Poabsolventský Súľov 2008
Ktorýžeto bol tento rok vlastne ročník? Netuším presne. Ak sa ale pre účasť na niektorom z minulých podujatí obávate straty momentu prekvapenia z miestnych reálií, Súľov vás našťastie zakaždým niečím zaskočí a poskytne vám príležitosť vidieť zažité veci v novom svetle. Námet zostáva rovnaký, zhromaždiť nadkritické množstvo aktívnych lezcov klubu i nováčikov a neriadená antigravitačná reakcia s utrpením primeraných zážitkov môže začať.
Jakub
Ak sa mám takto verejne priznať, slovo „Súľov“ bolo pre mňa vždy synonymom lezenia (zdá sa mi že som ako malý videl zopár fotiek na ktoré si len matne spomínam). Vždy to vo mne evokovalo nádherné vysoké stalagmitové masívy bledých vežičiek trčiacich zo zeme a neuveriteľné výhľady až do nekonečna. Žil som až donedávna v predstave, že vyliezť na niečo podobné je v podstate „science-fiction“ a ak aj pre pár vyvolených realita, ja tento úkon nikdy nezvládnem.
Keď som sa od Maťa dozvedel že je v lezeckom kurze a že dokonca sa tam všetci chystajú liezť po absolvovaní, padla mi sánka a pochopil som, že je načase splniť si ďalší sen. V podstate som sa kvôli tejto romantickej predstave a prekonaní samého seba prihlásil do kurzu a začal sa aj vertikálne hýbať. Takisto keď som sa rozhodoval či vstúpiť do klubu a dopočul som sa že na Súľov iba s JAMESom tak som neváhal ani sekundu (myslím, že som bol prvý z kurzistov v klube). Netvrdím, že mi to neprinieslo oveľa viac ale to som vtedy ešte ani netušil čo všetko sa dá;-)
Kým začnem k veci, chcel by som sa ešte poďakovať ľuďom, ktorí ma vtiahli do diania a držali ma tam práve vtedy, keď som mal chuť to vzdať a pomohli prekonať prvotný skepticizmus či je pre mňa vôbec niečo také ako lezenie na skalách. Nebudem ich menovať pretože ste to vlastne všetci členovia aj spolukurzisti 🙂
No a teraz k tomu môjmu splnenému snu. Moje sny boli vlastne dva a ako na potvoru boli stanovené pevné termíny. Jedným bolo lezenie a druhým prechod cez Slovensko na dvojkolesovom manuálnom tátošovi. Keď sa ale chce dá sa všetko. Nakoniec nevyšlo všetko ideálne a aj keď som prešiel len 2/3tiny bol som spokojný a naladený na nové zážitky.
Streda cca 3 hodiny. Som v Mikuláši a mám šancu zmeniť GPS polohu. Dozvedám sa, že môj materiál je ešte v BA ale večer dorazí do kempu (teda ASI). Neváham ani sekundu a lúčim sa s neveriacimi pri hromade vecí, ktoré som nejako spratal do batohu alebo nejako pripol (vyzeral som ako ježko). Na stanici zisťujem, že mám čas a tak sa posledný krát najem v mojej obľúbenej reštaurácií ako by som tušil, že to bude moje posledné teplé jedlo až do nedele. Popri pikantných krídelkách som ešte videl prefrčať 3och zúfalcov s BA značkami, ktorých som opustil. Vlak som síce stihol ale ten nejako nechodil (ZSR lokomotíva nie je taká spoľahlivá ako ACLoko a skonala v Štrbe) a vytvoril 55minútové meškanie, na čo som spanikáril a priplatil si 120 za jednu zastávku ICčkom. Bol som však rád, bo som sa zoznámil s jednou sympatickou tetou čo pracovala v Žiline na WCkach a dozvedel som sa všetko, čo sa za posledný týždeň udialo. Ešte že ten osobák do Predmieru tiež meškal, lebo by som kvôli nej zmeškal jediný spoj. Pri zapadajúcom slnku som opustil najmodernejší osobný vlak aký som kedy videl a hneď som oslovil nenápadného chalana z Jabloňového, ktorý mi spríjemnil cestu a ešte medzi rečou spomenul, že aj on troška lozí a možno príde pozrieť (to bol ten típek, čo za dažďa istil a neskôr aj liezol Opus-Dei). Po miernom blúdení a telefonáte som našiel Peťa a Denisu (výkrikom do tmy) ako gurmánsky večerajú. Útočná štvorka na Sjúzi dorazila nečakane pred polnocou. Líham si do stanu a po náročnom presune spokojne zaspávam.
Štvrtok ráno si veľmi nepamätám ale obraz získavam pri prvom kopci, ktorí ma prebudil zo sna a trošku si nadávam, že som si nabalil plný ruksak nepotrebných vecí (myslel som, že je to fakt menej do kopca). Sektor Tabuľa a nenápadná narážka na pripevňovanie si vecí smerom k Erike. Vzal som si to k srdcu a okrem ponožiek som si pripevnil všetko. Dobre som spravil ale nakoniec som sa aj tak prešiel po Martinovu tenisku, ktorú od fatálnej smrti delilo asi 2,5 metra relatívnej rovinky na ktorej zastala. Po záchrannej akcií som naliezol do prvej betónovej veci v živote. Je to super. Madielka, lezky držia a po týždni abstinencie to je celkom fajn. Moja radosť však trvá iba chvíľku. Kvap kvap a ja mám pocit že osvieženie je super vec. Po pár sekundách som však pochopil že ASI naozaj prší a zdola počujem povzbudzujúce slová od Jaštera ktorí očividne dážď miluje smerom k Lukášovi. Pri pohľade dolu na usmievajúceho sa Maťa som rád že leziem na ružovom a hlavne hornom lane. Nie je madlo (suché) ako madlo (mokré) a okrem leziek mám pocit že na stene nedrží ani tá expreska. Naozaj som ostal v miernom šoku, lebo to vyzeralo že tak skoro neprestane z hora padať to antimádžo. Keď som si uvedomil situáciu a zvážil, že toto ma môže kedykoľvek v budúcnosti stretnúť, zobral som to ako skvelú prípravu na zlé podmienky. Ani neviem ako ale zrazu som bol hore a po mierne vtipnom traverze po klzkej platničke (hore sa dalo držať ale ruky nejako fungovali len silou vôle) som sa ukotvil borháku. Zasa plný borhák hlúpostí ako 2 expresky, odsedávačka plus stres mi udelili lekciu. Hlboký nádych, troška sa rozhliadnem po okolí. Pri pohľade na kameňolom a takisto smerom dolu sa dostávam zasa do normálneho stavu a začínam fungovať. Je to pre mňa ešte stále zvláštny pocit keď môj život udržuje len čistá hlava a zopár polymérov. Napriek všetkému sa sústreďujem len na správne previazanie a kontrolu či som to spravil bezchybne. „Sadám, spúšťaj“. Ten deň Tomáš vyliezol zaujímavý previs, ktorý nakoniec Maťo z kolegiality vyliezol tiež. V hre boli najmenej 3 expresky a cenou boli vybandaskované ruky plus hlavolam ako zlaniť a nenechať tam pri tom nič. Keďže ja som mal o zážitok postarané a Maťo v tom previse tiež, poobede sa nám už veľmi nechcelo (spúšťanie z prvého borháku to len potvrdilo), šli sme obzrieť čo budeme liezť zajtra. Na Trojzubci sme našli 2och chalanov, ktorí nám odporúčali Climbing for all (4 a super výhľad). Dôkladne sme preskúmali okolie a konečne som mal predstavu čo a ako naozaj vyzerá. Ešte sme sa pristavili pri českom páriku, ktorý sa snažil o boulder a každú chvíľku bolo počuť ako to nejde (dosť zlé dopady). Na záver sme si všetci ešte vyskúšali metodické štandovanie a hurá do krčmy. Tá bola tiež akčná.
Piatok. Nebolo 13teho ale aj tak nič moc. Celý deň pršalo a okrem krátkej prechádzky to bolo fakt vyčerpávajúce. Stan mi však vydržal suchý a po vybudovaní predsienky sa dokonca stal komfortným.
Ranné prebudenie do víkendového dňa bolo príjemné. Mne to tak nepripadalo ale začul som medzi rečou, že ešte zaprší a tak sme sa vybrali do cesty, ktorú sme si už vyhliadli na rozlezenie (Climb. for all). Okrem zvedavých turistov a mravcov v mojom batohu sme tam boli sami. Liezli sme expedične J Prvé istenie bolo slučkou a karabínou aby sme nemuseli šľapať pri neplatnom pokuse naspäť s ihličím v zadku. Každopádne to bolo ešte dole mokré a aj keď tá 120tka chýbala na pohodlné štandovanie dodala istotu. Po miernych organizačných problémoch na štande som mohol vyraziť. Počas čakania na zriadenie doberajúceho mechanizmu som si vyhliadol zaujímavý nástup cez 2 mini kamienky (veď madlo tam nejaké bolo). Oba však vyleteli spolu s mojimi super agresívnymi lezkami a ja som rozklepaný nakoniec prešiel prvé metre. Chvíľka pre hlboké dýchanie (ruky si užili na prvom ostrom chyte a troška som sa musel aj skoncentrovať hneď takto z rána) a už bežím hore na štand. Nádhera. Smerom na sever to však nevyzeralo až tak svetlo a bolo jasné, že púšťať sa do našich viacdĺžkových plánov nemá zmysel. Volíme preto akčné zlanenie a hľadáme niečo ľahké a hlavne voľné. „Aha to vyzerá dobre. Skúsme sa k tomu nejako dostať.“ Netrvalo dlho a boli sme na nejakej lúčke. Odhodíme ruksaky a utekáme smerom k Rabsódií v Modrom. Po ceste nájdeme rebrík a o chvíľu aj japonskú turistku ktorá silno nechápe z kade sme došli. Sme na hrade. Po 2 sekundách na vrchole mi začínajú vlhnúť veci (na vrchole hradu) a spomíname si na naše pohodené ruksaky. Štartujeme prvú kozmickú a volíme útek. Maťo dokonca používa v ťažšom mieste slučku, čo náhodný turista obdivuje a nechápe (ani ja, keďže tam boli 3 kruhy na držanie). Po roztrhaní prvých mrakov a sprievodcu (z A4 na A5) utekáme na VPN sektor, kde prichádza druhá vlna (teraz už ozajstného) dažďa. Pri ústupe vidíme ešte ako padajú na zem známe farebné špagety Peťa a Denisy. Hurá pod Opus Dei. Našli sme tam celú bandu a vykydnutý džem (tuším marhuľový). Po daždi prichádzame k nádhernému bouldru, ktorý je suchý ale pri zhadzovaní lana cez vrchný borhák som cez stromy uvidel niečo čierne. „Zasa dážď? Jojo. Vyzerá to tak. Áaaa … rýchlo to zbal.“ Znova Opus Dei a dojedanie rožkov. Na dnes to balíme. Stretáme Katku a Braňa, ktorým som poradil skvelú skratku na ktorej si troška vyskúšali klzkosť terénu a 2metrové šmykľavky. Dôjdeme do krčmi a sadáme si vonku, kde je jedna lavička úplne suchá (nechápeme). Nastáva operácia, pri ktorej mi z krku vyťahuje Katka príjemným masírovaním obrovského kliešťa. Po 5tich minútach relaxu prichádza Braňo ktorý ho vyberie za 20 sekúnd. Ustupujeme do kempu, kde pri slnečných lúčoch a vôni cestovín dostávame nenápadný nápad na Šťastných 13. Odhodlanie sa stupňuje každou sekundou až nakoniec vyrážame. Máme oproti včerajšej expedícií pol hodinový náskok ale po ceste samozrejme zablúdime takže ho strácame. Maťo nalieza do 4kového previsu, ktorý sa pravdepodobne ani liezť nedá a tak mu po príchode z toaliet dávam cennú radu pretraverzovať do pôvodne naplánovanej trasy. Zrazu to ide a dokonca aj borháky sú tam. Robím poriadok a hneď po zriadení štandu vyráža hore Katka, ktorá ešte stíha romantický západ slnka. Zrazu niečo zletí kúsok odo mňa a veľkého balvanu. Jéééj čelovka. A svieti. „Nechýba vám niečo? Nie. Prečo?“. Som rád že mám PETZL a dúfam že je tiež nesmrteľná. „Ak rýchlo vybehneš ešte by si stihol niečo“. Omočenie rúk do svätenej vody mi pripomína dnešný dážď a pri pohľade na expresku, ktorá je 3 metre napravo mi je jasné že slnko už nestíham. Odliezam z vedľajšej 7dmičky, kde zmizli chyty a utekám hore. Škoda že nemáme foťák. Kontrola dvojitého rybárskeho všetkými nešťastníkmi a nádherné zľaňovanie do polotmy. Troška blúdenia po lese a hurá krčma. Pivo mi naozaj chutilo a tak som sa odvážil ochutnať Poppera (stačilo).
„Nedeľa nic se nedelá“. Dodržali sme to. Síce sme vstali skoro ale kvôli hmle sme sa nechali predbehnúť údernou 3kou na Rabsódií v modrom a teda šli sme na Tabuľu. Je tam česko-nemecky a teda si aspoň pozrieme ako si dáva Tomáš na rozlez 6+ku. Pri druhom borháku sa striedajú s Violou a tá má svoj deň. Najprv zisťuje že to čo jej padlo na hlavu bol čok. Následne pri ťažkom kroku zisťuje, že sa naviazala len cez spodné oko. O chvíľku zahlási zaujímavú vetu: „No to je super pocit, keď ti nejaký čech, ktorý zakladá rovno nado mnou povie, že když teď padnu tak nevím co…“. Všetci sa zasmejeme a dúfame že sa nič nestane. Ale stalo sa. Viol nalezie vyššie a ukáže nám ako sa nemá padať. Asi to bude tou prilbou ale rovno dole hlavou. Po chvíľke ticha sa ozýva jej smiech a my začíname opäť dýchať. Lúčime sa s kaskadérkou a vyrážame sa flákať. Natiahneme si boulder zo včera a snažíme sa pochopiť ako to autor myslel. Ani zázračné Testarossi s tým nič nezrobia a konštatujeme, že pekný deň je za nami lebo tam šaškujeme dosť dlho. Najeme sa na lúčke a ideme spáchať hygienu do kempu. Vysušíme, pobalíme, odfotíme sa a ideme dom. Na stanici stretávam chalana čo nám poradil Climb. for all a celú cestu čítam Jamesáka.
Suma sumárum sme veľa nepoliezli ale ja si myslím, že boli zaujímavé podmienky vďaka ktorým som si odskúšal celkom dosť nových vecí a už sa teším na najbližšie lezecké zážitky. Súľov je Súľov a pravdepodobne ostane mojou srdcovkou tak ako bol doteraz.
Súľov 2008
alebo
Expedícia plná romantiky
Lukáš
Súľov poznám od malička, ale jeho lezecká tvár sa mi ukázala až teraz. Minulý rok som sa nezúčastnil pre vyvrtnutý členok, čo mi bolo nesmierne ľúto. A tento rok si to vychutnám.
Do kempu prichádzame pred polnocou, takže okolie je zahalené v krásnej tme. Ale už celý natešený vstávam ráno o štvrtej. Nenašiel sa prívrženec myšlienky skorého vstávania a tak sa idem poprechádzať. Postavím sa na malý vŕšok, kde mi stromy nebránia vo výhľade a obdivujem ako slnečné lúče prebúdzajú skalnaté hrebene. Od nedočkavosti si začnem čítať Bieleho pavúka od Harrera. Postupne sa všetci prebudia, zbalíme výstroj a vyštartujeme do skál. Po ceste hladím skalu a kochám sa úžasnou prírodou. Jašter nám ukazuje lezecké sektory. Prídeme pod „Tabuľu“ a ja mám tú česť liezť s Jašterom. Na rozlez mi vybral „Špagety plus“. Ja to neopísateľný pocit do týkať sa zlepenca. Kľúčové miesto ma zastaví. Neviem sa rozhodnúť ako ďalej postupovať a začína popŕchať. Jašterovi sa nezdá vidina mokrého materiálu a povzbudzuje ma. Lenže hlava nepustí a tak ma mrzí, že obchádzam túto prekážku. Celého ma to rozladí a strečkujem aj v druhej ceste s názvom „Cumeľ“. Nemám istotu a ďalšie dve cesty „Vajdátor“ a „Celkom pekná“ idem „na rybu“. Musím sa vzchopiť a navrhujem Jašterovi, že si pozakladám „Cestu ku lavičke“. Padol zo mňa menší kameň a na šťastie nikoho netrafil. Slnko sa otáča a my s ním. Presúvame sa na skaly pod hradom. Nachádzam sa v sektore „VPN“ a nútene sa púšťam do „Paramónie“. Hirošima hadr! Do ničoho sa mi nechce. Takto som ešte nebol rozladený. Hľadám oporu v Martinovi a v Kubovi, ale márne. Zbalím si svojich pár sliviek a idem sa pozrieť na ostatných. Zbadám Jaštera a Zuzku ako zlaňujú z „Rapsódie v modrom“. Obdivujem previsnutú platňu zvanú „Zrkadlo“. Premýšľam nad tým, že o päťdesiat rokov tam možno niekto vylezie cestu s hodnotou XIII. v stupnici UIAA. Pri zostupe do krčmy rekapitulujem zážitky. Jašter rozladený slabou spoločenskou účasťou našej pospolitosti poučuje Kuba o cykloturistike a rozpráva vtipy po rusky, ktorým sa márne snažím porozumieť. Po večery poprosím Tomáša o lôžko v motoreste „Susie“. A veru oplatilo sa. Nad ránom lejak ako z krhly.
Prebúdzam sa do ďalšieho dňa opäť skoro a opäť prvý. A opäť si sadnem pod prístrešok a čítam si. Vidina lezenia sa vytráca spolu s výparmi z vrchov. Vymýšľame náhradný program. Navrhujem túru, ale nikomu sa nechce. Jašter navrhuje presun do krčmy a hru v karty. Naučím sa hrať „Chuja“. Začiatočníkovi šťastie praje ale nedohráme to. Tomáš sa vyberie na romantickú prechádzku v daždi s Viol „Juchú“ a Denisou. Počas dňa sa k nám pridá Štefan s rodinkou. Jašter zoberie na prechádzku a poukazuje nám ďalšie sektory. „Objavujem“ krásnu špáru a knihu, len sa mi žiaľ nepodarí zistiť o aké cesty ide. Ale už teraz viem, že o rok sa isto o ne pokúsim. Vrátime sa do krčmy a prebudí sa o mne pocit ako keby sme boli na expedícii. Základný tábor je kemp, „ABC-čko“ je krčma a lúka pod hradom je C1. Podvečer sa vyčasí a Tomáš s Viol sa rozhodnú ísť na západ slnka. Pridá sa aj Denisa, veď prečo by šiel Tomáš s jednou slečnou, keď môže ísť s dvomi. Skoro boli aj tri, len nemecká lezkyňa nemá asi zmysel pre romantiku po slovensky. Večer sa pripájajú aj ostatní a v „ABC-čku“ nastáva rozruch. Vítam sa s Maťom „Yetim“. Rozprávam o mojich zážitkoch a kujeme plány do budúcna. Na noc sa prikmotrím Yetimu a Lacimu do stanu.
Ráno sa opäť opakuje expedičná rutina, vstávam ako prvý a opäť si čítam. Po raňajkách vyrážame do skál. Yeti, Laci a ja utvoríme trojicu. Sprevádzam ich po „Tabuli“. Založím si opäť „Cestu ku lavičke“, ale druhy variant a po mne ju vylezú chalani. Potom nasledoval „Cumeľ“, len teraz som si ho pre zmenu založil a vyliezol s kludom. Bola to nádhera. Pokiaľ sa chalani zoznamujú s „Cumľom“ objavujem dolu pod „Tabuľou“ krásnu špáru. Vedie na vežičku zvanú „Neviniatko“ a nazýva sa „Klamlivá“. Chalani súhlasia a púšťame sa do nej. Len skôr ako nastúpim začína popŕchať. Hodnú chvíľu čakáme, kým skala ako tak uschne. Pokúšam sa znovu. Som v piatich metroch a teraz vážne začína pršať. Ako teraz dolu? Borhák žiaden a abalak tam predsa nenechám. Obetujem repku. Hodím ju okolo zubu a zlaním. Yetimu sa ju podarí vyzvoniť a tak neprichádzam o nič. Počkáme kým prestane pršať a presúvame sa do “ABC-čka“. Zatiaľ čo popíjam Popeu, mraky sa roztrhajú a vykukne „Oskar“. Napadne ma myšlienka pokochať sa západom slnka z „Neviniatka“. Hneď zmobilizujem Yetiho a Laciho a vyrážame. Berieme len materiál. Rýchlym krokom sa presúvame len Laci zaostáva, lebo Sáhib Yeti si z neho urobil šerpu a vykračuje si na ľahko. To mu sa hovorí šikana kurzistov mazákmi. Počas chôdze mi príde na um myšlienka na rýchly postup Mehringera a Sedlmayera v severnej stene Eigeru pokiaľ ich nedostihol osud. Pokúsim sa ich napodobniť, ale dostanem takú „studenú sprchu“ akú som ešte nedostal. Samozrejme, že cesta musí ostať verná svojmu názvu „Klamlivá“ a ukazuje svoju pravú tvár. Postupujem po centimetroch s takou námahou, že po každom založení sa vešiam do istenia. Po hodnej chvíli sa dostanem na prvý balkónik a už po ľahšom teréne doliezam na vrchol. Spravím štand a doberám Yetiho. Nevidím ho ale cítim ako odsadá v ťažkých miestach. Po ich prekonaní je raz dva pri mne a potom doberám Laciho, ktorý lezie s podobným scenárom. A už sme všetci traja hore a vychutnávame si posledné minúty západu slnka. Sme ticho a nechávame sa unášať myšlienkami a romantikou okolia. Po západe zliezame a zlaňujeme a odchádzame do „ABC-čka“. Tam nás vítajú úsmevmi a korbáčikmi.
Nedeľné ráno je krásne ako aj tie ostatné, len škoda že posledné. A preto si ho vychutnáme. Yeti navrhuje „Šťastných trinásť“ a tak sa chopí úlohy prvolezca. Jeho technika nie je rýchla ale rozvážna. Vychutnáva si každý meter. Zatiaľ si visím na konári a hojdám sa. Potom je na rade Laci, ktorý tiež stúpa šikovne. Prichádzam na rad ja. Začiatok je náročnejší, ale správnou technikou a s pokojom sa dajú dobre zvládnuť. Celú cestu si vychutnávam krásne spojenie so skalou a s prírodou. Po zlanení idem ukázať chalanom „neznámu“ špáru a knihu. Yetimu sa tiež páči a súhlasí s budúcoročným pokusom a prelez. Vraciame sa k „Tabuli“. Vyberám logickú líniu, špáru v strede „Tabule“ s názvom „Perfektná“. Púšťam sa do nej so „stiahnutým chvostom“. V prvej tretine narazím na prvú prekážku. Nie je až tak ťažká, lenže strach zatieňuje myseľ. Unavujem sa a vešiam sa za abalak. Musím sa upokojiť a isto to pôjde. A veru že ide. Ani nevie ma už som na polici s veľkým zubom, okolo ktorého hodím šlingňu. Sadnem si naň a oddýchnem si. Postupujem ďalej a koniec sa už blíži. Posledné tri metre. Uvažujem kde založím istenie. Kašlem na to, nebudem sa zdržovať. Vystrelím až hore. Skoro prepadnem cez hrebeň, sadnem si ako na koňa a poďakujem Pánu. Je to vážne „Perfektná“, špára. Takto dobre som sa ešte nevybál ako teraz. Patrí medzi moje najemotívnejšie zážitky v lezení. Doporučujem ju každému kto si chce vyskúšať zakladanie. Proste nádhera. Potom sa pri nás objaví Štefan s rodinkou. Hneď mu navrhujem nech si vyskúša špáru. Súhlasí a po preleze je nadšený. Štefanové deti si ju chcú tiež vyskúšať. Štefana juniora zasvätím do „sokolíka“. Maličká princezná „Sisi“ von Ballók nám predvádza úžasný balet. Unesený lezeckými kreáciami sa poberám do „základného tábora“. Rozložím si haraburdy a začnem sa baliť. Nasleduje spoločná fotka a lúčenie. Postupne opúšťame Súľov.
Bolo to skvelé. Plný zážitkov a nových lezeckých skúseností. Niekedy ešte ani neskončí akcia a už sa teším na jej pokračovanie o rok a na to ďalšie a ďalšie. A samozrejme na ľudí, moje kamarátky a mojich kamarátov z klubu. Tak o rok na Súľove.
Hore i dole zdar!
Viola
Už sa mi stalo príjemným zvykom, že s príchodom leta sa neviem dočkať západov slnka nad zlepencovými vežičkami a dobrého piva s korbáčikmi a margotkou.
Tento rok sa to celé začalo zvukom motora Tomášovej škodovky Suzy, ktorou sme sa najprv doviezli do takých rovinatých končín, ako sú Vajnorské jazero (na schladenie), Podunajské Biskupice (po Maťa) a nakoniec Senec (po Lukáša).
Potom, čo som sa konečne odtrhla od mňaukajúceho seneckého mačiatka, sme sa doviezli s fučiacou škodovkou a zapnutými rádiami (rádio Viva a rádio Lukáš) až do súľovského kempu. Cesta trvala 5 hodín a my sme nechápali, kde sa nám ten čas vlastne stratil. Ešteže na Súľove sa čas vždy zastaví…..
Vo štvrtok ráno sme sa už ponáhľali ku skalám. Klasické rozliezanie na Tabuli. Tento rok neprišlo veľa klubových nováčikov. Ako prvý si dávame Cumel 5-. Malina.
Tomáš sa hneď potom púšťa do previsnutého Midnight Shark 7-. Ja ho s padnutou sánkou istím. V kritickom mieste ho povzbudzujem a na tretí pokus to vyzvára až k zlaňáku. Pár póz pre fotografov a je opäť na zemi. Expresky nechal v ceste, veď niekto ich vycvaká….
No… ja končím už pri prvej expreske. Cesta je pre mňa ťažká a ani na rybu sa v nej nechcem vysiliť. Vycvakávanie zostáva na iných. Požičiavam si lano od Deni a Peťa a ťahám Vajdátora 6. Hehe, celý čas som bola presvedčená, že to je za 5, inak by som sa tam tak nehrnula…. Friendík skočil do špárky aj sám a hneď som sa pred neistým krokom do previšteku cítila lepšie. Veď na to sú priatelia. Juchuuuuu.
Ako poslednú cestu sme s Thomasom liezli Kopu Zlosti 6. Tomáš ťažké miesto obliezol zvnútra jaskyne. Jaskynka je síce drobivá, avšak istotne ľahšia než platňa, ktorou cesta oficiálne vedie. Nevadí, speleologickú vsuvku sme ešte v lezení nemali. Ja som vybzúkala druhú dĺžku, hádam to bolo aj čisto. Veľmi sa mi páčila. Z vrchného štandu sa mi zapáčila vedľajšia línia borhákov a stanovila som si nový cieľ. Necron. Za 6. Nechali sme si ho ale na inokedy. Bol už čas zísť do dedinky a doplniť B-vitamín…
Celú ďalšiu noc nám pršalo. Stan plný ucholakov, úchylákov a inej hávede nám našťastie nepremokol. Mali sme v ňom ale riadne vlhko, lebo som v noci pootvárala všetky vetráky kvôli mojim voňavým spoluspáčom.
Takmer celý piatok sme preflákali, lebo nám neustále pršalo. Iba ja a Deni sme sa vybrali na daždivú prechádzku do lesa. Tomáš sa nakoniec rozhodol ísť tiež, najmä povzbudený mojou vtipnou hláškou, že sa s Deni dáme do plaviek, aby nám nezmoklo oblečenie. Žiadne plavky sa nekonali. Šli sme vo vetrovkách a šortkách. Čochvíľa dážď ustal a vonku bolo veľmi príjemne. Na jednej vežičke sme natrafili na tri stratené ovečky. Ako v rozprávke. Sloboda sa im zapáčila.
Navečer sa vyjasnilo a nás cestou z kempu do krčmy napadlo vybehnúť si povestnú cestu pre romantikov a labužníkov „Šťastných 13“ za IV+ na Sokolej veži. Neotáľali sme a o chvíľku sme vyzbrojení dvomi lanami, železom a čelovkami, alias malými lampášikmi, s Deni a s Tomášom prešľapávali ešte mokrú cestu ku skalám. Prišli sme dosť neskoro a iba Tomáš stihol pohľad z vrcholu veže na zapadajúce slnko. Ja som doliezla druhá a vychutnávala som si pohľad na gýčovo červenú oblohu a siluety vzdialených Javoríkov, či Bielych Karpát na obzore. Deni prišla tretia a spoločne sme sedeli na štande ako tri vrabce a obdivovali vychádzajúci mesiac a hviezdy. V takýchto chvíľach je lezenie tou najlepšou vecou na svete, cestou za poznávaním krásy a ako povedal niekto múdry, otvára nám obzory…… a tak ďalej….:-)
Počkali sme si na tmu a zlanili tých vyše 30 metrov do temného lesa k nástupu. Paráda.
Na ďalší deň sa vyjasnilo a my sme sa znovu vybrali do končín blízko Sokolej veže, kde už Jašter so Zuzkou zvárali Šťastných 13. Skúsili sme dačo poliezť na protiľahlej Školskej veži. Niečo na tom bude, čo povedal Peťo, že Školská veža by mala byť cez prázdniny zatvorená, lebo sa nám tam veľmi nedarilo a našli sme pre nás len dve leziteľné cesty. Rozmýšľam, kde som nabrala odvahu, ale niečo ma ťahalo do cesty „WC hit“ 6. Tak som sa v nej chvíľku hojdala ale nešlo to. Tomášovi sa nechcelo, ale Peťo Ševčík, ktorý sa pekne rozliezol v nejakej vedľajšej päťke, ktorú radšej obliezol 7mínuskou, nám to natiahol len s miernym fučaním. Vzhľadom na to, že WC hit má sotva 15 metrov, by asi nik nečakal, že to budeme liezť viacdĺžkovo. Ale proti gustu žiaden dišputát a mne sa naozaj chcelo zaštandovať na vrchu. Tak som nahovorila Tomáša aby si to vybehol ku mne na štand. Potom som si ešte zlanila a bum, dobré tri hodiny nám ten WC hit zobral.
Len čo sme sa potom dostali na lúku, začalo pršať. Ďalšie lezenie padlo a asi desiati sme sa učupili pod previsom. Pojedli sme dačo z našich zásob, naplánovali nejaké lezenie na ďalší týždeň a prestalo nám aj pršať. Paráda.
S Braňom, Katkou a Tomášom sme sa vybrali na Trojzubec. Cestou nás chytila ďalšia búrka. Počkali sme si približne hodinu pod ďalším previsom, kým prešla, zatiaľ sme cmúľali Bonpari. Keď sme potom pozreli na mokrú skalu, Braňo sa to rozhodol zabaliť a vybrali sa s Katkou do kempu. Mne to ale nedalo a aj namokro som si dala OS „Climbing for All“ za IV. Aj friendíka som si založila. Aj keď ho tam nebolo treba. Malina.
Vyjasnilo sa. Na vrchu vežičky sme sa pofotili, zamávali sme turistom na protiľahlej veži (asi nejakej vyhliadke) a zlanili sme dolu. Cestou do kempu sme ešte vybehli Scrabániu 5-. Bola riadne mokrá a nohy sem tam ustreľovali. Ale dalo sa.
Pred krčmou sme stretli Katku, Maťa, Kuba a Lukáša Messnera, Laca a Maťa alias Yetiho, ktorí si šli ešte niečo pri zapadajúcom slniečku vyliezť. Romantici.
V noci sme si ešte posedeli pri ohníku a povymieňali nejaké čokoládky k uplynulým narodeninám a meninám. Dobrá tradícia. Juchuuu.
Nedeľné ráno sa už nieslo v znamení blížiaceho sa odchodu. V obchodíku sme si opäť nakúpili nejakú tú stravu na celý deň a vyrazili sme ku skalám.
Slniečko už riadne pripekalo, tak sme zašli na tienistú Tabuľu. Tam však bola kopa lezcov. No nevadí, Tomáš si vyhliadol peknú špáru ale ani so svojím orlím zrakom pri nej nezbadal žiaden borhák. Veď čože by tam ten borhák mal robiť? Špára priam stvorená na štvorky friendy a iné zakladačky. Tak to nie. Nemáme matroš a preto sme radšej naliezli do platňovej 6plusky „Mydlové bubliny“. Tomáš však pri druhom borháku vybublal a nahnal do cesty mňa. Než som sa pomaly doplazila k druhému borháku, zasiahol mi prilbu padajúci čok brata Čecha. Ten liezol tú neodistenú špáru. Nevadí, leziem ďalej. V kľúčovom mieste počujem 3 metre nado mnou brata Čecha: „Tý, já nevím, jestli tady nespadnu, a když spadnu, tak nevím co bude.“ Zaistený bol jedným friendíkom pol metra pod sebou. OK, tak ja teda čakám bezpečne pri borháku, kým
odlezie vyššie. Nasleduje Tomášove ťažké miesto. Je prekvapivo ťažké aj pre mňa a darmo hútam nad tým, ako to prejsť. No nič, za pokus nič nedám. Leziem. Ľavá ruka do špárky, pravá ku nej. Ľavá noha na mini stup, pravá na pekný stupík, joj, ale ma to vyhadzuje, musím rýcho vyhodiť ľavú nohu vyššie. Hop, Aaaaaaghhhhhh! A visím. Visím hlavou dole a vidím moje nohy, lano a oblohu hore. Nejako sa prevrátim o 180°. Všetci dole sú ticho. Kričím: „Som v pohode!“ Uf, všetkým asi odľahlo. Ach, tie moje Súľovské pády! No nič, síce mám chuť skúsiť to znovu, vzdávam to a prevezujem sa. Tuším, že toto nebolo najťažšie miesto celej cesty. Tak snáď nabudúce… keď budeme veľkí.
Opúšťame Tabuľu a obzeráme lezecké možnosti. Kubo s Maťom zostávajú pri Obelisku na bouldri a my si to mierime na VPN a ďalej. Z Rapsódie sa na nás usmievajú Majka s Vladom a zhora z vežičky nám kývajú Peťo s Maťou a Jankou. Juchú, tým je ale dobre!
My zastavujeme pri Harfe. Tomáš si dáva nie príliš vábnu Katedral 5. A ideme ďalej. Vytúžený Necron je voľný. Zuzka s Jašterom práve dozlaňovali Kopu Zlosti, tak sa s nimi vítame. Odchádzajú na VPN. Slnko páli. Tomáš afol Necron 6.
Krátky dialóg: „ Viol, je tu taký holub!“ „Čo?!“ „Holub. Na štande. Čumí na mňa.“
„Hm“ „Neser na mňa, holub!“ „Do toho!“ „Jéj, hladkám holuba!“ „Hej? Je krotký?“ „Áno, to je poštový holub. Má krúžky na nohách. Dva rôzne krúžky. Neďob! Neďob mi do toho lana, holub!“
Necrona prenechávam Poliakom, na tom slnku sa mi nechce liezť. Poliak dobre fučí a sedí. Ideme sa s Tomášom pozrieť na Trojzubec. Obzeráme cestu New Age 7-. Previsnutá špára. Jediné lákadlo je vrcholová knižka, ale my sa nepokúšame k nej dostať, špára nás dostatočne odradzuje. Vraciame sa na Harfu. Necron je v tieni a Poliaci ma púšťajú liezť. Juchú, opäť leziem. Cesta je krásna, ale to ťažké miesto hákujem za borhák. Keď to nejde, tak to nejde…. aspoň zatiaľ. Doliezam k zlaňáku a rýchlo dole, istotne nás už všetci čakajú v krčme.
Prekvapene zisťujeme, že sú tam len Zuzka s Jašterom. Niektorí prichádzajú dobrú pol hodinu po nás, iní sú v penzióne a obedujú. V krčme konzumujeme naše zostávajúce zásoby jedla (hermelín s chlebíkom a študentská pečať sú mňam). V kempe sa všetci hmýrime, balíme, štartujeme ospalú Suzy a trochu smutno sa lúčime. A ďalší Súľov je za nami….. Juchuuuu, o rok znova!
Rasťo
Tak zasa je tu akcia Sulov… no parada, vezmem v piatok dovolenku a planujem stvrtok vecer alebo v piatok rano odist.
Ha, lenze clovek mieni zivot meni – nieto nikoho, kto by chcel ist v stvrtok vecer alebo piatok rano a kedze Magda ma dopravu vlakom zadarmo, tak sa nam dvom to auto neoplati brat. Nakoniec sme sa s Majkou a Vladom dohodli na spolocnom odchode piatok vecer. No co uz. Kedze vsak prsalo, ani mi to az tak luto nebolo. Po prichode okolo 8-9 vecer nas Jaster privital slovami „dobre rano“…
V Sulovskej krcme pospajame stoly a prebieha volna debata medzi jednotlivimy susedmi… celkom hlucno tam bolo.
V sobotu vyrazame s Magdou pomerne neskoro – vlastne posledny. Pocasie take vselijake ale nic dobre nevesti. Takze bundy do dazda berieme sebou. Magdu beriem dozadu na „Stastnych 13“. Uz je cesta obsadena Jasterom, Zuzkou a Stefanom. Ale vidim, ze onedlho bude volna, tak chvilku cakame. Natiahol som to a cakam na Magdu. Ta si pri tretom borhaku pichla palec do spary a nesiel je von. Nadavala jak chora vrana, ze to je zrovna ten operovany… tak som ju spustil. Ale ze to este raz skusi. Ked uz sla hore, tak sa spustil dazd. Tak som to nakoniec sam zlanil a zbalil lano. Sakra.
Ten dazd bol uplne nanic – chvilu prsalo, potom zas nie, potom znovu ano… clovek nevedel, ci ma ostat, alebo ist do krcmi. Nakoniec nas silny dazd zahnal do krmy. Takze miesto „tesenie sa na lezenie“ mame „tesenie sa na pivo“.
V nedelu ideme zasa posledny, ale pocasie uz vyzera ovela lepsie. Pocitame s riadnym vypekom a nakoniec aj tak bolo. Stastnych 13 uz bolo obsadenych a tak sme narychlo rozlez dali kvaky hned vedla (tusim Snehulienka a Kristinka – kazdy jedno). Sli sme pozret Veternu, kde som este nebol. Tam sme nasli „Juzny komin 4“. Magda ho natiahla ako prva. Zospodu som na nu pozeral a nechapal, aky tam ma problem…. ved tam ma taku peknu policu. Ked som to siel zopakovat, tak tu policu veru nenasiel. 🙂 Nebolo to nic extra tazke, ale zasa ani schody zo zabradlim. 🙂 Vedla boli taky Poliaci a vraveli ze lezu cosi za 5. V sprievodcovi som to nevidel. Ked som pozrel na hodinky, tak uz bol pomaly cas sa vratit, ale sak ze este narychlo to zvladnem. Zial 5-kovy teren som tam nenasiel ani nahodou. Tazsie su aj schody z pivnice po piatom pive. Ale vyhlad odtial bol paradny. Tak som aspon fotil.
Skoda, ze uz je cas ist.
Zaver. Take kvaky som uz davno neliezol, ale inak pohoda lesna.
Zuzka
Súľov a jeho kamienky.
Na Súľov sme vyrazili začiatkom mojej júlovej dovolenky, v stredu napoludnie, v zložení Peťo, Deni, Jašter a ja. Bol hrozný hic, slnko mi pripekalo cez zadné okno na hlavu a po príchode do kempu som sa cítila ako tavený syr.
V novej krčme, ktorá pochovala staré časy, ako hovoria pamätníci, sme absolvovali všetky byrokratické záležitosti a patrične sa v kempe udomácnili. Podvečer sme sa vybrali na skusy po okolí, poobzerať sa, čo staré zmizlo a čo nové pribudlo. Po krátkej exkurzii sme sa vyštverali pod VPN a skúsili pár ľahších ciest.
Večer, a vlastne počas celého Súľovania prichádzali ďalšie a ďalšie posily, početné osadenstvo večnej mladej Suzy, Petike&Co, Pištovci, Messnerovci, kluboví veteráni aj nováčikovia, skrátka, bolo nás za plnú krčmu.
Vo štvrtok sme sa vybrali na Tabulu. S Erikou leziem cesty, ktoré poznám z minulého roku, až kým nás nezastaví dážď. Poobede a podaždi sa presúvame k toľko ospevovanej Modrej Rapsódii. Vďaka mojim metodickým okienkam, až oknám z nej ochutnám len prvú dĺžku.
Dni sa míňajú, skaly, krčma, kemp sa striedajú v závislosti od našej kondície a počasia. Pre duševný a fyzický rozvoj jedinca AC Floko všetko zabezpečené v dostatočných dávkach.
V sobotu Jašter vybral veľmi peknú cestu, Šťastných trinásť. Šťastných ako šťastných…Pišta odliezal a ja som šťastne rozmotávala, alebo zúfalo zamotávala? Ako sa to vezme…Rozuzlenie priniesla až dobrá víla.
Posledný lezecký deň je opäť výpek, a definitívnu bodku za akciou dáva nenápadný bodliak, ktorý sa mi v ceste Kopa zlosti zabodol rovno do oka. A bolo. Bodka.
Jašter
Dalo by sa začať napriklad takto – starým zvyklostiam na škodu i na zrádnik, do súľovského údolia dorazili moderné časy. „A cudzincov musíme hlásiť colníkom“, pokrútila hlavou recepčná penziónu Pútnik, taktiež vnútorne nestotožnená so záhadnou potrebou ručne prepisovať údaje z občianskych preukazov do nejakej „Domovskej knihy“. Na to, že tu človek štyri dni v podstate prespáva na tráve, vidí cez celý kemp výraznou medzerou pod dverami WC spustené gate známych i neznámych týpkov.. je to neskutočná procedúra. „Včera sme na to mali kontrolu“, nezabudla vyzdvihnúť dôležitosť úradných záznamov recepčná. Iba ak tak.
Penzión Pútnik tu totiž na zelenej lúke kempu vyrástol z roka na rok, len tak, bez príčiny.
Staropramen sme našli v starej krčme na starom mieste. Veční štamgasti nastúpení v sede pri stene nehnute hľadeli na vchod. Sedeli v pozore. Chceli ma nachytať, ten s takou špongiovitou tvárou a taký malý zhrbený si vymenili miesta pri stole. Pribudla nástenka zachytávajúca evolúciu istenia v miestnych skalách od doby drevenej až po súčasnú kultúru ľudí tmelených borhákov s dierkovanými prilbami.
„Už ten názov ma neláka.. 40m, neodistená a ¢Drobivá¢..“, vyberala si Viol z menu ciest ponúkaného sprievodcom. Erika krstila svoj nový špagát, z Uhliarikovej 5+ sa ozývali reálne polyfonické zvuky hrôzy a Zuzka nadšene zopla ruky: „My už máme toľko lán, že každý môže liezť sám“. Moje staré menšestráky majú výborné trenie. Ale na previsnutú hladkú stenu napravo od „Rapsódie v modrom“ by ako povolený doping nestačili. Zdá sa, že tam niet jedinej cesty. Prípadnú obtiažnosť odhadujem na názov „Sonáta pre dva klavíry a drumbľu E-dur“. Ovce, tie živé motorové kosačky dávali vážne beaty na spiežovce, pre tých pár hrudiek bryndze sa nachodia ako turisti nadržaní na odznak zaslúžilého diaľkoplaza. Z privrátených vežičiek k stráni je na ne pekný pohľad.
Prší, chlapci plánujú výpravu na kombajne na Kaukaz. Je pekný podvečer a Kubo robí nábor na bicákové orgie z Bratislavy do Terchovej, pointa štart-cieľ za jeden deň. Keďže ja už mám hormonálny vývoj ukončený a nemusím sa ukľudňovať točením pedálov, stačí mi len žasnúť nad myšlienkou. Vlastne, keď ste kompletní, je úplne jedno, nezáleží na počasí. Tomášovi prepršal rozdeľovač v Sjuzi.
Súľovské monzúny nás pravideľne zaháňajú do pohostinstva ku kartám, k úvahám o budúcich úvahách a iným mexickým kratochvíľam. „Keď tomu vypnem, zapnem zvuk, rozdiel v tom nevidím..“, sklamala Lukáša telenovela v televízore a vrátil sa ku Harrerovej knihe o starých záležitostiach na Eigri.
Ani život v stanoch nie je „peříčko“. Keď človek vystrčí hlavu a jednu nohu zo stanu von, vyzerá ako unavený slimák ktorý to prehnal a čaká na ranu z milosti. To nemecká, zrejme vzduchoplavecká družina v tých svojich hangároch pre zepeliny z armádneho výpredaja mohla otvárať konzervy postojačky. Závidíme a zazeráme. „Cítim tu klobásu.. cibuľu.. nohy.. spotených ľudí!“, prebudila sa jedno ráno Viola v zmiešanom stane: „Fúúúj.. tu je strašný smrad!!!“ Raz bude spomienky na tieto vône nazývať „staré, zlaté časy“.
Vraciame sa do skál. Ovce mali zase športový deň. Bol to vydarený čas. Do krčmy vkráčal v závese za Maťom hustým krokom Lukáš, ovešaný úplnou sadou tricamov a chýbalo už len tradované cinknutie mexického doláru na barpult.
„Čo si ty urobil pre slovenské zakladanie päťkových špár?!?“,zahučal Maťo Kiňo do pléna k sebe zrazených stolov. To sú tie vydarené dni.
„Borovičku!“,zahučal triumfálne Lukáš, ktorý podľa všetkých typických príznakov (nesúvislá reč a každé druhé slovo v nej prídavné meno), zakladaný onsight starej hnilej špáry prežil. Odľahlo nám.
A zrazu bolo zjavné, že penzión v kempe rozvráti rady maloverných a desaťročia budovaná tradícia starej krčmy je na ústupe. Odrazu sa ľudia vracajúci zo skál prestali čakať na starom mieste kde si rozprávali príbehy dňa. Poviacero z nás začalo podozrivo viac jesť ako rozprávať. I keď, skôr si ťa zapamätajú že si päť dní nejedol, ako že si ten kto päť dní fičal na all inclusive. To je to, čo odlišuje kvalitu od kvantity. Ak tradíciu neudržíme, zanikneme v povedomí času na mieste tomto. Mladí sú hladní a nesmrteľní. Ešte nevedia, že život má pamäť a hranice. Vyprážaný syr s hranolčekmi v interiéri bavorskej noblesy penziónu oslabil kúzlo mágie starých rituálov. Škoda tých bezprostredne po lezení nevyrozprávaných príbehov.
Súľov žil v duchu neskorého romantizmu – vertikálne výlety za súmraku či pokusy v daždivých kulisách. „Vážne chceš ísť? To naleziete za tmy!“, pozastavil sa Peťo nad úmyslom Denisy pridať sa k Tomášovi a Viol na pozorovanie západu slnka z ktorejsi vežičky. „Tak ja zoberiem fotoaparát“, dala mu za pravdu Denisa. Bolo 19:35hod.
Ale nie, niektorí z nás v duchu tradícií si skutočne varili na kolene. Zuzke sa vydarili unikátne bryndzové cestoviny a keď Tomáš zapaľoval plynový varič priamo od vatry, Majka výrazne zbledla.
„Kebyže ten ešus trafí blesk, tak je čistý“, dúfal Kubo v nádeji, že princíp deus ex machina by mohol byť aj všemocným rajónistom. Gebuziny zo sáčkov držia na stenách nádob len trochu horšie od smaltu, fiľakovská kvalita. Úplnou peckou bol Tomášov plastový fialový obedár s francúzskymi zemiakmi. Vraj ich dostal k úspešne zloženým štátniciam.
A určite nezabudnem na polnočné vtipy o zvieratkách. V sobotu večer sa totiž Maťa začala dožadovať ohňa. Takého reálneho, s 3D dymom: „Tak keď nemám internet, chcem mať vatru. Na niečo sa musím pozerať.“ Veď vyčkaj, ešte trochu sa zotmie a v kempe všeličo zhorí, do lesa po drevo je dosť ďaleko. A tak sme vymysleli s Vladom webstránku, kde by horel len oheň a ľudia v kanceláriách by sa mohli do jeho plameňov múdro pozerať. Dal by sa zvoliť druh dreva, typ ohniska, ba aj kotlík medený zavesiť. Prípadne môžete obrazovku inštalovať do krbu. Má to len jedno slabé miesto – v country podmazoch sa môže vyskytnúť nástroj zvaný banjo. A to potom nikdy neviete kedy banjista nastúpi do sóla a keď to príde, nedá sa to zastaviť…
Je to nejak tak ako o Súľove hovorí Zuzka „Všetko je inak ako to vyzerá“.
Pár ďalších fotografií z akcie môžte nájsť tu: http://picasaweb.google.sk/jaster.u36/PoabsolventskySulov2008.