Les Calanques (27. 12. 2007 – 09. 01. 2008)

Stačilo už len si
vystriehnuť vhodnú obeť. Po desiatich rokoch (1997 – 2007) som sa
dočkal (náhoda chcela, že to bolo presne rovnako dlho ako môj vysnený
výlet do Frankenjury: 1995 – 2005). Peter Korman sa nechal prehovoriť,
ba po Dolomitoch v lete 2007 úplne nečakane začal naháňať
dokonca on mňa – príjemná zmena.

Sviatky ubehli ako v rýchliku
Leonardo da Vinci a tak vo štvrtok 27. 12. 2007 konečne letíme
zo Schwechatu cez Düsseldorf do Nice. Tam si požičiavame náš čierny
koráb Seat Ibiza, ktorý ihneď kompletne zabordelizujeme. Čaká nás vyše
200 km diaľnica do La Ciotat, kde zriadime nás Base camp
v najlacnejšom apartmáne, aký sme našli, čo sa nezaobišlo bez
dôsledkov, ale do je už iná kapitola …
Naša cesta neostane bez jedného
skvostného intermezza. V turniketoch pre autá vojdeme do zlého
na predplatnú kartu a máme po chlebe. O chvíľu príde
„tiketnaja bábuška“ a pýta sa nás, že odkiaľ sme ?!
Odopovedám, že z Bratislavy, ďalej sa nás pre istotu už viac
radšej nič nepýta … Zložito cúvame a nakoniec ideme úplne
správne. Chlapík chce od nás kartičku, ktorú sme predtým nedostali,
avšak ihneď sa mu ozve hlas z tranzistoru, že to sú „Tí …“
a že je to O.K. …::)))

V La Ciotat sme
čoskoro v našej ulici, kde po telefonáte a krátkom
pokece sa ubytujeme. Nie je to bohviečo, niet tu perín, len niekoľko
starých dek, ešte že som Petrovi poradil zobrať si spacák, ktorý som si
však ja prezieravo nechal doma …

Ďalší deň sa ideme poprechádzať po
kilometrovej pláži v La Ciotat. Vyberieme sa aj do Cassis,
východiskového mestečka oblasti Les Canaques, ktorá leží medzi
Marseille a Cassis (vyše 3 000 ciest od športových cez
tradicionalistické až po tvrdé A4 miestami 100 až200 m vysokých stenách
…). Sprievodcu síce nekúpime, za to sa však pekne „popromenádujeme“.
Pokračujeme do Marseille. V nastrašnejšej, najtemnejšej uličke
á la Kopčany vkročíme do lezeckého obchodu La Montagne. Sme
rýchli ako partizánska skupina Jánošík. Za dve minúty vychádzame aj so
sprievodcom … Peter vyberá kaňon (fjord) En Vau. Je k nám
najbližšie (16 km). Po preparkovaní parkujeme priamo v sedle,
na ktoré vedie cesta Gastona Rébuffata (tomu hovorím uctenie si svojich
občanov …). Pozvoľna zostúpime až do kaňonu. Tiesňava je aspoň 150 m
hlboká (á la Manín) s desiatkami pitoresknými
vežičkami (á la Súľov), s miestami vyše 100 m stenami
(á la Höhlentahl). Chodníček v údolí nás nad naše
očakávanie vychrstne priamo na nádhernej štrkovej pláži,
v ústi fjordu. Vyberiem cestu na najvýraznejšiu dominantu – La
petite Aiguille (Malá ihla) – vysoká 35 m (nie až
tak malá). Stojaca rovno v strede pláže v prostriedku
fjordu. Slnko už dávno zapadlo a tak sa trasieme zimou. Prvá
cesta La diagonale (Barrine – Gispert 1932) za 5a je náramne
dobrodružná. Nástup cez oblý previslý sokol odistený jednou starou
skobou v 6 m, našťastie sa dá zakladať v krásnych
prerušovaných prstových trhlinkách, stretnem dva nity, no odlezy sú aj
tak pekné. Hex mi vypadol a tak mi nezostáva nič iné, ako
prepučiť krátku peknú previslú špáru. Výlez je skutočná perla založený
žltý DMM čok 6 m odlez k nitu, z neho ďalší 4 m odlez
do previslej špáry bez istenia, zakladám bielu slučku okolo skalnej
hlavy previsnutej hrany a vzdušne natraverzujem do zlaňáku…
Uff, uff !!! Nasledujúca cesta Directe droite de la Diagonale 6a
(Morizot 1958) vedie stredom údolnej steny. Kroky sú ťažké
a krásne, ledva to predýcham pod záverečný previs, keďže však
do neho ani len nenastúpim obleziem ho krásnou previslou špárou vpravo
(Peter potom niečo hovoril o 7+). Posledná cesta Face
? la mer (David 1913) je skutočná višňa. Previslou špárou
ťažko doprava v previsnutej stene brutálne 15 m odlez so
zaručenou zemovkou do krásne previslej prstovej špárky rovno až na
vrchol s opojným výhľadom na celú smaragdovú zátočinu …

Ďalší deň opäť En Vau. Vyšlapeme pod
Dalle de la conversation (doslova dláždica konverzácie) vedie na ňu
cesta La Grote d´Ali Baba (Alibabova jaskyňa). Názov hovorí za všetko.
Bola vskutku krásna, výrazne previsnutá a zásadne neodistená.
Keďže najväčšie camaloty zostali doma a morálka družstva bola
nízka, spomeniem si na nádhernú skalnú placku začínajúcej na skalnej
lavici, rovno v jednom z ramien fjordu priamo nad
morom. Až neskôr sme pochopili, prečo sa sektor volá Le Doigt de Dieu
(Prst boží). Cesta – Le doigt de Dieu integral (Chauvet – mogol 1937).
Viedla až na vrchol najvýraznejšej supervežičky zátočiny (=
Calanqueues). Prvá dĺžka je najťažšia (6b). Ešteže sú tu na nástupe dva
nity. Dobyvačným spôsobom vynechávam ťažké miesto (2 x AF)
a pokračujem až za ním (ako aj správne radí Ivan Bajo).
Krásnou previslou trhlinou kvási na sokola bez stupov (asi za 6).
Štanduje sa na vzdušnej kazateľnici. Ďalšia dĺžka (druhá 4c) začína
previslou trhlinkou, kde treba zakladať, ako ostatne všade
v ceste (už chápem, prečo boli domáci tak famózni aj
v horách – Georges Livanos, Gaston Rebufat … ), čo len
umocňuje zážitok zo scenérie. Nasledujú dve dlžky po 3b, piata dĺžka je
najlahodnejšia (6a). Nástupnou platňou po nechtových škrabkách do
kvalitných kapsí v druhej previslej časti steny
s výlezom cez previsnutú špáru. Týchto 15m malo všetko
a to najlepšej akosti ! Keďže odklad je nepřítel úspěchu
rozhodnem sa ešte raz nastúpiť do prvej dĺžky (6b) a to hoci
sa už začína stmievať a mám už len jeden pokus. Zakoziť ľavou
rukou vežičkou na stisk, pravá ruka sa snaží chytiť oslizené oblé
chyty, tadiaľto cesta nevedie … Už mám naozaj len jeden pokus. Stisk
na pravú ruku, ide mi ju odtrhnúť, ako ju priťahujem k pásu
(ľavá ruka škrabka, dva deadpointy do dvoch dobrých sokolov, pravá noha
na zúbok ma posunie správne do lištičky a ľavou rukou na veľký
obliak na začiatku špáry. Za stabilnej pozície cvakám trochu hrdzavý
kruh. Treba ešte silovo zabrať za spoďák, našlapať do špáry,
vychutnávajúc si záverečný 5 m odlez od posledného istenia… Nádherné
kroky nad čoraz viac tmavnúcou hladinou mora…

Ďalší deň si urobíme výlet turističný po
pobreží až k 300 m stene La Candelle (Sviečka). Scenéria je úžasná.
Späť ideme po tme, samozrejme bez svetla. Zdá sa, že som svojím
zlozvykom už všetkých nakazil. Okrem toho poblúdime, potom vidíme
svetlá áut, tešíme sa, že vieme konečne, kde sme. Nevedeli sme… Aj
tak sme zrazu boli na parkovisku z opačnej strany. Ďalší deň
lezieme výrazným 100 m pilierom Sirene Liautard na Sirénu – výrazný 150
m vysoký masív v En Vau. Dĺžky sú krásne a vzdušné
(4b, 4c, 3a, 2c, 4b), a na to že z roku 1937 aj dosť
ťažké … Dorazíme sa dvoma krásnymi 32 m krásnymi skvostami za 5b
(1932, 1935) na La Petite Aiguille. Ďalší deň ideme navštíviť oblasť
Morgiou. Cesta vedie okolo nápravnovýchovného zariadenia, ktoré má
v múre depresívne stély – ako La cupidité (chamtivosť)
a pod. Už len zvýrazňujúc tristnosť tejto inštitúcie. Cesta
vedie potom cez Route du feu (Cesta ohňom). Šialenými serpentínami (v
jednu chvíľu sa auto tak preklopí cez sedlo, že je vidno len oblohu
…) až do pitoresknej rybárskej osady Morgiou. Vydávame sa až na samý
cíp. Príšerne fučí. Celý mys je opevnený a naproti moru stoja
ešte zbytky bastiónov (až 8 m širokých), pobrežných batérií, ktoré snáď
staval ešte Vauban! Zleziem sólo aj k zlaňáku jednej
z lezeckých ciest, avšak divoké vlny nás odradia

v tento deň od lezenia.
Ďalšie dva dni prší. Vlny sú tak
obrovské, že jedna z nich sa roztriešti o prístavný
maják v Cassis do výšky 7 metrov!

Na tretí deň to už nezvládneme,
a tak ideme opäť do Morgiou. Zase okolo basy … je náramne
vlhko, ale aspoňže neprší. Lezieme všetko do radu. Peter vyberie jedno
6a (ale to bolo nakoniec vedľa), ktoré vraj bolo len 5c+ (Danse avec
les clous). Pohyby krásne, aj odlezy, no vedľajšie 6a (Vestige d´un
jour) bol hotovým skvostom a hlavne výlez po položenej platni
po maličkých lištičkách a vaničkách. Toho dňa sme vyliezli 12
ciest (FL/OS). Bola tam aj partia nejakých chalanov, ale keď videli,
ako sa k nim nebezpečne približujeme, tak sa radšej rýchlo
zbalili. Snáď sa obávali, že sa zobudia s odtlačkom Garmontov
na tvári, alebo tak … Skvostný deň! Opojné výhľady! Toľko
v sobotu.

Na nedeľu sme si už skôr vyhliadli
nádhernú Rébuffatovu cestu (Super Sirene) na 150 m vysokú La Sirene
(Rebuffat-Guérin 1941: 6a+, 6a+, 5a, 4b). Prvá 6a+ vedie cez náročnú
platňu (!). Keď sa už aj občas zdá, že to ide už len prudko do doliny,
vždy sa nájde nejaký stupík (!), po ktorom sa dá vyšlapať (!) vyššie,
hotový platňový zázrak! Druhá 6a+ začína hneď zostra od štandu ťažkým
cvakaním borháku, keď človek v previslom kútiku je viac
vtlačený do vnútra plecom, ako sa fakticky drží… Nasleduje perfektná
previsnutá supertrhlinka akurát na končeky prstov, samozrejme bez
vstupov, čo aj ihneď zvyšuje obtiažnosť. Našťastie sa trochu vyššie
nachádza polička, kde sa dá oddýchnuť… Čo je veľmi vhodné, lebo
čerešnička na tortičku čaká v zálohe – neskutočne vzdušný
prekrok 5 m nad istením do strmého miestami i previsnutého
nosa 100 m nad zemou. Rébuffat bol nadčlovek! Po jemných šupinkách
sotva sa držiac, či stojac, ešte zopár úžasnými opatrnými pohybmi,
s množstvom vzduchu pod nohami, až na poličku druhého štandu.
Tretia dĺžka je síce len 5a, zato je ale poriadne vypečená… Najprv
náročne rovno hore hranou, potom do diery a silovo
z nej priamo cez hladnú stienku (boulder). Štvrtá dĺžka je už
krásnou baladou. Summa summarum: 6a+ OS Peter; 6a+ OS Viktor, 5a OS
Peter; 4b OS Viktor. Najkrásnejší moment bol uchvacujúci pohľad
z hrebeňa, na ktorý cesta vedie – 200 m nad nástupom
s pohľadom na šíre more s plachetnicami
s krásnymi zážitkami prežitých v jedinečných
maximálne intenzívnych chvíľ z výstupu. Keďže
v stredu nás už čaká perepúť domov, lezieme bez prestania – 4
dni v kuse … Vyhliadli sme si cestu Pouce Integral znovu od
majstra Rébuffata na masív Le Pouce. Skala je sklamaním – je drolivá,
zarastená a zásadne neodistená. Našťastie rovno oproti je
famózna veža La Grande Aiguille (Veľká ihla). Vylezieme na ňu krásnymi
štyrmi cestami: Voie Abeille 3c 1889, previslý sokol Les G.H.M. 5b+
1968, ťažkou platňou L´A.M.E. s rizikom napichnutia sa na
spadnutý strom a La Paillon 4a – super plazenica
v položenej platni a la Kršlenica z roku
1926! Na záver dňa si dávame nádhernú previslú špárku La Pancarte 5c+
(OS) na 12m stenu Conan rovno na pláži. Názov je programom, ako hovorí
sprievodca: „5c La Pancarte s obnaženým torzom
a potiac sa námahou bohate postačí k obdivu od
turistov a iných „kamarátiek“, ktoré prišli len kvôli
prechádzke a kúpeľu (v zátoke)…“ Na nešťastie bola naša
námaha úplne zbytočná – žiadne sme nestretli… Hmmm…

Utorok – štvrtý deň práce. La Petite Aiguille z údolia (5c,
5c, 5c, 6a). 6a je náramne bouldrové s neustálym prekrižovaním
si rúk – hotová Golgota, ale skvelé kroky! Jedno 5c (1888 !!!) vedie
s použitím direkt varianty rovno na vrchol vzdušnej veže
stojac sťa Čingačgúk – posledný mohykán (viď. Pajštún 6+) na stráži…
Priplávajú výletné lode zdraviac trúbením, ktoré sa odráža od okolitých
stien zálivu. Skutočným vyvrcholením pobytu je ľadový kúpeľ
v 10 stupňovej tyrkysovej vode zátočiny v Adamovom
rúchu pod čoraz viac tmavnúcou oblohou, odlietajúce čajky …

P. S.: Info o oblasti
Legendárna vápencová oblasť Les Calanques sa nachádza
v Provence (južné Francúzsko medzi mestami Marseille
a Cassis). Je v nej 2 440 športových a 996
tradicionalistických ciest od 10 m po niekoľko dĺžkové (5, či dokonca
cez 10 dĺžok) zážitky. Špecialitou oblasti sú niekoľko dĺžkové
nekonečné traverzy rovno nad morom, resp. lezenie na útesoch nad morom,
ktoré vie byť občas aj poriadne divoké. Lezie sa okrem pobrežných
útesov aj v zátočinách (= Les Calanques), ktoré dali názov
tejto oblasti. Najlepšie obdobie na lezenie je zdá sa jar
a jeseň, od 1. júla do polovičky septembra je prístup do
oblasti obmedzený. Je lepšie sa pravdepodobne tomuto termínu vyhnúť
(nebezpečenstvo požiarov). Stačí samozrejme jednoduché, najlepšie 70m
lano. Do mnohých ciest na útesoch sa nastupuje zlanením. V tom
prípade treba aspoň dve 50m laná. Okrem množstva expresov aspoň 13 –
15), netreba zabudnúť na sadu vklínencov, friendov, vrátane tých
najväčších, slučky, prilba. Pridávanie nitov hlavne do
tradicionalistických ciest, a to aj na štandoch je zakázané.
Najlacnejšie ubytovanie je camp Les Cigales v Cassis. Autá sa
dajú požičať hlavne na letiskách (okolo 350 EUR a viac na 14
dní). Do Nice lieta Air Berlin (50 EUR tam aj späť – kupované 4 mesiace
dopredu). Letieť sa dá aj do Marseille (bližšie, ale
drahšie). Samozrejme najpohodlnejšie, avšak aj najdlhšie, t. j.
vlastným autom – viac než 1 300 km – asi dva dni cesty.

Viktor

Kompletná fotogaléria.