Žabacia omáčka s volským okom (12.-15.9.)

Bratislavská hlavná stanica – „kubánsky expres“ – Štrba – „zubejda“ – Štrbské pleso. Tentokrát mojím spolulezcom (spolulezec = slovo, ktorým označujem osobu trpiacu moje nápady v horách a na skalách) je Martin „Many“ Karšňak.
Opäť tá otrocká robota vyniesť bágle pod nástup, ktoré sú teraz obzvlášť ťažké. Okrem obvyklej výbavy berieme so sebou navyše štyri laná, čiže ich máme dokopy šesť. Chvíľkami si pripadáme ako himalájska expedícia.
Pri Popradskom plese stretávame najlepšiu a najkrajšiu brigádničku chaty pod Rysmi Violku, ako si vykračuje s batôžkom plným párkov. Chvíľku ide s nami, ale potom sa odtrhne, lebo sa ponáhľa do práce. Pomaly sa dogúľam k Manymu, ktorý ma čaká pri Žabích plesách. Nájdeme nejaký bivak, v ktorom necháme veci a hor sa na Žabáka.
Česká dvojka nám ukazuje cestu, takže nástup zvládame v pohode. Pri zlaňáku do sedla nás púšťajú pred seba. Zlaňujem prvý, ale robím chybu, že sa púšťam priamo dolu. Ocitnem sa v starých skobách vzdušného štandu, a tak si zavesím slingňu, aby som sa mohol postaviť. Kričím na Manyho, aby sa tlačil smerom do Poľska. Tak sa mu podarí dostať na hrebeň a tam zaštandovať. Potom mi zhodí lano a hneď som pri ňom. Dolného koňa ťahám ja, chcem pochopiť prečo ľudia po ňom chodia poštvornožky. Veď je to celkom solídna „rovina“. Nachádzam zaseknutého frendíka v horizontálnej špáre a hneď pociťujem zadosťučinenie, že mam abalaky. Druhú dĺžku ťahá Many. Zvolil si stienku vľavo od hrebeňa. Keď za ním leziem, zisťujem, že je to trošku ťažšie ako za III+. Ale ide to v pohode, aj keď mám na nohách vibramy. Na hornom koni vnímam viac expozíciu. Na vrchole si podáme ruky a urobíme pár záberov. Po zlanení sa rozhodujeme, že ešte skúsime Haberleinku, aj keď je už pokročilejší čas. Ruksak a boty nechávame pod stenou.

Na dolnom koni

Nástup je označený borhákom. Lezie sa mi dobre a idem tade kade ma to pustí. Ani si nevšimnem, že zle odbočím a keď Many kričí posledné metre lana, hľadám štand. Zbadám ho nejakých desať metrov pod sebou a vôbec sa mi nechce zliezať. Beriem do rúk skoby a kladivo a snažím sa Žabieho koňa prerobiť na Milotskú venušu. Ani jedna nesedí až posledná, aj tá duní ako hrom vo Velickej doline. No nič to! Dva abalaky, jeden čok a rota špeciálne vycvičených anjelov strážnych. Doberám Manyho a hneď sa púšťa do rampy, ktorá vedie na hrebeň. Fúka chladnejší vietor a striedavo nás zahaľujú mraky. Zjapeme po sebe ako trafení. Vôbec sa nepočujeme, iba občas nejaké to slovo. Je mi zima a za chrbtom nám hrmí. Kašlem na to! Many doberá, ale nie dosť rýchlo, trenie lana ho metie. Takže vodcovský uzol a namotať lano cez telo. Robím to každých desať metrov . Zrazu pozerám, že lano vedie priamo hore a nepokračuje rampou. Púšťam sa do toho a šok. Many cvakol starú vraždu, ktorej krúžok bol skôr tenký ako hrubý možno dva milimetre. Idem ďalej. Rýchlo sa rozhodnúť. Chytám expresku vo vražde a dočahujem ďalší chyt. Nie je čas sa hrať. Krásne päťkové lezenie, ale búrka rozhoduje za mňa. Many sa usmieva na hrebeni. Pár slov od srdca o jeho nápade a pár metrov dolez na vrchol. Nechce sa nám čakať, kým bratia Česi zlania, tak ideme cez nich. V momente ako sme pri svojich veciach začína popŕchať. Zostupujeme strmými chodníkmi v sprievode dažďa. Ako náhle sme pri veciach prestáva pršať. Many navrhne nájsť lepší bivak a tak sa presúvame. Som tak unavený, že pri jedení zaspávam.

Bivakova pohodička

Ráno popŕcha a je zatiahnuté. Rozhodneme sa, že si doprajeme oddychový deň, lebo nás včerajší variant piatich ciest s názvom „Zblúdilá lokomotíva“ dosť unavil. Preorganizujeme si veci a presunieme sa do neďalekého bivaku bližšie k vode. Máme dosť času, tak zoberieme matroš a vynesieme si ho k nástupu pod Volovku. Aspoň si prezrieme prístupovú cestu. Pod stenou študujeme sprievodcu. náš plán je vyliezť štyri cesty za deň (Puškášov komín, Štaflovku, Stanislawského a Južné rebro). Preto toľko lán. Máme v úmysle zafixovať Puškášov komín, aby sme rýchlejšie zlaňovali. Máme dobrú taktiku a veríme, že sa to dá zvládnuť. Podvečer vybehneme na chatu pozrieť Violku a na parené buchty. Rezervujeme si noc na chate, aby sme boli bližšie ku Galérke, ktorá je v pláne na posledný deň. Vrátime sa do bivaku.
Nad ránom ma Many informuje, že rys, ktorý pracuje ako špión pre „zelených“ odhalil našu pozíciu. Počasie je všelijaké, nízka oblačnosť a silnejší vietor. Do obeda sa to má roztrhať. Je super ísť pod stenu naľahko. Doporučujem všetkým! Veci nás pekne čakali pod stenou. Povešiam všetko na seba a aj oblečenie čo mám, lebo je dosť chladno. Prvá dĺžka Puškášovho komína je moja. Pre chlad leziem vo vibramách a ťažko prekonávam posledne kroky k štandu. Širšiu špáru povýšim na úzky komín a narvem sa do nej. Druhá dĺžka ku jaskynke je Manyho. Doliezam k nemu vnútrom jaskyne a na štande si obúvam lezky. Traverzujem v smere Stanislawského a po pár metroch vyliezam na rampu, ktorá dosť vykláňa. Stienka nad štandom sa mi nezdala, tak som to riešil takto. Potom som sa vrátil a vybral par istení, aby sa lano tak netrelo. Tak a idem na to! Chrumkavá stienka vedúca do komína ma donútila raz odsadnúť. Bola drsnejšia než som myslel, ale hlavne tým počasím. Pekne som sa vybál, ale stálo to za to. Keď som vstúpil do komína, hneď som vedel, že je dobre. Braňo spomínal, že Puškášov komín a komínová technika sú nemysliteľné. Ale sám som sa presvedčil, že sa rozdeľuje na dva menšie. Traverzujem doľava k lahšiemu, ktorý vedie pod vklinený balvan, pod ktorým je reťaz. Dávam pozor, lebo na dne je dosť voľných šutrov. Hrám sa na kominára a o chvíľu som na štande. Volám na Manyho, aby sa nekašlal a ťažšie miesta liezol akýmkoľvek spôsobom. Je dosť chladno a moc toho na sebe nemáme. Samozrejme so sebou máme ešte dve jednoduché laná na zafixovanie komína, aby sme sa pri našom „rýchlopreleze“ štyroch ciest nezdržiavali so zlaňovaním. Vietor naráža do steny a hmlu ženie hore komínom. Pod vklineným balvanom cítim hlavný ťah, tak jednou rukou istím a druhou chránim to najcennejšie, čo so sebou stále nosím. Dolieza ku mne Many a pýtam sa ho, či môžu byť na obed mrazené vajcia na prírodno. Je to jasné, že nestíhame, takže zlaňujeme. Dole nechávame opäť matroš s tým, že zajtra si dáme Štaflovku. Utekáme do bivaku a dáme večeru. Ešte prehodím s Violkou pár slov o tom čo sme vystrájali a že povedala kamarátom na chate, nech sa o nás dobre postarajú. Prenesieme nejaké veci do bivaku bližšie k chodníku a hor sa na chatu. Tam zisťujeme, že nám Violka vybavila VIP lôžka. Ďakujeme Violka! 🙂

Volia veža – Južné rebro – posledná dĺžka

Ráno skoro vstávame, letíme dať do bivaku nejaké veci a potom hneď na Volovku. Je jasno, ale pripadá nám ešte chladnejšie ako včera. Hneď po pár metroch mi tuhnú prsty a tak sa trošku trápim v nástupe. Hneď ako sa rozmrznú už to ide. Zaráža ma postupový borhák v prvej dĺžke, zvlášť na mieste, kde sa toho dá založiť mnoho. Obdivujeme panorámu a hltáme každý lúč ako smädný vodu na púšti. Many sa púšťa do kľúčového miesta hneď pri prvom štande. Je rozladený a nejde mu to. Robím blbiny, aby sa uvoľnil a po chvíľke ho bravúrne prelieza. Spojil druhu a tretiu dĺžku ako to urobil Mišo s Karolom. Potom štvrtú dĺžku preliezam so samým VAÚ a PARÁDA. Piata pohodová dĺžka v podaní Manyho a par posledných metrov dolezu na vrchol a a plno radosti. Obdivujem hrebeň a skúmam ho. Raz určite musím okúsiť aké to je stráviť niekoľko dní na hrebeni. Hľadáme vrcholovú knižku, ale nikde jej nebolo. Pod vrcholom nachádzame dva nity s repkou a tak zlaňujeme do žľabu v pravo do Južného rebra. Bola by to pekná zostupovka a asi aj najrýchlejšia, keby dobre vyistená. Po 25 metroch nachádzam ďalšie nity. Pod nimi už len po 40 metroch starú skobu s hnilou šlingňou a tak odtiaľ zliezame až k nástupu. Berieme materiál a zbehneme k bivaku pri plesách, kde všetko zbalíme do svíň. Čas súri a tak nahadzujeme divoké tempo. Paštikári pokurujú a vyvaľujú oči ako dvaja blázni s viac ako 30 kilovými sviňami utekajú na vlak. Bolí ma koleno a neverím, že to stihneme, ale na Štrbskom na šťastie zisťujeme, že máme skoro hodinu času. Dáme hambáča a kofolu a hurá domov. Plán síce nevyšiel, ale aspoň máme dôvod sa vrátiť. A aj keď to raz víde, vždy sa dôvod nájde.

Volia Veža – vrcholovka

 

3. kapitola: Prvý krát z pod krošne (31.10.-1.11.)

Posledný októbrový deň a opäť som v Tatrách. So mnou je tu Yeti, jeho bratranec Laci a kamarátka Miška. Vrcholy štítov sú krásne pocukrované a krásu umocňuje inverzia. NA Popradskom plese nachádzame prekvapenie od Viktora Beránka dve krošne naložené koksom. A je jasné, že to tam nenecháme.

Vždy s úsmevom

Celý natešený si vykračujem a spomínam si na Bajové príbehy. V zamyslení na prvý glazúrach predvádzam krasokorčuliarske kreácie. Trojitý odpichnutý „riťberger“ ako z učebnice. Ešte šťastie, že je vedľa chodníka kosodrevina, aspoň pristanem na niečom mäkkom. Lenže zo žinenky sa stáva trampolína a katapultuje ma späť na chodník. Dostanem sa do štartovacej pózy a pokračujem ďalej. Stále sa obraciam a nemôžem sa vynadívať z pohľadu na pilier Satana. Je fascinujúci. V zime to musí byť krásne mixové lezenie.
Som sám, Laciho a Mišku nevidím a Yetiho pozíciu prezrádza vykukujúca krošňa z kosodreviny niekde v diaľke. To nie je možné! Keby som Yetimu naložil 100 kg, nakopne vrtuľu a v tú chvíľu je za horizontom. Aby sa nepovedalo, tak ešte raz hodím kožu a pre pribúdajúci sneh na chodníku nasadzujem mačky. Blížim sa k Žabím plesám, sú krásne zamrznuté. Usmievam sa na Volovku a Žabáka. A teraz to začína! Yeti ma čaká v prvej časti výšvihu zimnej cesty. Od polovice pribúdajú fixy a je to veľmi zaujímavé. Keď sme opäť na chodníku, Yeti znovu vystrelí a ja si sadám čo raz častejšie. Nadarmo, keď človek nie je zvyknutý na tlak hadíc z krošne do ramien. Keď si odľahčím v momente cítim ako mi krv prúdi v tele. Hneď sa mi lepšie aj dýcha. Ako náhle sa postavím a urobím par krokov je to späť. Ešte pár metrov a som na chate. Kamaráti ma čakajú už vo vnútri. Chvíľku posedíme, posilníme sa a hor sa na vrchol. Cestou hore som ako na mesiaci. Nechápem ako ľahko sa mi šlape a že ma už nebolia ramená. Vo Váhe sa mi naskytuje očakávaný pohľad na Galérku! Je to niečo unikátne. Už sa neviem dočkať, keď sa jej dotknem a prežijem úžasné dobrodružstvo v jej objatí. Stúpame ďalej až na vrchol. Prekrásne výhľady, ktoré treba prežiť. Cestou dolu sa fotíme na mojom obľúbenom „podstavci“. Od Váhy letím dolu krížom cez snehové pole k chate. Ako zbožňujem sneh. So snehom to je väčšinou rýchlejšie pri zostupe, pravda pokiaľ sa nenarazí na prašan siahajúci po krk.

Na vrchole Rysov

Po večery na chate prichádza na rad rozprávanie príhod, vtipov alebo len také táranie, ale hlavne preciťujeme tu atmosféru. Mesiac osvetľuje celú dolinku a je to úžasné. Skoro ako cez deň. V podkroví ešte dlho kecáme, až kým zaspíme.
Ráno skoro vstávame. Chceme si pozrieť východ slnka z vrcholu Rysov. Nie je ani moc chladno, tak akurát. Dlho očakávaný prírodný zázrak, ktorý aj keď je častý, je jedinečný. Žiaľ pozícia vychádzajúceho slnka v tomto ročnom období je taká, že žlté guľaté čudo vykukuje spoza Gerlachu. Snažím sa dostať čo najviac doľava, ako sa len dá a odmenou je aspoň pár sekúnd pohľadu na východ slnka, aj keď rýchlo zachádza za masív Gerlachu, aby vyšlo neskôr. Potom zostupujeme späť do chaty na raňajky. Nakoniec rozlúčka so starou chatou pod Rysmi, lebo v budúcom roku začína rekonštrukcia a hajde domov. A aby to nebolo len tak na „sucho“ berieme prázdne sudy dolu. Posledný túžobný pohľad na pilier Satana a s myšlienkou skorého návratu smerujeme na vlak.

Viac fotiek tu:

mato.kino/Tatry_31_1_11_2009

martin.karsnak/VoliaVezaAZabiKon