Ako sme uzatvorili sezónu 2008

Posledné zlanenie je ten neobyčajný deň, v ktorom sa aj tá najhoršia vertikálna vražda premení v spomienkach na „krásnu cestu“, spestrenú neobvykle milými a prívetivými momentmi. V spomienkach prestávajú existovať mrzko založené istenia ako mrzko založené istenia, navyše kdesi zúfalo hlboko pod vami a človeka až zachvacuje clivota za prevismi, inokedy tak preklínanými. Realita stráca nad vami moc. A to je dobre. Ľudia dávajú kolovať rôzne fľaše a ťahajú čarovné zážitky ako králikov z klobúka.
Po dobrej skúsenosti z minulého roku sme sa rozhodli opäť pre spoločný zlaňák, spolu
s HK Filozof a HO Malacky. Akcia mala zároveň otvorený charakter, ktokoľvek kto prišiel bol vítaný. Veď sme jedna komunita.

Vlažné slnko v kombinácii s bezvetrím (aspoň spočiatku), dalo vyniknúť optimálnemu treniu lezečiek na domovskom vápenci. Po niekoľkoročných novembrových termínoch, keď nám zavše do mádžopytlíkov aj nasnežilo, aj od kosy močové mechúry poskrúcalo, to bola veľmi príjemná zmena. Večerný guláš nás zase zaskočil svojou kvalitou i veľmi jemnou pikantnosťou, tak cenenou k pivu. Prázdne košíčky od chleba naplnili dievčatá domácimi koláčmi a zapíjanie i zahovorenie ukončenej sezóny mohlo začať. A samozrejme, večerný program bol i tentoraz fantastický. Andy Kolárik s Ďurim Švingálom premietli čerstvý materiál z expedície „Karakoram 2008“ , po nich Vlado Linek s Paťom Bariakom pokračovali s pásmom „Peru 2008“.

 

Na záver chcem poďakovať všetkým zúčastneným za podporu klubovej akcie, Majke a Vladovi za nákup tradičných tatraniek a kopaničiarskej päťdesiatdvojky, Maťovi Náglovi za technické zabezpečenie diashow. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj Andymu, Ďurimu, Vladovi a Paťovi za ochotu prezentovať ich dobrodružstvá vo vertikálach za hranicou všedných dní.
Do novej sezóny želám všetkým šťastné výstupy, pohodové zostupy, aby nám skoby držali a aby nás trenie neopúšťalo v situáciách hodných zreteľa.
Dovidenia o rok!

Galéria

Maťo Kiňo
Je príjemné a zároveň užitočné keď niečo viac, či menej úspešne prežité uzatvára konečná bodka v duchu zdraviu prospešnej tradícície. V našom pajštúnskom okrese sa udomácnila tradičná bodka s názvom ,,Zlaňák“. Je to veľmi nenútené uzavretie lezeckej sezóny, počas ktorého panuje uvoľnená atmosféra, ktorú ešte nesprznil nešvár s názvom komercia. Lezie sa, kecá, popojedá, popíja, postretajú sa ľudia, čo sa roky nevideli, spomína sa polezené a kujú sa ďalšie odvážne plány. Zlaňák sú prosto také príjemné lezecké hody ,,se vším všudy.“
Hoci som toho zatiaľ veľmi veľa nepoliezol vždy mi bola blízka domáca horolezecká tradícia, to prepotrebné odovzdávanie si zdravého klbka genetických informácií o podstate lezenia z pokolenia na pokolenie, na ktoré sa nabaľuje prostredníctvom ďalších generácií vždy niečo nové, čo by však malo byť zakotvené na pevnom základe poznania generácií predošlých. Zo Zlaňáku mám dojem, že práve tu je to miesto, kde sa ukazuje časť pôvodnej prapodstaty lezenia, jednoducho to niečo hrejivé, čo nie je len o dosahovaní extrémnych výkonov. Práve preto sa mi na tohtoročnom Zlaňáku veľmi rátala, v dnešných časoch rozvadených horolezcov, či upadajúceho významu lanového družstva tak dôležitá spolupatričnosť klubov z našej lezeckej oblasti. Účasť bola veru hojná. Prišli starší i úplne najmladší i zúčastnených klubov bolo viac ako minulý rok. Osobitne potešila prítomnosť Igora Kollera, či chlapov z reprezentácie, ktorí sa z posledného pakistanského výletu vrátili našťastie len s mierne skrivenými vlasmi na hlave a našli si čas na pekné večerné prezentácie v hostinci pod Pajštúnom, kde sme okrem iného vychutnali aj jemne ostrý guľáš a pár pív. Nádherný deň plný pohody bol na konci. Poniektorí sme noc strávili v tajomnom opare chladného malokarpatského lesa v duchu dlhých rozhovorov o histórii nášho klubu a lezenia zahrievaní päťhviezdičkovým tatranským horcom. Tak teda tradične aj o rok!

Lukáš
Opäť tu je čas, keď sa horolezecká spoločnosť z okolia Bratislavy zíde, aby sa lezci pochválili, čo všetko zažili, popredávali si skúsenosti a inšpirovali druhých. Ja sa skúšam vytiahnuť nejaké zážitky od Mikiho. Vyzvedám samozrejme o Eigeri a zisťujem, že mám ešte veľa natrénovať, kým sa doň pustím. Pri rozhovore a lezení sa ku mne dostávajú „vytopné“ kvapaliny rôznych druhov, čo spôsobuje, že pribúda k prvým štyrom najľahším cestám na Pajštúne aj piata a šiesta do môjho voľnosólovacieho repertoára. Našťastie si uvedomím, že „Schránky“ si budú musieť ešte počkať na môj sóloprelez, a tak zbalím ruksak a uháňam dolu, aby som spálil zvyšok z „vytopných“ kvapalín.
V krčme sa posilníme výborným gulášom, pomeníme si koláčiky a prichádza dlho očakávaná prezentácia. Ďuri Švingal a Andy Kolárik nás vtiahnu do diania expedície v Karakorame a po nich nasleduje Kazo, Aňa a Paťo a ich zážitky v Peru. Najviac ma upúta pohľad na Siula Grande, známu z príbehu Joea Simpsona a Simona Yatesa. Mrzí ma len jedno, že žiaľ nebolo viac prezentácii ďalších vertikálnych kolegov. Snáď nabudúce.
Po prezentácii plný inšpirácie hútame s Yetim o výstroji a ako bude vyzerať naše zimne počínanie. Nie sme zástancovia „indoorových“ záležitostí, tak vymýšľame hrebeňové prechody, brodenie v hlbokom snehu (ak nejaký nájdeme) a aspoň nejaké lezenie ľahších ciest. Lebo ako raz niekto povedal: „Liezť sa dá vždy, len niekedy to ide trošku pomalšie.“
Krčmárka nás vyháňa, ale my sa nevzdáme. Presunieme sa pod altánok a dlho do noci sa rozprávame s Mikim a spoznávame blízku históriu klubu.
Nad ránom ma na chvíľku prebudí šabľový tanec v podaní našej klubovej kolegyne. Keď vstaneme všetci, dáme si ľahké raňajky a rozlúčim sa s Rasťom, Tomášom, Mikim a Yetim. Cestou do Marianky, kde ma čaká odvoz, uvažujem nad prípravným cieľmi na zimu, lebo ďalšia spoločná akcia, ktorá odštartuje letnú lezeckú sezónu, je tu raz dva.

Takže sa uvidíme na Pajštúnskom budíčku 2009.

Hore i dole zdar!

Rasto
Minuly rok som na zlanaku nebol (uz ani neviem preco). Tento rok som si to preto dvojnasobne nechcel nechat ujst. Prisiel som sice az okolo obeda, ale o to viac som si to uzival. Po ceste som sa zastavil v hypermarkete a nakupil daco pod zub a na jazyk – teda jedlo a chlast. Stavil som na Citrusovy Fernet. Autu som povedal ‚ahoj zajtra‘ a uz som sa teperil aj s matrosom hore. Mato, Hedviga a Kubo prisli na parkovisko minutu po mne a tak som mal aspon spolocnost. Pajstun nas privital osvieteny ale vyfukany. Po kratkom vydychu som otvoril flasu a pekne som sa s kazdym koho som ako-tak poznal siel pozdravit. Ked po par minutach bola polka flase ta het, bol som so sebou spokojny. Zuzka moju aktivitu pripisovala zvysenemu obsahu alkoholu v krvi, ale v tom case to boli len jej carodejnicke predpovede. Ked som videl aka je vyborna ucast, moj povodny zamer, ze si aj trosku zaleziem som odsunul na inokedy. Tak som si skusil len Odkazovac a Demjana. Medzitym som pokecal s ludmi v modrom sektore a pokostoval tamojsie lahodky (jablckovicu, slivovicu aj horec). Pri zlanovani z Demiana sa mi tak trochen motkala hlava. Bral som to ako zatazkavaciu skusku. Horalku som si samozrejme nezabudol zobrat. 🙂
A potom pomaly zostup dole do krcmy. Tam uz bolo dost plno a veru ze veselo. Kolacikov a Granatu bolo dostatok na kazdom stole. Po kratkom Jasterovom privitani sme sa vrhli na gulas – bol super. Take ja mozem a tak som si este aj pridal. Po gulasku som siel trochu pomoct s pripravou premietania. Andy s Durim aj Kazo mali pekne pripravene videa aj fotecky. Mne sa do toho trocha miesali Hedvigine zazitky. Pokusal som sa ju silou zastavit – ruka na ustach, ale nejako velmi to nepomahalo. Mato to z poza Kaza pozoroval a dost sa pritom natriasal, ako dusil smiech.
Krcmarka o 10 zhasla polku svetiel a zacala postupne vykladat stolicky, ze uz je zaverecna. Ale este aspon pol hodinu sme tam ‚dopijali‘ a niektory aj doobjednavali. Asi o 11:45 sme sa vybrali definitivne z krcmy. Zostava uz bola znacne okliestena – Tomas, Mato 2x, Hedviga, Lukas, Miki, ja (Rasto). Nas ciel bol jasny – altanok pri studnicke. Ked sme tam prisli, tak tam uz spali dve munie pri ohniku. Ked som sa ich slusne opytal, po asi desiatich minutach pomerne hlasneho rozhovoru pod altankom, ci si mozme prisadnut k ohniku, vobec nereagovali (rano o nicom nevedeli). A tak sme ostali stat pod altankom a kecali dalej. Popri tom sme dopili zasoby a schrumali balicek 400 gramovych tyciniek. Asi okolo druhej sme sa pobrali spat.
Asi o 6-tej som sa zobudil na dake svetlo – to mi Mato s Hedou zasvietili do oci pri baleni sa. Hedi prislo dako zle (vraj masnota jej nerobi dobre na zaludok) a tak sa rozhodli odist do civilizacie. Gulas sa zjavne niekolko krat pokusal pozret, ako to vyzera tam vonku. Myslim, ze jej k tomu prispel aj znizeny obsah krvi v alkohole…

Zaverom by som dal moj sukromny tip na ‚kolacik Zlanaku 2008‘ Majke. Aj ked treba pochvalit konkurenciu, ze ozaj bolo z coho vyberat. Dakujem. 🙂

Peťo Ševčík
Idea usporiadať „Zlaňák“ o zopár týždňov skôr ma sprvu prekvapila, ide predsa o tradíciu novembrového „polezeníčka“, sem-tam aj so snehovou kulisou, ale následne som sa potešil. Dôvod bola práve vízia lepšieho, teplejšieho počasia, čo predpovedalo viac lezenia, bohatšiu účasť a teda ešte viac radosti z tohto tradičného spoločenského stretnutia. V sobotu 18. októbra, už ráno, sa moje potešenie pretavilo v skutočnosť, keď nám slnko svietilo na cestu na Pajštún. To isté slnko mi ráno nedovolilo vstať zavčasu a tak sme zavítali pod hrad o niečo neskôr ako som plánoval. To sa už uličky pod skalou zmenili na pajštúnsky bouleuvard plný lezeckej buržoázie. A to sme neboli síce ani prví, ale ani poslední. Členovia a priatelia klubov AC Lokomotíva, HK Malacky a HK Filozof stále prichádzali a pod Pajštúnom vytvorili atmosféru, ktorú je možno cítiť iba dvakrát do roka. Práve počas Zlaňáku, a ešte v apríli, keď sa prvým mádžom krstí Pajštúnska skala. Každý, kto prišiel mal možnosť si z chuti zaliezť a uloviť si hodnotnú korisť, či už v podobe horalky, horca alebo horúceho čaju. Keďže na Zlaňáku je taký zvyk, že jednu dobrú akciu strieda druhá, po konzumácií všetkých koristí sme sa opäť všetci našli v krčme v Borinke, kde nás už čakalo slovenské národné jedlo, ..ozaj vynikajúci guláš a pivo. Hneď nato sa blisli naše dámy a aj jeden pán svojimi pekárskymi unikátmi. Posledný koláčik z Lukášovej domácej pekárne som už chrumal v tichu premietacej miestnosti pri obrázkovej show Andyho Kolárika a Ďuriho Švingala o ich účinkovaní v Karakorame. Nasledujúca projekcia Vlada Lineka mi len dodala chuť, vrátiť sa v pondelok namiesto do práce, k sedáku a lezečkám. Podarený deň ukončil môj brat ešte podarenejšou nočnou jazdou do Bratislavy so sotva týždňovým vodičákom.

Všetko dobré ti želám, Zlaňák, nech sa ti darí zanechávať takého dojmy aj po budúce roky.

Jašter
Je skoré chladné ráno a pri grcbúde „U modrých gulí“ na Patrónke podupáva deväť priaznivcov tradičného pešieho pochodu do Borinky. Grcbúda je olepená vyhláškami o zákaze podomového predaja, čo v praxi znamená, že tentoraz nás tu nezastihne výhodná predvianočná ponuka vyskakovacích nožíkov či nepreclených falzifikátov parfumu Hugo Boss od blonďákov. Ale potom idúcky jesennou krajinou, dalo nám zozadu slnko po štulci pod rebrá (z horolezeckých pranostík – neskoré opadávanie žaluďov z dubov pekný zlaňák veští), až sa nám na rázcestníku nad Borinkou z termosky čosi vareného vína do hrdiel naprášilo a bolo dobre. Na oblohe aj v žalúdku. Je koniec sezóny. Dnes si havran príde po príbehy. Aby s nimi odletel, prepašoval ich za hranicu nášho sveta do krajiny spomienok.
V krčme „Pod Pajštúnom“ si pivom a kofolou prečisťovala perie naša motorizovaná omladina a osve pri stole sedel Tomáš od Malačanov s miestnym štamgastom Vilom, obaja zabratí do družného rozhovoru. Predseda horolezeckého fanklubu v Borinke a zároveň jeho jediný člen Vilo mal podozrivo čisté ruky. „Ten týpek, také zábavné veci rozpráva, to by si neveril“,uchechtával sa Tomáš, keď pri výčape objednával ďalšiu, tentoraz predvýstupovú rundu borovičiek: “vraj mi zadarmo vykope jamu.“ Ale veril. Čo myslíš, čo asi tak robí? Vilo je kopáč hrobov a miestnu krčmu používa ako kanceláriu. Odborníci a ich klienti.
Pajštúnsky podbralový boulevard sa pomaly, zato vytrvalo sýtil pestrými indivíduami. Príhodné počasie prospelo k všeobecnej tendencii viac liezť ako zlaňovať, aspoň do poobedia. Keďže na kotníkovú ortézu nepasujú ani tie moje najzaslúžilejšie lezečky, mal som dosť času na príjemnú spoločenskú konverzáciu, príležitostne prerušovanú krájaním slaninky. Ale na jednu cestu vydalo. Aj mi v nohe zapraskalo ako v pirátskych filmoch, keď celá bočná kanónová salva ide do lanovia. No paráda. Ako tatranka zapitá 52-jkou slivkou. Chvíľu som čelil otázkam na moju vzácne podrastenú bradu. Ale to je tak – niekto si holí bradu, niekto nohy. Ak robíš oboje a nie si cyklista alebo plavec, môžeš mať problém. Ak si neholíš nič, netvrdím že je to ideálne, ale občas nezaškodí.
Veľmi ma potešilo, keď som po roku opäť uvidel Maroša Mareka. Augustová výprava s Viktorom do Tatier nám totiž priniesla aj pár nezodpovedaných otáziek. Konkrétne o ceste v galérii Ostrvy, ktorej jedným z prvovýstupcov bol aj pán lezec Marek a veľmi silno nám tam pri výstupe bolo do údivu.. Maroš sa začal smiať a odpovedal niečo v duchu „lebo v odborných kuloároch 70-tych rokov sa to považovalo za primerané“, to patrilo problému ako môže byť RP tej previsnutej špáry za 7- technicky za V A1.. a legenda, ako sa potrebné drevené kliny do kľúčovej špáry vyrobili cez noc na otočku nočným rýchlikom sa tiež uviedla na pravú mieru.
Nastala krutá kolovačka destilátov rôznych chutí, pôvodu i kvalít. Dodala hovorovej reči ten správny odtieň poézie ľudovej slovesnosti. Toto rozhodne nie je podujatie, na ktorom si posilníte fabulačné schopnosti minerálnymi vodami. A komu večer zachutí čapovaný Stein, je stratený… Lebo je pravdou, že dosť rýchlo padli sudy Staropramenu Granátu, ktorý sa ako novinka na nikdy nenasýtenom trhu smädu experimentálne preháňal trubkami pri našom návrate do krčmy. A boli sme stratení. Chutný guláš, stretnutia, skvelé diashow, čo dodať.. do videnia o rok!