Dolomity – Arco – Mello – Dolomity

Celá myšlienka (tohto zájazdu) sa zrodila v Peťovi a Viktorovi, ktorí v Dolomitoch pôsobili ďaleko skôr, než ako som ja vôbec pričuchol k lezeniu. Ich ponuka, isť s nimi do takéhoto podniku bola pre mňa výzvou, ktorá sa neodmieta. Dolomity už od dávna patrili k pohoriu, ktoré som túžil vidieť a teraz som mal možnosť aj niečo viac …
Samozrejme nebol som jediný, komu prišla táto ponuka. Myslím, že Mišo bol z toho rovnako nadšený. Liezli sme spolu už veľa viac-dĺžkových ciest, ale nikdy nad 300m a nikdy s vlastným zakladaním istení. Malo to byť prvýkrát, kedy niečo také vyskúšame …
Aby som bol presný, tak pôvodný plán bol, že sa na dolomitickom vápne rozlezieme a v Melle na žule potom otestujeme morál. Peťo s Viktorom nás varovali … Mello je tvrdá oblasť a náš TOP (Mišov a môj) sa v tej dobe, pre viac-dĺžkove cesty, pohyboval niekde okolo 6 až 6+ (UIAA). Mierne obavy, či si vôbec v Melle zalezieme prehlušila eufória z bigwallového lezenia. A keďže cesty Pána sú nevyspytateľné, aj naše plány sa nečakane zmenili …

Sobota 28.6.2008
Deň odjazdu je tu a ja s hŕbou batožiny čakám pred domom na Peťa a Miša. Repertoár batožiny je rozmanitý … od 70 litrového batoha, cez dva menšie (cca 30l), až po veľkú tašku s proviantom. A navrch na tom všetkom ešte moje Vibramky. Pri pohľade na tu hromadu som začínal mať pochybnosti, či sa do Peťovho auta vôbec zmestíme. A to som minimalizoval, ako sa len dalo … no na tri týždne sa to viac skresať nedalo.

Peťo prichádza a už cez čelné sklo jeho auta vidím, ako mu pri pohľade na moje batožiny opadáva úsmev a naskakujú vrásky na čele. Zažívam niečo podobné v okamžiku, keď chalani otvárajú kufor auta. Kufor je skoro plný. Moje veci sa tam ešte zmestia … ale čo Viktorove? Vyvstáva otázka, kam dáme Viktora … Hovorí sa niečo o bouldermatke, ktorú si chce Viktor zobrať so sebou. No nič. Hádžeme moje veci do kufra a dohovárame sa, že pred Viktorovým domom to všetko vyhádžeme a pekne usporiadame tak, aby sa tam aj Viktor zmestil.

Na parkovisku pred Viktorovým domom zapratávame našimi vecami dve parkovacie miesta. Pohľad je to príšerný. Všade naokolo kopy batohov a tašiek a iba jeden kufor, kam to všetko naložiť. Skoro zúfalú situáciu zachraňuje Mišo, ktorý s prehľadom nakladá Peťove auto (pripomína mi to hru Tetris). Okamžite sa stáva hlavným baličom nášho (Peťovho) približovadla. Bohužiaľ pre Viktora, je posledný, ktorý sa do auta pribaľuje a tak z nedostatku miesta musí redukovať. S bouldermatkou sa chlapsky lúči, ale s karbonátkami od jeho mamičky (je v nich údajne asi 3kg pomletého mäsiska) odmieta. Tie karbonátky (aj navzdory silnému buketu) boli vynikajúce – týmto ďakujeme Viktorovej mamine.
Takže naložení od podlahy až po strop konečne vyrážame v ústrety dobrodružstvám, ktoré na nás čakajú.

Cesta po diaľnici prebieha v najväčšej pohode. Peťo je nastavený na mód šoférovania, tzv. autopilot. Najradšej by celú trasu sfúkol na jeden záťah. Našťastie pre nás zastavuje, aby načerpal pohonné látky. Na parkovisku jednej čerpacej stanice v Rakúsku si všímame psíka, ktorý je v najväčšom výpeku priviazaný o strešný nosič pánovho auta a šteká. Neustále šteká. Neďaleko tohto parkoviska je vysoký most, odkiaľ chlapci a dievčatá skáču hlavou dole. Samozrejme priviazaní o nejakú dynamiku. V centre riadenia zoskokov majú televízor, kde si príbuzní, prípadne ďalší záujemcovia o skok môžu pozrieť, čo sa s daným nešťastníkom odohráva počas voľného pádu. Na okamžik sa zastavujem a hľadím na priamy prenos prekonávania pudu sebazáchovy. Niektorí sa smiali iní zatvárali oči a boli tam aj takí, čo nakoniec neskočili. Neviem, či by som skočil …

Zbytok cesty do Canazei (dedinka, alebo skôr malé mestečko, kde sme mali mať Base Camp) prebehol rýchlo. Kľukatými cestičkami sme sa premotali až do sedla Selly, kde sa nám otvorili nádherné pohľady. Nikdy predtým som v Dolomitoch nebol, takže som sa cítil ako Alenka v ríši divov.

Kotvíme v kempe Marmolada. Náš (klubový) stan značky Coleman je zreteľne najväčší na okolí – poslúžil by aj ako garáž pre Peťove auto. Vo vnútri je dostatok miesta aj pre vyššie postavy (ja som sa tam narovnal a to mám cca 189cm!!!). Viktorov stan v porovnaní s tým našim, vyzerá ako búda pre psa – prepáč Viktor.
Neskôr sa vedľa nás nasťahujú Lucia, Toudy a Andy (Peťovi a Viktorovi známi). Prišli do tejto oblasti asi o tri dni skôr búchať ťažké ferraty. Na Andyho tvári je zreteľne jasné, že opaľovací krém s vysokým faktorom sa tu uživí. Dnes už nič nerobíme a pomaly decimujeme zásoby plechovkového piva.

Nedeľa 29.6.2008
Vstávame a balíme si veci do steny. Sme už rozdelení a každá dvojka má jasný cieľ. Peťo s Viktorom idú Abram Kante (400m, VII/VII-), Mišo a ja volíme o niečo menej náročný projekt Kleine Micheluzzi (400m za V-). Cestou pod nástupy nás na kľúčovej križovatke zastavujú policajné zátarasy. Od uja v uniforme sa dozvedáme, že cesta bude kvôli prebiehajúcemu preteku dvojkolesových, reťazou poháňaných tátošov uzatvorená do 11:00. Chlapíci a možno aj nejaké dievčatá (kto to pozná v tých prilbách) si to hrnú z Passo Pordoi do Passo Sella. Keďže je niečo po ôsmej ráno a stráviť tri hodiny pozeraním sa na bicyklových šialencov sa nikomu nechce, otáčame kočiar späť do mesta. Dole v meste navštevujeme zopár outdoor obchodíkov a po 11-tej opäť vyrážame do kopcov.

Parkujeme neďaleko nástupov, takže prístup je luxusný. Do 15min sme (Mišo a ja) pod nástupom. Prvú dĺžku ťahám ja, no nie som si istý. Ak mám byť úprimný … už si to nepamätám. Potom Mišo a opäť ja. Takto sa striedame v ťahaní. Naša línia sa všelijako kľukatí a ja sa v siedmej dĺžke na chvíľu strácam. Nič vážne, nechcene spájam dve dĺžky.
Lezenie krásne, od piatej dĺžky pekne exponované. Trošku nepríjemný je výkrok z luxusného štandu šiestej dĺžky do platní. V tých platniach sa toho nedá veľa založiť, takže sa občas podarí urobiť nejaký ten dlhší odlez. Ostatné je skôr o zorientovaní sa v stene.
Očakávali sme lámavý vápenec, no skala je pevná a všade dosť chytov, ba aj stupov. Štandy sú masívne kruhy. Miestami nás navigujú staré skoby, či iné zanechané istenia od našich predchodcov.
Malého Micheluzziho sme zjedli zhruba za 3,5 hodinky. Na „vrchole“ resp. na konci cesty sme niečo zjedli a tradičná vrcholová fotka nemohla chýbať. Potom sme začali zostupovať. V podstate celý zostup je riešený ako traverz veľkej police, na ktorú sa dolieza. Treba si dávať pozor na voľné kamene, ktorých je tam všade dosť. Aj okolo nás sem – tam presvišťal nejeden kamienok. Úžasné bolo sledovať pokračujúcu, takmer kolmú stenu až na samotný vrchol. Zostupuje sa relatívne dlho a na jednom úseku aj pomocou ferraty. Na konci čakajú dva zlaňáky a potom už iba lesíkom späť ku autu.
Pri našom zostupe sa nad Ciavazesom zaťahuje a začína hrmieť. Keďže nám výstup aj zostup trvá dosť dlho (spolu asi 5 hodín), sme takmer presvedčení, že Peťo a Viktor na nás už čakajú v aute. Krátko na to zisťujeme (k nášmu počudovaniu), že v aute nikto nie je. Naopak, vidíme nejakú dvojku liezť ich líniu. Uvažujeme, či to sú naši chalani – modlíme sa, aby neboli. Tí borci sú relatívne nízko, takže tým vylučujeme, že by to mohli byť naši chalani. Avšak po chvíli sa zo steny ozýva jasné „Viktor, Zruš!“ Sú to oni. Chceme na nich počkať, ale počasie nám to nedovoľuje. Začína pršať a my sa nemáme kam ukryť. Chalanom nechávame odkaz za stieračom a ideme dole do kempu.
Mišovi sa podarí stopnúť auto s dvomi Lotyšmi. Fajn borci. Keďže borci slovensky nevedia, skúšame angličtinu. Bavíme sa aj o lezeckých možnostiach v Lotyšsku. Vraj je to bieda. V kempe si dávame dobrú večeru a čakáme na našich bojovníkov. Prichádzajú až okolo desiatej večer. Viktor je celý bledý a nahnevaný. Ukazuje nám malíček a rozpráva, čo sa mu stalo. Nešťastná náhoda spôsobila, že mu lano pri páde pricviklo malíček o skalu. S týmto poranením neskôr vybúchal kľúčový boulder za 7 na OS. Tak to klobúk dole!

A čo sa týka dojmov z našej cesty Kleine Micheluzzi… Bola to naša (ja + Mišo) prvotina v Dolomitoch a veľmi sa nám páčila. Milo nás prekvapila kompaktnosť steny a nemilo nestálosť počasia. Odporúčame.

Pondelok 30.6.2008

Ráno sme si prispali, nikam neponáhľame, sme predsa na dovolenke. Viktor sa rozhodol, že svoj prstík ukáže miestnemu šamanovi, nech vie na čom je. Neskôr ho stretávame v meste a už z diaľky je jasné, že Viktor končí. Ruku má zaviazanú a z pod obväzov trčí dlaha. V druhej ruke si nesie röntgenové fotky. Neodolávame a na hlavnej ulici, medzi množstvom ľudí, prezeráme čierno-biele fotečky Viktorovej labky. Po návrate z mesta si vymýšľame zábavu na poobedie. Vyberáme skalky v Passo Sella. Viktor s nami nejde. Zostáva v kempe.
Po príchode do Passo Sella hľadáme náš „kameň“. Aby som to opísal, čo možno najjednoduchšie, tak celá skalkárska oblasť Steinerne Stad vyzerá ako keď niekoľko Pajštúnov náhodne rozhodíte po okolí. Ten náš sa nazýva Settore G.
Lezieme cesty, ktoré majú najnižšie hodnotenie. Mišom a ja začíname v ceste Bonny za V+. Tvrdé. Vedľa nás fučí Peťo v ceste Altea (VI). Neskôr ju idem na top rope – dosť tvrdé (dlhšie postavy majú výhodu). Neodsadávam, ale to len preto, že mi zdola kričia, čo mam chytiť a nepúšťať.
Presúvame na druhú stranu skalky a skúšame niečo iné. Cesta s názvom L´ho Gia Visto (V). Už len ten názov vo vás evokuje nie príliš prijemné lezenie. Nástup do previsu a potom ešte dva na koniec. Zaujímavá cesta, vytrvalostná. Po mne ju lezie Peťo a ohodnotí ju ako neslušnú.
Okolo 17tej to balíme a odchádzame do kempu na večeru. Na recepcii ešte pozeráme predpoveď počasia na nasledujúce dni. Nevyzerá to pekne. Ďalšie tri dni majú byť nevyspytateľné. Navečer sa zaťahuje a trocha spŕchne. Pri večeri dohovárame program na ďalší deň.

Utorok 1.7.2008

Prebúdzame sa do slnečného rána. Po nedeľnom lezení mám spálené lýtka, ktoré mi teraz o sebe dávajú vedieť. Okamžite si aplikujem UV faktor 50 (vďaka Viktor).

Balíme lezecké hračky a upresňujeme dnešný rozvrh. Mišo a ja máme v pláne Rampenführe (325m, IV). Andy vyvíja lezeckú aktivitu. S Peťom pôjdu za nami to isté. Lucia a Toudy pôjdu na ferratu. Viktor na trek. Prozreteľnosť nám do batoha pribalí aj nepremokavé bundy.
Sadáme do auta a za 40min sme pod nástupom. No nie sme tam sami. Pred nami si kufrujú laná dvaja Nemci a v prvých dvoch dĺžkach je nalezených 6 ľudí – asi nejaký lezecký kurz, či čo. Čakáme približne hodinu, kým všetci odlezú na dostatočnú vzdialenosť. Za nami sa už chystajú Andy s Peťom a ďalší lezci, ktorí to nakoniec vzdajú a odchádzajú niekam inam.
Cesta začína v pukline a ak niekto lezie nad vami, dávajte si pozor na kamene. Naši kolegovia zhora nám ich posielali hojne. Prvé dve dĺžky sa dajú krásne spojiť, no my ich nespájame. Prvý lezie Mišo a po ňom ja. Sprievodca síce píše obtiažnosť IV (UIAA), avšak je tam pár krokov na zamyslenie. Miest na zaistenie je hojne, najviac sa zídu slučky. Cestou hore stretávame pár kamarátov staršej výroby. Jeden sa mi podarí vytiahnuť. Avšak, niečo vo mne mi hovorí „nevyberaj, čo si sám nezaložil“ a tak vraciam kamaráta naspäť.
Lezie sa svižne, netreba riešiť nič zložité. Nič okrem počasia. Keď doliezam štvrtú dĺžku spúšťa sa dážď, čo mi trošku komplikuje postup. Hydrometeority padajúce do mojej tváre spôsobujú, že prehliadam štand s kruhom. Vytváram teda núdzový štand z dvoch starých skôb a jednej slučky. Miša nepočujem, takže presne ako to máme dohodnuté, doberám najskôr jedno a potom druhé lano, čo je signál pre Miša, že istím a môže liezť. Začína mi byť zima. Mišo dolieza a dážď hustne – okamžite obliekam nepremokavú bundu. Nie je o čom premýšľať, ideme dole. Andy a Peťo to už zabalili. Videli sme ich ako kráčajú k autu. Nechali nám v druhej dĺžke lano, sú to kamaráti. Obaja zlaňujeme o jednu dĺžku, našťastie. Chceme stiahnuť lano, ale to sa nehýbe. Mišo zneistel: „Ťaháme vôbec za správny prameň“. Ťaháme, ale nič sa nedeje. Lano sa nám kuslo. Vzduchom preletelo par neslušných slov. S riešením prichádza Mišo. Žumaruje po dvoch prusíkoch a opravuje zlaňák. Žumarovanie a aj samotná prestavba mu chvíľu trvá … ja zatiaľ klepem kosu a sledujem Andyho a Peťa v aute. Peťo si lišiacky preparkoval tak, aby cez čelné sklo mohol pozorovať, čo sa deje v stene. Nakoniec zlaňujeme a sťahujeme všetky laná. Miša to stojí slučku, no zážitok je to perfektný.
V kempe dávame horúcu sprchu (výborný kemp) a dobrý obed. Spovedáme Viktora, ktorý taktiež zmokol – vraj do nitky. Po celom stane má rozhádzané euro bankovky rôznych nominálnych hodnôt. Suší ich vo vnútri, lebo na prádelnej šnúre by asi dlho nevydržali. V tom stane to vyzerá ako v trezore nejakej banky.

Streda 2.7.2008
Rest day. Celú noc pršalo a tak ideme na turistiku. Výšlap z Passo Pordoi na Sass Pordoi. Príjemná, kľukatá cestička v sutine nás miestami trošku zadýchala.

Stretávame párik dôchodcov, ktorí nám to skoro natreli. Veru, mali pekne našliapnuté. Na Sass Pordoi sa fotíme a obdivujeme krásu okolia. Od Marmolády sa opäť tiahnu mraky a tak to balíme. V jeden okamžik nám vstávajú vlasy dupkom a príjemné mravenčenie na rukách neveští nič dobré. Vzduch okolo nás je riadne zelektrizovaný a každou chvíľou to môže medzi nás udrieť. A tak sa radšej dekujeme do budovy lanovky. Odtiaľ už iba dole do kempu. Z dlhej chvíle skúšame Slackline. Paráda. Nechcem sa chváliť, ale v tejto disciplíne preukážem azda najväčší talent – šťastie začiatočníka. Chalanom sa tiež darí, chce to iba trpezlivosť. Ale aj z tejto zábavy nás vyruší dážď. Neskôr večer toho už máme plné zuby a dohovárame sa, ako ďalej. Rozhodneme sa presunúť do Arca. Viktor pôjde s Andyovcami späť do Blavy.

Štvrtok 3.7.2008
Balíme. Relatívnu pohodu vystrieda nervozita a hrubé slová. Situácia okolo odvozu sa vyhrocuje. Nakoniec sme nútení naložiť aj Viktorove veci. Vraj keď sme ich priviezli, tak ich aj odvezieme. Stačilo, lúčime sa a odchádzame.
Do Arca prichádzame po troch hodinách jazdy. Ubytujeme sa v prvom kempe (pred ZOO kempom). Vybalenie prebehne pomerne rýchlo a tak zostáva čas aj na kultúru. Vyrážame do mesta očumovať a ochutnávať. Krásne okolie a výborná zmrzlina. Na hrade Castelo di Arco stíhame západ slnka. Pripravuje sa tam jazzový koncert. Bubeníkov nácvik je natoľko presvedčivý, že sa neskôr večer vraciame. Zakotvíme pod hradbami – nejaký šialený saxofonista má práve sólo. Bohužiaľ, celý koncert má byť vraj o tomto šialencovi. Nič pre nás.

Piatok 4.7.2008
Konečne slnečné a teplé ráno. Balíme veci a vyrážame k jazeru Lago di Garda na tamojšie platne. Oblasť Cordo di Bo a sektor A. Cestu Tony il telefonista si dávame s Mišom na rozlez. Je to fantasticky položená platňa, kde chodia loziť detičky. Miestami je to riadne vyšmýkané. Lezieme až ku stožiaru, zhruba 3 dĺžky. Hore to ide rýchlo, dole už pomalšie. Cesta s zlaňuje a keďže všetko naokolo je obsadené lezcami, tak musíme čakať a pomaly sa presúvať.
Na jednom štande započujeme materinčinu. Zoznamujeme sa s Ivanom Hrmom a jeho synom. Dozvedáme sa, že Hrmovci bývajú v tom istom kempe ako my.

Neskôr ešte idem s Peťom jednu neidentifikovanú cestičku na pravom okraji platne. Taktiež doliezame až ku stožiaru. Nezobral som si dosť vody a tak trpím. Zlaňovanie sa opäť naťahuje a ja umieram od smädu. Z posledného štandu vidím Miša ako sa veselo rochní v Garde. Tíško závidím. Konečne dno a 1l vody dávam na ex. Iba to vo mne zasyčalo. Čvachtáme sa a obdivujeme jediné krásne dievča na platni (a taktiež po dlhej dobe) – Polka.

Podvečer trávime v sektore Massi di Prabi kúsok od kempu. Dorážame sa cestami Donaldo (5a), Tienila (5c), E pur si Muove (6a), Anna E (6a) a Ciciuz (6a). Peťo všetko na OS! Večer pri vínku sa dohovárame s Ivanom na lezení na ďalší deň.

Sobota 5.7.2008
Ráno, podľa dohody prichádza Ivan. Plný nadšenia z vidiny dobrého lezenia (so svojim synátorom sa neodvážil pustiť vyššie ako do 6+) nás vedie ku skale priamo pred kempom, sektor Colodri Est. Ivan namotáva Peťa do „orgazmickej špáry“ cesty Stenico (150m, 6b), Mišo a ja si vyberáme cestu o niečo viac „pri zemi“ – Aspetando Martino (150m, 5c). Avšak nie sme jediní, kto o ňu má záujem. Pred nami sa do nej nanominoval nešikovný nemecký pár. Kým dobyjú prvý štand, my čakanie vzdávame a presúvame sa pod Stenico, sledovať čo sa tam odohráva. Dolezieme to poobede.
Stena je orientovaná na východ a tak do nej riadne praží. Línia Stenico vyzerá zdola veľmi nepríjemne. Kľúčová špára je previsnutá. Sledujeme Peťa, ako sa v nej trápi. Z toho všetkého trápenia po nás začal hádzať čoky. Neskôr sa dozvieme, že mu sami povyskakovali z karabíny. Všetky ich našiel – haluz, alebo skôr šťastie.

Po obede sa vraciame do Aspetando Martino. Veľmi pohodové lezenie, najmä keď sa lezie v tieni. Dĺžky za 3c, 4c, 4c, 4c, 5c, 5a a 4c. Posledné dĺžky sa lezú po kapsách – pohodička (skoro ako Schránky na Pajštúne). Dolu schádzame ferratou – pohodička na druhú. Túto cestu všetkým vrelo odporúčam.

Nedeľa 6.7.2008
Blúdime po kopci a snažíme sa nájsť sektor Muro Dell’Asino, ale beznádejne. Po krátkom daždi sa rozhodneme presunúť do sektora Baone. Vedie k nemu veľmi zaujímavá cesta. Ak ste niekedy šoférovali v úzkych talianskych uličkách viete, aký je to adrenalín. Táto je extra úzka. O nesklopených spätných zrkadielkach nemôže byť ani reč. V jenom okamihu nás od styku s domom delia asi dva centimetre. Rýchlosťou á´la slimák na nedeľňajšej prechádzke a bez jediného škrabnutia touto uličkou prejdeme. Po nás do tejto uličky vpáli miestny obyvateľ s offroadovým autom, ktorý vôbec nespomaľuje – respect.

Sektor Baone je skôr pre deti. Tvorí ho približne 200m široká a 100m vysoká, položená platňa. Všetko na trenie.

Pondelok 7.7.2008
Tento deň opäť lezieme s Ivanom v sektore S.Paolo (asi pol hodina pešibusom od kempu). Darí sa mi natiahnuť všetky varianty Il primo specchio (5a, 6a, 6a+), ďalej Cavoli Tuoi (5c) a cestu s názvom ? (5a). Všetko veľmi pekné lezenie. Ivan neskôr naťahuje cestu La grande preteria (6b), ktorú si chalani skúšajú na rybu (top rope).
Večer v kempe posedíme s Ivanovou rodinkou pri sedmičke vínka. Tých sedmičiek bolo trošku viac a ja som si z neopatrnosti zabudol všetky doklady a euráče na terase, kde sme pili. Zisťujem to až nasledujúce ráno, keď si chcem ísť kúpiť čerstvé žemle. Stratené doklady mi prináša sám vedúci kempu, nič nechýba – neuveriteľné.

Utorok 8.7.2008
Odpočinkový deň. Po rannej studenej sprche (v podobe mojich stratených dokladov) sa pofľakujeme po botanickej záhrade. V meste strávime skoro cely deň. Na námestí pred katedrálou majú výbornú zmrzlinu za 1 euro. Každý ďalšia na kornútiku je za 50 centov. Osobne odporúčam jogurtovú.
Neskôr v kempe naťahujeme slackline a čakáme na súmrak.

Streda 9.7.2008
Smerujeme do sektoru Placche Zebrate. Ide o obrovskú platňu s množstvom ciest. Vyberáme si Via Trento (200m, 5a) a Via Delle Mimose (140m, 5a). Lezieme v trojici, čo nie je najrýchlejší spôsob lezenia. Páliace slnko a vyhriata platňa nám to dávajú poriadne pocítiť. Nakoniec to nie je až také tragické. Vybudovali sme si pomerne dobrý systém a darí sa nám dosiahnuť rýchlosť cca 100m lezenia za hodinu. Obidve cesty sú veľmi pekné, nenáročné a perfektne odistené s luxusnými štandami. Je to skôr lezenie na trenie po plytkých mištičkách, občas nejaká škrabka.

Tento sektor s úderom poludnia opúšťame a mierime do Gardy, vykúpať sa. Voda v jazere je vykúpením za neznesiteľnú horúčavu v platniach. Na večer sme ešte zavítali do sektoru skaliek pri kempe (Massi di Prabi).
Od minula tam zostali tri šesťápluskové cesty, ktoré sme chceli preliezť. Cesty Soltanto un Gioco, O sole mio, Betazza. Peťo ich opäť všetky vybúchal na OS. Sú to krátke cesty – do 15m, ale zato výživné. Škrabky a občas nejaká dierka na prstík a veľa vyvažovania. To je všetko s čím tam môžete operovať. Príjemný záver dňa.

Štvrtok 10.7.2008
Vstávame skoro ráno. Našim cieľom je Via Similaun (400m, 6a) v sektore Placche Zebrate. Lezieme všetci traja a dúfame, že nám to pôjde minimálne tak dobre, ako včera. Do cesty sme nastúpili každý s litrom vody.
Po nepríjemnom začiatku línia prudko stúpa. Lezie sa (tak ako predošlý deň) po plytkých mištičkách a škrabkách. Istení je dosť a štandy sú komfortné. Približne v piatej dĺžke omylom odbočíme z našej línie a ja na miesto do 4b naliezam do 6b. Preliezam malé bruško a vidím hladkú platňu. Som na pochybách. Toto je za 4b? Ale súhlasné prikyvovanie hlavou mojich kolegov na štande ma vyburcuje. Prvých par metrov sa mi ešte darí (veď je to 4b, či nie?), ale nakoniec dojím a dojím skoro až ku štandu. Peťo ma dolieza prvý a vôbec sa mu to nepáči. Po chvíli sa na nepohodlnom štande tlačíme všetci traja. Teraz je rad na Peťovi. Aj keď už je jasné, že lezieme inú líniu, Peťo tvrdohlavo pokračuje v tom šialenstve za 6b/c. Darí sa mu dostať na ďalší štand. Pri doliezaní za ním si všímam obrovskej police s borhákmi – štand v našej línii. Doliezam tam a doberám Miša, zatiaľ čo Peťo ku mne zlaňuje. Zo štandu chvíľu sledujeme B.A.S.E jumperov. Najskôr jedného iba s padákom, potom ďalšieho letiaceho s wingsuitom a onedlho dvoch s wingsuitami letiacich vo formácii. Piaty paragán letí pozdĺž steny, len kúsok od nás. Peťo si s ním vymieňa pozdravy – jíííhááá. Evidentne rozumie paragánskej reči.
Ďalej už pokračujeme správnou cestou. Dve dĺžky pod vrcholom mi došla voda a na slnku začína byť dosť nepríjemne. Aj lezenie sa spomaľuje. Po 6 hodinách doliezame na koniec cesty – sme totálne dehydrovaní.
Navzdory nedostatku vody a aj tomu, že sme stratili dosť času presekávaním sa v inej ceste, to bolo úžasné, plynulé lezenie. Odporúčam si zobrať dostatok vody.

Večer pri pizze sme sa rozhodli opustiť Arco a presunúť sa do Mella. Určite sa sem ešte niekedy vrátime!

Piatok 11.7. – Pondelok 14.7.2008

Po celý pobyt v Melle nám pršalo. Búrka striedala búrku. Pršalo dokonca toľko, že z malej a pokojnej riečky sa stal nebezpečný živel. Peťovi skoro odniesol auto. Tri dni sme strávili prechádzaním sa po okolí a ničnerobením v stane.
Na štvrtý deň balíme a za dažďa odchádzame. Kam? Vraciame sa tam, kde to všetko začalo. A keďže Peťo ignoruje navigáciu, dostávame sa do sedla Passo Stelvio (2760 m nm), kde trošku nasnežilo. Až tak, že kvôli snehu je cesta ďalej pre naše autíčko nepriechodná. Sme nútení sa kúsok vrátiť. Potom už len skratkou cez Švajčiarsko späť do Talianska na diaľnicu do Bolzana.
Canazei nás víta azúrovo modrou oblohou a páliacim slniečkom. Stíhame iba rozhodiť stan a ísť do mesta na pizzu.

Utorok 15.7.2008
Veľmi studené ráno. Moje sofistikované hodinky ukazujú 6 stupňov nad nulou – bŕŕŕ. Balíme matroš a po raňajkách štartujeme do cesty Rampenführe (325m, IV) odkiaľ nás z pred dvoch týždňov vyhnal dážď. Na desiatich dĺžkach sa poctivo striedame. Rovnako ide o krásne lezenie na slniečku a fantastické výhľady k tomu. Ba dokonca ani Marmoláda nie je (konečne!) zahalená v oblakoch. Za nami liezie otecko – sólista (maximálny flegmatik) so svojimi dvoma dcérkami (8 a 11), ktoré neustále škriekajú a kričia. Azda to jediné ruší pokojnú atmosféru pri lezení. Táto trojica nás neskôr predbieha, alebo skôr my ich púšťame.

Cesta je veľmi pekná a v tejto oblasti aj často lezená. Pre rozlezenie a zoznámenie sa s povrchom úplne ideálna. Spravené sú iba štandy (masívne kruhy), avšak v línii sa nachádzajú staré skoby, či zanechané friendíky. Odporúčame použiť vlastné istenia, aj keď my sme použili aj tie zanechané.

Streda 16.7.2008
Opäť studené ráno, ale zato čistá obloha. Čakáme, kým nás zohrejú prvé slnečné lúče. Vyrážame na Erste Sellaturm, do cesty Trenkerweg (165m, V). Táto cesta rovnako patrí medzi najvyhľadávanejšie v Selle. Je to aj poznať. Kľúčový kút (V), ktorý ťahá Mišo, je poriadne vyšmýkaný. Ďalej to už iba pohodové lezenie s maximálnou obtiažnosťou IV+.

Cesta sa končí vylezením na vežičku odkiaľ je úžasný výhľad na okolie. Zostup je možný dvoma spôsobmi. Buďto zlaníte, alebo to zídete. My sme to zišli.
Na večeru si doprajeme skutočné jedlo vo forme restovaných kuracích prsíčok s ryžou, hráškom, mrkvou a kukuricou. Skutočne kráľovská hostina, na príprave ktorej sa podieľame všetci. Hlavnú rolu mal Mišo, ktorý naložil a osmahol kuracie prsia.

Štvrtok 17.7. – Piatok 18.7.2008
Naše posedné dva lezecké dni trávime v sektore Cansla. Je to skalkársky sektor kúsok od Passo Sella. Stena je vodopádom rozdelená na dve časti. Na oboch sú cesty hodnotené za 6a, ale ako neskôr zisťujeme, pravá časť je tvrdšia.

Ako prvý naliezam do neznáma, cesta Pisciadoi (18m, 6a). Línia vedie po hrane vyhladenej od vodopádu. Takmer zo mňa vytrasie dušu. Po mne ju idú aj chalani. Pred dažďom stíham ešte vybúchať Via Cun Me (18m , 6a). Táto cesta je viac do pohody. Platňovité lezenie, škrabky a prstové dierky – sadla mi.
Druhý deň začíname na ľavej strane. Cesty La Bella, La Ria, La N´Compra a jedna nepomenovaná, všetky 15m za 6a dávam na OS. Táto strana steny je značne jednoduchšia ako tá pravá. Chalani sa neskôr vracajú na prvý breh a na záver ešte prelezú Via Cun Me a Via Cun Te (obe 18m, 6a).

Na koniec už iba malá štatistika zájazdu. Náš výlet mal 21 dní, z toho sme liezli 13 a za týchto 13 dní sme naliezli 2470m.

Fotogaléria