Ako sme šli do Bavely

Korzika je autonómny francúzsky ostrov, ktorý patrí k najredšie osídleným častiam Európy a najmä jej priemyselný rozvoj je našťastie ešte v plienkach. Preto sa stáva rajom všetkých ľudí hľadajúcich krásnu, civilizáciou málo poznačenú (?), prírodu. A to od bežných plážových opaľovačov a gurmánov nalákaných na miestne špeciality, cez chodiacich turistov a trekerov, cez moto a cykloturistov, cez vyznávačov vody od potápania po kaňoning až po vyznávačov malých a veľkých vertikálnych skál. A určite som aj na niekoho zabudol. Pri mierach okolo 180 krát 60 krát 2,706 km väčšinu hornatého vnútrozemia ostrova pokrýva národný park. A tomto horskom teréne vybudovali prechod po bielo-červenej značke v dĺžke 180 km a nazvali ho GR 20 vyhlasujúc, že je naj v Európe (nepoznajú cestu hrdinov SNP u nás). Mnoho informácii, často aj odlišných, možno nájsť na nete. Vzhľadom na to, že je to v NP, je prespávanie možné iba na vyhradených miestach – chaty a hotely, campy pri nich, miestne salaše. Tu býva k dispozícii ubytovanie v samotnej budove a erárnych stanoch (dvojnásobok ceny bivaku – stanovanie vo vlastnom je bivak a počíta sa iba počet osôb), základná strava (ale napr. chleba – bageta iba k inému jedlu), miestne pivo a víno, a cene býva aj prevažne turecké WC, studená sprcha, vo väčšine prípadov aj plynový varič a samozrejme pitná voda. Na miestach križujúcich cesty sú aj obchodíky so základnými potravinami a niektorými potrebami pre trek. Spôsoby dorozumenia sa s miestnymi sú od samozrejmej francúzštiny (my sme ňou nevládli) a ruko-nožštiny po v nadpolovičnom počte angličtinu. Iné spôsoby sme neskúšali.

Teda kto, s kým, kedy, čo a ako.
Príchod. Vhodné využitie sviatkov nám za desať dni dovolenky poskytlo 18 dní zážitkov. Zostava sa vyvŕbila do troch aut a deväť ľudí. My sme boli štyria v Corole combi – Miška s Maťom, Lenka a ja. Našim cieľom bola severná časť GR 20, ale Lenka dala nakoniec prednosť zdraviu a antibiotikám a tak sme ostali traja, čo som sa dozvedel piatok (28.8.2009) večer, keď sme sa zbierali a šli spať k Miške, aby sme mohli vyraziť sobotu skoro ráno. Mali sme zaplatený trajekt z Livorna o 23:30 do Bastie s príchodom o 8:00. Vyrazili sme skoro, tesne pred ôsmou, za jemného dažďa, ktorý sa v Rakúsku menil na poriadny lejak. Tento nás miestami sprevádzal aj v Taliansku. Cesta ubiehala podľa plánu, no pred Udine sme sa dostali do veľkej zápchy (neskôr sme sa dozvedeli, že tam bola búračka), čo sme nevydržali s nervami a ušli z diaľnice. Lenže podobne rozmýšľali aj iní, a tak to vyzeralo na lokálnych cestách tiež nie veľmi nádejne. Po asi dvoch hodinách, sme sa vrátili na diaľnicu a zápchu nechali za sebou. Postupne som začínal veriť, že to stihneme a stalo sa. O desiatej sme už blúdili po prístave hľadajúc správny dvor pre zhromaždenie obsahu nášho trajektu. Stretli sme aj naše druhé auto a vymenili si skúsenosti z cesty a nešoféri aj im povolené tekutiny na lepšie trávenie a náladu. Ohromný trajekt stál pred nami, ale nebol to nakoniec ten pravý. Miestny organizátor nám všetkým vozidlám prikázal zapnúť výstražne blikačky a jeden za druhým sme si urobili asi desať minútový presun spojený s polnočnou obhliadkou celého prístavu zo všetkých strán k inému trajektu. Tento nás už pohltil a my sme si šli so spacími potrebami hľadať miesto na ležanie na palube. Po pár pokusoch a použití vhodných tekutín sme našli niečo, čo vyhovovalo skoro všetkým. Vlny boli malé a tak som prechrápal do rána. Myslím to doslova, ale moji spoluvedľaležiaci mi to odtolerovali, a nielen teraz, ale vždy, keď som podobne prejavoval že ešte žijem.

Deň 0. Zobudil som sa podľa svojho zvyku skoro ráno a neveril som Evke, že sme pred Bastiou.

Obr1 – Bastia

Smer našej plavby mi to nedovolil. Potom sme však problém odhalili. Trajekt si to pomaly križoval hore-dole pred prístavom a čakal až bude môcť pristáť. Preto tá dlhá doba plavby. Aj pomocou techniky GPS sme našli camp Cisco, kde si už užívala radosti dovolenky trojica z tretieho auta. To by sme neboli horolezci (aj keď poniektorí mali iba nedokončený základný kurz), keby sa všetky plány opäť aspoň trochu nepreorganizovali. Výsledok: naša Lenka sa natlačila do auta k Evke a Martinovi s tým, že o naše auto sa máme postarať sami. Teda sa niekto z nás bude musieť vrátiť poň do miesta štartu Calenzany. O jedenástej opúšťame šesticu, ktorá sa chystá najmä miestne kaňony vymetať. V Bastii získavame info o campoch na ostrove, miestnom vláčiku, kupujeme spiatočný trajekt, pozrieme miestny blší trh na námestí Sv. Mikuláša, a to všetko v páľave poludňajšieho slnka. No na viditeľnej časti hôr sa váľali zle vyzerajúce mraky. Cestu do Calvi som z polovice predriemal a následne som pristal na ponuku na morské kúpanie pred zacampovaním v mieste štartu. Na pláži bol silný vietor, čo malo za následok, že som si po rokoch užíval more s občas vyše metrovými vlnami. Že mi šaty skoro zafúkal pieskom už na užívanie nebolo. Na nájdenie campu v Calenzane nám nepomohol ani plánik pred kostolom. Ale aspoň sme si prezreli dedinku a miesto štartu značky GR. Zabrala až rada obsluhy miestneho lokálu. Po ubytovaní a vyriešení dlhodobého parkovania (vedľa campu na lúke, autá vôbec nesmeli doň) sme sa rozhodli pre večeru mimo vlastných zásob. Cestoviny s darmi mora boli plné paradajok, čo ma riadne znechutilo a stal som sa obozretný voči miestnej kuchyni. No víno vyzeralo nádejnejšie. Chceme ísť skoro spať, lebo chceme skoro ráno dobaliť predbalené svine a hurá vpred, podľa starého známeho hesla: Cesta nazad nemožná, napred sa ísť musí. Maťo nám to naplánoval, my sme mu to odsúhlasili, deväť etáp z GR 20, teda tzv. severnú časť s celodenným odskokom na Monte Cinto, najvyšší to bod Korziky. Šesť južných je zatiaľ vo hviezdach. Ak budeme dobrí, tak aj skúsime dve za deň. Z netu sme mali tabuľku s dĺžkami etáp a prevýšením smerom hore aj dole, ako aj za čo to zvládnu priemerní … . Iba na upresnenie som zbalený do 50-tky a spacák, sandálky a jednu fľašu (návod odporúčal tri litre na deň, čo som aj vždy ráno mal a väčšinu po ceste vždy vypil) s vodou mám ešte vonku. Na spanie som si zvolil k spacáku iba alumatku a žďárak (manželia majú stan). Som pripravený aj na vertikálne padajúcu vodu a chlad. Rezerva v oblečení je naj v ponožkách – 4 páry. Predpokladám, že s jedlom vydržím celý čas bez nákupu. Na varenie mám iba vietnamské, resp. tesco trojminútové glutamanové pomsty. Okrem toho plno tyčiek, pár klobás, salámu, trochu syra a chlieb z domu, o ktorom dúfam, že nesplesnivie skôr ako ho stihnem použiť. Ako prvú pomoc mám pol litra tatranského čaju (52%). Ďalšie nutné a najmä hmotné veci si už každý ľahko domyslí.

Deň 1. – naberanie výšky.
Refuge d’Ortu di u Piobbu. Vstávame o siedmej a už o pol deviatej ideme ako hovorí filmový klasik: “Na konééé! Nemáme. Tak ideme peši.“ Postupne sa s rastúcou výškou mení nielen krajina, ale aj moje predstavy vytvorené o nej na základe všeľudového rozprávania. Miesto korkových dubov, fig a jedlých gaštanov vidno skôr obhorené pínie a aj tie skoro ostávajú pod nami. Zoznamujeme sa aj s počasím. Obedné oblaky veľa neznamenajú, ale vo mne vzbudili dojem, že ideme na kopec po špirále a nechápal som ako sme sa z neho bez križovania cesty dostali na bočný hrebeň. Cesta sa stále vertikálne vlní, skoro ako podľa Lenina:“Dva kroky hore, tri dole.“ Napriek Leninovi ale stále stúpame. Predbehnem, keď poviem, že hodnoty z netu a Maťových hodiniek sa tým pádom výrazne líšili. Prehľad bude na konci v tabuľke. Sviňa na chrbte tlačí, ale opačným smerom než potrebujem. Keď uvidíme chatu, je celkom blízo, len cesta k nej je v tvare veľkého U. Okolo nej sa pasú kone a vidíme aj veľa stanov. Zavediem zvyk, že po príchode si dáme prvú pomoc. Maťo nakoniec nájde vhodný flek medzi stanmi a dôkazmi dobrého trávenia koňov. Nocľah v campe je za päť. Neskôr sme zistili, že je to všade štandardná cena v campoch pod správou NP, výrazne sa líšiaca od ceny na nete. Žeby kríza? Varíme a jeme v miestnej prírodnej kuchynke. Ja som si našiel flek medzi našim stanom a stanom sympatickej francúzsky idúcej sólo, ktorú sme nazvali Šípovou Rúženkou. Mala ma ráno budiť tak, ako ju v rozprávke, len o tom nevedela. Zaľahli sme už o ôsmej, ale rosa padla ešte skôr a tak som mal riadne vlhký spacák.

Deň 2. – zatiaľ je to dobré (citát z ftipu o tom, čo hovorí padajúci z mrakodrapu pri 46. poschodí).
Refuge de Carrozzu. Ráno ma budia kone bežiace tesne okolo nás. Potom vstáva aj Rúženka aby vyrazila čo najskôr. Aj moja angličtina mi stačí aby som z nej dostal, že máme spoločnú cestu a ako sme sa neskôr v cieli dozvedeli rôzny štýl a rýchlosť presúvania. My si zopakujeme včerajšie časy z rána. Asi som nemal študovať stručný popis etapy, lebo ma to miatlo. Asi je lepšie vôbec nevedieť kde si a plne sa sústrediť po čom kráčaš. Stále sme chodili hore-dole obchádzajúc bezpočet bočných hrebeňov. Často chodíme po naklonených platniach, na ktorých naše topánky dobre držia.

Obr2 – Platne v druhej etape

Keby som tak ešte veril aj nohám. Večerné cestoviny si prilepšujeme sedmičkou miestneho sudového vína a navyše sme Mišku naučili piť ho priamo z  fľaše. Nakoniec som si našiel aj miesto skoro pod stromami a čuduj sa svete rosa nakoniec ani neprišla. Priznám sa, že zákonitosti jej vzniku na Korzike som neobjavil. Opäť sa vyskytla až a iba na poslednom salaši.

Deň 3. – zostupová etapa.
Refuge d’Asco Stagnu. Vstávanie a odchod podľa našej normy. Sme síce na dovolenke, rovnako ako Rúženka, ale jej spôsoby nie sú pre nás. Aj trasa je v norme. Najprv po vertikálnej stúpajúcej sinusoide do posledného sedla, odkiaľ tvrdo a dlho dole. Nechávame Maťa ísť dopredu a my ideme šetriac kolená. Na tigrikov to skončilo 1:1, ale našťastie aj u Mišky bez následkov. Obdivujem krásne okolie, ktoré vzhľadom na mierku našej mapy ostalo pre nás bezmenné. Iba si tipujeme, kde pred nami by mohlo byť Monte Cinto – náš zajtrajší cieľ. Pred nami je “civilizácia“, teda parkovisko, chata a hotel, kam sa dá dostať autom. Ešte netušíme ako dopadne náš pokus o dohovor o spoločný výstup ešte z campu Cisco. Signál totiž bol iba hore a na chatách nie. Dohovor dopadol, keď pri mojom pokuse zistiť či aspoň tu v civilizácii majú nejakú pohľadnicu, mali, na mňa na parkovisku niekto kričí. Lenka s Peťom sa práve vracali z Cinta. Cuco vraj niekde hľadá zdroj piva po vlastnej túre, a naša Lenka s Evkou a Martinom sú ešte vracajúci sa z vrcholu. Stretnutie sme zapili najprv z vlastných zdrojov a potom miestnym gaštanovým pivom Pietra. Bolo celkom pitné (na rozdiel od neskôr skúšaného „mačiového“) a malo šesť percent alkoholu. Keď si človek v týchto krajoch objedná pivo dostane štvrť litra, čo je pre nás nielen málo, ale aj nepochopiteľné. Veď podľa základného pivného zákona je polliter piva už nedeliteľný. Boli sme radi, že sa vidíme a sme zdraví, len nám bolo trochu smutno, že sme nešli na vrchol spolu. Nuž ale nemáme právo plánovať im program. Sú na dovolenke. Po rozlúčení zapíjame pivo fľašou vína a koštujeme miestnu údeninu. Oboje nám chutí. Ideme spať v normovanom čase.

Deň 4. – rest day.
Monte Cinto. Maťo povedal, že to bude odpočinkový deň bez ťažkých svíň. Beriem iba tri litre vody a pár tyčiek. Tiež niečo proti chladu a dažďu. Ruženka pokračuje a my sa jej vyhrážame, že ju skúsime spojením etáp dohnať. Teda optimizmus sme tiež ešte vláčili so sebou. Vyrážame už o 7:20 aby sme sa vyhli páľave, čo na nás čakala a aj sa dočkala. Obvyklý rozbitý terén striedajú staré známe položené platne. Maťo nás skúša zrýchliť, ale my sa nedáme. Je predsa rest day. Pod hrebeňom sú ešte zvyšky snehu a na hrebeni obvyklý hore-dolný tanec po suti a skalách. Je tam pomerne veľká premávka, lebo prístup je možný aj z opačnej strany. Aj tak sme o jednej na vrchole obsadenom zviazaným dreveným krížom, pár turistami a všadeprítomnými čavkami.

Obr3 – Vrcholovka

Foto, občerstvenie, chvíľa ozajstného restu a ide sa dole.

Obr4 – Pohľad späť – dole spíme, z hrebeňa sme včera schádzali

Na tigríkov som vyhral 3:1 a modrinu na sedacej časti som mohol ukazovať ešte aj pri mori. Aj s Maťovým kúpaním sme to stihli celé za desať hodín. Rovnako sme boli proti každému prípadnému rest dňu. 1720m hore, a aj dole nám pripadalo skôr ako t-rest. Ale aj tak sme deň ukončili spokojní. Stálo to za tú námahu. Čo však bude zajtra a potom? Moje pravé koleno vyslalo na zostupe prvé vážne varovanie. Po prvej pomoci, sme dali normálnu (veľkosťou) plechovku gaštanového a po jedle aj fľašu červeného Durizo (názov sme hneď poslovenčili Do r…), čo nám včera zanechala naša vodomilná časť. Za odmenu som si prikúpil celý kus čerstvého chleba a miestnu klobásu. Moje ideálne miesto pod stromami mi obsadili a tak som išiel vedľa manželského stanu, veď rosa nebola, ale mrakov na mraky.

Deň 5. – reťaze a rebrík.
Bergeries de Ballone. Ráno je pol oblohy zatiahnutej škaredými čiernymi oblakmi, najmä v smere kam máme ísť. Napriek tomu sa skoro všetci ponáhľajú práve týmto smerom, veď tam ide značka. Mraky sú tesne nad nami a ja si dám radšej spacák do báglu a vonku nechám alumatku a pončo proti dažďu. Už to ide, štyri dni som predsa odjedol. Podľa popisu nás čaká ťažká etapa. Nič to – včera bol rest day. V ústrety oblakom vyrážame už pred ôsmou. Lepšíme sa? Cítim však koleno. Pomocou prestávok sa predbiehame s trojicou anglánov vo veku medzi Maťom a mnou. V prvom sedle nás čaká prekvapeníčko v podobe zliezania strmých dvojkových platní, miestami oreťazovaných a plných voľných štrkov.

Obr5 – Ťažký zostup v štvrtej etape. Vieme kade to ide hore.

Je jasné, že je tam dopravná zápcha a tak chvíľu čakáme. Vidíme aj kade pôjdeme hore. Podobný terén. Angláni nás opäť dobiehajú a predbehujú sa na zostup. Jeden z nich má však problém s expozíciou a tak ich s Miškou predbiehame a Maťo ostáva pomáhať pri zostupe. Začal som síce na reťaziach, ale rýchlo zisťujem, že bez nich je to lepšie. Predbiehame aj talianov, ktorí sa v dolnej časti zapráskali do rozbitého terénu. V o chlp ťažšej, ale pevnej skale, po značke, sme s Miškou podstatne rýchlejší. Dole čakáme na Maťa doprevádzajúceho anglána a počúvame krátky, ale oslavný spev talianov. Už si nespomeniem na aj mne známu taliansku klasiku, ktorou oslávili prežitie. Ešte kus klesania a potom hore.

Obr6 – Pohľad do údolia pri ceste hore.

Reťaze začínajú. Aj rebrík sa vyskytol, len sme si zafilozofovali či udrží. Udržal. Miestami používam aj reťaze. Potom už pre zmenu známy rozbitý a prašný chodník. Obzerám sa späť odkiaľ sme došli. Hrozná krása. Skala nadobúda ako vždy neskutočné, originálne a nenapodobniteľné tvary. Neviem si predstaviť, že by u nás v takom teréne urobili turistickú značku. Som rád, že Korzičania majú iné predstavy. Zostup. Koleno drží. Možnosť spania na Tighjettu zavrhneme v prospech ešte hodiny zostupu a predstavy lepšieho campu. Z neho sa vykľuje po mojom salaš a ozaj lepšie možnosti na spanie – a za tri. Potom už naša klasika. Rýchlo sme si zabehali etapový rytmus činností. Prvá pomoc, postaviť spálne, pivo, cestoviny a fľašu vína Maťovi (nám) tentokrát zaplatil zachránený anglán. Moc dobré ružové, ale aj cena bola dobrá. Tiež sme zistili, že angláni majú dobrého knižného sprievodcu a ochotne nám ho požičali. Teraz, aj neskôr.

Deň 6. – zmena plánu.
Col de Vergio. Podľa našich plánov nás dnes čakali iba štyri hodiny a potom zajtra najviac – osem. Z požičaného guida sme však vyčítali, že dve zajtrajšie hodiny sa dajú pridať k dnešným, čo je lepšie pre oba dni a aj pre nás. Aj angláni to tak mali naplánované. Vyrážame opäť v obvyklom čase po ôsmej a v pohodovom teréne stíhame prvú štvorhodinovú časť. Na chate Refuge de Ciottulu di i Mori, pôvodnom našom cieli, vládne čeština. Stretávame tam za autobus Kudrnovho zájazdu. Ich cieľ je krásny kopec nad chatou systémom naľahko od parkoviska hore dole. S podšefom, nazvali sme ho podľa klobúku Rumcajz, sme si trochu pokecali. Pokračujeme dole po širokom hrebeni s postupným približovaním sa k potoku v údolí. Ja už idem posilnený elasťákom na pravom kolene. Potok vytváral množstvo tôní v ktorých sme nachádzali svojich predchodcov. Odolali sme spoločnému kúpaniu a našli sme si v spodnej časti vlastnú, aj s možnosťou plávania.

Obr7 – Bazén s pánskym obsadením.

Najprv páni a potom dámy sme šli do spoďárov a do podľa hodiniek 16 stupňového pôžitku. Čistota je celkom dobrá vec, aj keď na horách nemá dlhú životnosť. Cesta do sedla sa mi zdala nekonečná. Ako vždy kúsok hore a potom kúsok dole a to sme opakovali ako matka múdrosti. To však nepochopila moja ľavá spodná a začala hlásiť lokálny problém v svale nad kolenom. Camp pri hoteli vyzeral moc civilizovane. Bol dostupný autom. Boli tam aj karavany. Bol za šesť, ale boli tam miestne stoly a stoličky. V obchode kupujem chleba – ešte teplý a miestny druh syra – jediný druh tvrdého čo mali. Pokus o teplú večeru z vlastného pokazil zanesený benziňák, ale mne to nevadilo. Čerstvý chleba, syr a zvyšok domácej klobásy boli super. Potom sa šlo na veľké točené pivo. Na oplátku sme pozvali my anglánov. Miška s Maťom sa rozhodli pre miestnu ponuku denného menu a boli celkom spokojní. Ja, ako všetci vedia, si na teplú stravu nepotrpím. Nakoniec som podľahol Miške a zjedol polovicu jej druhého chodu. Pomôcť jej s pollitrom vína mi až také problémy nerobilo. Na noc som si vyčistil od šišiek flek pod borovicou. Dosť ťažko som zaspával keď ma zobudilo čosi studené na líci. Príčinu som nezistil a zaspal znovu. Teraz ma však zobudilo čosi studené na plešine. Prudko som sa ohnal poza hlavu, čosi som trafil, niečo ma škrablo po hlave, pozerám hore a na boky – nič, otočil som sa na brucho, hľadel som do svietiacich očí líšky tak dva metre odo mňa. V splne mesiaca cerila zuby a nemala sa k odchodu. Vybral som sandálku spod alumatky a keď sa začala približovať, chcel som ju ovaliť. Odskočila a skúšala to znova. Opäť a opäť som netrafil. Skryla sa za strom, tak meter a pol odo mňa a keď vystrčila hlavu skúšal som ju trafiť šiškami. Nezaberalo to na ňu, vyšla spoza stromu a skúšala sa dostať ku mne. Prišli na radu kamene. Myslím si že jeden zabral. Odbehla oblúkom k Nemcovi čo spal ako ja pod širákom tak sedem metrov vedľa. Poznali sme ho od druhej etapy, keď sme ho našli ako si lepí odpadnutú podrážku. Sólista v nemeckom podaní, ale fajn človek. Večer nám potom rozprával ako mu chcela z batohu ukradnúť syr a len ťažko ju odohnal. Ja som mal však spánok u protinožcov. Tak som okontroloval naše svine pod stromom, boli neporušené, a vzal si spacie veci a šiel k sociálnym zariadeniam kde boli klasické doskové stoly spojene z lavičkami – typ používaný aj u nás – a urobil som si z jedného posteľ. Stále som mal pred sebou tie svietiace oči, civilizáciou poznačenej hrdzavej potvory, čo mi lízala hlavu. Spánok o ničom a hlava plná teórii o možných následkoch škrabanca. Skoro ráno sa vraciam k stanu a keď sa jeho osadníci zobudia rozprávam im svoj nočný príbeh. Dezinfikujú mi hlavu. Spomíname aj na Cucov, o prekúsanom bágli s stratenej sandálke, s ktorým nás bavil pod Cintom. Moja líška však bola bosá.

Deň 7. – dlhá cesta.
Refuge de Manganu. Čaká nás 17 km vraj pohodového chodníka. Hore grúňom používam ľavý elasták a dole si pridávam aj pravý.

Obr8 – Čo dokáže vietor.

Ale inak sa ide v pohode, ak odrátame prestávky, tak náš čistý čas je podľa priemeru z tabuľky. Zhruba túto úroveň si držíme počas celej GR. Zostupujeme peknou dolinou, v ktorej je parádne jazero Lac de Nino a plno koní pasúcich sa okolo. Jeden vyžierač skoro strčil hlavu do ruksaku dvojice sediacej vedľa. Čavky, líšky, žeby aj kone už chceli miesto svojho normálu žiť z turizmu. Prvý raz si plne uvedomujem, že táto krajina je silno poznačená miestnou, na poľnohospodárstve založenou, civilizáciou – pasenie všetkého možného nad rámec možnosti prírody. Zhrniem to do výroku: Erózia je sviňa. Spomeňte si čo som písal na začiatku, keď som sa pokúsil Korziku predstaviť. V poslednej viditeľnej diaľke ma upúta holý od zelene kopec. Šliapeme chodník. Míňame salaš a pred nami by mohla byť nádherná zelená planina. Miesto toho je jej polovica spasená na hlinu so suchými trsmi. Miestami sú už hlboké jarky vymleté vodou. V zelenšej časti vidno kone a kravy. Miesto krásneho okolia pozeráme pod nohy, lebo hustota trusu je viac ako neskutočná.

Obr9 – Len do toho nestúpiť.

A toto je národný park! V campe sa opäť stretávame s kudrnovcami. Zvyšok pôjdu s nami, s tým, že si odskočia aj na blízke vrcholy. Nadviažeme kontakt aj s Adelkou, ktorá má kamaráta, čo s ňom moc nekomunikuje. Spím na podobnom stole ako minule a pod pončom. V noci je ku podivu zima a silný vietor.

Deň 8. – preteky o miesto.
Refuge de Pietra Piana. Včera sme si opatrne zisťovali kedy vyrážajú kudrnovci. Nevieme koľko bude dobrých miest v cieli a tak vyrážame (o 7:50) pred nimi a aj naším normočasom. Ideme síce na juh, ale prvý raz je aj ráno riadna kosa. Pohodová cesta cez zopár sediel a okolo včera spomínaného mŕtveho kopca. Neviem prečo je z tejto strany bez zelene. Moje dolné si už zvykli ísť hore bez a pri záverečnom zostupe s obväzmi. Príroda je úžasná. More vidno na oboch stranách. Aj Korzika je malá, nielen svet. Škoda len oparu čo sa stále vytvára vďaka teplote. Škodí nielen v reále, ale aj na foto. Na tieto pohľady je asi ideálna iná ročná doba. V campe sme skôr, aj flek máme dosť dobrý. Náš etapový rytmus po príchode sa zmenila nutnosť. Prvá pomoc došla. Ale k vínu sme si dali na môj popud syr. Maťo doniesol tvrdý, na povrchu plesnivý – iné tam skoro ani nepoznajú. Nevedeli sme sa rozhodnúť či je jedlá – tá pleseň. Skúsili sme. Potom sme zistili, že voda v kuchynke, kde sme si z nej varili polievku nie je pitná, tá bola inde. Zajtrajšie mierne zažívacie problémy u Mišky a Maťa sme potom nevedeli na koho zvaliť.

Deň 9. – vyberáme si ťažší variant.
Refuge de l´Onda. Máme na výber. Dlhšia cesta údolím a lesom, alebo kratšia, technicky ťažšia, po hrebeni. V duchu som za druhý variant, lepší je pohľad zhora ako spod stromov. Moja túžba bola splnená. To sme však netušili, čo nás na hrebeni čaká. Vietor ktorého sila miestami hraničila s našou, relatívne veľmi znižoval teplotu. Najviac problémov robil Miške. Úplne nám pokazil dojmy z inak peknej časti. Keď sme navyše našli jeden z lokálnych vrcholov viac ako preplnený od bobkov od neznámeho nám druhu bylinožravca, možno tam mali parlament, už sme pokojne po nich chodili. Zostup na salaš bol opäť riadne rozbitý. Neviem či to množstvo hlbokých chodníkov už urobili turisti, alebo im aj pomohli zvieratá zo salaša, lebo: Erózia je divá sviňa. Salaš bol tak trochu symbolický riešený.

Obr10 – Posledný camp – salaš.

Zvieratá sa pásli voľne a miesto pre campovanie ľudí bolo ohradené plotom. Bolo tu síce závetrie, ale žiaden chládok od stromov a teda neskutočný hic. Jediné riešenie bolo ísť na gaštanové pivo pod strechu salaša, tam zas fučalo a bolo chladno. Prežil som, a nielen ja. O ôsmej zaliezam do spacáku, Adélka prišla na pár slov, ešte sa sľúbil prísť aj Rumcajz, ale ja som tentokrát stvrdol takmer okamžite. Žeby som už toho začínal mať dosť? Teda už sme nepokračovali v debate, že mu je ľúto rozdelenia, lebo Tatry už nie sú československé. Moje tvrdenie, že také nikdy neboli bral v pohode, tak ako ja jeho.

Deň 10. – finále.
Vizzavona. Už iba raz hore a potom dlho dole. Už včera sme sa definitívne dohodli, že do Calvi ideme vlakom všetci. Teda ho musíme stihnúť. Všetko nám hovorí, že pri našom doterajšom tempe máme aspoň hodinu rezervy. V sedle sme v norme a stretávame sa tam s kudrnovcami, s ktorými sme sa už dole rozlúčili. Posielame SMS Evičke k narodeninám a zostupujeme na rozlúčku hladkými položenými platňami. Na koniec si dala elasťák aj Miška.

Obr11 – Už iba 1000m výškových dole.

Na zostupe vidíme aj miestnych poľovníkov. Tvária sa neprístupne a ani na pozdrav nereagujú. Okrem výraznej farebnej čiapky ich sprevádza aj pes so zvoncom. Na čo poľujú sme nezistili. Tipujeme, že na svine domáce, ktoré vyhnali pásť sa do lesov. Na ne ma všetci upozorňovali, ale my sme ich doteraz nestretli. Spodná časť údolia, nazývaná Cascades des Anglais, je plná ľudí. Stála by za celodenné prezretie spojené s kúpaním. Tu nás dobehli kudrnovci čo nešli na vrchol, ale dali prednosť vode. My však nemáme čas. Je 15:00 a sme v cieli.

Obr12 – V cieli.

Stanicu sme našli v pohode. Ako sme si už zvykli je všetko v miestnom jazyku, aj jazyk predavačky lístkov. Nakoniec sa nám podarilo lístky kúpiť a aj pochopiť, že časť trate rekonštruujú a teda začneme autobusom. Miesto staničnej reštaurácie sme dali prednosť podniku so symbolickým názvom GR 20, kde sme v okne na poschodí videli plný parapet topánok. Miška si dala omeletu so syrom, Maťo nejakú bagetu a môj dlhodobý sen: dať si v cieli poriadneho panáka bol najťažší. Ujo pochopil čo chceme až na slovo grapa. Ponúkol nám maxis, nevedel som čo to je, ale súhlasil som. Dali si aj manželia. Vykľul sa z toho myrtový likér a frťan. Ale bodol. Tak som si poručil ešte jedného, aj s omeletou. Ujo doniesol fľašu a nalial nám všetkým – na jeho účet. Potešilo. Aj do autobusu sme sa vošli, len Maťo už musel stáť. Keďže život je zmena, rozhodli sme s Miškou vystúpiť z autobusu už v Corte (chceli sme tam ísť zajtra) a Maťo šiel po auto sám, ťažko vysvetľujúc sprievodcovi vo vlaku prečo ma lístok pre troch. A tak sme si s Miškou pridali čerešničku na tortu GR 20 – štyri km do campu po asfalte. Ja som si pridal k tomu ešte aj šľahačku – Maťov batoh. Postavili sme stan a teoretizovali či Maťo auto vôbec nájde, či moje sušiace sa v ňom slipy odradili ľudí so zlými úmyslami, či vyschli alebo zamorili vnútro, či bude mať pôvodný obsah, koľko to bude Maťovi trvať, ako nás nájde bez GPS súradníc, atď. Všetko bolo v pohode. A doviezol aj dvanásťstupňových plechových zlatých ftákov! To by sa mi spalo, keby sme neboli pri ceste.

Deň 11. a ideme dovolenkovať.
Teplá sprcha je teplá sprcha a normálne pivo je normálne pivo aj na raňajky. Bývalému hlavnému mestu, je pekné, venujeme zo tri hodiny a naposledy sa stretávame s anglánmi. V obchodíku s miestnymi špecialitami kupujem miestnu pálenku. Je to 45° a pravdepodobne z hrozna. Nálepka písala iba o výrobcovi z Calenzany. Ale celkom dobre písala a nahrádzala prvú pomoc. Potom si to základe SMS komunikácie namierime do Solenzara, kde sme sa mali stretnúť s už spomínaným zvyškom. Sme tam prví aj keď sme sa po ceste kúpali v mori, nájdeme camp, pošleme súradnice, čakáme. Dve možnosti zadávania súradníc však spôsobia, že sme objavení skôr náhodne, než na základe techniky. Nevadí, sme spolu. Dohadujeme a meníme plány pri pive a víne.

Deň 12. – lezenie.
Bavela. Ideme liezť. Teda ja s Maťom. Miška si tam naplánovala turistiku – to údolie je super aj pre tento druh pohybu. Cuco s našou Lenkou majú prísť za nami. Zvyšok si našiel vhodný kaňon, tiež v tomto údolí. Tiež dobrá voľba. Po typickej úzkej a kľukatej ceste sa o jedenástej dostávame do sedla. Miška si ide po svojom a my hľadáme vhodný prístup k skalám ktoré vidíme. Stretáme pár ľudí a na ich konci sa na nás usmieva Rúženka. Maťova angličtina pomôže zistiť ako absolvovala zvyšok GR. Máme informáciu a aj inšpiráciu na dokončenie GR. My ideme liezť a ona do definitívneho cieľa. S trochou pomoci už lezúcej dvojice nájdeme čo chceme. Časť La Tarella, kde sú cesty od štyri do päť. Postupne ich obaja natiahneme všetky.

Obr13 – Tu sme liezli v Bavele.

Preložili sme to dvoma neodistenými, kde sme si dali lano zhora. Spolu sedem. Medzi tým sa k nám pridali Cuco s Lenkou. Na skoro nováčika ukázala Lenka veľký kus prirodzenej pohybovej kultúry po skale a to aj na prvom konci lana. Málo času. Škoda. Čo povedať k lezeniu. Žula neskutočných tvarov, výborne držiaca na trenie, istenia nahusto, klasifikácia mierna, proste oblasť ktorá stojí za hriech, ak to možno povedať za tak krátky čas a skúsenosť iba z jedného sektoru. Cestou späť konečne vidím „typickú“ Korziku podľa ľudového rozprávania. Polodivé svine sa pasú v lese pri ceste. Pre zmenu spíme druhú noc v tom istom campe ale predtým ešte absolvujeme večerné bahnenie si vo vlnách.

Deň 13. – kultúra.
Bonifacio. Pekné historické mestečko na samom juhu ostrova. Lenka nám robí sprievodkyňu, lebo ona ho už videla s druhou partiou. Vidíme ako sa pre zmenu vie more pohrať s tvarmi, bieleho, podľa nás pieskovca. Niektoré jeho stavby sú podľa mňa nepoistiteľné a možno len tipovať, kedy vyhrá zub času nad útesom na ktorom stoja. Večer sa presúvane do oblasti inej skalnej fantázie – žulová Rocapina má camp skoro pri mori a miestne osy nás neskutočne obťažujú pri varení. Jeme radšej v aute. Dáme si ružový večer – trojflaškový.

Deň 14. – pláž a búrka.
Ráno sme skoro prví na pláži s bielym pieskom až múkovo drobným. Dáme raňajky, trochu času na vytrávenie a skúsime s Maťom podvodné pomôcky čo som si požičal od svojich deti. Do Jankinych okuliarov mi však riadne tečie, ale okrem troch – štyroch druhov rýb toho na pozeranie nie je veľa. Keď dostanem synátorove, je to lepšie a tak sa ponorím k umelohmotnému poháru na dne. Nesúc ho nahor sa mi pohne v ruke a ja vidím na jeho dne malú chobotničku. Idem ju ukázať našim dievkám, ktoré sa medzi tým schovali pod striešku miestnej búdy – prší – je búrka. Potvora, prestalo sa jej páčiť v pohári a tak som ju doniesol na plutve. Celá od piesku nevyzerala na pekáč. Asi som neuspel, lebo ma poslali s ňou späť do vody, čo som aj mal v pláne. Potvora, potom vo vode sa nechcela plutvy pustiť, ale nakoniec ladne odplávala. Obhliadka miestnych skál sa už neuskutočnila.

Obr14 – Rocapina.

Ťaháme na sever. Pozreli sme ešte jedno historické mestečko, Sarte s jeho úzkymi kľukatými uličkami, a potom sme nabrali smer Vizzavona. Pokus nájsť zabudnutú Miškinu čiapku v reštaurácii sa nepodaril, ale dali sme si aspoň omeletu. Potom ťaháme na Bastiu do už známeho campu Cisco. Kúsok po ôsmej sme už tam kde sme začínali.

Deň 15. – nákupy.
Ráno ešte stíhame napriek našej pomalosti záverečný veľký nákup miestnych špecialít (biele, ružové, červené, …), aby nám verili, že sme tam naozaj boli. Potom už iba trajekt.

Obr15 – Plavba domov pred pokusom o búrku.

Búrka nás netrafila. Zato my však do Pisy na kontrolu veže. Ťažšie sme už triafali späť na diaľnicu. Miška s Maťom to potom na striedačku triafali medzi krajnice a trafili v noci až domov. Doma som potom trafil na gauč, potom do sprchy a na váhu – mínus 5 kg som cítil.

Záverečná neplatená reklama. Korzika sa oplatí, nech už ste akokoľvek športovo zameraní. Ja som ju objavil na treku. Každý si nájde svoje objavy. Aj horolezec.

V nasledujúcej tabuľke sú niektoré údaje na predstavu o trase. Údaje v zátvorke o prevýšení a trvaní sú z netu rovnako, ako dĺžka etáp. V etapách, kde sme šli podľa anglického variantu sú iba naše údaje.

End pointSea levelAscentDescentDurrationLong – km

Calenzzana – štart	275
Refuge d’Ortu di u Piobbu	1520	1500 (1295)	235 (50)	7:19:00 (6:30)	10
Refuge de Carrozzu	1270	840 (667)	1110 (917)	7:49:00 (7:00)	8
Refuge d’Asco Stagnu	1422	835 (790)	685 (638)	6:06:00 (6:10)	6
Refuge d’Asco Stagnu – Monte Cinto	1422	1720	1715	10:00	?
Bergeries de Ballone	1440	1140	1130	8:30	8
Col de Vergio	1477	850	870	8:26	13
Refuge de Manganu	1601	670	480	6:20	17
Refuge de Pietra Piana	1842	1025 (830)	785 (589)	7:00:00 (6:30)	10
Refuge de l’Onda	1430	635 (490)	1095 (902)	5:24:00 (4:50)	10
Vizzavona – cieľ	920	790 (711)	1265 (1221)	7:00:00 (6:05)	10
Suma:		10005	9370		92