Nad nami sa blýska.

Plánovali sme ako vždy: smelo (ale Marinelliho kuloár na Dufforspitze pre objektívne nebezpečenstvo najmä pri súčasnom počasí neprešiel) a veľa. Veď čo keby vydalo počasie a prípadne zapôsobili aj iné zázraky. Zostava sa nakoniec ustálila na našu štvorku Evička, Kika, Jirko a ja spojenú jirkovou fábiou kombi. Na mieste činu sa mali k nám pridať dve dvojky so svojimi autami začínajúce v Dolomitoch. Teda Andy s Lindou a Toudy s Luciou. Základný tábor bol určený najprv aklimatizačne do Saas Fee a potom presun do Täschu za náročnejšími cieľmi.

Všetko to naplno prepuklo zhruba týždeň pred odchodom keď sme si dohadovali detaily. A tak sme sa postupne naloďovali do Evičkinho bytu. Najskôr časti batožiny a potom 30.7. niečo pred siedmou večer sme sa tam zišli všetci osobne aj batožinožne. Keď sme uvideli pokope všetky naše bágle, tašky a iné oné pri jirkovej fábii, tak sme sa bezmocne rozosmiali. A to som sa okrem iných úsporností vzdal inak obvyklej zásoby plechového piva, až na dvoch keltov! Aj čaj som si zobral v koncentrovanej tatranskej podobe. Ľutovať auto sme nedokázali. Keďže fyzikálne zákony nepustia, museli sme použiť geometriu telies. Zabrala. Kufor po strop, baby mali medzi sebou karimatky a spacáky, stany pod nohami, mne sa vpredu k nohám ušli tiež patričné maličkosti.

Kufor

Nemá plechová tvár neprotestovala, Jirko tiež, a tak sme o 19:30 vyrazili. Evička si postupne spomenula, že okrem mobilu si zabudla aj platobnú kartu a tak sme sa z Petržky vrátili a dali nový, už úspešný pokus o prekročenie hraníc. Tesne pred polnocou sme pred Linczom našli veľké parkovisko s malou bočnou cestou pri ktorej rástli dve spojené slivky. Pod ich spoločnou korunou sme rozhodili spacáky a ignorujúc zásobovacie auta, oni nás našťastie tiež ignorovali, sme dospali rána.

Nasardinkovali sme sa do auta s cieľom skončiť dnes Saas Fee. Cesta po diaľnici smerom na Saltzburg, Rossenheim, Insbruck nás viedla do známeho malého kniežatstva. Tam sme si to namierili na juh po miestnej lokálke v snahe neskôr sa vyhnúť spoplatneným švajčiarskym diaľniciam. Na naše prekvapenie sme sa vyhli aj hraničnej kontrole a tak sme sa dostali do Švajcu ako puberťáčka do druhého stavu. Potom sme postupovali často veľmi „obdivovanou“ krajinou. Je to vec názoru, ale v poslednej dobe ju nedokážem až tak obdivovať ako kedysi. Nie je to príroda vo svojej prirodzenej podobe. Aj na tej poslednej lúke cítiť človečinu. Chur pre nás prichystal malé prekvapenie v podobe orientačných tabúľ. Keď sme sa už dosť dlho nechytali ako sa dostať von, nieto ešte na správny smer, išli Kika s Jirkom po radu. Miestny (na Švajčiara však nevyzeral) rozvážač pice nám miesto vysvetlenia ponúkol aby sme ho v aute nasledovali. Uznal som, že popis cesty by sme nezvládli aj keď bol úplne jednoduchý – to nezvládol rozvážač. Ako som na mieste navigátora počas jazdy za nim zistil, stačilo sledovať tabule s označením TRANZIT. My sme však hľadali nejaké vhodné mesto! A tak v zmysle svojich tradícii zavádzam jednotku blúdenia 1 CHUR. Ak už má niekto svoju vlastnú, je to jeho problém, veď aj teplota má viac jednotiek a nesťažuje sa. A keďže ani priesmyky, ako Furka, neodolali sile fábie skončili sme už pred deviatou v campe Kampellenweg na hornom konci Saas Grundu kde, ako sme už vedeli pomocou SMS, nás čakali borci a borkyne z Dolomitov. (Neznalci nech si ich nepletú s Evickinou Borkou, tá ostala doma). Ubytovanie, jedenie, pitie, plánovanie – pohoda.

Je streda a zobúdzame sa do mrazivého rána. Štyria v trojmiestnom stane. Na tráve vedľa stanu je inoväť. Prví odchádzajú dolomiťáci. Smer Allalinhorn pomocou niektorej lanovky.

Truhla Alphubelu a naľavo mala snehová špička Allalinhornu

V priemere sú lepšie aklimatizovaní. Výsledkom riešenia finančno-aklimatizačného problému vychádzajúc z pôvodných plánov je, že pred obedom vyrážame naľahko a pešo na miesto zvané Längflue (2870m), kde by mal byť súkromný horský hotel – chata. Ubytovanie má byť podľa netu lacnejšie ako lanovka. Cez kalváriu zakončenú kostolíkom z 18-steho storočia prejdeme do Saas Fee. Tu vykonáme traverz aby sme nestratili výšku. Množstvo ihrísk na hornom konci je na zamyslenie – golfové, umelé futbalové, tenisové, basketové i volejbalové na jednej hromade. Som presvedčený, že som na niektoré zabudol. V teple plného slnka naberáme výšku skoro popod lanovkou. Miestne svište a kozorožce dokazujú svoju civilizačnú úroveň a možno ich fotiť z reálnej vzdialenosti. Okolo pol siedmej sme pri ubytovacom zariadení, ktoré sa ukázalo až na poslednú chvíľu. V jedálni je štvorica miestnych lezcov a jeden ratrakár, asi. Majiteľ je dole vo Fee na oslave štátneho sviatku. Domáci lezci sú však normálni ľudia a tak nám pomáhajú riešiť situáciu pomocou mobilu. Z pôvodných 70 je to nakoniec za 50 frankov, v miestu zodpovedajúcej malej štvorke, izbe s polpenziou. Sme radi, že niečo máme, lebo vonku je zima a nejakí našinci tam vraj už sú. Šok z cenovej diferencie trochu potierajú iné. Prádlo na posteliach je už použité a izba je v pivničných priestoroch a tomu zodpovedá aj cesta k nej. Na WC sme chodili von do susediacej budovy lanovky. O večeru a raňajky sa s nami podelia pôvodní obyvatelia. Ešte ostalo. Horúcej vody je v dvoch varniciach dosť na oba dni. Mne sa ujdú aj dve piva miestnej kvality a fľaša tiež miestneho červeného vina pre všetkých. Predbehnem, tú sme nevypili, ale som ju za tým účelom zniesol dole do campu. Peniaze hodíme podľa inštrukcii do plechovej schránky. Domáci nám ochotne radia o okolitých cestách.. Oni majú namierené na Alphubel, my sme zvolili na aklimatizovanie vzdialenejší, hoci nižší Allalinhorn. Zhodujeme sa, že počasie by mohlo vydržať a pokaziť sa až po obede. Kike sa nepozdávajú naše plány a chce aby sme kopírovali miestnych a vstávali o kus skôr. Neukecala nás. Pri obvyklej činnosti pred spaním, na polceste do lanovkovej budovy, obdivujem oslavný ohňostroj tisíc metrov podo mnou. Aj do postele sa mi nakoniec podarilo vtesnať svoju dĺžku.

Ráno ma prirodzené potreby nútia opustiť teplo izby a na moje prekvapenie je skoro pol oblohy zatiahnutej podozrivými oblakmi. Dobalíme predbalené batohy, raňajky, zvyšné veci nechávame v miestnych prepravkách hore na papučovej polici. Po rozpakoch z mierneho mrholenia z už plne zatiahnutej oblohy o šiestej vyrážame hore po vyšľapanom chodníku v typickej priľadovcovej skalnej suti. Podľa nákresu by sme mali veľmi rýchlo skončiť na ľadovci. My sa však od neho výškovo vzďaľujeme … ? Ideme s Jirkom hodiť prieskumné pohľady na rôzne strany. Objavujem kus bieleho ľadovca skoro pod hotelom. Tam niekde sme mali zísť. Ja sa s babami vraciam kúsok späť a zostupujeme ľahko dole. Jirko sa nevracia a tak mal vraj dvojkový zostup. Na ľadovci sa zídeme, omačkujeme a naviažeme. Počasie sa vylepšuje. Ideme popod vlek. Aj si tipujeme kde sú naši spolunoclažníci a kade išli a kade ešte pojdú. Krátky dážď opäť strieda slnko a naopak. My sme prešli na ratrakovú stopu a odviazali sa.

Aklimatizujeme

Masy rôznej národnosti (mali sme tam zastúpenie) amatérov i profesionálov si užívajú zimné radosti krížiac nám cestu. Sklon svahu sa zvyšuje a viditeľnosť znižuje. Ideme s Kikou po stopách našich dvoch predchodcov, ktorých už nevidíme. Súc v oblakoch však vidíme ľudí majúcich s nami spoločný cieľ, ktorí si však zvolili ľahší variant (vyrazili zo stanice Metro 3460m, ktorá je na jednom z hrebeňpv). Rozhodneme sa s Kikou opustiť stopy, kde sa riadne prebárame, pre možnosť ísť priamo na prešľapaný chodník. Z tejto činnosti nás vytrhne hlas neviditeľného Jirku. Dáme si rande na chodníku a strafíme sa. Nasledujúce hromy a blesky nad nami sa našťastie nestrafili. Sneží a nárazy vetra nás zastavujú. Mažeme rýchlosťou vodcov s klientmi dole po chodníku. Pod dvoma vlekmi si to namierime rovno dole, nie do bezpečia Metra. Zostup medzi vlekmi sa nám vidí ako najlepšia možnosť, najmä keď ostali stáť. Niektorí stojaci vyvesenci nám nadávajú, lebo si myslia, že stoja skrze nás. Aj nás však nárazy vetra nútia zastavovať. Sme na dolnom konci vleku. Nesneží a nehrmí. Prší a fučí. Šmýkači po snehu opúšťajú stojace vleky. Ratraky ich vyvážajú hore do Metra, nás dole do Längflue zviesť určite ani neuvažujú a tak ideme po svojich. Asi po štvrťhodine sa z ničoho nič opäť skoro vyjasňuje. Ratraky už usilovne upravujú svah. Na návrat hore sme myslím si všetci ani nepomysleli, navyše oblaky na vrcholoch signalizovali silný vietor. Okolo obeda sa spoznávame s majiteľkou hotela. Pred tým však vyriešime záhadu bieleho ľadovca. Bola to biela prikrývka aby sa im netopil príchod po ňom pod vlek a v zime neboli potom problémy. Biznis vládne tejto čistej ekologickej(?) krajine. Domáca sa sťažuje, že už tri razy dávala von a dnu slnečníky na terase. Ale akési smiešne potvrdenie do campu, čo potrebujeme, aby nám nerátali nocľah aj tam, nám nakoniec dala. My sa jej tam rozťahujeme a sušíme pred odchodom dole. S Jirkom skoro vážne riešime problém v akej výške sme sa otočili. Na jednej strane jeho pamäť cesty a hodinky podliehajúce tlakovým zmenám a na druhej náš posledný pohľad na stanicu Metro pred jej zahalením oblakmi keď sme sa s Kikou cítili byť nad a údaje z mapy. Tento náš problém postupne naberá menej vážený rozmer na úkor hodiniek. Výsledok nie je dôležitý, dôležité je to, ako sme sa stihli aklimatizovať. Ani naši známi podľa domácej nestihli Alphubel, ale aspoň vidíme ich logické stopy hore, hoci už dávno šli lanovkou dole. Je pekne, nik by nepovedal, že sa pred dvoma hodinami nad nami poctivo blýskalo. Neponáhlame. Až Jirko nás posúri a namierime si to dole po chodníku, na ktorom skracovanie a obchádzky viditeľne neboli zakázané, pomedzi cedule označujúce toto miesto ako „kráľovstvo“ svišťov. Nad prestupnou stanicou lanovky, nohy tam nemenili, na to máme aj dôkaz.

Vodca stada

Stádo kozorožcov je ostražitejšie, ale vidíme turistov ktorým svište doslova zobú z ruky. Kika si to vyskúšala tiež, len jeho veličenstvo miestneho „kráľa“ podviedla, mala ruku prázdnu.

Kika podvadza

Nech sa naučia starať sa o seba sami, ľudia tu nebudú večne. Zostupujeme rôznym tempom z rôznych dôvodov. V Saas Fee sme opäť spolu a ideme zisťovať info. Aby sme našli cestu späť blúdime tak za pol CHURA, urobíme skoro celý kruhový obchvat dediny, a pri spomínanom kostolíku už znovu riadne prší. Schovávame sa s Kikou pod jeho otvorenou časťou a čakáme na menej vody. Dážď sa zmierňuje a my sa ponáhľame za ostatnými. V campe, niečo pred šiestou, nás čaká prekvapenie v podobe Toudyho stanového hangáru kde sa sušil, varil si a jedol zvyšok kolektívu. Dobrovoľne sa pridávame. Niet sa kam ponáhľať, zajtra bude humáč. Ale potom si už treba niečo naplánovať. Veď ani prvá štvorka nakoniec vrchol nedala.

Nuž ťažko riešiť hneď z rána čo s načatým večerom, keď počasie nedá. Nakoniec sme zašli aspoň do Grundu po správy o počasí a lanovke. Podarilo sa nám aj zistiť, že na akýsi papier, čo sme dostali v kempe pri ubytovaní nám dajú 10% zľavy. Poteší. V miestnom Coope nás potešili inak. Syr s vlašskými orechmi a miestne vínko na vyladenie formy. Zajtra prvou lanovkou, ak sa do nej dostaneme, ideme na Weissmies (4027m). Ľadovcová túra za PD-. Veriac predpovedi sa večer pobalíme.

Prvá lanovka na Hohsaas ide zo Saas Grundu o pol ôsmej a tak vstávame o šiestej. Aj so spomínanou zľavou nás spiatočný lístok stojí 32. O ôsmej sme všetci ôsmi hore (3XXXm – toto nie je nedoklep, ale dôsledok zhruba stometrovej diferencie, ktorú sme našli v rôznych zdrojoch – „isté“ je, že ľavé X sa rovná 0, 1 alebo 2) a pripravujeme sa klesnúť dole na ľadovec.

Pohľad späť – populárny Dom v pohori Mischabel je druhý zľava

Je tam dosť rušno, a my do toho zhonu nejako nezapadáme. Pomaly ďalej zájdeš, tu nenosia. Popárili sme sa. Ja s Jirkom, Evička s Kikou a Lindou, Andy s Toudym a Luciou. Lanovka skončila, kone nemáme a tak musíme po vlastných. Dole na ľadovec, možno aj sto metrov výškových. Hore po jeho skalnatej časti, do miest kde je skál pomenej. Mačky, lano, a už šliapem za dedkom. Na počiatočnej rovinke ho chcem predbehnúť mimo stopy. Ale ako bych počul Zdenku … keď to nejdeee … ten dedko nebol bežný dedko. Poznajúc tento fakt som sa zaradil poctivo za neho v novo nadobudnutom presvedčení, že ak sa ho budem držať, určite budem načas hore aj dole aby sme stihli poslednú lanovku. Je plech, slnko nás spaľuje, ale pohľady sú nezabudnuteľné. Ľadovec je totiž absolútny originál. Nie síce rýchlo, ale stále sa mení. Na rozdiel od skál (ono trochu kecám, ale skaly sa menia väčšinou zanedbateľnou rýchlosťou) . Po počiatočnej skoro rovinke je strmý výšvih (sprievodca píše do 40°) a potom striedavo miernejšie a strmšie na predvrchol a vrchol. S Jirkom sme to dali 3:20. Podľa sprievodcu je odporúčaná doba 3-4 hodiny. Foto a dohadovanie sa s podobnými typmi ako my o tom, ktorý je Jungfrau. To už ale prichádzajú hore baby. Nuž pochlapili sa. Pozornosť však vzbudili aj u domácich. Frauen manchaft sa tu hneď tak nevidí.

Baby pár metrov od vrcholu

Foto s babami a zástavou. Nedlho po nich prichádza aj zmiešaná trojka. Máme čas, ale aj tak ideme dole čo to dá. Keďže som prvý, ide sa mojim tempom, tak ako cestou hore. Teplo mení vlastnosti snehu a občas nezaberú ani antibotky. To nie je jediný dôvod prečo sa ponáhľať. Ono ako je známe, ľadovec teplom naberá na nebezpečnosti. A tak keď si vyzujem mačky na jeho teraz záverečnej skalnatej časti, moja pozornosť poľaví. Skala na ňom nie je dosť primrznutá a hneď si sedím na pravej päte a ľavá noha mi trčí rovno vpred. Koleno mi jasne signalizuje, že na takýto ohyb nie je v poslednej dobe zvyknuté, ale snažím sa ignorovať jeho názory. Pri lanovke máme dosť času a tak čakáme postupne prichádzajúcich našincov. Na niektorých častiach tela cítim, že faktory asi nezabrali. Nevadí, aspoň vymením kožu. Síce iba za kožu, ale aj to je niečo. Bola už stará. Pre detailistov, dedko nám asi v dvoch tretinách cesty hore, keď sme mali pauzu, ušiel.

Weissmies – cesta hore – vrchol je vzadu a napravo je predvrchol

Zvyšok dňa nám zaberú obvyklé činnosti a problém zajtrajška. Pozajtra má byť pekný už iba poldeň. Aj pod kolenným naliehaním sa prikláňam k názoru, že zajtra bude odpočinok a pozajtra to riskneme. Vyzerá to, že sme sa zhodli.

Ráno preskupujeme sily. Jirko organizuje lezcov a chcú odskúšať skalky v Saas Fee. Ja sa pridávam ženskému družstvu a ideme na prechádzku okolo priehrady hore nad Grundom. Linda nás tam dovezie. Tri hodiny šliapania iba tam (potom aj späť, okrem chcenej prechádzky – má to byť odpočinkový deň!) nikto z nás nechce, najmä moje koleno.

Na priehrade sa baby najprv digitálne vrhli na kvietky pozdĺž okružnej cesty a potom osobne na pieskovej pláži do priehrady. Aby som to upresnil, asi po členky.

Mne vadil mŕtvy vták asi meter a pol od nich a tak som si to so svojimi nohami namieril do neďalekého prítoku. Črepy z rozbitej fľaše nabádali na opatrnosť a upozorňovali na civilizáciu v tomto priestore. Priehrada bola nakoniec väčšia ako som čakal (vyše 700m dlhý priehradný múr), ale kupodivu ani kolenu to nevadilo. Slnko si však nemilosrdne vyhľadávalo na našich telách miesta, ktoré sme pozabudli natierať faktormi. Večerný streotyp je doplnený prípravami na Lagginhorn.

Vpravo biely Weissmies a potom Lagginhorn s kotlom, hlavný vrchol je vzadu, vidno naše výstupové rebro i ľadovec v kotli z ktorého sme začínali

Nestereotypne si dám do batohu aj moje polovičné garmonty. Má to byť prevažne skalné rebro, čo nie je práve vhodný terén na skelety v mojom vlastníctve. Ráno plánujeme zopakovať situáciu zo včerajška.

Noc bola teplá a vo svojom novom extrémnom spacáku som to nezvládal. Nevyspatý som sa ráno necítil vo svojej koži. Aspoň koleno bolo ticho keď už hlava potichu brblala. V šóre na lanovku sa mi zošuchol bez môjho vedomia z báglu foťák, ale potom som sa snažil čo najlepšie poďakovať poctivému človeku. V lanovke sledujeme morénu a hľadáme najvhodnejší traverz k nášmu rebru. Márne. Ideme s tým, že na mieste činu to bude jasné. Čaká nás PD s miestom za dva UIAA. Nebolo. Máme pred sebou niekoľko skupiniek, ale netušíme, či máme spoločné ciele. Andy na chvoste nakoniec nachádza prijateľné riešenie a tak sa poniektorí vraciame. Za prvým rebrom nás čaká ľadovcové pole zakončené strmším výšvihom na samotné rebro. Stopa nás už nepustí. Stále ideme sólo. Stúpanie rýchlo odhalí kto je kto. Počkáme sa (Evička, Kika, Jirko a ja) po dvojkovom teréne a riešime časový harmonogram. Kika má spiatočnícke úmysly a ja som hlavu stále nerozchodil. Nechcem brzdiť Jirku a vidím, že Evička je vo forme. Preto navrhujem aby tvorili prvú dvojku a ja to s Kikou hádam nejako tiež zvládneme. Niečo mi stále hovorí, že chcem byť hore aj za cenu zmeškanej lanovky. Zatiaľ nerozmýšľam čo potom. Skala sa postupne mieša so snehom, až sa celkom stratí. Priemerný sklon je v pohode, ale malé vyšvihy sa podľa mňa blížia k šesťdesiatke. Povzbudzujúc Kiku sme o pol druhej hore. Dostávame radu, že sa máme ponáhľať a sme tam postupne sami. Naviazaná dvojka a trojka (Linda dnes ostala strážiť oheň v campe) nás rýchlo opúšťajú. Vydýchavam a pripravujem lano na naviazanie. Ani foťákom som nezdržoval. Lucia ma vraj odfotila. Aj tak si stále hovorím – škoda. Na okolitých kopcoch sa objavujú prvé nesúvislé mraky. Cez prvé strmé výšvihy Kiku istím. Po pár dĺžkach to skúsime zrýchliť tým, že sa striedame v istení. Stihnutie lanovky som už dávno vylúčil a sústreďujem sa na bezpečnosť a pohodu. Občas sa márne snažím nájsť našich dole. V skalách sme uhli trochu vľavo a to nás opäť trochu pribrzdilo. Po dvojkovom teréne sa odväzujeme. Ako v každom rozbitom teréne je ciest veľa ale rebro nepustí a pred záverečným snehom si dávame mačky. Na jeho konci sa prezúvam do polovičiek a chvíľu čakám na Kiku. Má toho dosť a ešte viac toho máme pred sebou. Moc neverím, že naši stihli lanovku, ale našťastie sa hlboko mýlim. Bežali, ale stihli. Sám pre seba som si vymyslel, že pôjdeme dole po etapách a v cieli každej sa rozhodneme čo ďalej. Kika neprotestuje, šetrí sily. Prvý cieľ je Weissmieshutte (2726m). Ani neviem komu je horšie. Či Kike v skeletoch, alebo mne vo voľnej obuvi. Kika už pije aj kalnú ľadovcovú vodu. Okolo pol šiestej prekračujeme mostík a sme pri ceduli minúta k chate uprostred stáda kozorožcov. Vyrazíme týmto traverzom. Tento však v polke pretína v teréne zarezaný potôčik, ktorý nebolo vidno. Odrádzam Kiku od zúfalej myšlienky o prebrodenie. Ideme po brehu kúsok strmo hore, tam sa mi podarilo preskákať suchou nohou. Kika to po chvíli otáča aby sa vrátila na hlavnú (cesta pre ratraky a terénne autá). Chvíľu rozmýšľam čo je lepšie. Makám čo najrýchlejšie k chate a po ceste nájdem rúru s vodou. Pijem a natočím do fľaše. Bágel nechám tam na zemi idem čo najrýchlejšie zaniesť vodu Kike. Živá voda. Pred chatou budíme pozornosť a ešte pijeme a pomocou vhodných tyčiek sa snažíme dodať telu nejakú energiu. Vyberieme si cestu po značke na stanicu lanovky Kreuzboden (2397m). Stihli sme limit podľa smeroviek. Nasleduje medzistanica Trift (2100m). Tu sa objavujú aj prvé domy a autá. Idúc po vlastných snívame o stope. Keďže sa stmieva opúšťame značku a ideme po ceste. Okrem zúfalcov nášho typu po nej chodia domorodci autami a kolobežkári z Kreuzbodenu. Nekonečnú cestu občas prerušil iba pohľad na svetlá Saas Fee, ktorý nám dával tvrdo najavo ako pomaly klesáme, a občasné Kikyne zvukové prejavy nad stavom svojich otlačených nôh. Predpubertiak na minimotorke bez svetla, čo sa preháňal okolo nás nám tiež dráždil nervové zakončenia. Tmu prerušovali svetlá osamelých skupiniek domov a chvíľu aj pár bleskov niekde nad Fee. Doteraz som Kiku úspešne presviedčal, že to ešte vydrží (nielen počasie). Vydržalo, tých pár kvapiek nestálo v našej situácii za reč. Pripomíname si navzájom svoje príbehy o tom kedy sme boli na podobnej nekonečnej prechádzke a Kika pridáva svoju vraj tradíciu, že všetky autá idú opačným smerom ako to práve potrebuje. Keď však pri rampe na hranici Grundu nás zo zadu osvietili dva silne reflektory, dokázali sme sa ešte zasmiať. Nebolo to auto, ale štvorkolka. Je štvrť na jedenásť a sme na skoro na začiatku. Pri chatrnom miestnom osvetlení na lavičke pri budove lanovky zúfalo hľadáme posledné zvyšky morálu na cestu do campu – normálne je to štvrťhodinka lajdákom. Chodník pri riečke je našťastie osvetlený a tak pred jedenástou vidíme náš stan a aj oni nás počujú. Ešte nestihli zaspať, čo nás čakali. Chrbtová batožina ide pred stanom k zemi voľným pádom a my tiež. Evička s Jirkom nám dávajú prvú pomoc. Mne tatranský čaj a potom veľa guave. O chvíľu som už bosí a aj pri symbolickom osvetlení vidím zmenu farby mojich nechtov na nožných palcoch.

Palce po dvoch dňoch

Kika je tiež nešťastná zo stavu svojich otlakov. Tekutiny zaberajú a keďže mi už vopred nachystali spacák v toudyho hangari idem sa tam vystrieť. Stále sa neblýska priamo nad nami, predpoveď našťastie mešká. Stále sa nedokážem tešiť, že som sa vrátil z desiatej mojej štvortisícovky. To sa musí najprv uležať.

Humáč síce trochu meškal, ale došiel a nemienil tak skoro skončiť. Teda presun do Täschu a najmä dôvody na presun boli mimo. Teraz išlo o to, ako skombinovať náš odchod s príchodom Borisa a popritom ešte skúsiť aspoň niečo vidieť a zostať pri tom suchý. Dve nezávislé dvojky si to namierili k moru. My sme sa nakoniec rozhodli pred bleskami utekať do Dolomitov. Balíme. Po vyplatení campu (vyšlo to cez desať frankov na osobu a deň – za hangár nik nič neplatil), zvláštne potvrdenie z Längflue nám po dlhom uvažovaní nakoniec uznali, si to namierime predsa len do Täschu. Polovica z nás ešte nebola v Zermatte a tak ideme hodiť pokus, či sa náhodou medzi mrakmi neukáže jeho maskot. Doteraz sme ho skrz pohorie Mischabel vidieť nemohli. Oblaky nám však ukázali iba ako sa vedia vody zbavovať smerom k zemi. Bagetku a fľašu francúzskeho vína z miestneho Coopu na cestu do Locarna a vyrážame „oproti“ Borisovi. Ideme cez Simplonpass a spomínam ako nám tu pred rokom moklo auto. Postupne si uvedomujem svoj historický omyl v navigácii, čo si zlízol Jirko. Po úžasných a najmä úžasne úzkych cestách v Taliansku sa pomaly vraciame do švajcu. Pri ceste niet vhodného odpočívadla na prenocovanie. V daždi sa navečeriame pod strieškou možno aj teraz ešte používanou na nasypanie štrku na podchádzajdúce autá. Spať sa tam nebude. Je to tesne pri ceste. V Losone (predmestie, alebo súčasť Locarna) majú byť dva campy. Za plnej tmy hľadáme vhodnú orientačnú tabuľu. Po zhruba hodinovom blúdení aspoň za 5 CHUROV to Jirko vzdáva na parkovisku. Kika s Evičkou idú do neďalekej picerie po radu. Ako inak, vraciame sa na cestu po ktorej sme pôvodne prišli. Veľká ceduľa Camping je umiestnená na opačnej strane než sme ju očakávali ale teraz ju aspoň vidíme. Je nám jasné, že po príchode bola síce na našej strane, ale mohli sme ju vidieť tak pomocou koncových svetiel a v spätnom zrkadle po prejdení odbočky! Camp Riposo je už zavretý, ale miestny ksicht nám ponúka matracenlager za 25 na osobu, so spoločným (WC + sprcha v jednom, pre obe pohlavia na asi tridsať posteli – vŕzgajúce dvere by zobudili aj mŕtveho) sociálnym zariadením vo vlastnom spacáku. Je asi jedenásť a tak to berieme. Je tam vydýchaný vzduch, neznesiteľne teplo a na hornej posteli cítim každý pohyb svojho dolného spolunoclažníka. Keby som sa nepotil, tak si poviem, že buď rád, že si v suchu.

Je to dlhá noc aj keď vstávam skoro. Je pekné ráno a mraky sa držia okolitých kopcov. Postupne sa schádzame vonku na terase ešte postupnejšie riešime čo bude. Najeme, pobalíme, zistíme kde je druhý camp a ideme k vode – Lago di Maggiore a jeho plage. Okolo obeda prichádza prvé varovanie v podobe kvapiek a aj Boris. Keďže päť ľudí sa už väčšinou nevie zjednotiť musí o mieste kde prespíme nasledujúcu noc rozhodnúť minca. Ide sa do druhého – Zandone. Je pri riečke a mimo mesta. Je za 22 a má iný, hlučnejší, typ osadenstva. Asi pozostatok skončeného filmového festivalu. Voda a elektrina nám ukazujú ako vedia existovať spolu. Keďže máme signály o európskom počasí veríme, že hrádza je dosť vysoká.

Ranná vizuálna kontrola ukazuje výrazné stúpnutie hladiny, ale rezervu to ešte neohrozilo. Ešte pred obedom stihneme rozlúčenie s Borisom a vyrazenie smerom na Dolomity. Pre zmenu iná polovica z nás tam ešte nebola a tak sa chceme inšpirovať pred dlhodobejším pobytom. S Jirkom sme sa zhodli na cestách mimo platených diaľnic. Hore a dole a najmä vpravo a vľavo po miestami neskutočne úzkych cestách. Priemerná rýchlosť nám spadla niekde pod štyridsiatku. Po tomto tréningu by Jirko určite zvládol aj Karakoram Highway ľavou zadnou. Mal z toho nervy a náš nemý obdiv. Večer nie sme zďaleka tam, kde sme chceli, ale mapa signalizuje camp a smerovky k nemu nepustia. Volá sa Presanela podľa blízkeho pohoria.

Hlavná budova campu

Za necelých 11 eur máme sprchy s teplou vodou a spoločenskú miestnosť s plynovým varičom.

Ráno si ešte viac uvedomujem krásne prostredie a rozumné jeho zabudovanie do prírody. Asi najkrajší camp, čo som videl. Údajne tam v zime chodia do chatiek lyžovať aj našinci. Aj som pri odchode zalámal svojou angličtinou majiteľovi pochvalu. Pokračujeme z dedinky Temu do sedla kde je iná, a majú práve trh. Kika sníva o hrozne. Zastavujeme a každý z nás potom neodolá nejakému ovociu. Postupujeme včerajším spôsobom a tempom. V mestečku pri Lago di Como si dáme tak dvoch CHUROV vďaka zle značenej obchádzke. Krajina je krásna. Priemerná rýchlosť je však zúfalá. Pri jednom stretnutí s autobusom sme obaja zastali. Na prvý pokus sme sa oň opreli zrkadlom. Odtlačiť sa nedal, bolo to do kopca, ale našťastie sme sa vtesnali do náznaku odbočky. Preplazil sa okolo nás. Medák čo nás chcel už dlho predbehnúť si asi musel kus cúvnuť. Pred druhou sa zastavujeme v malebnom mestečku na Kikino obľúbené miestne jedlo. Našli sme pravý podnik otvorený do pol tretej. Keď sme si z bohatej ponuky vybrali, tak nám bolo oznámené, že picu už nedostaneme. Nuž miestne zvyky môžeme síce kritizovať, ale prežiť musíme. Ide sa ďalej. Marmolada alebo veže Sella čakajú. Ani druhý pokus o picu o pol štvrtej nevyšiel. Do tretice sme našli už skoro v cieli pútač na celodennú ponuku. Bola jedlá a kriedový nápis museli dva razy obnovovať pre prehánky. Po pár km nás v Canazei (Trento) ubytujú v mamuťom campe zvanom Marmolada za 11,75. Získavame aj papierové info okolia z recepcie a dohodneme sa, kde si máme dať auto, keď chceme odísť ráno pred ôsmou, kedy otvárajú bránu. Zvyky v niektorých campoch (tiež Lido na plaži v Lokarne) sú pre nás viac ako prekvapujúce. Počasie je tak na risk. Chceme sa zaviesť do sedla Sella, máme to po ceste domov, tam urobiť poznávaciu turistiku a skúsiť sa ešte dostať na noc do Rakúska.

Cap v sedle

O šiestej vstávame do celkom prijateľného počasia. Raňajky, nalodenie sa do auta – koľko sme toho už pojedli a stále v ňom nie je viac miesta. Nájdenie cesty do sedla je tak za pol CHURA a o ôsmej sme hore.

Cesta do sedle a casť veží

Mlčky závidíme tým, čo sa okolo nás obvešávajú matrošom. Nabudúce. Je skoro plech ale práve Marmolada je v oblakoch. Asi sme urobili dobre. Najprv klesáme a potom si to musíme nastúpať späť. Ale fantázia prírody stojí za to. Najlepší umelec akého poznám. Na poslednej lúčke to Kika vzdáva a opaľuje slnko. Po skalnato-suťovom chodníku pokračujeme v miestnej púšti. Keď sa nám už zdá že kúsok nad nami na hrane je koniec, kde by sme sa mali otočiť ide Evička fotiť mladých kamzíkov a my s Jirkom si to chceme ešte vybehnúť. Po prvej hrane je druhá, a na tretej zisťujeme, že sme na veľkom plató a tá pravá hrana je ešte tam. Je poludnie a tak to otáčame. Cestou dole berieme Evičku a pri Kike dáme pauzu. O druhej sme už v sedle. Celoeurópsky humáč začína vážnejšie hroziť že nás dobehne. Kúpim si pohľadnice a grapu (uvidíme, či bude tak dobrá ako bola drahá). Snáď naposledy sa prebaľujeme a nakladáme do auta. Je pol štvrtej a je začiatok konca – cesta domov. Smer Brenner, Insbruck a ďalej to už poznáte s prespatím na vhodnom mieste. Vzdušná voda a elektrika sa s nami tiež postupne lúčia. Káva a kola podopierajú Jirkovi viečka a tak sa miesto spánku stále posúva. A my tiež. Ani možnosť spať v domčekoch na detskom ihrisku na parkovisku nás nezastavila. V noci o pol druhej sme v bratislavskom bivaku u Evičky, teda doma. Jirko ide domov, Evička do svojej postieľky a ja s Kikou do detskej izby. Ešte pred tým chladená domáca orechovka a dobrú noc.

Motivácia – táto časť veží sa volá Locomotiv

Asi týždeň po, som urobil to, čo sa mi občas stáva. Hlboko (pre detailistov myslím v mojich mierach) som sa zamyslel nad touto ekšn v širokých (moje miery) súvislostiach. Som veľmi rád, že som bol member, ale červík zdnuká vŕtal a vŕta. Aj slová kámošky z roboty, hoci boli povedané v trochu inej súvislosti. Možno týchto pár riadkov bude tým ďatľom, čo ma ho zbaví, alebo infikuje aj vás. Niečo som už veľmi jemne naznačil pri písaní o Lagginhorne. Je to však podľa mňa problém každej cesty, horolezeckých a turistických včítane. Človek by sa mal po ceste ponáhľať iba tak aby stihol vnímať všetku jej krásu, lebo vrátiť sa síce môžeš, ale nevstúpiš dva razy do tej istej rieky. Ak čakáte riešenie, tak máte smolu, tento problém si musí vyriešiť každý, kto si ho pripustí, sám (ale pri vhodnom nápoji môžeme hodiť akademickú debatu).