Pajštúnsky budíček 2008 slovom i obrazom

Tento rok sa nevyskytli seriózne prognózy pevne sa opierajúce o úvahy, že zima v apríli len voľne prejde do ďalšej zimy a tak mohli organizátori ohlásený termín podujatia 19. 4. 2008 chladnokrvne dodržať. Lenže, keby nás počasie nepotrápilo ako po väčšinu ostatných rokov, asi by to už nebolo ono. Zvykli sme si. V zásade sme vyhodnotili 60% pravdepodobnosť dažďa ako uspokojivo vzdialenú hrozbu. Následkom čoho síce odpadlo 2.kolo v lezení na rýchlosť (dážď naše vyhodnotenie tvrdohlavo odignoroval), ale pohodová atmosféra 1.kola doplnená o tombolu a skvelý večerný program Maťa Heugera všetko elegantne vynahradila.
Do príjemne neformálnych pretekov sa zaregistrovalo 57 účastníkov. Nechýbali medzi nimi ani takí páni lezci akými sú Maroš Marek, či Zolo Demján. Je potešujúce, že za náš klub
Budíček účasťou podporilo 16 ľudí a zo základného kurzu si našli cestu pod hradné bralo štyria odvážlivci. Všetkým zúčastneným ďakujem za reprezentáciu klubu. V kategórii B zabojoval Peťo Korman, so spolulezcom skončili na skvelom druhom mieste. V céčku sa utrhli „Messner“ Lukáš s „Yeti“ Maťom, napriek noci preklepanej v bivaku na Pajštúne chlapci ožili a mávajú nám taktiež z druhého miesta. Na bedňu v céčku sa ešte postavili Maťo Nágl s Tomášom Chlupíkom, tretie miesto ich neminulo, čo prijali s pochopením. V hodnotení jednotlivcov potešila víťazstvom v kategórii C Viola Ternényová. Gratulujeme!
Po organizačnej stránke sa darí zainteresovaným stranám každý rok posunúť pomyselnú latku o čosi vyššie. Tombola bola tento ročník vďaka sponzorom skutočne veľkorysá, dostalo sa na každého účastníka, ba aj dva krát. No a prezentácia filmu „Mandarinkový výlet“ Maťom Heugerom o radostiach i „temných“ stránkach technického bigvólovania v Yosemitoch otvorila čarovný multimediálny večer, v ktorom Maťo pokračoval ďalšími ťažkými kalibrami – s diashow o lezení na Eiger a v Nepále. Skrátka lezenie, stretnutie ľudí, pohoda, pivo, predsavzatia a vízie, asi v takomto poradí by som vyhodnotil priebeh vydareného 6. ročníka Pajštúnskeho budíčka. Tak opäť o rok, priatelia!

 

Na záver patrí poďakovanie za vynaložené úsilie spoluorganizátorom akcie HK Filozof , ALPINUS Bratislava, Maťovi Heugerovi za výborný program a sponzorom, ktorí svojou podporou pomohli materiálne zabezpečiť toto podujatie:

Výsledky:

Kategória A
1. Maťo Heuger (1020), Rasťo Šimko (950 b), 1970 bodov
2. Vlado Linek (1035), Aňa Lineková (432.5), 1467,5
3. Peter Kajan (440), Ján Zaťko (195), 635

Kategória B
1. Peter Greksák (515), Maťa Ballová (515), 1030 bodov
2. Viktor Vaculčík (525), Peter Korman (220), 745
3. Miroslav Janotka (505), Milan Valachovič (47.5), 552.5

Kategória C
1. Michal Májek (235), Marek Zelo (167.5), 402.5 bodov
2. Lukáš Gubáni (164), Martin Kiňo (164), 328
3. Martin Nágl (115), Tomáš Chlupík (200), 315

Najlepší jednotlivci

Muži
Kat. A Vlado Linek 1035 b.
Kat. B Viktor Vaculčík 525 b.
Kat. C Michal Májek 235 b.

Ženy
Kat. A Aňa Lineková 432,5 b.
Kat. B Maťa Ballová 515 b.
Kat. C Viola Ternényová 145 b.

Kompletné výsledky

Galéria

Martin Kiňo
Ísť, či neísť? To je otázka. Propagandisticky orientovaný prieskum však ukázal, že pajštúnsky budíček odporúča 11 z 10 náhodne opýtaných vertikálnych defektológov. Tentokrát idem prvýkrát. Veď treba sa aj spoločensky prejaviť.
Do batoha putuje nasledovné: 1x krabička syra karička v ultraľahkom alumíniovom obale, 1 pár ponožiek, 1x celta, spacák light, minerálka 2l, pol chleba, provizórna lekárnička, karimatka tesco 200×50 cm, nožík, vlnený sveter, rukavice, čiapka, 1x kotúč hajzláku, k tomu aj niečo na lezenie – nejaký sedák, lezky, 10x expres, pár karabín, nejaké slučky, 1x lukáš gubáni v dehydrovanej forme s 1 ks klobásy.
Príprava: manželstvo, brutálne šprinty do kopca, vzdanie sa profesionálneho zamestnania a tradičnej kariéry, aklimatizačný pobyt v oblasti Borinka-Pajštún skoro furt.
Trvalý pobyt máme s Lukášom na Pajštúne už nejaký ten piatok a preto súťaž, nesúťaž boli by sme tu tak, či tak. V Blave sú tie byty aj tak drahé a na Pajštúne je aj tak všetko: výhľad na Alpy, trávička ako na golfovom ihrisku a v cene tiež prírodné lezecké centrum. Viac nám netreba.
V piatok je Lukáško – hradný kastelán akýsi nespavý, vraj nevie sa dočkať zajtrajška. Ani mne sa nechce spať. A tak dlho debatujeme. V noci sa nič pozoruhodné neudeje a my už schádzame naproti kamarátom z klubu. Schmatneme zásoby , vlečieme ich späť hore. Tradične nás pozdraví hrobár Vilo.
Pomaly pripravíme matroš, lano nenápadne hodíme do sedemskobovky. Registrácia prebehne pokojne, dostanem prvú kocku magnézia v živote, pripomína mi to prací prášok. A zrazu to začne.

Musím vybehnúť sedemskobovku tak rýchlo, že vo Fabíkovej hrane mám nervy a zdravé rozmýšľanie odmietne poslušnosť. Lukáš to dá a ja teda, že na PP a potom to už odsýpa. Maratón ako má byť. Je plný nečakaných zistení. Napríklad, že tie najlepšie lezecké ikony sú úplne nenápadné. Žiadne do pol pása vyzlečené korpusy, alebo ruky po predlaktia zasvinené od Mg. A tak keď sa ocitnem vedľa Zola Demjána, ani ho nespoznám, keby mi Lukáš neozrejmil situáciu. Zolov parťák bojuje a funí vo Ferovom Komíne, Lukáš mu radí. Nakoniec to dá a Zolo to uzavrie:,, Zase zvýťazil!“ a dodá:,, socializmus nad zdravím rozumom.“ A práve to je veľmi fajn na budíčku, že sa tu kdekto objaví a stretnú sa lezci z viacerých klubov a končín. Napríklad tentokrát prišla najmladšia účastníčka odkiaľsi z Čiech. Po pajštúne vzlínala ozaj bodro a okolie sa pobavilo, keď položila skúmavú otázku: ,,Tati a takhle nějak to vypadá na tom Everestu?.“ Nuž dúfajme, že jej to polezie aj ďalej.
Čas ubieha, bežíme na od cesty k ceste a Lukáš do mňa hádže iba hroznový cukor ako mince do automatu. Občas čakáme vo fronte. Makrely sa údia v dyme pahreby. Pocit súťaže dodáva lezeniu potrebné korenie. Je odpočutý nasledovný dialóg medzi Linekovcami: Aňa rozmrzele: ,,Kazo ty súťažíš!“ Vlado:,,Ale nesúťažím, blbosť“ Aňa:,,Ale súťažíš, ja to vidím.“ Vlado:,,Ale vôbec nie.“ atď. Budíček burcuje driemajúcu vášeň aj u najväčších salámistov. Vyzývavé Alpy v diaľke akoby účastníkov pobádali k určitému smerovaniu. Trochu dúfam, že raz…
A je koniec. Dáme buřta a pajvo a už nás vyháňajú do pretekov na rýchlosť. Lukáš je prvý pod sedemskobovkou. Vyšprintuje hore ako som to ešte nevidel. V zaštopkaných, storočných lezkách! Idem ja, no nejaké dve minúty /norma je 1 min./. Takto v rýchlosti je cesta novým zážitkom, plná prekvapení. Ruky sa mi šmýkajú – masť od špekáčok.
A zrazu tatranská búrka! Neboli sme dosť rýchli, akcia sa ruší. Škoda. Ale vôbec sa mi nechce spod steny, nejako sa mi to celé páči. Ľudia utekajú, kam by sme šli v skutočnej horskej stene?
Vyhlásenie výsledkov priniesie prekvapujúce závery. Aj sme boli ocenení. Aj sa tešíme. Záver veľmi vhodne obohatila prezentácia maťa heugera. ,,A maťo, prečo si išiel na ten Eiger bez mačiek a zbraní?“ Maťo neváži odpoveď a promptne reaguje:,, Veď bolo leto, tak čo?“ /podľa vzhliadnutej prezentácie to leto v bežnom poňatí významu tohto pojmu nebolo./ Kto vie čo to o Eigrim usmeje sa. Aj preto bude dobrodružstvo v horách stále žiť.
Nuž taký bol budíček 2008. Nebolo to zlé.

Autor počas budíčka používal: nepremokavú bundu 200.000 mm vodného stĺpca /aspoň toľko uvádza Treksport/ + nohavice 100% nylon + tričko tvaru T Bernard.

Braňo Čahoj
Po jednej účasti, ročnej prestávke s voľným víkendom na krku a starým parťákom sme sa zúčastnili tradičného prebúdzania sa i keď človek lezúci sa prebúdza od februára/marca. S pribúdajúcimi odslúženými rokmi a rastúcimi skúsenosťami (neviem čo rastie rýchlejšie …) sme premigrovali do B-čka kvôli čomu sme museli zanechať svoju stopu na jednej 7- alebo vyššie … haha. Najschodnejší sa nám pozdal Šelf tak si to chudák zlizol. Liezlo sa parádne aj padalo. Stále neviem prečo sa bojím padať keď sa mi aj tak nič nestane. Posilnení špekáčkom a pivom sme sa hotovali zasadiť rozhodujúci úder Šelfu ale ten za výdatnej pomoci padajúcej vody odolal. S nesúťažným pokračovaním som tiež nad mieru spokojný keďže som prišiel s dvomi batohmi a odišiel s tromi. Paráda aspoň sa mi vyriešila otázka, čo do viacdĺžkových ciest. Tato akcia mi ukázala že výkonnosť mam práve na štyri hodinky lezenia, čo už nebolo až také potešujúce, takže ako zvykol Uľjanov vravievať „liezť, liezť, liezť“.
Chcel by som sa poďakovať Johnny Cashovi, ktorý sa ukázal ako dobrý tvorivý stimulátor a uvoľňovač spomienok aj keď netiekol.

 

Lukáš Gubáni
Piatok poobede bežím na autobus. Plný nedočkavosti pozerám na pohybujúci sa horizont Malých Karpat za oknom. Na Patrónke sa stretnem s mojim parťákom na lane s Martinom „Yetim“. Spoznali sme sa na kurze pred vyše rokom a dlho netrvalo, kým sme zistili, že naša krv nie je len rovnakej „lezeckej“ farby, ale aj skupiny AB rh + (absolútnych bláznov do romantického horolezectva).Zo Záhorskej sme sa vydali pešo na Pajštún, kde si pripravujeme bivak. Nemôžeme zaspať a tak plánujeme našu lezeckú budúcnosť. Skôr ako vystúpime na Eiger zaspím.

V sobotu ráno vystrelím zo spacáku, prejdem sa po hradbách a budím Martina so slovami: „Počuj, keď Messner ma Juval, tak my zrenovujeme Pajštún.“ Obaja sa usmievame nad touto nádherne nereálnou myšlienkou a balíme veci. Potom bežíme dolu pomôcť s vynáškou. Už z diaľky nás víta Jašterov a Karolov smiech zavŕšený dôkazovou fotkou s titulom „Yeti a Messner existujú.“ Po vytrepaní vecí hore, sa zaregistrujeme a obdržíme drobivú horninu horečnatého typu. Ani som si neuvedomil a maratón začal. Pre mňa je to viac než súťaž, čo aj je pravým zmyslom Budíčka. Minulý rok nás poctil návštevou Ivan Kluvánek. Vtedy som ešte nevedel kto to je, až kým som neprecital knihu od Ruda Morica. Tento ročník prišiel opäť Zoli Demjan. Stáť pri ňom je pre mňa neopísateľný pocit. A to platí aj o Igorovi Kollerovi, Kazovi Linekovi, Marošovi Marekovi, Maťovi Heugerovi a ďalších. Sú pre mňa veľkými vzormi. Možno sa mi nikdy nepodaria také výkony ako im, ale každý kontakt s horami bude sprevádzaný ich myšlienkou pravého významu horolezectva.
Po maratóne, v ktorom ma najviac zaujal skvelý výkon drobučkej Janky Vincourkovej z Čiech, sme rozbehli 2. kolo lezenia na rýchlosť. Ponúkol som sa ako „predjazdec“. Opäť ma udivila Janka v štýle Dana Osmana. Rýchlostnú disciplínu prerušil dážď a následne moju radosť z víťazstva šalamúnske rozhodnutie organizačného výboru Budíčka.
Pri balení materiálu v krčme som započul hodnotenie miestnych slečien prostredia nášho vyčkávania na výsledky nízkou známkou „voňavosti“ slovami: „Fuj, tí ale sm…“ a náhle zarazenie po zaregistrovaní mojej osoby. Nasledovala tombola, vyhodnotenie a vytúžená diashow Maťa Heugera (diashow – nie je prednáška o životnom štýle diabetikov pozn. autora).
Rozpustením lezeckej spoločnosti sme sa pridali s Martinom ku skupinke kolegov z HK Filozof s myšlienkou spoločného bivaku. Lenže podľa starého príslovia „nechajte psov spať kde sú zvyknutí“, ktoré som si pravé vymyslel, sme sa zložili na našom obvyklom mieste a kamaráti filozofovia o par metrov ďalej.
Ráno sme išli pozrieť ako sa im darí. Podľa tónov chrápajúceho chóru sme usúdili, že dobre. Pobalili sme si veci a išli sme dolu, kde nás vítal hrobár Vilo s úsmevom sobotňajšej opice a pesničkou „Horolezci, horolezkyne, …“ S Martinom sme sa rozlúčili a zamierili sme domov pešibusom. Cestou som rekapituloval zážitky a už som sa tesil na Zlaňák, keď sa opäť všetci stretneme a pochválime sa čo všetko sme zažili v horách.
Tak teším sa na vás všetkých na Zlaňáku alebo o rok na ďalšom Budíčku.

 

Jašter
Zvýšená penetrácia podchodov malého Veľkého mesta postávajúcimi dvojicami občanov zo záujmového združenia „Prebuďte sa!“ v strede marca napovedala, že klimatické pomery sa v tomto kraji nezvratne obracajú k lepšiemu a nastal čas venovať pozornosť tiež tradičnému pajštúnskemu prebúdzaniu sa vo vertikálach, obyčajne situovanému kdesi do apríla.
Čo sa mojej osoby týka, jar ma zastihla pripraveného na to, že mi cez zimu akosi nešla karta. Nevykusoval som si z prstov zadrené triesky z preglejky, len v tichosti čakal, kým mi popri štúdiu lifestyle magazínov uschnú a opadajú jazvy po generálke tela. Čo mi však nebránilo tešiť sa na tú narkomániu, keď v kúdoloch dymu z grilu precpaného klobáskami človeka dostihuje blaženosť z vôní v kľúčových miestach ciest. Presnejšie, tešiť sa ako šialený na švihadlo.
Chýbalo už len nájsť vhodného spolulezca. Spomenul som si na najlepšie tradície Oranžového teamu a oslovil Moniku. Nevidel som ju rok a presne toľko dní sa nedotkla skaly, takže sa smiala akáže to bude sranda, veď o tom to je pobavil som sa aj ja a ešte stále nebola vyrovnaná so skutočnosťou „prečo práve lezky, ktoré mi jediné sadli na nohu musia byť OTRASNE hnedé…“ Ale pritakala, môžem s ňou rátať.

Farebné škvrny batohov sa zamihotali na prístupovom chodníku pod hradné bralo. Stáli klienti prebúdzania sa práve prichádzali. Zdravím sa s Malačanmi a je tu aj Maroš Marek. Jeho jemný humor korení zvítania po roku. Z kríkov sa vynoril čoraz populárnejší miniatúrny vlčiak Jerry. Zvykne sedávať pod hlohom pri nástupe do Stromovky a trpezlivo čaká, kým sa k nemu po nejakej vydarenej zemovke dokotúľa čerstvá, voňavá kostička. Jeho optimizmus by sme mu mohli závidieť. Keď sa človek prebúdza do novej sezóny, je pokrčený ako leták o lacnom výpredaji textilu na podlahe kabíny výťahu. To sa nedá uprieť. Ale niekde tú víťaznú sériu v roku začať treba. Šokovaný odtieň v kohosi hlase „Ježišmárjá, to koho bol nápad dať nápad v Áčku na rýchlosť Trhača nitov ?!?“, dával tušiť logické vyústenie v podobe silnej konkurencie v Béčku. Ej, bude zaujímavo, až nevšedne.

Nastávajú situačné komentáre, na ktoré sa vždy teším. „Ako sa to lezie.. už som zabudol.. nič si nepamätám“, skoro rapuje večný bludný onsajtér v nejakom zúfalom nástupe. Iný druh poznámok súvisel zase so stratou formy. Vraj minulý rok ju majitelia na tomto mieste preukázateľne mali. „Kľud občania, utvorte rojnice a prehľadáme blízke okolie. Niekde tu musí byť. Nemohla sa len tak stratiť“. Nájdu sa aj takí, čo uvádzajú do svojho lezeckého životopisu stručné „Nikdy som nemal strach, peniaze, formu, silu ani techniku“. Títo sú najpokojnejší básnici. Mám rád túto atmosféru. Je odštartované. Lezenie vhodne prekladáme spoločenskými konverzáciami, fotografovaním a hladením Jerryho.
„Jašter, ja som si tam hore privoňala ku kvetinkám“, zvestovala mi Monika prestúpená svetlom, aké z dievčat pravidelne vyžaruje pri zrážke s čistou krásou ušľachtilých druhov bylín. Niečo podobné u chlapov vyvoláva snáď len pohľad na podzemnú časť horca v príslušnom náleve. Zdvihol som zrak. Boli tam také žlté. Tak to nemohli byť fialky. Budíček v záhrobí je termín vyhradený pre súdny deň. Za poslednú zimu sa mi akosi rozšírilo poznanie o pitných bylinkách, ale tamtie hore na žiadnej krabičke čajových zmesí (radšej ma nezaujímalo či obsahujú aj sušené netopierie oči a uši) vyobrazené neboli. A možno olejček z nich je vhodný na premazanie západiek expresov. To bude ono. Lebo vraj každá bylinka je na niečo dobrá.
Monika uteká vo Falkovi z platne do špáry a pýta sa, čo sa s tým dá robiť. „Použi techniku Bieleho žeriava!“, volám aby bolo jasné, že jej nič nezatajujem.
Pocítil som, ako človek rastie na odkaze minulých ročníkov – to lezieme ešte len dve hodiny??? To sú tie pivo a klobásky pekne ďaleko. Obloha trpela samovoľným tikom. Kua zase na mňa kvaplo. Nejaká siedma cesta za 7+ ma milostivo púšťa nahor, z čoho som sa sám sebe nejako nezdal, predpokladal som skôr, že sa mi v nej zďaleka neprihodí krátky spontánny výron plynov (ááá dopekla s korektným slovníkom, skrátka že si v nej ani neprdnem, som mal na mysli). Ešte tri a končíme, pocit z prvého piva po štyroch hodinách maratónu je tradične nenahraditeľný.. stačí hlt a viete prečo to celé má zmysel.
„Ty sa sem chodíš aj tak len nažrať“, zdraví ma bodro ďalší z komplicov z nadzemia od videnia. Pokývam mu blahosklonne ešte horúcou klobáskou. A potom nás definitívne rozdrvil dážď. Záverečná, lezenie na rýchlosť nebude, balíme, odchádzame sa radšej vystaviť účinkom kríglobitia dolu do Borinky. Miestne pohostinstvo bolo kompletne obsadené lezcami. Až na jeden malý stôl. Sedel za ním hrobár Vilo v pokročilom stave nirvány a pokúšal sa vyjednávať: “Keď mi kúpiš pivo, môžeš si zobrať stoličku!“ .“ Áno, isté čaro spontánnosti dokáže vždy prekvapiť. „To ste mi nepovedali, že vás bude sto“, uchopila čistý pohár krčmárka: „Stein už nebudeme mať.“ Staropramen šiel na dračku. Čím odpadnú dialógy ako napríklad tento:

Je príjemné sedieť v krčme, cítiť ako z mokrých šiat stúpa para, chrúmať čipsy, pripíjať si s kdekým na novú sezónu a vyhrať niečo užitočné v tombole. O nič horšie nie je ani presunúť sa o miestnosť vedľa, sedieť tam, cítiť ako z mokrých šiat stúpa para, piť pivo a vstrebávať do žíl sprostredkovaný svet zážitkov iných lezcov. Tentoraz kvalitka z repertoáru Maťa Heugera.
Tak.. a teraz sme už prebudení.

Patrí sa ešte spomenúť posádky troch áut, ktoré si na to prebúdzanie ešte privstali a postarali sa o vynášku proviantu hore hradným kopcom a Miša Bebjaka, ktorý zabezpečil z vlastných zdrojov časť hardwearu na večernú multimediálnu parádu. Vďaka ľudia!