Návrat suchoplavcov

---

Trnavská stovka 2008
alebo Asfaltka – moja nočná mora

Lukáš

Pred rokom ma Maťo-Yeti volal na „Stovku“, ale nešiel som, lebo som nemal natrénované. Tento rok som si dal záležať a behali sme s Yetim po Karpatoch ako muflóny. Napriek tomu týždeň pred „Stovkou“ som si vravel, či som dosť pripravený. Každý deň väčšia a väčšia neistota. V piatok večer ma rozbolelo koleno. Vravím si: „čo vyšiluješ“, ale nepomáha.
Ráno o pol štvrtej sa budím, niečo zjem a idem na vlak. O piatej som v Bratislave a čakám Yetiho a Braňa. Každú minútu prichádzajú odvážlivci, ktorí si chcú preveriť samých seba opäť alebo ako ja po prvýkrát. Prichádza Yeti a po ňom Braňo. Zaregistrujeme sa. Zdravíme sa s Jašterom, Zuzkou a Mišom a vyrážame.
Stále v duchu uvažujem, či to nepreháňam ako bratia Česi v Tatrách. Maťove slová, že sme viac trénovali ako on s Braňom minulý rok, ma nepresvedčili. Po Kamzíku sa už sústredím na cestu a zvedavo sledujem ďalších účastníkov ako práve vyliahnuté kura. Obdivujem klasikov a žasnem nad výkonom bežcov.
Biely kríž – prvá štácia. Ľudia sú v pohode tak aj ja som. Snažím sa  fotografovať čo najviac ako sa len dá. Moc sa mi to nevypláca, lebo musím chalanov dobiehať. Štácia na Troch kamenných kopcoch sa nekoná. Dumáme prečo a prichádzame len na to, či ju nezrušili alebo či sme prišli skôr. 4o ma moc neteší, lebo je to iba pätina trasy a mám rýchle tempo na to, že sa púšťam do niečoho nepoznaného.
Na Babe si sadáme. Chalani si dajú Bernarda a ja „neúspešný abstinent“ kofolu. Niečo ešte zakusneme a ideme ďalej. A hneď je pred nami prvý vážnejší výšlap na Čmelok. Ide sa mi dobre, veď ešte nemáme toho toľko za sebou. Robím fotky a chalani mi opäť zdrhajú. Dobehnem náskok a posledné metre na Skalnatú ideme spolu. Kochám sa úžasným výhľadom na Vysokú a Vápennú. Na Skalnatej som už bol dvakrát a to vždy v noci na Kokosoch.
„Čermáčka“ – tretia štácia. Dávame si obed, doplníme vodu a tvárim sa kyslo po užití bujónu. Braňo udržuje náladu. Na jeho pozvanie sa k nám pripojili imaginárni kamaráti Jaro B. a Miloš B. Vytvárame spolu etickú skupinu, potom čo vidíme ľudí obchádzať Taricové skaly. Na tom úseku sme sami. Na Taricových skalách nás víta jašterička a uvažujem, ako sa darí Jašterovi a ostatným. Zo skál sa skoro zgúľam, lebo Braňo, Jaro B. a Miloš B. ma rozosmievajú. Potom sa pridávame k Maťovým kamarátom. Prekvapuje ma ich rýchlosť, ale čo už, keď majú toho veľa nachodené. Asfaltka do Sološníckej doliny ma znervózňuje. Maťo-Yeti vyštartuje na najťažší úsek, aspoň pre mňa, na Vápennú. Vydám sa za ním. Ide ako lokomotíva a ja za ním ako vozeň s uhlím. Lenže na rázcestí  zisťujem, že to nebol dobrý nápad a tak sa nechám predbehnúť a pomaly šlapem ďalej. Sústredím sa na každý krok. Skúšam metódu Joea Simpsona – blízkych cieľov a funguje to. Lenže ja blbec som si nevypol mobil a zvonenie ma privádza do zúrivosti. „Mobil je kravina“ – Bajové pravdivé slová. Nejako sa už hore vytrepem. Občerstvím sa, nasleduje pár fotiek a Yeti ako nasolený: „Ideme ďalej!“ Hlavne, že mi cely týždeň rozprával, ako ho bolí bedrový kĺb.
Pod Vápennou ďalšia štácia. Dostaneme pečiatky a doplníme vodu. Následne prechádzame cez nádherný Klokoč, míňame Mon Repos a pri Kršlenici nás žiaľ opúšťa Braňo. Neposlúcha ho koleno a tak to radšej ukončí. Odôvodnil to tým, že sa o týždeň žení a nechce aby to vyzeralo ako na svadbe Angeliky a Žofrého. Inak ak sa pýtate, čo sa stalo s Jarom B. a Milošom B., tak tí dvaja B. to vzdali už pred Vápennou. Vbehli niekam do kríkov a plašili tam zver. Podanie rúk, spoločná foto a posledné zamávanie. Zaznie to možno divne, ale akoby som stratil tretinu svojich síl. Kým som na to prestal myslieť, ocitli sme sa na Brezinkách. Mávol som na asfaltku a išli sme ďalej. Bol som rád, že ideme cez Záruby.

Hore sme boli raz dva. Cítil som sa prekvapivo dobre. Večera, pamätné foto a odchod. Čelovky sme si nasadili pod Havraňou skalou. Nahodili sme také tempo, že sme vtrhli do „spálne“ stádu srniek a potom aj muflónov , z ktorých som si skoro pustil do gatí, lebo ich bolo cez päťdesiat. Potom sme prešli cez lúku a dostali sa k prvým chatám, kde začalo naše blúdenie. Keď sme sa vymotali dostihla ma moja nočná mora asfaltka. Kým sme sa dostali k Sokolským chatám všetko sa mi obrátilo na opačnú stranu.
Jeden môj kamarát má v tej lokalite chatu. Maťo – Yeti hovoril, že by bolo dobré, keby nás prišiel povzbudiť. Ja som bol, ani neviem, či nahnevaný alebo rad, že tam ten víkend nebol. Lebo v tom prípade by som tam ostal a nešiel ďalej. So Sokolskými chatami si spojujem, len bolesť, tma, blúdenie a nervozita. Veľmi ma bolelo ľavé lýtko. Pri každej mojej zastávke som si sadol na zem a snažil sa to naťahovaním uvoľniť. Veľmi som zaostával za Maťom tak, že som už ani nevidel svetlo jeho čelovky. V tej situácii som považoval za blbosť ho žiadať ísť pomalšie, ale veľmi som to potreboval. Musel som sa sústrediť na každý jeden krok a znervózňovali ma také obyčajné veci ako sledovať značky. Veľmi ma Maťo vytáčal a hneval som sa. Ale inak to malo význam. Viac som si uvedomil aká je obetavosť v horských vodcoch, keď dozerajú na pomalých zákazníkov a akú veľkú významnú úlohu hrá prítomnosť kamaráta, keď je vám ťažko.
Keď sme dorazili do Dobrej Vody, čo je posledná štácia pred cieľom, som smrteľné vážne začal uvažovať, že skončím a počkám na bus. Ako som uvažoval, napadlo ma kde asi je Jašter s bandou. Pomyslel som si ,že sú isto v Brezovej. A na to sa z tmy vynorila Zuzka, potom Jašter a Violka „Juchú“. Sedel som s nimi a posťažoval som sa im. Vysvetlili mi, aby som neblbol a už to dorazil. Maťo zatiaľ odišiel, ako sme sa dohodli lebo si myslel, že už ďalej nejdem. V Dobrej Vode som bol viac ako hodinu. Na podnet mojich „druhov v zbrani“ som sa rozhodol, že pôjdem. „Musím sa zaťať a ísť. Spomenul som si na slova Doda Kopolda, že človek, ktorý povie: „Nevládzem“, ma ešte 30% síl. Potom ma ešte dorazil Jašterov známy, ktorý sa z Brezovej vrátil na dobrú Vodu, aby stihol skorší autobus. Tak som sa rozhodol isť ďalej.
Jašter chcel obísť hrad po asfaltke. Aaaaaaaaaaaaa… Hrôza!!! A tak dlho sme to obchádzali, že po tej asfaltke sme prišli až do Brezovej. Bolo už svetlo. Nohy boleli ako pes. V škole som stretol Maťa. „A predsa si prišiel!?“ povedal mi. Ani som neposedel, zobral som diplom a hybaj na bus. Len tak tak som sa tam dotackal. Nasadli sme do busu a všetci slastne podriemkavali.
Keď som prišiel domov, uvažoval som čo mi dala „Stovka“. Uvedomil som si aké je dôležité mat pri sebe niekoho, keď sa vám nedarí a je vám ťažko. Tiež, že človek keď sa dobre pripraví a zaprie dokáže sa prekonať. Čudoval som sa, že som nebol nejako zvlášť unavený. Len ospalý z prebdenej noci a hlavne ubolený z nôh. Z toho vyplýva, že ku dobrej kondícii je potrebné mať aj zvyknuté nohy na dlhé trasy a potom to bude v pohode. Ešte mi dala trojdňovú svalovicu ako hrom a dvoch kliešťov.

Ešte chcem poďakovať kamarátom Maťovi – Yetimu, Braňovi, Jašterovi, Zuzke a Viol – „Juchú“.

Tak opäť o rok.
Hore i dole zdar!

---

TT ver_08

Maťo

,,Kúrňa Lukáš šlap!“, nervózne mi preblesne mysľou v čiernej tme lesa voľakde za Bukovou. Nezdravo sa potím, celý som nejaký rozkolísaný, a Lukáš si zas sadá po každom desaťminútovom intervale mátožnej chôdze plnej potácavých pohybov. Tu keď zastavíme, tak to tu rovno môžeme ostať nocovať. Mám toho dosť aspoň na päť rokov. A Lukáš si zas sadol k nejakému rozkokošníku /smerovníku/. ,, Do prdele, rozdeliť sa teraz predsa nemôžme, čo ďalej?“  Kniha Smrť sa volá Engelchen hovorí celkom jasne: ,,Ak chceš prežiť, musíš sa udržať na nohách, neprestať kráčať.“  Musíme sa udržať na nohách!…
Kto mi povie, prečo keď sa človek niekde nehorázne vytrápi, po pár dňoch na všetko zle zabudne a celý natešený sa tam vráti znova? Napríklad na strednej škole sa jedinec zvykne začať opíjať, je mu strašne zle, blije kade chodí a tvrdí, že už nikdy viac a o týždeň je na tom rovnako. Akoby sme si pamätali len to príjemne, znova sa púšťame po rovnakých koľajach, na cestu plnú otrasných nástrah. A tak aj my, opäť sme si zvolili tú istú zábavku, hoci ušľachtilejšiu ako klaňanie sa porcelánovému bohu /záchodovej mise/, a vyrážame na cestu boľavú, stotisíc metrov dlhú.
Na počiatku bol tréning. Lepší ako pred rokom. Učili sme sa chôdzi. Nebuďme povrchní, rozoberme si to vedecky a lá lopata:
Zvládnutí správného zbúsobu chúze v jednoduchém i obtížném horském terénu je nejdúležitejším předpokladem k úspěšnému absolvování rúzných výstupú a přechodú. Chúze, tak jak jsme se jí všichni v dětství naučili, je soubor opakuících se pohybú, jehož jednotlivé složky si už neuvědomujeme, vše probíhá automaticky. Chúze začíná zvednutím a nutným pokrčením vykračující nohy a jejím sunem vpřed. Současne trup odlehčuje nohu, která se pohybuje a zatežuje vykročenou nohu. Noha, která zústala vzadu /odrazová/, přejde z plného chodidla na špičku. V okamžiku, kdy noha vpředu se dotkne země patou, špička odrazové nohy se zvedne, mírně pokrčena přechází vpřed a mění se tak v nohu vykračující.
Při tomto zpúsobu chúze jsou dúležité dvě věci. První z nich je skutečnost, že v okamžiku odrazu špičkou vzadu a současného došlápnutí patou vpředu stojíme na malých plochách chodidel se značně roztaženýma nohama, tedy ve velmi nestabilní poloze. K této nestabilitě ješte přispíva další věc, tzv. šíře stopy. Při chúzi jsou mírně vytočeny špičky chodidel ven, ale paty v podstate našlapují na myšlenou čáru ve směru pohybu, takže v onom zmíněném kritickém okamžiku stojíme trochu jako povrazolezci na laně…toľko úryvok z knihy Turistika v horách /Olympia Praha 1978/…no choď takto sto kilometrov. Rozhodli sme sa riadne sa pripraviť a tri víkendy sme len nacvičovali správnu chôdzu, aby sme z toho spomenutého lana náhodou nespadli.
V piatok som ešte narýchlo nakúpil kompletný prehľad müsli tyčiniek, zbalil som batoh špinavý ešte od blata minulej stovky, ktoré akoby mi pripomínalo pred rokom prežité kritické momenty. Pribalím aj kobercovku a o 4.30 ráno už vychádzam z domu do Bratislavy. /busom/
Mám podobný príbeh ako mnohí iní účastníci stovky. Totiž odchod na túto akciu nie a nie pochopiť moji najbližší. Hodí sa odcitovať vetu z Bajovho smiechu na lane: ,,Pozri, synku, prečo by si mal chodiť domov po ríne, keď máš v dome schodisko.“ Skrátka prečo ísť sto kilometrov do Brezovej pešo, keď dnes už sa tam vieme pohodlne dopraviť motorizovane, pozrieť si Štefánikovu mohylu, zájsť do reštaurácie na obed a spokojne sa odviezť zase do pohodlia domova. Vzťah k bezpečiu a pohodliu sa v ľuďoch stihol veľmi zakoreniť. Ľahko sa na to ľudská nátura naučí.
Ale my nie, my jak takí debili, postavili sme sa na štart stovky znova. Tento raz chceme okúsiť pôvodnú trasu našich predkov t.j. cez Záruby. A keď vydá ísť aj ďalej ako do Brezovej. Nuž, nevydalo. Reči predčili skutky. Ale o tom neskôr.
Na štarte má účastník možnosť ešte všetko rozumne zvážiť a pochod zabaliť. Ale my nie, my jak takí debili, napriek minuloročným skúsenostiam, rozhodneme sa nešetriť sa. Keď ide opäť slepec, bola by blamáž odstúpiť.

Naše nasledovné kroky až na vrchol Vápennej by sa dali zhrnúť do pomerne dobrého tempa, s krátkymi zastávkami na stanovištiach z ktorých asi najzaujímavejšie bolo to na Babe. /pivo Bernard/. Zaujímavé je i to, že čoraz viac účastníkov degraduje pochod a využíva rôzne obchvaty po vrstevnici, napríklad ten pod Taricovými skalami, čo z toho ľudia máte? Ha? Proste boli sme etickou komisiou samotnej etickej komisie a snažili sme sa niektorých diaľkoplazov upozorniť, že takýto štýl prechodu vôbec nie je kóšer a dokonca ani s kostolným poriadkom.
Je potrebné ešte doplniť, že počas pochodu nás sprevádzali neviditeľní spoločníci Jaro Buček a Miloš Bubán, ktorých jačí dych sme cítili na svojich krkoch, čo nás pobádalo k neustálej chôdzi. Pospomínali sme tiež  hitovky new kids on the block – step by step, alebo v mysli mi vírili  texty ako: ,,Im wearing a motor jacket, but I walk all the time.“ alebo ,,pořádně to chlapi změní, když opouštej opevnění.“ Prekvapivým bolo zistenie, že bratia zo Zlatých Moraviec, mimochodom najmladší minuloročný úspešní účastníci, s ktorými sme prišli  minulý rok spoločne do cieľa  poriadne vyrástli ako sa vravím žiak prerástol majstra.
V podstate sme sa nijako nehecovali a šlapali sme od zápasu k zápasu, no za Vápennou sme začali doplácať na časté vylúčenia, hoci sme bojovali o každý meter ihriska. Prvý povzdychne Braňo s pokročilému kilometru zodpovedajúco skrivenou tvárou a pridá pádne vysvetlenie svojej slabosti:  ,,Chalani, ja končím, o týždeň mám svadbu a nechcem sa úplne dodrbať.“  ,,Není to fér, takhle by voják neměl umírat.“ , vystihuje moje rozpoloženie citát z filmu Predátor. Braňo sa ale sám so sebou rozlúčil už skôr, čo mu isto nahlodalo psychičku. Začať o sebe pochybovať na stovke je zjavne skorý hrob. Neviem prečo, ale ma to zasiahlo, mal som taký pocit, že sa nám náš drobný trojlístok rozpadáva. Nuž čo, stovka je už taká. Zrazu sa prestalo kecať, bolo po srandičkách, čo je neklamný znak, že sa nám to začalo mierne srať, na šťastie ale až na nejakom šesťdesiatom kilometri. Často sme mysleli na to ako nás budú vyčerpaných prekračovať a to nás držalo v stave bdelosti.
Pár kilometrov pred obcou Buková, si s Lukášom odriekame guláš a nasleduje vrchol nášho snaženia – prechod Zárub. Na toto reagujú už aj ľudia podobného zamerania ako sme my podivnými citoslovcami a gestikuláciou, že akože, či sme ako v pohode. Nuž, ja som sa fyzicky cítil fajn, len som mal nejaký blbý psychický pocit, že sme len dvaja a nikto nikde. Neviem, ale každopádne sme sa do toho kopca pustili o sme ho aj vyšli aj zišli. Miesto guľášu bola výdatná suchá večera na opustenom vrchole Zárub. Čo mimochodom tiež nie je na zahodenie. Zrazu neviem, ako sa to presne zomlelo, prišla tma a my sme sa len prepletali medzi stádami divej zvery, ktorá vraj dobre nevidí a tak sa nám motala skoro rovno pod nosom. Trochu sme sa aj cítili nepríjemne z toho jačieho dychu všade naokolo, ale už je tu Havranica a dolina a už sme aj na Sokolských chatách, kde si všimnem, že Lukáš je ozaj ticho a začína sa často zastavovať. Do prdele. Musíme ešte prebehnúť aspoň dva kopce v dobrom tempe. Psychičku mi opäť vychýlilo. Posledné dve hodiny som môjho parťáka vnímal len ako čelovku vlečúcu sa niekoľko metrov vzadu. Museli sme robiť pauzy, čo ma nehorázne vyvádzalo z tempa. Museli sme totiž ťahať ďalej. Každopádne nejako sme sa došuchtali k stanovisku s nemeckým vojakom, ktorý nám oznámil, že sme medzi posledným, ale že vraj máme magický čas 00:01 a ponúkol víno, ktoré sa od poctivého krabičáku odlišovalo len tým že bolo v sklenenej fľaši. Neviem, čo presne sa udialo v čiernej skrinke menom Lukáš, ale výstup ako reakcia na isté vstupy bol, že zapol forsáž, a stalo sa to, čo nás podľa mňa tej noci zachránilo od trápneho rande niekde uprostred malokarpatských lesov. Nie všetky rande sú totiž hrejivé ako na Súľovskej Štastnej trinástke.:o) Jednoducho, kritický úsek sme prekonali, Lukášove nasratie prišlo presne vhod a okrem toho, že ma chytila mierna hypoglykémia na Mihalinovej bolo všetko v danom mieste a čase v rámci možností v poriadku. Na Dobrej vode na stanovisku čakala už tradične nachmelená posádka, prehovárala nás nech ostaneme, že načo sa plahočiť. Proste takéto návrhy zísť na scestie vám robia na stovke pravidelne. Lukáš by aj bol zostal, vraj, že už ďalej nejde a počká na prvý bus. Berem. Snažím sa nájsť hocikoho, kto pôjde ako prvý do finišu. Sám som ísť nechcel a tak som sa nakoniec pripojil k trojici neznámych indivíduí. Tempo mali slušné, ja som sa tiež cítil dobre a tak teda, prišli sme čoskoro do cieľa mojej druhej stovky. Nakoniec vysvitlo, že Lukáš stovku taktiež dokončil. Ja som už dávno vedel, že nejaký Trenčín nám len z diaľky zamáva, kto to dal, má ozaj gule, podobne ako nadprirodzené bytosti s časom trinásť hodín…dosiahnuť taký výsledok, to už mi napadá len využiť niektorý z receptov Feťákovho prúvodce po galaxii. Možno požitie LSD výdatne podporovaného fajčením trávy, kombinácia, ktorá má vraj dotyčného vystreliť zadnou časťou jeho hlavy na úplne inú planétu. Skrátka nechápem.
Nuž prešli sme, žeby bol bujón hlavným strojcom úspechu? Alebo tých 15 mussli tyčiniek? Možno jedno aj druhé a k tomu dobré počasie a pohodička počas pochodu.
Trochu ma zamrzelo, že v cieli tento rok neobrdžali účastníci odznaky, tie minuloročné boli naozaj pekné.
O pol siedmej večer v nedeľu už sedím pri počítači a ťukám tento postreh, tričko riadne zapácha, akcia bola patrične horibilná a plná otrasných zážitkov. Všetko v poriadku.

Portál Malokarpatský diaľkoplaz bude zaraz bulvár sexuálny, ak si tento článok podlo neuchváti.

---

TT – TRADIČNÁ TRNAVSKÁ
(alebo LTT?)

Zuzka

Po minuloročnej premiére som vedela, do čoho idem a moje telo i myseľ boli celý deň pred štartom nabudené. Vstávanie o piatej ráno mi nerobilo žiadny problém, čo je u mňa výnimočný jav.
Na stanici sa stretávame s Viol, Betkou, Tomášom, Mišom, Maťom, Lukášom a vyrážame. Cesta ubieha rýchlo, ale sme rozťahaní a rozostupy medzi nami sa zväčšujú. Oproti minulému roku máme už hodinový sklz a to nie sme ešte ani na Pezinskej Babe.
Je teplo, občas zahrmí, ale búrka sa nám našťastie stále vyhýba. Mrzí ma, že nechávame Betku po dlhom čakaní napospas osudu niekde v úseku Skalky? a na Vápennú už vystupujeme bez nej. Betka vzápätí podáva správu o šťastnom zostupe do Šološnice. Odľahlo mi… Úsek za Vápennou sa mi páči najviac z celej trasy. Pivko na stanovišti potešilo a my dobiehame stratenú hodinu. Nekonečná asfaltka do Bukovej nás odľahčila aj o Tomáša a Miša. V poslednej bašte civilizácie toho dňa je už dávno všetko zjedené, vypité a zamorené smradľavými nohami. Čašníčka už len zúfalo šteká: “Nemáme! Nemáme! Nemáme!” Tak to je jednoznačne zanedbaná príprava na stovku, alebo kapitalizmus do Bukovej ešte nedorazil.
Moje úvahy prerušil ťažkotonážny pes, zrejme miestny štamgast, keď nás flegmaticky privalil k lavici. No, skrátka Buková…. Po krátkom ne-osviežení vyrážame proti noci už len v trojke, Viol, Jašter a ja. (Maťo s Lukášom nás zanechali už na štarte a tak či tak, mali namierené cez Záruby!!)  Čoskoro dobiehame veľkú kolónu jednookých bláznov, a ajhľa, kolega. V nočnom delíriu prebehne krátky rozhovor:
“Ahoj Luboš”
“Ahoj Zuzka”
“Ako to ide?”
“Zase som sa dal nahovoriť na nejakú sprostosť”
“Tak ahoj”
“Ahoj”
Šlapeme rýchlo ďalej. Trošku som sa sekla s baterkami do čelovky, ktoré sú napriek svojej panenskej novosti úplne nefunkčné. Držím sa bokom od Viol, ktorá so svojím novým strojom osvetľuje ako na pešej zóne. Predpokladaná nočná blatovica, šmykľavica sa nepotvrdila a moje zabandážované končatiny sa potia, potia, potia a odtláčiky rastú, rastú, rastú…
Aááá, už ich vidím, svetielka Dobrej Vody sa jagajú ako hviezdičky na nočnej oblohe. Magické miesto, magický čas… a krčma prázdna. Len Lukáš, prichystaný na samovraždu, a Maťo na priedomí, vzápätí zmizne. No, Záruby im zjavne nepridali.Tak či tak, gratulujem chlapci!
Kde sa vzal, tu sa vzal, zázračný deduško, tak, ako minulého roku, na tom istom mieste potichučky popíja čaj. Teraz už ale na ceste späť! Pozdravíme sa a moje zimomriavky sa vehementne začnú realizovať…
Opúšťame nočné útočište a čaká nás posledných pár, asfaltových, nekonečných. Lukáš po chvíli zabudol, že sa chystal na amputáciu dolných končatín a evidentne sa ukazuje ako najčulejší z nás troch. Ja začínam mať vôbec prvú krízu. Moja jemná chodidlová kožička, od papučiek rozmaznaná, začína prudko protestovať. Kedy to už skončíííí? Predstava, že sme v závere zablúdili nás dostatočne prebrala, ale to už klesáme do Brezovej. Juchúúú.
No čo, je to krása, je to romantika, je to tradícia.
Ďiaľkoplazom zdar!

---

O tajomstvách T-100.. alebo čo nenájdete o prežití v lese v príručkách woodcraft pre starých bobrov s gitarou a chvostom nejakého drobného chlpatého cicavca namiesto pierka za koženým klobúkom…

Jašter

Ideály? Predsavzatia?  Kdesi v hlbinách februára, keď človeka až omína pohodlie v hrejivom zadymenom parenisku letargickej štvrtkovej krčmy (lebo kde inde by sa už privtierkli plány a nápady z tých lepších, spoločensky ušľachtilejších odrôd), nadýchol som sa zhlboka nepasterizovanej desiny a na okamih sa dostavil plný pocit nevyužitého svalstva v hlave. T-100.. to znie ako nejaký starší model Terminátora. Maťo Kiňo totiž na našom klubovom webe zanechal poznámku, že sa k niečomu takému opäť  schyľuje. V deň D nasypať glukózový prášok do tuby od šumivých vitamínových tabliet a nastaviť budík na štyri hodiny ráno. Fuj. Zuzka začala behať bučinou v termoprádle. Podozrivé príznaky.. tak prečo T-100 nespopularizovať? A okrem toho, v zime spomienky z leta nebolia, človek už dávno zabudol že sa minulý rok posledné mizerné dva kilometre k autobusu vliekol ako drevený koník na kockatých kolieskach. Na naše počudovanie, zopár spoluobčanov v klube sa naozaj nechalo namotať na mazácke reči o tom, že v zásade MÝTUS zvaný T-100 nemusí byť fikcia..
Štart 06:00hod   Ranné podstaničné schodište čulo pulzovalo príchodmi statočných diaľkoplazov so zázračnými nohami. So Zuzkou podídeme k registrácii upísať svoje duše dnešnej atrakcii. S perami v ruke tam riešili podobné záväzky  Mišo, Viol a.. „Jáááj.. to nie je môj batoh“, odhalil odrazu Tomáš mysterióznu záhadu odkiaľ sa v tom „jeho“, ktorý tak dlho zamyslene prehraboval vzali dve fľaše s vodou. Vlastne to nebol batoh nikoho z našej skupiny. Ktorú ešte prišla doplniť Betka. Lukáš s Maťom odpálili sólo trip s úmyslom ponoriť sa do chutí minulých a dať si retro trasu cez Záruby. Zdar a nazdar! Na štarte si vytriasali chlpaté lýtka aj sebamrskači, ktorí by boli zjavne prekvapení, keby sa dozvedeli že Trnavská stovka nie je zaradená do zoznamu apokalyptických hnutí súdneho dňa. Sú rôzne sekty flagelantov čo si na seba pletú dlhé biče pochodov. I zachovajme i toto mysteriózne tajomstvo. V každom prípade, ak dorazíte do cieľa  podujatia , za 20 korún štartovného je v našich podmienkach T-100 ťažko prekonateľný pomer cena/výkon na trhu zábavy.
Rýchlo máme za sebou stúpanie na Kolibu a ponárame sa do zelene lesa. Opatrne sa oňuchávame s trasou T-100, nastavujem pohodové tempo, len to neprepáliť pod dojmom tridsiatkarov čo sa ženú za autobusom na Babe. „Nebuďte leniví vytriasať kamienky z topánok a šponovať zrolované ponožky“, prezrádzam nováčikom jedno z najväčších tajomstiev ako uspieť. Nie je ani nutné byť prehnane intelektuálnym. Stačí držať hubu a krok, ako nám to už poniektorým šťastlivcom vysvetlili šamani na vojne. Ak máme ako skupina uspieť, nesmieme padnúť pod niečo, čo volám „24hodinové tempo s dvojhodinovou rezervou“. Tú budeme potrebovať na všetky zastávky na trase. Ak ho neudržíme aspoň po Bukovú, všetko je zle. Úsek po Biely kríž je pre mňa najnáročnejší  úsek Trnavskej stovky. Takmer 13 kilometrov v nohách a stále sme neopustili Bratislavu, situácia psychologicky stojí na jednom mieste, nehýbe sa, situácia nemá pozitívny vývoj. Proste druh nudy.
Biely kríž 08:48hod   Pri bufete „Včelín“ mali chlapci zakúrené pod kotlom a krájali cibuľu na guláš. Pár s batohmi na chrbátoch dotlačil kočík pred kontrolný bod a nechal si oraziť pečiatkou kontrolné karty. To už hej.. Tomášove rozprávkové vibramy sa zdajú byť dva razy tak väčšie a ťažšie než na štarte. Už mu to zapína.. od časov sedemmíľových čižiem technológia pokročila, dnes vydrží obuv aj 100 míľ, ibaže kratšími krokmi.
Rôzne reči vedieme za pochodu o výhodách termomateriálov, je to taký súčasný folklór.
Sedemdesiat termo-sukien mala a predsa sa nevydala, a ja nemám iba bavlnenú jednu, šlapala by som až za Viedňu..
Doťahuje sa na nás Svaťo Krňo v jeho neodmysliteľných starých plátených kopačkách. Len zvolá: „Ja by som tu chcel vidieť Judínyovú zo Smotánky.. ako s nami robí rozhovor!!!“ a je v ťahu. Má teda tempo. A trochu drsné predstavy.
Tri Kamenné kopce   Rampa vojenského priestoru je osirelá. Stál pred ňou bezradne zvädnutý chlapík. Na sucho prehltol: „Raz aj palacinky rozdávala.. taká pani.. každý rok tu bola..“ Rozdýchaval totálnu depku, našťastie si doma zabudol pištol. Palacinky??? To naozaj nemohol byť ticho?!? A čo sa kurňa stalo tej pani?
Predbiehame dvoch postarších bikerov. Prvý stál na kopci rozkročený ako seržant nad zeleným červom bez hodnosti a vrieskal na spolutýpka dole „že sú vo fáze sklzu v pláne a on že to ešte nemá na saláme“. Ten druhý tlačil do kopca nechutne drahý bicykel podľa vzoru „BUK – PUPKATÝ HRDINA – DURALOVÝ STROJ – COOLMAXOVÝ KROJ“. Len si to dajte chlapci.
Baba –   Zašívame sa skúsene do útrob chaty Pod Korennou na od Bernardov čapáka. Prvé od smädu, ďalšie od žiaľu. Taká kvalitka sa nám už na trase neudeje. „Idem sa pozrieť, kam sa to rútime“, vyžiadala si mapu Betka. Mišo vytiahol starú komunistickú mapu, na ktorej sa súčasné trojdielne malé Karpaty zmestili ešte do dielu jedného. Jej kvalita je poplatná dobovej predstave, že za hranice Varšavskej zluvy sa nesmie dostať nič, podľa čoho by sa dali navádzať tie ideologicky nesprávne rakety. Ak sme sa aj niekam rútili, Betka o tom pred nami taktne pomlčala. Prvých 30 kilákov je úvodná zahrievačka telesného stroja. Stúpania cez Čmeľok, Čertov kopec na Skalnatú už čo to naznačia o vašom štýle pochodu. Betka začína zaostávať. Zostávam pri nej udržať morál. Čertov kopec preletíme v rozjímaní nad prognózou tržných cien bytov v Bratislave. Ukázalo sa, že súčasné ceny bytov spôsobujú ľuďom z podnájmov vnútorné utrpenie prehlušujúce to aktuálne fyzické a Betka drží tempo. Chodník lemujú občasné pyramídky triangulačného skália so zapichnutým dreveným kolíkom na vrchole. Vydávam ich za hroby padlých účastníkov pochodu  ročníkov minulých. Aby líšky neroznosili kosti po okolí.  „Kráčaj a nerieš.. hádam ťa tu nezahrabem..“, dopúšťam sa psycho vydierania. Skalnatá. Hľadím na biele útesy hrebeňa Vápennej v úprimnej celistvosti jej dĺžky i diaľky. Tento druh prostorekej úprimnosti pohľadu sa z našej pozície javil byť pomerne nevkusným. Veru som si aj odpľul. Čo mi len scenéria táto pripomína? Putovanie korytnačiek na kladenie vajíčok cez pol oceánu?

Tomáš hlási zadrené polky v zadku alebo niečo podobné, dostáva tubu kalciovej masti. Zuzka tvrdi že je na to najsámlepšia. “No čo, už ti to dobre kĺže?”, zaujíma sa Betka o kilometer ďalej. Spomenula v tej súvislosti nejaký iný pochod, vraj po návrate z neho mali jej ponožky „vlastný život“.
Čermákova lúka 14:50hod    Krátke osviežujúce pokropenie procesie pútnikov a je to preč. Pozrel som na hodinky( barometer hlásil obláčik slniečko) a dostal kacírsku myšlienku. To by bola vec, keby po tak mizernej predpovedi počasia.. sme práve prichádzali na miesta kde pršať prestalo a odchádzali z miest  kde pršať začína. A bolo tak. Pre nás so Zuzkou je pochod tento „stará obnosená vesta“, máme na ňom svoje známe miesta signalizujúce „je to tu za rohom“. Ich prekročenie nabíja energiou „zasvätených“. Mišo si pochvaľuje že „ten pohyb má niečo do seba“, Tomáš preklína svoje štýlové vibramy. Viol si poletuje s eleganciou motýľa z kopca na kopec. Betka sa prepadáva viac a viac dozadu. Pravideľne sa čakáme a strata na 24-kové tempo narastá. Na Hubalovej si to skupinka pred nami švihne cez plot obory aby obišla Taricové skaly po lesáckej ceste. Páči sa mi, ako „experti“ odrbávajú trasu. Našinci čo vychcali svetovú dieru do snehu. Opäť raz dokázali sebe akí sú šikovní a systém na nich nemá. Len škoda, že sa s tým nemôžu nikomu pochváliť. Taricovým skalám sa nevyhýbame, sráči!

Na rázcestníku v Sološnickej doline je to jasné. Betka musí ísť dole najneskôr tu. Lebo pomaly do nešťastia ďalej zájdeš.. ako hovoria nepriestrelné diaľkoplazecké pranostiky. Až po Bukovú nebude bližšie k civilizácii. Neznáma slečna prináša správu, že osoba na kopci na ktorú sa hodí popis Betky si zatelefonovala po odvoz a schádza do dediny. Máme ísť ďalej. Šňupol som si na povzbudenie pre istotu dve lajny hroznového cukru (droga chudobných diaľkoplazov čo nemajú na kokaín). Za Sološnickou dolinou začína ten pravý výchovný koncert pre paštikárske nohy. Legendárny výstup na Vápennú. Zuzka s Viol vedú útok. Nemohli sme tušiť že sú nezastaviteľné.. Míňame zmasakrovaných pútnikov, z časti sediacich na zemi, opretých o buky. Viac menej dosiahli štádium osvietenia „neviem čo bude o hodinu, neviem ani čo bolo pred hodinou, je len teraz a tu“. Neznámy mučeník vyceril chrup: „Tým babám to dnes šlape!“ Chlapče, dnes je taký deň. Demoverzia očistca.
Vápenná 18:50 hod    Je slnečno. Sedíme na hrebeni a pekne smrdíme. Lenže s intimitou pachov si nikto z nás hlavu neláme. Je skrátka slnečno.

„Ideme ďalej ľudia, načo sa vzpierať osudu!“, postavil som sa že koniec prestávky. Pár spolupútnikov sa oslobodzujúco rozosmialo. Únava? Tej ešte bude ako šampónu na regáli v TESCU, neriešte. A Buková je slabej 2 a pol hodinky za kopcom, skúšam staré triky na morál. Je lepšie šlapať, ako byť intubovaný, vyholený a pod klistírom. Hrnček sponzorského Kelta na Rosničke potešil. Pri Mon Repose začali zaostávať Mišo s Tomášom. Majú rozbité nohy a viac ako predtuchu že v Bukovej končia. Odpútavame sa teda po dohovore, v Bukovej sa stretneme a my traja pokračujúci do finále využijeme ten čas na oddych pred nočnou etapou. Červené oči veterných elektrární nad Cerovou (HIC SUNT VRTULE), sú navádzacími majákmi  zhýralého prístavu Port Buková. Pivo, guláš, žiadne ženy, len takí týpkovia čo si ukazujú krvavé otlaky, tetovania, posledné údaje z GPS a fotky detí aby ich aspoň niečo udržalo pri živote.
„A viete že tie vrtule za celú životnosť nedokážu vyrobiť toľko elektriny aby to pokrylo  aspoň náklady na ich realizáciu?“, spomenul som si na jednu diskusiu o tom ekopodvode.
„Ale nééé.. neverím!!!“, zavyla Viola.
    Buková 22:00hod  Je to tu.. krčma s check pointom a je to už hodná chvíľa čo sem zavítal cirkus z lesa a je to aj cítiť vo vzduchu a kučeravý dym z domorodých cigariet to neprerazí. Kandel až zaliehalo v ušiach.Všade sa váľa rozbitá spoločnosť s tmavými mapami pod pazuchami. Takto by to nejak vyzeralo, keby si Červený kríž otvoril výčap rovno v poľnom lazarete. Napriek zúfalým dojmom sa podstatná časť tejto spoločnosti naozaj vyberie ďalej. Život je dar, netreba sa mu brániť. Za hlavný zdroj ukrutného smradu v našej blízkosti pokladám pĺznuceho vlčiaka čo sa obtiera Viol so Zuzkou o nohy. Dám si slaninu a pivo. Prdím na guláš.  „Keby niečo prepáčte.. vyzul som sa“, ozval sa týpek naproti. Starý krčmový pes bol v tom nevinne. Došlo mi, že je slepý a náhly prílev zážitkovo silných pachov mu osviežil pudy. Cítil mršiny a chcel byť rýchlejší ako krkavce.  T-100.. najpomalší a najsmradľavejší deň roka. Noc pred nami, kto sa do nej vydá, už nemá nárok na neúspech. Posledných 30km, to je istota. To je návrat domov. Naviazal som mobilom kontakt s Mišom, už vidia svetlá Bukovej a končia. Na prvý pokus dobrý výkon. Poďme, lebo nám spadne pena v dobrovodskej krčme. Je noc, ako komu dobrú, zombíci sa vydávajú na pochod. Obchádzajú nás autá s BA ešpezetkou, v krčme sa minuli účastnícke diplomy na 60 kilometrov.  Pomedzi Sokolské chaty tentoraz dávame orientačný lakystrajk na prvý pokus a zbiehame k mátožnej železničnej staničke. Za ňou chodník zmizol v polome. To už tu ako nikto nič negarantuje?!?  Predpokladám, že dievčatám sa obohatili lexikálne obzory o nové expresívne výrazy ako sme sa tak v tom motali pri svetle čeloviek. Pakáreň.
Raková 00:40hod   Na kontrolnom stanovišti sa konal pri vatre fasung ako pred útokom. Mladík v nemeckej vojenskej helme rozdával varené červené víno a čaj. Ide do tuhého (paralela s vojnou, keď už na cvičení malo byť najhoršie, odniekiaľ sa s PV3Skou prebil cez stromy jeden kus výkoňáka s jednou mastnou, kyslo páchnucou várnicou plnou horúceho čaju, vyhádzala sa plieseň z ešusov a ako bolo dobre!). Zapráskaná kóta Mihalinová musí byť teda dobre opevnená. No, dokiaľ nefasujeme 96% lieh riedený snehom, je to dobré.
Psie zavytie hviezd na mesiac čelovky. Tma je samozrejme ponurá, vlhkosť páchne plesnivinou a žiť a nevidieť má podvedome niečo spoločné so stavom ani nežiť, ani nebyť mŕtvy. Zvuk vlastných krokov je dostatočne znelo cudzí. V noci sa nič nepribližuje ani nevzdaľuje. Len mátožní zombíci, zadrené rite a hviezdy. Pozorujem vznik zvláštneho druhu nočného organizmu. Pohyblivé svetielka čeloviek sa v tme priťahujú a preskupujú do akéhosi intuitívneho zárodku čohosi v danej chvíli pre jednotlivé svetielka nádejného. Zvláštnosťou mnohobunkového svetielkujúceho organizmu je skutočnosť, že spájaním nerastie jeho inteligencia, ale vôľa. Inteligencia naopak klesá. Takýto organizmus sa totiž proti všetkým zákonom prírody s ešte väčším elánom a tvrdohlavosťou snaží zotrvať v doprednom pohybe. Na podobné paradoxy bola bohatá sovietska vlastenecká beletria, honosiaca sa titulmi ako „Silnejší než atóm“ a podobné pizdoviny.
Za týmto potokom sa pevnie osvedčené prekliatie pútnikov, kóta Mihalinová. Radíme sa do útočnej formácie kŕdľa makriel zvanej „Šíp“. Stále neverím že nezaprší, že to bude bez boja. Kótu sme našli úplne opustenú, neobvykle suchú. Akomak cvrklo až pri božích mukách nad dedinou. Je to neuveriteľné, ale od Rakovej stále stupňujeme tempo. A baby? Tie sú kompletne v pohode. Čarodejnice čo si volajú noc na pomoc.
„Predbiehate ma ?!?“, výhražne zavrčal jeden zo zombíkov. Niekto sa môže dostať na T-100 aj tak, že vysadí sedatíva. Dobrá Voda, to je kapitálny úlovok na trase. Podvedome vyhliadam z kopca nažltlé svetlá krčmy, napätie.. bude ešte otvorená? Tu a teraz človeka zaplavuje najväčšia vlna endorfínov na trase. Kdeže v cieli. Cieľ je pre amatérov, poloprofík si užíva cestu.
    Dobrá Voda 02:23hod     „Ľaľa.. ho krčma“ , veta zvukomalebne zapadla do tango rytmu  krokov.  Dva dopredu, jeden do strany, občas na päte späť. Kontrolná kniha účastníkov pochodu je zaškrtaná ako tiket Tipos Bingo. Až dosiaľ to bola  lotéria. Duše, ktoré nevsiakla zem, odvial vietor. Chlapci z check pointu sa stále držali pohárov a pečiatok  Sedia tam aj Lukáš s Maťom. Lukáš má nedeľnú chvíľku poézie alebo čo, vraj končí lebo je na sračky. Chlapče, maximálna únava je stav, v ktorom bez cudzej pomoci už nedokážeš ležať ani na zemi.. podľa dĺžky eposu čo nám tu prednášaš ty Homér máš najviac energie z nás. Tu sa už nič nevzdáva. Posledných 10 kilákov.. aj s bodákom v riti! Popolnočná párty diaľkoplazov v miestnej krčme by sa v Smotánke vynímala. Tu sú už účastníci obvykle kvalitne vymetení a jasné kamerové typy. Hneď na  prvom stole u dverí vytuhli v polohe „Superman“ otec so synom. Netuším, o čom by sa z tejto pozície zmienili Erike Judínyovej, ale určite by ma zaujalo v akých súvislostiach by Erika použila výrazy „ty jeden šibal“, „pikoška“ a „prezradíme si“. Prišli sme o vyše hodinu neskoršie, hlavnú vlnu pechoty už pohltil šturm a my ako záloha si dosť váľame šunky. Zdravím sa zo starým pánom z minulého ročníka, ktorý nás vtedy previedol starou červenou, že či opäť spolu nenakráčame do veľkolepého finále a on ma úplne ustlal do rešpektu skromným: „Ale ja som v Brezovej už bol.. vrátil som sa sem pretože odtiaľto ide o hodinu a pol skôr prvý ranný autobus..“  V duchu salutujem a vzdávam poctu. A ospravedlňujem sa za toho „starého“ pána jeho mladistvým 78-mim rokom. Vzali sme Lukáša do vleku a vydali sa temnotou v ústrety spásonosnému svitaniu.
Míňame miesto núdzového pristátia neznámeho kozmonauta pri ceste. Zo striebornej kukly skafandru  s guľatou prilbou sa vykľul spacák nasvietený striebrom Luny a z kozmonauta skapatý diaľkonaut. TÁTO PLANÉTA NEMÁ NÚDZOVÝ VÝCHOD. Najbližší teleport je v Brezovej pod Bradlom. Lukáš  ma ničí za pochodu pre ten moment bizarnými otázkami aké plány mám na leto, čo sa chystám vyliezť. Aké plány??? Pokým nedôjdem na koniec tejto T-100 cesty, nemám ďalšie plány!!!
Brezová pod Bradlom 04:55hod    Juchúúú.. Oceňujeme, že cieľ je tentoraz v triede na prízemí. Zastavujem stopky na 22:38:36hod. Úbohá krvavá pechota ráta straty. Z ôsmich odvážlivcov si prišli po účastnícky diplom piati z nás. Odznaky tento rok neboli a v školskej jedálni už niekto slastne chrápal na dvoch stoličkách, prikrytý vikslvajntovým obrusom stiahnutým zo stola. T-100 má originálnu atmosféru..
ELVIS ŽIJE! Kráčal pred nami na prvý ranný autobus v nejakom vkusnom prestrojení diaľkoplaza a namáhavo si precvičoval trhavé tanečné kroky okolo imaginárneho stojanu s mikrofónom. Zimnica nedeľňajšieho rána po horúčke sobotňajšej noci. Oujééé..
Čo je na tom najzaujímavejšie i najhoršie, je chrobák v hlave či by to do toho Trenčína na supráka medzi suchoplavcami raz predsa len nevydalo. S jedlom rastie chuť a toto je fakt špecialitka. Jedlo? Tradičná údená makrela s fľašou červeného vína v chladničke nás už čakala doma.
Takže o rok.. kdesi v hlbinách februára, keď človeka až omína pohodlie v hrejivom zadymenom parenisku letargickej štvrtkovej krčmy (lebo kde inde by sa už privtierkli plány a nápady z tých lepších, spoločensky ušľachtilejších odrôd)… a dostaví sa pocit že sa TO už blíži.. začneme sa pripravovať. Tak dostretnutia!

T100 nikdy nebude masová záležitosť. Toľko ilúzií ľudí o sebe samých tento druh podniku jednoducho neunesie. Na druhej strane články, podľa ktorých sa chodí na T-100 umrieť, sú informačne nekorektné. Treba žiť ďalej, zomrieť je dnes drahé. A to je to fluidum, čo drží jedinca v rovnováhe možného. Touto púťou získate viac než si myslíte…