Víkendovka – Höllenthal

Karol:

Všetko to začalo asi takto:

V piatok poobede sme Mišo a ja (Karol) vyrazili do Raxkých Álp do oblasti zvanej Höllenthal. Náš cieľ boj jasný. Vordere Klobenwand a cesta s názvom Nix für Suderer! 170 metrov fajnového lezenia. Prognóza počasia na víkend bola veľmi optimistická. Tak sme teda vyrazili.

Privítal nás poloprázdny kemp, resp. parkovisko. Rozhodili sme stan, od minula už poučení, nafúkli sme nafukovačky a začali likvidovať zásoby. Spočiatku sme si mysleli, že máme dosť piva, no to sme ešte nevedeli, čo príde …

Druhý deň (sobota) sme vyrazili do našej cesty. Prístup je úplne luxusný. Inu, i započali sme liezť. Cesta vychádza na 7 dĺžok. Dobrovoľne som sa pustil do prvej dĺžky. V úvode je 4-kový choďák asi 10 metrov, potom prichádza nepríjemný traverz do platne … sprievodca píše, že za 6, ale mne sa to videlo ťažšie. Triasol som sa ako „exkrement na palici“, ale vytrápil som sa až hore. Zo štandu som sledoval Miša, ktorý to zapeklité miesto presvišťal ako drevokocúr. Potom mi povedal, že sprava sa to dá liezť s prstom v nose – takže fasa. Ja som tam cedil krv :). Ďalšie dĺžky boli oddychovky … v podstate 5-kové lezenie. Jednu dĺžku si Mišo vychutnal až do dna – ťahal 40 metrov „prádelnej šnúry“ a naše novučičké dvojičky sa mu videli priťažké. Moja ďalšia dĺžka bola bezproblémová … nasledoval Mišo decentným traverzom doľava a potom šup ho hore do nepríjemnej špáry.

Tam zrichtoval štand. Keď som ho doliezal, tak som jedným očkom sledoval tú pokračujúcu 6-kovú špáru a začal som pomaly frflať. Jednak ma tlačili moje zánovné Testarossy a jednak sa mi do tej špáry nechcelo. Inu, batoh som dal Mišovi, on ma medzitým vyzbrojil expreskami, prebehol krátky pokec a kontrola cesty na mapke a vyrazil som. Spočiatku to vyzeralo na „sokolíka“ až hore, ale čoskoro som zistil, že to nebola dobrá voľba. Keďže ma lezky festovne tlačili a ruky pomaly odchádzali … začal som stúpať do špáry. No jeden stup som neudržal a preletel som sa (asi 2m).

 

Doškriabaný a nahnevaný som pozbieral posledné sily, už ani neviem ako, ale nejako som tu špáru natiahol. Bola to asi kombinácia sokola s niečím ďalším, no fajne, neriešil som … bol som rád, že je to za mnou … ale ono nebolo. Podľa mapky som mal mať naľavo policu a tam štand. Policu som videl, ale štand už nie. Takže som pokračoval ďalej po borhákoch až pod nejaký previs. Tam mi začalo byť divné, že čo robí ten previs v mojej dĺžke … toto mal ťahať predsa Mišo. Pri spätnom pohľade na policu mi bolo jasné, že tie tri expresky, ktoré som tam nastrieľal, budem musieť asi pri zliezaní vypnúť. Bola to patová situácia. Vôbec sa mi nechcelo zliezať dole a už vôbec pokračovať ďalej – stráááááášne ma tlačili lezky! Po 5 minútach handrkovania ma premrznutý Miky spustil na policu. Od tohto miesta nasledovali už iba dve dĺžky hore … obidve tak za 5. Na vrchol doliezam prvý a po mne Miky. Potrasenie rukou na vrchole sa stalo našou rutinou a nasleduje vrcholová fotka… Suderer je spapaný. Zjedli sme ho za cca 4 hodinky. Pri zostupe sme koketovali s myšlienkou, či pôjdeme ešte niečo prásknuť, ale hlad zvíťazil.

 

Cestou do kempu sme si všimli odparkované Peťovo auto. Celý deň sme sa s nimi snažili nejako spojiť, tak sme im nechali za stieračom odkaz (bol uverejnený na Rýchlych odkazoch). Dúfali sme, že ich do hodiny, max. do dvoch uvidíme.

V kempe nám Vitana prichystala výborný guláš s cestovinami … k tomu pivečko správnej teploty, zn. Gambrinus … no, čo viac si môže človek v tej chvíli želať :).

 

Neďaleko nás sedela poľská výprava. Veselá kopa ľudí. Prostredníctvom medzinárodného spojovadla, slivovice, sme sa dali do reči. Ja som na nich skúšal našu materinskú a Mišo do toho miešal angličtinu. Dozvedeli sme sa, že sú to kurzisti a že ich vedú legendy poľského horolezectva … Valdek a Kažu. Jazyková bariéra bola prekonaná v tom okamihu, keď sa dorazila slifka a naši poľskí kamaráti vytiahli Stoličnaju – vodečku. Takto nejako sme pokračovali až do noci. Samozrejme, že medzitým prišiel aj Peťo s Maťou a zapojili sa. Behom chvíle si Maťa získala všetkých, ale hlavne srdce poľského šuhaja.
Hej, bola to dobrá kalba!

 

Tretí deň (nedeľa), otrasení po alkoholovom šoku, sme sa pustili s našimi poľskými kumpánmi do cesty Weg Der Zuversicht. Cesta má 160 metrov a je veľmi pekne odistená. Krásne 4 až 5-kové lezenie, veľa choďákov a traverzov. Sprievodca píše, že nástup je za 6-, ale je fakt brnkačka … povedal by som tak za 5/5+. Pred nami liezli dve poľské dvojky, ktoré sme na štandoch doháňali a stávalo sa docela často, že sme museli čakať na štand aj 10 minút. No nevadí. Cesta, alebo skôr droga, ako Poliaci hovoria to je naozaj pekná a nenáročná … odporúčam. Docela vtipné bolo sledovať tých Poliakov v akcii. Hlavne tie ich hlášky stáli za to … napr. keď lezec našiel štand, tak namiesto nášho „mááááám štááááánd“ kričal „mám auto“, čo je v podstate v preklade to isté. Jo, to bolo také usmievavé :). Za mnou s Mišom do cesty nastúpila aj Maťa s Peťom. Maťa prekonala strach z výšok a škriabala sa hore – paráda! Aj cez Peťove obavy, že to Maťa v polke vzdá, sa dostala až na vrchol. Hore s nami zdieľala svoje pocity z poslednej dĺžky … troška emócií a vrcholová fotka.

 

Nasledoval zostup kamennou sutinou. Po členky zaborení v kameňoch sme zlyžovali až k nástupu.

 

Pobrali sme si veci a kráčali k autám. Dole sme si dali ešte jednu, motivačnú, fotečku a frčali do kempu. Nasledovalo balenie stanov a dojedanie zásob … potom odchod.

 

Tak a to je asi všetko. Záverom snáď len … Höllental je veľmi dobrá oblasť, kde si každý nájde to svoje …

Mišo:
Karol už skoro všetko napísal ja len dodám že akcia to bola veru parádna. Lezenie aj večerné posedenie s Poliakmi stáli za to.

Cesta Nix fur Suderer je veľmi pekná a exponovaná. Odporúčam ju každému. Najkrajšou časťou bol pre mňa traverz v štvrtej dĺžke a špáry, ktoré po ňom nasledovali. Cesta je veľmi dobre odistená a netreba žiadne čoky ani friendy (aj keď v popise to odporúčajú).

Druhá cesta Weg der Zuversicht bola tiež zaujímavá. Stále mi v nej zavadzali nejaké stromčeky alebo sa mi batoh zasekával o okolné skaly 🙂 Miestami to bolo skôr preliezanie ako lezenie 🙂 Bola to taká oddychová cesta s pekným výhľadom na jesenný Höllenthal. Čoky a friendy sme ani v tejto ceste nepoužili (aj keď sprievodca ich odporúča). Istení bolo dosť.

Lezeniu zdar!

PS: Radíme … zoberte si dosť piva!!!