KOKOSOBRANIE 2009

Ťažko povedať niečo konkrétnejšie k tohtoročným prognózam k podmienkam na trase (a počul som, že už ani Iľko nie je čo býval). Tí, čo po dlhom pôste zažili minuloročný sneh po kolená vedia, že náhody vskutku prajú pripraveným, motivovaným a tak trochu zdravo nekompletným. Membrány nesklamú a pitný režim, ako doteraz bez výnimky zakaždým, príjemne prekvapí, podrží.

Nočné Wellness centrum Malé Karpaty je tu pre vás.

BUĎ JE TO OSUD… ALEBO O PLOT.

Oznam pre dezertérov:
Klub znovu vydáva povolávací rozkaz pre Miša za účelom presného zmerania kilometráže i profilu trasy tým oným s GPS, čo vyzerá ako náramkový nosič detekčných trubičiek na indikáciu štyroch typov otravných látok (Maro ako chemik – odmorovač v zálohe zodpovie prípadné otázky).

Mapa trasy.

Vážená klubová i široká odborná verejnosť, stretneme sa v poslednom večernom autobuse na osudnom smere.
Máš len jeden pokus, 19:40 vyráža z AS Mlynské Nivy bus (viac tu). Zraz účastníkov v hale nad aktuálnym nástupiskom spoja. Istotu, že sa do autobusu dostanete máte len tu! Obyčajne na zastávkach Krasňany, či Rača býva už slušne našlapaný.

TRVALE PLATNÉ UPOZORNENIE – určite si nezabudnite protisnehové návleky a rezervné fusakle, v prípade fakt obstojného humáču môžu prísť fakt vhod.

TRVALE PLATNÁ VÝSTRAHA – NIKDY NEJEDZ ŽLTÝ SNEH!

PRISTAVENIE PRVEJ RANNEJ ELEKTRIČKY NA ZASTÁVKU ZDARMA!

Útržky z Jašterovho zápisníka o ročníku minulom

Málo povolaných, o to viac vyvolených, či ako to je. Na nohách ponožky splňajúce tie najprísnejšie nehygienické normy, vchádzame so Zuzkou do strašidelne zastaralej reštaurácie autobusáku na Mlynských Nivách. S Tomášom skúsene udrieme do chmeľu. Nad pisoármi bola vyvesená reklama k odevom „Urban Style“, ale nenechal som sa ňou ovplyvniť. Krčmár: „My vám to pivo len požičiavame…“ Toľko kecov nad spracovaním jedného piva. Kto to vymyslel. Reklamy na WC. Urban Style, to je produkt. Mlynské Nivy, to je stanica. Produkt je produkt.
Vidím fungl nové goráčovky i zimné boty. Neobvyklé množstvo účastníkov pochodu potiahlo Ježiškovi darčeky praktického charakteru ešte pred aktom ich premiestnenia pod stromček. Pardon, zapožičalo si. Tak dá sa.. pach jednorazového užívania ešte hravo prekryje u stola závan odéru vysmážaného kapra. Pozoruhodné, každý rok je na štarte viac nových účastníkov ako starých…
Maťo von Podhubie naklápa hrdlo fľaše s domácim vaječným koňakom, zatiaľ sme sa nepohli. Čo ešte bude? Môže byť ojedinele.

Ech, sucho v topánkach je preceňovaná záležitosť. O desať kilometrov ďalej už aj premlčaná. Po troch rokoch je opäť nasnežené a ja mám vodu v podpalubí johoho. Že vám netesnia kedysi drahé topánky je zaujímavé zistiť už pár sto metrov po štarte. Osem rokov goráč na rozdiel od kože teda nevydrží. Jedným slovom na ho..johoho. Trochu mi to pripomenulo vodácke časy. Voda bola v člne, v chlebe, v uchu. V podstate sme výlučne pili pivo.Voda bola všadeprítomná. Voda pieskovejšia než piesok na púšti. Žiaden z mátožných metafyzikov by ju nespochybnil ako položku kategórie „objektívna realita“. Zdá sa, že tento ročník Kokosov splavím. Nie vždy má toho človek plné trenky, niekedy je toho aj za plné ponožky (tieto situačné prirovnania k jednotlivým súčiastkam garderóby sú priliehavejšie než by sa človek nazdal). Raz sme už boli domestifikovaní a teraz sme opäť zdiveli. SVORKA. To sú tie tajomstvá vývoja ľudského druhu. Suché ponožky, to ti nedá nič do života.
Krátke zídenie z trasy za Čermákovou lúkou. V navigácii never nikomu od jedného do sto rokov. To vedia všetci piráti, ktorým sedem morí rozvrátilo chrup. Ej no, zahovorili sme sa vpredu a minuli odbočku. Rutina. Zozadu prikoloval Fernet. Okrem toho, že aj muži majú svoje dni, poniektorí majú zjavne aj svoje noci. V klesaní z Čertovho kopca do sedla javorovieho sa dostávame do nárazového vetra, s dažďom a odmäkom. Lukáš zozadu na mňa volá: „Ty by si mohol vodiť slepcov!!!“ Čo je jeho adekvátna reakcia na moje splodiny trávenia kvalitnej kalorickej prípravy na dnešný fyzický, miestami tiež umelecký výkon. Stopy sa prepadávajú. V sedle odľahčujeme nesené zásoby. Máme mierny nábeh na pozitívne pečeňové testy. „Prieskum VARENEJ mienky“ ukázal, že vianočné trhy naštrbujú u ctenej odbornej verejnosti dôveru k vareným vínam a v mojej termoske sa nachádza jediné!!! Katastrofa…
A teraz vidíme kompletný PRD. Hmla je rev nemých motýľov. Veteránom sa začali otvárať staré rany. V hmle nevidieť Orion, o ktorého hviezdy si môžeme páliť i oprieť krídla. Rúbaniská na trase sú nočnou morou nočných pochodov. Sneh je po kolená, viditeľnosť s čelovkou tri metre, ide to pomaly, pláva kapor v mede a hovorí: „Husté…“. Zle sa tipujú chodníčky a hľadajú značky na osrienených kmeňoch stromov. Tak, preto sme tu.
V ľadovej čiernej káve s mliekom sa zrazu trhavo zjaví maják červeného bodu svetla. Prvoúčastníkov pochodu ohromí zdanlivá nevysvetliteľnosť tohoto úkazu na danom mieste. No.. to je tu už od počiatku vekov a pochodov. Proste prvotné červené svetlo. Prapríčina všetkých červených svetiel, predpokladám. Iný skrytý význam – dosiahli sme práve vrchol prekliateho kopca Čmeľok. A teraz v tej biede trafiť smer do sedla Baby. Strelka buzoly sa chveje v záchvevoch magnetickej extázy, veští, kníše sa ako Pýthia na trojnožke so stabilitou obmedzenou výparmi omamných byliniek. Chce to dosť presné meranie na hrubý orientovaný smer. A vyslať na tri strany tykadlá nájsť prípadne značku. Ešte bonus – mapa trhaná vetrom a môžeme križovať hmlou azimutom na divoko. K dispozícii máme aj dva GPS vercajgy, jeden v mobile, druhý v originál škatuli. Neprestáva ma udivovať, čomu všetkému sú nadšenci schopní zveriť svoj osud.
Baba. Úprimnou silou vrhnutý kokos narazil do bilboardu, rozpadol sa na dva kusy a pochodová družina okúsila ako chutí kokosová dužina. Búda tichá, búda tmavá, tentoraz nám pečené prasa nevynesú. Veľká pauza na polnočné raňajky je posunutá k druhej hodine. Tajomstvo vytrvalostných podnikov tkvie v soli. Nie v čokoláde. Niekedy v soli a v rume. Zažil som, keď deklasovaní občania po šupe z rumu začali nový život. Na pochode, i v osobnom živote. Resuscitácia mozgu. Tak si to vysvetľujem. Odtiaľto je to na konečnú už malina.
Tma s úľavou redne v ryšavej ofine dýchavičného svitania. Svetlo kráča do strmých schodov. Schádzame do Rače a tentoraz nevieme, povedané rečou televíznou, kto nám tento program prináša. Ale je skúsnuteľný. Ha, zavretý podnik „Tri zajace“ postúpil do kategórie „saloon“. Kovboji vyspávajú. Zato legendárna račianska „Viecha“ je to pravé miesto, kam sa dá zrána zadrieť ako trieska pod necheť a pookriať. Hurá.
Konečne nám po rokoch krčmár lakonicky prezrádza, prečo vo Vieche odmieta podávať kávu, čaj pred deviatou: „Kuchyňa je zavretá…“
Božemôj pravdu má.. veď voda sa varí!
Jeden krát ročne pijem rum, túto nedeľu a mesiac, na tomto mieste, v takmer rovnaký čas. Tu, na konci cesty. Vlastne dva rumy. No tak dobre.. štyri. Tvrdo sme dopadli na zadky u stola s ceduľkou „Reservé 10:00“.
Všetci sme sa vrátili domov živí, poniektorí aj zdraví. I keď, niektorým sa mohlo zdať, že sú skôr zdraví než živí.
Poznámka – stalo sa mi po návrate: v spánku som siahol na stôl, vzal mobil a zahryzol do neho. ???

Maťo Kiňo zadelil spomienky:

Čítam že: ,,Sex na požiadanie 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Klátička s robotmi. Vývoj ľudských a robotických vzťahov. O niekoľko rokov bude manželstvo s robotmi bežné. Dievčatá vyrobené s kvalitného chirurgického silikónu a epoxidovej živice. Bude neuveriteľne jednoduché zamilovať sa do robota.“ Fíha, vystrašený kráčam na autobudsovú stanicu v obavách, či ma náhodou nečaká posledný pochod Kokosy na snehu v štýle starých časov. Veru nerád by som si nechal ujsť pohodovú atmosféru tohoto pochodu ako ju poznám z minulosti. Raz darmo je, z podvedomia utočia schizofrenické obavy, že budúci rok by sme už mohli byť odsúdení na virtuálny pochod na facebooku alebo inej sociálnej sieti a tak si vravím, že keďže vývoj nezastavíš, pochodu sa radšej zúčastním, kým je to ešte stará dobrá divočina. Účasťou dosahujem kritickú hranicu absolvovaných pochodov, totiž tretiu v poradí. Hoci čakám najskôr sám, onedlho už sedím v podpalubí korábu slovak lines smer Zochova chata, kde ako také kométy s vonným chvostom objehajú najrôznejšie varené nápoje. To na fejsbúku nezažiješ. Tento príjemný predvianočný večer začína naozaj množstvom hrejivých pocitov, organizátori na samotnej ceste na Zochovu chatu už tradične pripravili účastníkom veľa zábavy.

Konečná na Zochovej prezrádza, že by hádam aj posnežené mohlo byť. Veru poriadne brodenie, ako ho opisovali kokosoví klasici, som ešte nezažil. Možno, že je to aj dobre, ale kým to neskúsim, nebude to ono.

Čítam že: ,,Tento outfit Marcele Molnárovej nevyšiel. Určite ju zahreje, ale výlet na sneh mohla poňať viac štýlovo. Bunda je trocha out a vyvoláva chaos. Antonio Banderas asi chcel splynúť s davom, no zjavne mu to nevyšlo. Jeho oblečenie pôsobí fádne, žiaden výrazný prvok. Nudné, ale neškodné. Predtým ako vyrazí Mariah Carey na svah, všetko konzultuje so svojimi stylistami. Zbytočne. Pôsobí lacno a vulgárne, napriek honosným šperkom. Andrea Verešová miluje luxus. Kožušina pôsobí luxusne a je praktická, dbá na každú maličkosť.“

No…keď sa spoločnosť, čo má pohorky ušité z kože túlavých psov, vytrepe z autobusu, možno si lepšie obhliadnuť tú najrôznejšie zaodetú pakáž. Napríklad taký Lukáš je mierne mimo módne storočie a rozhodne mu vyšlo nesplynúť s davom. Jeho ovčáky a flanelka jednoznačne potvrdzujú, že na svojich dvorných stylistov z vysoka sral. Jeho pochodový kokos-outfit možno iba sťažka nazvať luxusom.

Čítam že: ,,Britney Spears verí svojmu frenologickému guru, ktorý jej podľa tvaru lebky veští budúcnosť, Slávka Halčáková dôveruje kameňom, kartám, kryštáľom, či ezoterike, nedá však dopustiť na silu prírody.“ Tak a to máme spoločné. Dúfam, že príroda tentokrát nesklame a nadelí riadne snehu. Cibuľa v špajzi sa totiž hodne zabalila šúpolím, tak hádam aj tá zima a sneh bude. Prianie sa splnilo. Karpaty sú hojne až božsky zasnežené a ja si pochod vychutnávam ako kedysi polárkový sneh drevenou paličkou. A občas je toho snehu toľko, až poblúdime. Držíme sa tesne pri sebe, stopa, čo po nás zostáva je dokonalá. Ani zima nie je. Veľmi pekné a príjemné. Je to lepšie ako šľahačková scéna, ktorá preslávila v jednom novom českom filme jednu našu doteraz neznámu herečku.

Čítam že:,, Dara to nezvláda, vraj chlastá litre alkoholu a rozbila auto.“ A tu na kokosoch tiež. Keď niekto rozdával sračky a prúsery na Lukáša zjavne prevrhol celé vedro. Už od stúpania na Skalnatú som si všimol, že sa akosi nezdravo navažuje na paličky. Čoskoro volá domov s prosbou o vyzdvihnutie na Babe. Nakoniec vysvitlo, že si údajne obaril žalúdok kapustnicou večer pred pochodom. Nuž to bola ale dráma. Našťastie Lukáš bol už ráno v poriadku. Raz darmo je, Malé Karpaty zlomili nejedného tvrdého borca a okolie chodníkov tu je posiate hrobmi neznámych bojovníkov. Bez srandy. Cestou ešte prídeme o ďalšieho odvážlivca, ktorého ktosi dosť nešťastne nalákal na bezva výlet do zimných hôr. Nuž na takýchto akciách treba počítať aj s obeťou a stratou. Napriek tomu sa mi pochod páčil najviac so všetkých absolvovaných ročníkov. Bezva noc, pekne posnežené, tradičné popojedanie predvianočných lakociniek, popíjanie zázračných lektvarov a aj silný výkon.

Ráno v Rači ma už zastihne nepripraveného na švácanie rumu medzi mandle, hoci poniektorí zvládnu ešte aj balentajnsku zarvať do azbestového gágora. Utekám radšej na električku a podobne ako Cate Blanchet, čo sa teší na to, že bude vyobrazená na poštovej známke a že ju budú oblizovať milióny Austrálčanov aj ja sa teším na ďalší ročník kokosov na snehu.