Tatranské prvosienky

Prespali sme v penzióne Kriváň priamo pri stanici, aby sme si mohli, čo najdlhšie pospinkať a nemuseli dobiehať na zubačku. Toto sa nám však nakoniec nepotvrdilo. Nevyspatí avšak plní nedočkavosti za hlbokej noci v žiari čeloviek sme vyrazili smer horský hotel Popradské pleso.

Na Popradskom na nás okrem uzimených mačičiek čakali aj zamknuté dvere a neskôr sa ukázal aj bivakujúci Lukáš. Teplota nestúpala, ale za to naše nadšenie prudko klesalo. Niekto chcel isť dnu, niekto von, no do siedmej sme boli bez nároku na teplo v chate. Konečne sme po otvorení chaty mohli rýchlo zložiť veci v suteréne a hor sa na lezenie.

Rozdelili sme sa a išli každý k svojmu vrcholu. Viktor si vzal Lukáša a Vlada na Ošarpance a zvyšok išiel na Voliu vežu.

Cestou sme prekonali oblačnosť a tatranské vrcholy náhle získali krásne modré pozadie, inverzia ako vyšitá z učebnice. Nabití informáciami zo sprievodcu a od Jaštera sme správne identifikovali tú správnu vežu. Už z diaľky sme si študovali výstupové línie, ktoré boli jedno jednoznačné.

Po odbočení z turistického chodníka sme obchádzali útulné kamenné príbytky, ktoré mali v dočasnom prenájme český lezci práve sa umývajúci v Žabom plese. S prístupom nebol problém jedno pleso, druhé pleso, tretie pleso a výstup na rampu. Všetky tri naše cesty boli voľné, tak sme sa mohli hneď pustiť do lezenia. No hneď to nebolo, lebo kým sme na seba navešali všetok požičaný matroš a naviazali sa na požičané laná (vďaka ti Pierro), tak nám to zabralo dosť času, keďže dvojičky a ani hruďák nepoužívam každý deň a už vôbec nie dokopy. S Katkou sme sa pustili do Stanislawského cesty V. Za nami sa vyrútili český bivakujúci, ktorí predchádzajúci deň liezli Štáflovku V, do ktorej sa pustili Karol s Mišom. Viola s Filipom sa rozhodli pre Južné rebro III.

Braňo a Katka – Stanislawského cesta (V)

Katka
Ťahala som 1. dĺžku za III-, ktorá viedla položenou skalou s veľkými madlami (veď ako inak keď bola za III-). Trochu som sa tu vyjašila s isteniami, veď nech poskúšam istítka v ľahšom teréne. Po 40 m ma čakal krásne vyborhákovaný štand.
Braňo

Ja som pokračoval druhou dĺžkou za V- , kde som nechal takmer všetko čo sa dalo použiť. Normálne som z toho mal aj dobrý pocit. Celou dĺžkou viedla špára do ktorej parádne sedeli veľké frendy – príjemné kútové lezenie. Ku koncu sa špára postupne zväčšovala a postupne prešla do komína. V posledných metroch som špáru opustil a kolmou stienkou som sa dostal na druhý štand. Ten bol na polici pod Puškášovym komínom, do ktorého by ste v pohode zaparkovali auto, takže nijaká komínová technika sa v ňom nacvičovať asi nedá.
Katka
Tretiu dĺžku som opäť ťahala ja. Začiatok bol v pohode viedol stienkou k najťažšiemu miestu celej cesty t.j. ku kolmému kútu za V-, pod ktorým som si založila pre istotu 2 frendíky a dúfajúc, že do nich nepadnem. Tu som pocítila iný rozmer zakladaného lezenia. Potom znovu nasledovalo pohodové položené lezenie na ďalší vyborhákovaný štand. Tesne pod štandom som ešte objavila skobu v špáre, ktorá však dosť vybočovala z línie cesty.
Braňo
Predposledná dĺžka viedla platňou popri previsoch. Bola tam špárka takže so zakladaním nebol problém. Bol tu jeden zabudnutý priateľ a v najproblematickejšom mieste, kde sa vychádzalo z pod previsu, bola skoba. Pekné a pohodové lezenie. Na konci sa nachádzal posledný borhákový štand, z ktorého je možné zlaniť na opačnú stranu. Tento štand bol
spoločný pre všetky tri cesty, tak sme sa tu postupne postretávali všetky družstvá.
Katka

Poslednú lezenú dĺžku som ťahala ja, bol to len taký choďak za III. Ale keďže sa mi zaseklo lano ešte na začiatku dĺžky, natrápila som sa s ťahaním lana ako keby bola za 7. Ale inak pohoda, hore som vybudovala štand, pričom som okrem iného použila aj nášho najväčšieho abalaka.

Na vrchol viedla ešte jedna choďáková dĺžka, na konci ktorej sme sa všetky družstvá počkali a pokochali oblakmi pokrytým Poľskom, peknou cestou na Rysy z poľskej strany, urobili spoločné foto a začali sme zostupovať.
Hore sme objavili ešte jeden zlaňák, ktorým je možné sa dostať na jednu dĺžku lana na dno žľabu a pokračovať choďákom. My sme si však zvolili za zostupovú cestu choďák, ale miestami sa to podobalo na lezenie len opačným smerom.
Pod nástupom sme sa ešte trochu posilnili a vyrazili späť na chatu. Pre návrat sme si zvolili inú cestu, akou sme prišli. Pri malom Žabom plese sme pokračovali povedľa potôčika a po balvanoch sme sa napojili na turistický chodník. Jednoznačne táto cesta je vhodnejšia pre zostup ako pre nástup vzhľadom na charakter cesty.
Predpoveď počasia vyšla nanešťastie a ráno nás privítalo daždivým počasím, ktoré nás nijako neprekvapilo a my sme sa pobrali spať do Bratislavy.

Braňo
Na Volej veži som si konečne zaliezol po žule (nebolo to prechádzanie po tráve a malo to aj obtiažnosť). K úplnosti chýba už len budovanie štandov, ale to až nabudúce.
Katka
Lezenie to bolo krásne a exponované, moje prvé lezecké zážitky z ťahania v Tatrách sú pozitívne. Už len získať viac skúseností v zakladaní …..

 

Filip a Viola – J rebro (III)

Je septembrové ráno. Vo vzduchu cítiť jeseň, avšak nás ešte zohrievajú teplé slnečné lúče.
Stojíme pod Volovkou. Dívame sa do jej vertikál a rozpoznávame v nich obrysy nám známe len z lezeckých sprievodcov. Vybaľujeme obsah ťažkých batohov, ktoré sme sem vyše troch hodín niesli. Vešiame na seba materiál. Sada čokov, tricamy, hexy, friendy, expresky, karabíny…. Je toho na nás viac ako ozdôb na vianočnom stromčeku.
„Držte sa! Vidíme sa na vrchole!“ s týmito slovami sa lúčim s Mišom a Karolom, ktorí naliezajú do Štáflovky, aj s Katkou a Braňom, ktorí už lezú Stanislavkého.

My s Filipom máme nástup do Južného rebra vpravo za rohom. Pod starou skobou, ktorá označuje nástup, rozbaľujem fajnové dvojité lano. Naväzujeme sa. Slová „nechce sa mi to lano kufrovať, veď bolo prekufrované pred tým, než som ho zbalila“ budem ešte neskôr ľutovať.
Pár inštrukcií na začiatok typu „Ako sa vlastne robí štand?“ a môžeme vyraziť.
„Okií, leziem“ a Filip ťahá prvú dĺžku. V trojkovom teréne zakladá čoky a camaloty. Zrazu ho počujem fučať. „Vika, toto je teda riadna trojka!“ S batohom sokolíkuje a zalieza za hranu. Už ho nevidím a našťastie ani on mňa. Lano sa mi krúti ako divé.
Po chvíli sa ma pýta, či má dosť lana. Odhadujem to na 15 metrov. Lezie ďalej. Oznamujem mu 10 metrov a neskôr 5 metrov. Znervózniem pri posledom metri lana a očakávam, že sa cez kýblik ochvíľu prevlečiem aj ja….
„Mám štand! Zruš!“ Jééj, to je fajn…..
Potom dosť dlho čakám (Filip majstruje štand…), kým začujem to krásne slovko „Istím!“
S tým batohom to veru nie je med lízať. Nohy na trenie, batoh ma pripučuje do komínika a ja rukami hľadám nejaký dobrý chyt….. Tak nejak vyzerá trojkové lezenie…….
Na štande ma víta usmievajúci sa Filip. Chvíľku riešime štand, navrhujem istenie kýblikom a štand využívam ako prvé postupové istenie. Leziem. Opäť z tým hrozným batohom. Cvakám odhnitú skobu zo starého štandu. Po pár metroch nachádzam krásny štand z tutových borhákov. „Mám štand!“ „Čo blázniš Vika? Veď si prešla sotva 20 metrov, hybaj ďalej!“ „Kua!“

Pokračujem. Zliezam do zárezu a vyliezam do protiľahlého pilierika. Zakladám v blbej pozícii, avšak s predstavou kyvadlového pádu a rozpučenia sa o protiľahlú vežičku. Založený čok však hneď zo skaly vypadáva a šúcha sa po lane dolu. Hmm…. Pokračujem. O chvíľku nachádzam perfektné skalné zuby a hádžem o ne jednu slučku za druhou. Kývam Mišovi, ktorý štanduje vyššie v mojej línii cesty. Vraví že má štand z dvoch borhákov. Pekná motivácia, aby som liezla ďalej. Vystačí mi ešte lano? Dúfam, že hej a pokračujem. Doliezam k štadu, kde už Mišo nie je, ale je tam Braňo a istí doliezajúcu Katku. Fotíme sa. Karol nás fotí z posledného štandu.
Doberám lano. Zostali mi len 4 metre, takze dĺžk bola pekne dlhá. Dolieza k nám už aj Katka a ja istím Filipa, ktorý si vychutnáva lezenie. Posledná (tretia) dĺžka je opäť Filipova. Vedie ukloneným a dosť rozbitým terénom. Štand je samo-robo ale Filip ho za chvíľku zmajstruje. Ja doliezam, obdivujem výhľad a nadávam na batoh.
Ako bolo sľúbené, stretávame sa všetci na vrchole. Ostatní sú už hore a čakajú na nás.
Na vrchole nás čaká vrcholové foto, parádna atmosféra, skvelý pocit, gratulácie a pár vyjadrení typu „Juchuuuu“.
Zostup je dosť náročný ale po pol hodine sa už ocitáme znovu pod stenou. Tu sme začínali a tu aj končíme. Ale končíme len pre dnešok. Do Tatier sa všetci istotne znovu vrátime.

 

Karol a Mišo – Štáflovka (V)

Mišo
Ranný výšlap z Popradského plesa smerom k Volovke neveštil veľmi dobré počasie. Hmla všade kam sme pozreli a ešte k tomu aj zima.
Keď sme sa však dostali k Žabím plesám, hmla zrazu zmizla. Dostali sme sa nad ňu a ukázala sa nám krásna jesenná inverzia. Od Žabích plies
sme už videli aj Volovku, takže som mohol pri výstupe študovať stenu a líniu našej cesty – Štáflovky. Čím viac sme sa blížili k stene, tým viac
sa mi páčila. Nevedel som sa dočkať, kedy sa pustím do lezenia. Karola som sa pri nástupe zo slušnosti spýtal či chce ísť prvý, ale tajne som dúfal
že povie to, čo povedal: ‚Ak chceš, môžes ísť prvý‘. Viac mi nebolo treba 🙂
Nastupujem teda do prvej dĺžky. Na žule som doteraz liezol iba na Platničke, ale zisťujem, že sa mi na nej lezie veľmi dobre. Prvá dĺžka
vedie špárami kolmo hore cez malé, mierne previsnuté bruško. Všetko výborná kompaktná skala. Zakladám čoky, friendy a čím viac zakladám,
tým mám z nich lepší pocit. Páči sa mi tá sloboda lezenia, keď nemusím stále hľadať ďalší borhák. Na druhej strane dva festovné
borháky na prvom štande potešia. Nabudúce si ale musíme zobrať dlhšie expresky. Prvá dĺžka mala skoro 50m a ku koncu lano nepríjemne
oťaželo.

Dolieza Karol a zhodujeme sa na tom, že prvá dĺžka bola úžasná. Jeho teraz čaká trochu nepríjemný prekrok zo štandu doľava. Zvláda ho ale
bez najmenších problémov a pokračuje v traverze doľava. Po 25m je v traverze štand, ale na ďalší je to len 25m, tak ich Karol spojuje do
jednej dĺžky. Dostáva sa tak na policu pod poslednou ťažšou dĺžkou.
Táto dĺžka má byť 40m dlhá, položená a neodistiteľná platňa. Nastupujem teda do nej s tým, že snaď založím aspoň niečo. Po prvých 2m zakladám
čok. O meter vyššie potom ďalší. Istota je istota. Hore sa už nemusí dať založiť nič. Ako však postupujem ďalej a stále zakladám každé 2m,
začínam o tej neodistiteľnosti pochybovať. Korunu tomu nasadí, keď sa mi podarí obviazať hodiny. Som doteraz ani len netušil, že niečo takéto
je na žule možné. Doliezam na spoločný štand našich troch ciest na Volovku. Sme tu prví, takže máme čas fotiť Braňa s Katkou v Stanislawského
ceste a Violu postupujúcu Južným rebrom.
Predposlednú dĺžku ťahá rozbitým rebrom Karol. Mne potom ostáva ešte pár metrov choďáku na vrchol Volej veže. Sme hore. Navzájom si gratulujeme
k našej prvej Tatranskej ceste a kocháme sa výhľadom na Poľsko utopené v hmlách. Za chvílu doliezajú Braňo s Katkou a Filip s Violou. Všetkým sa nám
úspešne podarilo dobiť Volovku. Spokojní zostupujeme dole na chatu.
Pôvodne sme mali v pláne liezť aj ďalšie dva dni, ale počasie bolo proti, tak sa rozhodujeme pre návrat domov. Liezli sme teda nakoniec iba jeden
deň, ale stálo to za to. Krásna cesta v úžasnej stene a ešte k tomu pri ukážkovej inverzii. Čo viac si možno želať …

Karol
Kde začať? Asi to bolo ráno 4:10, keď ma zo sna zobudil rachot budíka. Bol to Mišov budík, ten zvuk si ešte teraz pamätám. Nasledovalo rýchle balenie, niečo do žalúdka a úprch na zubačku. Ráno bolo studené – veľmi studené a vlhké. Na poslednú chvíľu sa ku nám do zubačky pridali aj Viola s Filipom. Stihli to LTT (Len Tak – Tak). Príjazd na Štrbské pleso a potom ešte asi hodinu lesom na chatu pri Popradskom plese. Na Popradskom plese nás čakalo veľmi „milé“ prekvapenie. Prišli sme tam asi o šiestej ráno, svieži z cesty – zohriatí. To sme ešte netušili, že chatu otvoria až o siedmej. Po pól hodine sme už boli všetci na kosť premrznutí. Videli sme aj ľudí, ktorí sa dobíjali z chaty von, ale márne … bolo zamknuté a tetuška, čo mala kľuč tvrdo spala, veľmi tvrdo (asi). Pred siedmou sa ku hlavnému vchodu dogúľal aj mladý Messner (Lukáš Gubáni). Bol síce trošku polámaný, ale keď z neho vypadlo, že minulú noc strávil v bivaku s mačkami, niekde v nejakej diere … obdivujem ho.
Po siedmej nabrali veci rýchly spád. Nebol čas sa flákať. Po pätnástich minútach sme boli zoradení pred chatou a čakali na povel vyraziť. Začalo aj trošku popŕchať a bola hmla. Nebudeme klamať, ak napíšem, že som bol skeptický. Neveril som, že v ten deň budeme ešte loziť. Pri Žabích plesách sa môj pesimizmus ako aj hmla rozplynuli. Privítali nás nádherne výhľady a hlavne silná inverzia.
Cieľ našej cesty, Volia veža bola ako na dlani. Dokonca bolo vidieť aj líniu, ktorú sme sa s Mišom rozhodli liezť (Štáflovka) a najmä jej hlavný rys, 40 metrová neodistiteľná špára, ktorá vyzerala ako jazva na tvári.
Kedysi mi niekto hovoril, že Tatry to sú dlhé nástupy a zostupy. Tento nástup bol naozaj dosť dlhý, batoh bol ťažký a kopec príkry.

Katka, Braňo a Mišo sa trhli a uháňali dopredu k nástupu. Keď som ich konečne dostihol, boli sme už pod nástupom a ja som bol vyčerpaný. Preto ma potešila Mišova otázka, že či chcem ísť prvý? … lebo viem, že keď sa takto pýta, chce ísť prvý on. Keď sme sa obliekali do výstroja a vešali na seba všetky tie srandičky, poškuľoval som jedným očkom po tej krásnej špáre. Veľmi som ju chcel ísť ťahať a tak v duchu som si hovoril, že ak to vydá, tak je moja.
Takže prvú dĺžku mal Mišo. Myslím, že bez najmenších problémov sa dostal na štand. Skala bola teplučká a nohy na nej držali ako prikované.
Druhú dĺžku som ťahal ja, Mišo ma upozornil, že na začiatku ma čaká nejaký nepríjemný krok (hovorili mu to Česi, ktorí tu liezli deň pred nami a ktorí sa trápili vedľa v nejakej vražde). Išiel som do toho viac vystrašený, než ako bolo treba. Nakoniec to bolo v pohode, bez problémov. Po „kvázi ťažkom“ kroku (nechcem to miesto nejako podceňovať, pre niekoho iného môže byť dosť nepríjemné) nasledovala dlhá rampa – úžasná vec. Tou rampou som sa dostal pod obrovské previsy a potom krásnou špárou hore, priamo pod ne. Tú špáru som si vychutnával … Na štande mi už bolo jasné, že čerešnička v podaní 40m žulovej jazvy, čaká na Miša. Je fantasticky položená, no proste paráda. Závidel som mu. Už len kvôli nej sa tam chcem vrátiť …
Keď ma Mišo doliezol, prebehol iba veľmi krátky dialóg. Mišo si pobral všetko čo potreboval a skočil do platne. Krásne ju vyzakladal – šikovný je to chlapčisko. Nemal problém, bolo to na ňom vidieť. Tiež si to užíval. Keď som do platne nastupoval ja, poprosil som ho, nech ma tak moc nedoberá … už len pre ten pocit, že vás nikto neťahá hore. V strede platne, tam kde je jeden jediný postupový borhák, som ešte sledoval Katku, ako zo Stanislawského cesty dolieza na štand, kde sme pred chvíľou štandovali my. To bolo asi prvýkrát, čo som videl Katku alebo Braňa (od nástupu). Doposiaľ som ich počul iba vzdychať spoza steny. Miša som doliezol a tým vážnejšie lezenie skončilo. Napojili sme sa na Južné rebro a od vrcholu nás delilo už len pár dĺžok – všetko také trojkové lezenie, ale veľmi pohodové. Pri prekonávaní „nástrah a obtiažností“ Južného rebra sa nedalo nevšimnúť, aká hystéria vládne na Rysoch. Otrasné. Mal som pocit, že tí ľudia prepadávajú do strán, toľko ich tam bolo.
Na vrchol som sa nedostal prvý tak, ako sme predpokladali – 60 metrové dvojičky nestačili. Takže prvý na vrchole povstal Mišo. Ja som ešte hodnú chvíľu zotrval na mieste, sledoval Rysy a riešil fotodokumentáciu okolia.

Asi po dvoch hodinách sme boli na vrchole už všetci a gratulovali si. Vrcholová fotka a zostup dole …

Bol to krásny deň, ako stvorený na lezenie. Užíval som si to od prvej chvíle!

 

Viac foto môžte zazrieť tu