Rumunsko, október 2007 – prechod hrebeňmi Fagaraš a Piatra Craiului

Neskoré babie leto,
pohyb po hlavnom hrebeni, kde niekoľko dní
nestretnete človeka a nezídete pod 2000 metrov. Aj bačovia so psami a s
nimi aj medvede sa už stiahli do dolín. Tak môže pôsobiť Fagaraš, jedno
z najatraktívnejších pohorí južných Karpát.
Piatra Craiului je kráľovský kameň na korune južných Karpát, vápencové
pohorie s jaskyňami, skalnými oknami, peknými výhľadmi a lezeckými
možnosťami od viacdĺžkových po krátke cesty s vysokou obtiažnosťou.

Na začiatok treba povedať, že sme s Janom neboli liezť, chceli sme
preskúmať terén a vyskúšať si vysokohorskú turistiku v oddávna
lákajúcich pohoriach. Aj sa mnohí čudovali, že ideme práve do Rumunska,
považovaného za nie príliš bezpečnú krajinu.

Naše skúsenosti však boli práve opačné. Keď sme ráno o šiestej
vystúpili z vlaku v Deve a čakali sme na rýchlik do Sibiu, videli sme
bezdomovcov rovnakých ako v Bratislave na hlavnej stanici, výnimkou
bola asi iba pani ktorá bolo širšia ako dlhšia – toľko kabátov mala na
sebe. Teritórium tam mali rovnako podelené aj túlavé psi. Vyzerajú
niektoré dosť divoko, nie sú však nebezpečné, pretože sú v pozícii
žobrákov a agresivitou by nič nedosiahli.

Kráčať sme začali v dedinke Turnu Rosu. Popis v sprievodcovi, mapa a
skutočnosť sa navzájom nezhodovali, tak sme sa spýtali na cestu
miestneho občana. Dedo s nami ochotne išiel asi 10 minút po prvú značku
v tvare červeného kríža. Tá nás viedla s prevýšením 1400 metrov okolo
miestneho „monastyra“ – bola nedeľa, tak sme sa aj zastavili – na
hrebeň označený červeným pásom. A to nám na prvý výrazný kopec na
hrebeni Budislav (2343) chýbalo ešte ďalších 700 výškových metrov.

Hlavný hrebeň Fararašu má povahu Západných Tatier, len sú niekoľkokrát
do šírky aj dĺžky nafúknuté. Vzdušnou čiarou meria asi 70 km, pri našom
prechode v smere zo západu na východ sme napočítali 97 km. Je
robený podľa rovnakej šablóny ako Západné Tatry – v smere zemepisných
rovnobežiek, dlhé a plytšie južné doliny, „krátke“ a strmšie severné,
najvyššie vrcholy na južných bočných hrebeňoch (Moldoveanu, 2544). Je
tu menej plies a kosodreviny. Skalnaté štíty ak je to možné sa
traverzujú, napríklad popri jazere Avrig, kde je slušná kopa prevažne
rumunských, českých ale aj slovenských odpadkov, alebo popri jazere
Balea, kde vo výške nad 2000 m vedie pod hlavným hrebeňom naprieč
pohorím tunel a sú tu dosť luxusné horské chaty. Na rozdiel od
Západných Tatier sa dá na hrebeni na viacerých miestach nájsť voda a je
tu viacero útulní vhodných na bivakovanie v zlom počasí. Ak cesta vedie
cez skalnaté partie – Serbota (2331), Negoiu (2535) alebo
žľab
Strunga Dracului, nie je to ťažšie ako Baníkov alebo Ostrý Roháč.

Tesne pred koncom hrebeňa v sedle Ludisoru je možné bez výraznej straty
výšky prejsť spojovacím hrebeňom na juh do menej navštevovaného a
orientačne náročnejšieho pohoria Iezer-Papuša. Od tohto zámeru nás
odradil blížiaci sa front s perspektívou niekoľkých dní strávených v
stane na hrebeni vo výške 2200 m s našou obľúbenou zemiakovou kašou.
Nakoniec sme na šiesty deň po prejdení kompletného hrebeňa Fagarašu
zakotvili na chate Plaiul Foii, kde sme si nasledujúci deň pochvaľovali
daždivé počasie.

Plaiul Foii je dobrým východiskom aj na prechod Piatra Craiului. Druhý
oddychový deň sme využili na presun na chatu Garofita, ktorá je bližšie
k nástupu na hrebeň. Tu sme našli partiu horských nadšencov ktorí
patrili k inventáru chaty. V družnom rozhovore, pri výmene e-mailových
adries som si pripomenul podobnú atmosféru chaty pod Ďumbierom pred
zopár rokmi, kde som vtedy do zimného inventáru patril trochu aj ja.
Nielen na tejto chate, ale skoro všade sme sa bez problémov dohovorili
po anglicky s mladými a po nemecky so staršími. Priebežne sme sa
zdokonaľovali v rumunskom jazyku, v polovici pobytu sme už plynule
hovorili bernolákovskou rumunčinou – napr. „Daj pozorul na
ten
zľadovateluiul snehul!“

Pri nástupe na hrebeň Piatra Craiului sme traverzovali západné steny, v
ktorých sú podľa turistického sprievodcu 1 až 7 dĺžkové lezecké cesty.
Viac informácií nemám, ale vyzerá to pevne a pekne. Tiež sme neobišli
jaskyňu a skalné okno Stanciului. Hrebeň treba prejsť za jeden deň,
hoci sú na ňom dve útulne, nie je na ňom voda. Zostúpili sme cez chatu
Curmatura a tiesňavu do Zarnesti, odkiaľ je len kúsok do Brašova.
Tiesňava Zarnesti je lezecká oblasť odhadujem s niekoľkými desiatkami
ciest od 7 vyššie, vyzerá to byť dobre odistené.

Z hreneňa Piatra Craiului sme v smere cesty videli ďalšie pohorie,
ktoré by možno stálo za hriech – Bucegi. Možno nabudúce…

Na záver ešte poznámka – trasa, ktorú sme prešli a vyznačili na
satelitných mapách je len orientačná, treba si zaobstarať mapu. Modré
smajlíky sú bivaky. Tiež sme natočili z celého prechodu pohoriami
video. Ak sa mi podarí prísť, môžeme si ho pozrieť na zlaňáku 10.
novembra.

Juro Geleneky

K umelecko-romantickému pohľadu poskytujem dokumentárnu správu:

1.) Hrebeň Fagaraš 6 dní:

K tejto akcii som sa dostal tak trochu náhodou, keď mi nevyšla iná
plánovaná na toto leto. Celú cestu do Rumunska vlastne naplánoval Juro
so svojim kamošom Jurom Štipkom z Bystrice. Oslovil som ich, oni nemali
nič proti, tak som sa k nim pridal aj ja. Termín bol jasný – čakáme na
to pravé babie leto, ktoré musí prísť. September ubieha, ale babie leto
nikde. Podľa informácií z SHMÚ je na hrebeni Fagarašu asi 30 cm snehu
:-(, ale mal sa ešte roztopiť :-). Pre istotu pribaľujeme do ruksaku
ešte mačky, strážime počasie a čakáme. Aj z SHMÚ nás od cesty
odhovárajú. Na konci septembra prichádza očakávaná správa – dosť vysoká
pravdepodobnosť relatívne pekného počasia na celé dva týždne.

Teraz to ide už rýchlo, ale od akcie odstupuje Juro z Bystrice. Ideme
iba dvaja. Kupujeme lístky na vlak, ruksak je už dávno pripravený a v
sobotu 29.9. sedíme v rýchliku do Budapešti, kde prestupujeme na iný
rýchlik do rumunskej Devy. Tu opäť prestupujeme a trochu s obavami
čakáme ne miestny vlak do Sibiu. Prichádza však moderná súprava v štýle
tatranskej električky. V Sibiu sa nám podarilo zohnať auto do nášho
východiskového bodu túry – malej dedinky Turnu Rosu.

Tu okolo obeda nahadzujeme ruksaky a začíname stúpať dedinou smerom k
hrebeňu. Spočiatku máme problémy s orientáciou, lebo nesedí mapa. Ale
všetko to v pohode rieši miestny dedko ako aj babky idúce z kostola,
ktoré nás smerujú tým správnym smerom – na monastyr. Tu už nachádzame
značku na hlavný hrebeň. Prechádzame okolo monastyra, čo je niečo ako
kláštor a pokračujeme lesom dosť strmo stále vyššie. Prichádzame na
miesto zvané Chica Pietrelor, kde sa nám naskytujú prvé výhľady na
hrebeň Fagarašu. Krajina pripomína hôľne časti Veľkej Fatry. Počasie je
príjemné, slnečné, pokračujeme na hrebeň. Sme na hrebeni vo výške okolo
1800 m, cez hrebeň sa začínajú prevaľovať oblaky a pred nami sa
rozprestiera niekoľko nevýrazných lúčnatých kopcov, ktorými pokračujeme
k dnešnému cieľu – k sedlu La Apa Cumpanita. Tu sa nám podarilo náhodou
objaviť opustenú zachovalú kolibku, kde prespíme. V noci pršalo a fúkal
vietor.

Druhý deň sa nám pokazilo počasie. Cez deň sa prevaľujú cez hrebeň
hmly, fúka dosť nepríjemný vietor. Aj s orientáciou je to trošku
ťažšie, ale ide to. Stále naberáme výšku. Prechádzame popod mohutný asi
2300 m vysoký kopec Budislav a okolo obeda prichádzame k jazeru Avrig.
Tu začína centrálna časť hrebeňa Fagarašu. Mení sa charakter hrebeňa,
ktorý sa podobá na naše Roháče. Táto časť je turistami viac
navštevovaná ako úsek, ktorý sme prešli doposiaľ a je to aj vidieť.
Priamo pri jazere sa nachádza dosť veľké smetisko. Od jazera
pokračujeme traverzom divoko vyzerajúceho vrcholu Ciortea. Pohybujeme
sa vo výške asi 2200 m. Navečer prichádzame do sedla Scara, kde sa
nachádza turistická útulňa – je to plechová búda s drevenými pričňami,
nie veľmi udržiavaná, ale o to studenšia. Navečer sa obloha vyjasnila,
čo dáva tušiť nočné ochladenie. Varíme večeru a zaliezame do spacákov.

V noci mrzne, v búde je ako v mrazničke a ja sa akosi už neviem dočkať
rána. Z ako-tak vyhriateho spacáku sa vstáva dosť ťažko. Vonku na tráve
je inoväť a zem je zamrznutá. Rýchlo sa obliekame, raňajkujeme a
vyrážame fotiť východ slnka. Po úvodnom stupáku na rozcvičku
prechádzame niekoľko nenáročných kopcov a stále naberáme výšku. Svahy
kopcov sú značne erodované od lavín a stekajúcej vody. Prechádzame
vrcholom Serboty vo výške viac ako 2300 m. Dnes máme pred sebou aj
druhý najvyšší kopec Fagaraša skalnatý Negoiu 2535 m. Zostup z neho
vedie cez rozbitý, reťazami zaistený strmý žľab zvaný Strunga Dracului,
k jazeru Caltun. Tu máme obednú pauzu a strategickú poradu. Nie som
úplne zdravotne v poriadku a akosi mi to nešlape, rozhodujeme sa ako
ďalej. Dohodli sme sa, že zostúpime k jazeru Balea, kde je seriózna
chata a pokúsim sa tu dať trochu dohromady. Ale to sú pred nami ešte
štyri a pol hodiny šlapačky v náročnom teréne. K večeru zostupujeme k
jazeru Balea a podarilo sa nám aj ubytovať. Pri jazere vyúsťuje tunel,
ktorý vedie popod hrebeň. Z doliny k nemu vedie neskutočne kľukatá
cesta. Dnes bolo počasie super. Za tri dni sme však prešli asi tretinu
hrebeňa, čo je hrozne málo.

Ďalší, štvrtý deň som celkom fit. Dnes, ak všetko dobre pôjde,
vystúpime na najvyšší vrch Fagaraša Moldoveanu 2544 m, ale to bude až
niekedy navečer. Ráno na zahriatie dávame stupák od chaty na hrebeň.
Prechádzame okolo pekného jazera Capra a traverzom popod majestátny a
divoký Butenau, míňame skalné Dračie okno a dostávame sa do časti
hrebeňa, ktorý volajú pre pomerne vysokú expozíciu Tri kroky od smrti.
Myslím, že oprávnene. Videli sme tu niekoľko pomníkov na ktorých boli
mená žiaľ aj zo Slovenska a Čiech. Počasie je opäť slnečné, príjemné,
len slabý vetrík. Trasa teraz nevedie priamo vrcholmi kopcov, ale tieto
sa neďaleko vrcholu traverzujú. Takto sa dostávame až pod vrchol
Moldoveanu, ktorý však nie je na hlavnom hrebeni, ale cez spojovací
hrebeň sa za 15 min. k nemu príde z vedľajšieho o málo nižšieho Vistea
Mare. Z vrcholu sú výhľady aj na prejdenú ale aj na nasledujúcu trasu.
Fotíme. Vraciame sa naspäť na Vistea Mare, odtiaľ zostupujeme do útulne
Portita Vistei vo výške 2320 m – najvyššie položenej na hrebeni. Je
murovaná, sú tu prične, avšak je studená ako plechová. Nefúka tu však.
V noci opäť jasno a zima.

Piaty deň sa prebúdzame do jasného dňa. Dnes nás čaká dlhá etapa asi 25
km. Vyrážame a skoro celé dopoludnie traverzujeme záver jednej
rozvetvenej doliny s pomerne veľkými prevýšeniami. Prechádzame pod
Fundul Bandei. Tu sa mení charakter trasy na lúčny. Pohybujeme sa stále
vo výškach nad 2000 m. Obednú prestávku si robíme v sedle Zarnei, kde
je tiež bivakovacia búda v tvare pologule. Je v takom stave, že by som
tu spal iba v stave najväčšej núdze a pitná voda je tiež dosť ďaleko.
Pokračujeme lúčnym terénom s nevýrazným prevýšením do sedla
Ludisoru. V popoludňajších hodinách sa kazí počasie. Občas spadne zopár
kvapiek dažďa. Cestou naberáme vodu z prameňa. Ponáhľame sa, aby sme
nezmokli. Už vidíme náš dnešný bivak Beverescu Mare, hrdzavú železnú
búdu. Keď sme do nej nahliadli nastal šok. Zdevastovaná, deravá, bez
priční s kopou odpadkov aj vnútri. Našťastie v prednej časti bolo
miesto na postavenie stanu. Nakoniec z toho bol najlepší spánok počas
celého hrebeňa. V noci padal dážď so snehom. Dohadujeme sa, že ráno
vyrazíme pokiaľ možno čo najskôr.

Ráno, na šiesty deň sme sa rýchlo pobalili a vyrazili. Cieľom bola
chata na Plaiul Foii, kde sme plánovali odpočinok. Zostupovali sme
mierne dlhými lúčnymi terénmi, až do lesa, potom príjemným hrebeňom do
doliny a cestou, ktorá nás priviedla až na Plaiul Foii.

2.) Hrebeň Patra Craiului 1 den:

Z chaty Plaiul Foii sme mali pred sebou počas krátkych chvíľ ako na
dlani výhľad na celý hrebeň pohoria Piatra Craiului aj s najvyšším
vrcholom La Om 2230 m. Počasie bolo oblačné, občas aj spŕchlo. V rámci
nášho odpočinku sme sa na druhý deň presunuli bližšie k miestu nášho
nástupu do pohoria na chatu Garofita. Cesta viedla najprv mierne lesom,
potom neočakávane naberala na strmosti až sme sa dostali na vrchol
hrebeňa oddeľujúceho dve susedné doliny. Na vrchole bol starý opustený
salaš, okolo ktorého sme prešli a už chodník prudko klesal do doliny.
Potom niekoľko minút lesnou cestou a boli sme na chate Garofita.

Tu sme strávili noc a na druhý deň pri čelovkách postupovali pomerne
prudko pod úpatie hrebeňa. Bolo pomerne teplo. Vrcholce pohoria Piatra
Craiului boli v hmle. Popod severné svahy pohoria traverzuje chodník,
ktorým sme smerovali na začiatok našej trasy k sedlu Funduri. Nachádza
sa tu aj jaskyňa a rozľahlé skalné okno. Záverečná časť cesty do sedla
Funduri vedie po strmej sutine. Tu sme boli okolo desiatej. V sedle
Funduri sa začína samotná hrebeňová trasa, ktorá v začiatkoch mierne
zostupuje z hrebeňa a prechádza kosodrevinou. Postupne trasa mení
charakter a dostáva sa do skalných partií. Je dobre značená. Pri
postupe je potrebné občas používať aj ruky. Počas tejto časti trasy sa
cez hrebeň prevaľovali hmly, len občas sa ukazovali výhľady. V strednej
časti hrebeňa sa počasie začalo vylepšovať. Ukazovali sa výhľady na
okolité pohoria. V tejto časti sme našli dve útulne v tvare polgule. Za
vrcholom La Om chodník mení svoj charakter. Stáva sa exponovanejší a
zaujímavejší. Hlavná časť hrebeňa končí na vrchu Ascutit. Odtiaľto sme
zostúpili strmou dolinou asi 800 m výškových na chatu Curmatura. Tu sme
prenocovali, najedli sa a na druhý deň cez tiesňavu Zarnesti zostúpili
do dediny Zarnesti.