Poabsolventské stretnutie na Súľove 5.-8. júla 2007

Maťo Kiňo
sulov, nesulov, dobre bolo…

V poslednej dobe sa mi pozdava, ze ludia sa dobrovolne uzatvorili do zelezobetovych presklenych zakopov a vedu nekonecnu vojnu sami so sebou a svojimi
vymyslami. Dobrovolne si vytvorili otrocke systemy, ktore je tazko zvladnut a udrzat. Zo vsadial pocut ako neznasaju svoju pracu a boja sa. Citit ako mesto smrdi
strachom. Urcite existuje zopar vinimiek. Ak sa vsak poberiem do pahrbov, na takomto pozadi ovela viac vynikne ich nadhera. Ak by nebolo mestskeho zivota,
nemyslim, ze by som si kopce tolko cenil. Zvlastne. A najmä pahrbom je vždy rozumieť. A tak teda mierime do Sulova…
Podvecer sme s matou nasadli do vytazeneho vlaku, mame miestenky, mysleli sme dopredu, /mozno nam to raz zachrani zivot/, vychutnavame cestu von z mesta…rychlik
stoji casto…stoji nas to nervy…niekto stoji, my mame miestenky, sedime…rekonstruuju trat…vzdy zastavime na sikmej kolaji…pivo v plechovkach a zaludkoch
sa snazi dostat do vodovahy…odgrgnem si pri tom…atmosfera samozrejme doplnana vydatnym potenim…bohvie, ako cestu preziva batozina…skoda, ze je nema.
Prave ten neuron, ktory mame v mozgu na to, aby zistoval nasu polohu, bol omameny pivom. Spolusediaci nas vsak upozornuju, ze uz treba vystupit. Urobili sme to a
v novom meste nad vahom sa po roznych nezaujimavych problemoch, kofole a dvoch sestrach v leopardej kozi ipsissimuskeho maga osmej urovne stretavame s petom.
Nalodili sme sa do jeho korabu, ako poslusne zvieratka do noemovej archy a mata s pocitom bezpecia ihned zaspava. Peto zostava po zvysok dna soferom.
Ocitame sa na Sulove, kraji legendami opradenom, kde by si putnik unaveny k ohnu prisadnut a do pribehov, ci jasterovych vtipov namornickych o holeni rektalnych
chlpov zapocuvat sa mal. Jaster urcite pozna aj jediny originalny vtip vesmiru, ktory je zapisany v legendarnej knihe Prva nosa srandy. Ale potom je tu este jedna
zaujimava kniha…Kniha premysleneho kracania v case za pat minut dvanast. Alebo kniha….
Chcel som napisat nieco pekne o kopcoch. Nie tie blbosti ako zvycajne. Tak to teda skusam. Sulov, prve co ma uputa je privetivy kemp, mam ho rad. Hajzle nie zeby
smrdeli, ale proste zrovna ani nevonaju, hlavne rano…ale inak sa mi tam velmi paci.
Porozhliadnem sa, vidno typicke skalne vezicky, sokolie hniezda, pekny les, tu a tam lezec, spekacka, obcas vifon /fiha z vifonu by boli take dynamicke lana, ze
az/. Je to vsetko v harmonii, vsetko si naziva v premyslenej symbioze. Vychylit idylu z rovnovahy dokazu len uterakove hlavy, tavi dzokeji, ak by sa tu odpalili.
Nuz tak teda, z klubu je tu hojna ucast, coskoro sa vytvori silne socialne zazemie a spolupatricnost, to sa mi naozaj pacilo. Az kym nepride lavina a ja jediny
nechapem…ocitam sa na kratsej strane /speleo/logickeho lana…naozaj logika…rozmyslat boli…hlavne ked ma pri tom sleduje skodoradostne publikum o pocte viac
ako dost. Pockajte sak si zahrame hru Ostrov. Potom sa uvidi!!!
Pristresie vyzobrem u mati s petom, v stane, taky poklesok, take pohodlie. Budim sa do schopneho rana, je pekne. Urobime, to co by kazdy cakal, ze sa rano robi.
No a potom uz len vidim ako slnko pomaly stupa na oblohu, ako by vahalo, ci to stoji za tu namahu. A my tiez tak. Pomaly stupame ku skalam a stenam. A to je to
pritazlive…
Lezenie tu, na Sulove, je ozaj torticka so slahackou plus ceresnou na tope. Na kazdom vidiet radost. Mna zaujal aj tomas. Prvy den znarodnil material petovi a cely
den ho nebolo, druhy den to vyviedol mne. Ale myslel to dobre.
Nie je nad viacdlzkove polezenicko, mne sa tento raz na sulove neuslo. Miesto toho som sa bil s previsom, plahocil sa v korytnacke, ci supal mrkvicku. Tu mi napada
ten vtip o korytnacke, ako ju znasilnia dvaja slimaci a potom na sude ked sa to vysetruje a pytaju sa korytnacky ako sa to stalo, ona ze neviem, vsetko sa to
zbehlo tak rychlo. No, je to vtipne?
Obcas aj istim, prezivam dalsi silny pocit, ked sa ku mne cez lano dostavuje tsunami v podobe vibracii od kamaratovych rozklepanych noziciek. Pocit zodpovednosti,
vcelku sila. Hadam sa nadomnou nikto raz nevyserie. To by bol zas silny pocit…
Tu na Sulove, sa oplati odlepit od zeme a cestu dokoncit, vsetko je tu vyssie ako sme bezne zvyknuti z Pajstuna, clovek je tu viac nad vecou. A aj by mal byt,
zemovka nic moc, najblizsia zastavka az v doline…sice sklon vrstenic je optimalny, pad by mal koncit pred krcmou.
Poctivo sa liezlo, karol s misom buchali jednu cestu za druhou a takisto fungovalo autobusove spojenie viacdlzkovymi cestami. Bolo to pekne, len jaster si mohol
zobrat aspon prenosnu rybarsku stolicku a prenosne pivo, kym cakal, ze sa doplazia vsetci cestujuci. Napadla mi otazka. Kolko priemernych piv garantuje vyrobca,
ze unesie priemerny sedak na svojich materialovych putkach?
Vecer, cista pohoda, klubova pospolitost sa ozaj bavila, pacilo sa mi to. Spolok udenych makriel? Niektori patrili do osemcipeho kruhu pecate Velkej Zapchy.
Napriklad karol stale tvrdil, ze vybuchne, ze on proste nevie v cudzine exportovat obsah criev. Ze uz to trva niekolko dni, co nebol na toalete. Uplne som si
predstavoval, ako bude v nejakej ceste napumpuje svaly, aby sa vytiahol o chyt vyssie a v tom…nastane mohutna peristola a…proste celu nadheru sulovskych skal
metamorfuje decentnou hnedou…
Uplne zaujimavy bol ten kruzok okolo ohna…hocijaka flasa sa vytiahla, jej obsah bol za pol sekundy vtiahnuty do alkoholoveho prepadliska, a to dokonca aj tie
roztopene bompari, co tam neviem kto priniesol. Uplny odstavovac tato pospolitost. Ale zas nejak moc sa nepilo, len decentne. Jaster a Zuzka ma este pozvali na
vyborne cestoviny.
Posledny den nasa lezecka verbez opat vyprasila madzo zo spacaku a uzila si posledne metre sulovskeho zlepencoveho skrabkatka…veru sam som si vsimol na drsnom
povrchu pozachytavane kusky koze, ci leukoplastov. Veru veru, na sulove by sa dobre oskrabavala stara stvrdnuta koza na patach.
Nakoniec uz len zapitie akcie v miestnej pritulnej krcme a snad o nieco lezecky upgradnuti mozme ist naspat do mesta.
Nuz co dodat na zaver…snad len, ze mala ho prekyprit.

Prispevok nie je nicim chraneny, kludne sa moze kopirovat, stahovat, ocumovat az do nemoty…

Viola

Je piatok 6. 7. 2007, veľmi pohodlným spôsobom (Mišovým autom) dorážame s Mišom do dedinky Súľov.
Rozhliadam sa po okolitých bralnatých kopcoch. Vidina viacdĺžkového lezenia na slnkom vyhriatej skale ma núti čím skôr zložiť veci v kempe a rozbehnúť sa za
ostatnými, ktorí už takmer celý deň lezú. Navečer stíham už len jednu cestu, potom sa spoločne presúvame do miestnej krčmy. Pri výbere z nápojového lístka
neváham. Miestny hit: syrové korbáčiky (každý za 4 Sk) zapíjam Staropramenom.
Po zotmení, keď sme už všetci v kempe, si vychutnávam atmosféru letného večera. Predo mnou horí kempový ohník, na oblohe sa blyští zopár hviezd a okolo mňa sú
moji kamaráti, veselí a milí ľudia.
Ešte neskôr, už sa pomaly chystám ísť spať, sa mi v mene všetkých prihovára Jašter a podáva mi darček k narodeninám: slučku – odsadávačku s HMS-kou. Oj, koľká
radosť a aké prekvapenie! Premýšľam, že mi začína byť lezecký batôžtek s objemom 15 litrov malý… Moja fľaša višňovej vodky (respektíve višňového džúsu s
príchuťou vodky) sa minie ako blesk. Výborný záver výborného dňa.
Sobota 7. 7. 2007
Ráno pomerne zavčasu vstávame, veď počasie nám praje a črtá sa zaujímavý lezecký deň. Posilnená ovsenou kašou, ktorou ostatní pohrdli, balím materiál do
igelitového sáčku a spolu s ostatnými vyrážam ku skale.
Po vylezení jednej cesty začíname s Tomášom uvažovať o nejakej viacdĺžkovej. Keďže sa tu Tomáš vyzná lepšie než ja, spomína mi akúsi „Rapsódiu v modrom“. Cesta
je trojdĺžková a nachádza sa v časti Zrkadlo. Mám z nej zmiešané pocity. Zvedavosť a odhodlanie sa prelínajú s neistotou a strachom.
Po približne 1 hodine strávenej zháňaním materiálu potrebného na vybudovanie dvoch štandov stretávame Denisu s Peťom. Radi by liezli tiež. Tak vytvárame dve
dvojky – na sebe závislé (kvôli nedostatku materiálu). Prvú dĺžku ťahá Tomáš. Akosi prehliada prvý štand a pokračuje v ceste. Keď mu na desiatom borháku
dochádzajú expresky, volí návrat nižšie, aby sa predsa len porozhliadol po štande.
„Viol, myslíš, že to budú tieto 2 borháky vzdialené od seba 3 m?“
A tak máme prvý štand. Doliezam k môjmu spolulezcovi, beriem zároveň lano pre druhú dvojku. Nech majú prvú cestu top rope. Odhodlaná natiahnuť druhú dĺžku,
vyrážam. Skala je iná než pajštúnsky vápenec, na ktorý som zvyknutá. Ale páči sa mi. Dokonca viac než všetky ostatné na ktorých som doteraz liezla. V 3 druhej
dĺžky mi na jednom mieste dochádzajú chyty a stupy. Naľavo vidím dobrú hranu, po ktorej by sa dalo ľahko vyjsť. Avšak borháky našej cesty vedú viac vpravo.
Hovorím si: „OK, idem na to.“
A púšťam sa do vypuklého previsoidného miesta. Netuším, kde je ďalší chyt. Cítim, že sa už dlho neudržím. Posledná expreska 1,5 m od môjho pásu predsa nie je
ďaleko.
„Tomáš, drž!“ A púšťam sa.
„Óó, to je zlé“, myslím si.
Hádžem akési kyvadlo doľava. Lano sa naťahuje a mňa to otáča hlavou dole, doľava, ku skale, od skaly a „hurá, už sedím!“
„Nič mi nie je. Juchú.“
Týmto smerom teda moja cesta nepovedie. Leziem cez hranku. Cvakám borhák, blížim sa k druhému štandu. Paráda. Tomáš dolieza, Denisa túto dĺžku tiež ťahá. Peťo
čaká na 1. štande, kým odistím Tomáša na druhom. Tomáš ťahá poslednú dĺžku. Zdá sa mi ťažká. Najmä prvých 5 m. Peťo zatiaľ doliezol k druhému štandu. Na
vrchole sa stretávam s Tomášom, obdivujem výhľad a vychutnávam si atmosféru. Po chvíľke vytešovania sa zlaňujeme.
Na Rapsódiu pravdepodobne nikdy nezabudnem. Juchú.
Vzhľadom na časovú náročnosť nášho výstupu stíham už len jednu cestu. A potom zase korbáčiky, chipsy, ohník…
V nedeľu opäť leziem s Tomášom. Prezieravo začíname dvojdĺžkovou cestou „Venušino čaro“, lebo tušíme, že inak by sme ju nestihli. Materiál na bivakovanie
nemáme. : )
Dohodneme sa, že prvú dĺžku ťahá on, druhú ja. Avšak prvá dĺžka mi robí problémy, neistota vo mne víťazí a po dolezení k 1. štandu Tomáša potešujem správou,
že druhú dĺžku ťahať nebudem. Pol hodinu visíme v štande. Nikto sa k tomu nemá. Hurá, Tomáš ide. Tomáš obchádza predpokladanú trasu cesty sprava. Ja sa nemôžem
zdržať a pri pohľade na neho, zaseknutého vo veľmi zvláštnej polohe na skalnom zube, sa smejem. Snažím sa ho povzbudiť. Darí sa mi, Tomáš prekonáva najťažšiu
časť veľmi krkolomným svojským spôsobom. Paráda. Ja doliezam a pokúšam sa nevybočiť z cesty. Zdá sa mi náročná. Keďže ma Tomáš nevidí, každú chvíľu mu kričím
aby ma dobral. Na vrchole sa zapisujeme do vrcholovej knižky. Nasleduje zlanenie cez skupinku Čechov. Samé „au! au!“, lebo im pri zlaňovaní posielame spŕšku
malých kamienkov. Ako sme predpokladali, cesta nám zabrala niekoľko hodín, stíhame už len 1 – 2 krátke cesty.
Večer smutno sledujem, ako všetci balia stany a nakladajú veci do áut. Klubová akcia „Súľov“ totiž v nedeľu večer končí. So Zuzkou si vymieňame smutné pohľady.
Ešte pár krát zamávame odchádzajúcm autám a je koniec. Plynový varič nám sotva stačí na nedovarenú rajčinovú polievku. Rozhodneme sa ešte raz navštíviť miestnu
krčmu, Tomáš vyťahuje bublinkovú čokoládu a zapíjame ju čajom. V noci spím ako drevo, po týždni v stane (v Dolomitoch) sú pre mňa spacák s karimatkou luxusom.
Ráno vstávame o 6.00, balíme, zastavíme sa kúpiť raňajky v potravinách (mám hroznú chuť na hermelín a žemličku) a nasadneme na autobus. Rovno si aj dávame
predsavzatie ísť tento rok ešte aspoň raz na víkend do Súľova. Lezeniu zdar! Bola to Paráda. Juchú.

Zuzka B.

Na Sulove som uz raz bola, ale to sme len prebehli hrebenom a bolo. Teraz to bolo ine. Niekolko noci na jednom mieste, v jednom kempe, v jednej krcme. Prvykrat
som sa nevedela zbalit do svojho „batozka“. (Ten lezecky material je nejaky objemny, ci co. To je rebus, to je vyzva, najblizsie sa o to pokusim zas) Aspon ze
som to vlacila len do auta a z auta. Ja pastikarka, fuuuj.
Sulov sa javil hned na prvy pohlad ako velmi utulne miesto. Taky pekne ucupeny v dolinke, krasne pohlady, vyhlady. Privital nas dazdom, v krcme sme sa nestratili.
Zalozili sme kazdodennu tradiciu. Na obnovu nasich dvoch buniek.
Rána sa prelínali s večermi, cesty s cestami. Lezenie sa mi zdalo tazke, skala ina ako Pajstun, ani jednu cestu som nenatiahla. Hrozne ma boleli prsty v lezkach
na standoch a stale som si ich vyzuvala a cakala, kedy mi spadnu dole. Tolko lana a veci a ludi na takom malom mieste… čistý stres. Chce to trenink. Cvicit
techniku. Aj jedenia korbacikov. A spolocenskych hier. No, super vikend, lezenie, ludia, atmosfera. Dakujem vam vsetkym za spolocnost a za darcek!.

Katka Č.

O mojej prvej lezeckej návšteve Súľova, sa nemôžem vyjadriť inak ako pozitívne. Skvelé lezenie, úžasná krajina, kopec srandy, dobré (vcelku lacné) pivko a
korbáčiky, ľadová sprcha v kempe, takto by som v jednoduchosti charakterizovala 4-dňový pobyt v Súľove. I keď to na začiatku nevyzeralo s počasím najlepšie, po
prvom dni strávenom v krčme a „nevšedných“ hrách, ktoré na nás skúšal Jašter, sa nakoniec počasie umúdrilo a my sme konečne mohli ísť liezť na „brizolit“. Bola
som príjemne prekvapená ako super držia na skale lezky na (skoro) ničom a celé telo udrží malý kamienok len tak prilepený ku skale (sem tam sa síce uvoľní) len
škoda, že to nefunguje takto aj inde. Vyskúšala som si aj viacdĺžkové lezenie, čo sa mi ohromne páčilo až na to, že šaškovanie okolo lana a štandu trvá pomerne
dlho. Keďže Rapsódia v modrom bola stále obsadená, zostal nám tam s Braňom rest, kvôli ktorému sa nám oplatí vrátiť aj na budúce. Odchod zo Súľova sprevádzal
pocit smútku a nádej v duši, že sa sem ešte v blízkej budúcnosti vrátim.

Jašter

Štvrtok
„Ja dnes spím. Maximálne pijem“, zívla Zuzka B. do opršaného okna auta. Moja reč. Druhá Zuzka, Zuzka W., zatiaľ behala po Považskej Bystrici hľadajúc bankomat.
Zapráskaný fekál. Keď sa darí tak sa darí. Obe Zuzky zhodne tvrdia, že sú nositeľkami daždivej biedy na každú akciu. To zase sedelo, aj rovnako korozívne
predpovede počasia. Leo za volantom potmehúdsky tuší že to nemá konca kraja, hurááá, okolo Mnícha len preplávame, stierače stierajú, rejdiou už mlčí a je to
tu. Mýtický Súľov. Privítal nás waterworld a stará súľovská krčma sa stala jeho hlavnou atrakciou. Tobogany.. kde sú vodné tobogany ?!? Príhodný čas na
aklimatizáciu, óóóu shit ak sa nezadaria kvalitné lahváče lebo žiaden týpek, čo má v erbe na zelenom trojvrší takú haluz akou je jedľa obletovaná včelami, by
sa nemal montovať do chmeľových tradícií ťažko porobeného ľudu. Čo bol presne prípad obchodníka Poppera… a jeho meno nesúceho lokálneho výčapného produktu
kategórie „samoser plzenského typu s dramatickým dokvášaním v hrubom črievku“.. óóóu shit.. len aby tie kvalitné lahváče boli v ponuke a v množstve viac než
uspokojivom. Zasunuli sme sa do prívetivo suchého lokálu.
Z niektorých pohostinských inovácií po roku zaujal taliansky stroj na kapučíno a.. hosana.. čapovaný Staropramen 10o !!! Prestali sme mať sklony k tragickým
folklórnym pesničkám.
„Táto kofola nie je kofola“, opáčila Zuzka W. Tá pravá hnedá, hnedá ako adrenalínová ryha v slipoch to fakt nebola. Bledé korbáčiky za 4 koruny. Popkorn týchto
daždivo horúcich dní. Odkráčal som si po Staropramen k pultu. Bože.. to bola sračka.. oni snáď nečistia trubky a voľne striedajú v tej pípe pivo a vineu?!?
„Hm.. nelepší sa to!!!“, hlboko som si zazúfal do seriózne ladených otázok. Prikvitla čašníčka a postavila mi na stôl pivo. Veď mám. Povedala len: „A ja že
kde zmizol ten rááádler!“ A ja že.. že čo??? No, tak akosi to bolo.
„Ale vieš prečo.. lebo sedíme v krčme. Skús vyliezť na päť minút!“, vyriešila Zuzka B. naše nádeje prameniace z faktu ustania dažďa. I vyšiel starý štamgast
von a fakt ten fekálny systém spustil nanovo. A z toho už jednému aj vyhladne, čoby len všetkým. Odpochodovali sme do kempu pod prístrešok vybaliť rôzne
lahôdky.
Potom to Leo vytiahol. Bol spokojný. Tú Leovu vec som už videl v niektorom dieli Star Treku. Malo to niečo spoločné s teleportáciou predmetov. „Zohnal som to
až v Anglicku, kdežeby u nás personál outdoorových obchodov vedel čo je to TRANGIA!“, výskal si Leo pri montáži striebristého zariadenia. Vykľul sa z toho taký
odparovací liehový varič, že sme sa aj zabudli prežehnať. Dážď a vifonka. Dážď sa zaháňa glutamanom sodným. To vedia všetci šamani čo si už nemusia čistiť zuby
a ešusy, ani platiť za kempy. Zo skál sa vrátilo mokré prieskumné družstvo v zložení Tomáš, Janka, Maťo, Peťo s Denisou, nasiaknuté laná smrdeli ako psie deky
tak to zabalili, dali tiež niečo na jazyk a opäť sme sa odišli spustiť do krčmy, tentoraz pri riešení TAJOMSTVA KOLUJÚCEJ ZÁPALKOVEJ KRABIČKY. Zúčastnení vedia.
Pohoda, nie je možné aby sa zo štyroch dní jasnéže aspoň jeden lezecký nevydaril a Staropramen teda dosť potiahol váženú spoločnosť. A ešte aj potiahne.
Vlhko, že by človek mohol potme zakopnúť o zlatú rybku len tak, zo zvyku a dobre si pri tom rozbiť papuľu. Lebo ešte pred spaním bolo treba ponavštevovať
umyvárku s taoletami bez osvetlenia. Na sanitárnej keramike sprejom nastreknuté machule freestylu mali zrejme povzniesť miestnu kultúru na úroveň, keď je už
aj na slovenské pomery dehonestujúce kradnúť pisoáre a záchodové misy z kempu. Presnejšie, už sa k tomu takmer schyľuje.

Piatok
Nebo ešte stále nebolo zlatnou krajinou. Sme v očakávaní príchodov ďalších komplicov. Staré amplióny, pamätajúce si najväčšie vypaľovačky od dychovej hudby Pluku
útočnej vozby z Martina a tiež pecku Dušana Grúňa „..máme leto na to aby rástli bujné osivá“ tentoraz ani nehlesli. Katka sa vytrvalo dožaduje odpovede na otázku
kdeže je ten Súľovský hrad. Ehm.. je v podstate ťažké chcieť od hradu, v ktorého súpise vybavenia z roku 1752 figurovala zo zbraní až jedna stará mušketa, päť
mosadzných pušiek, dve pištole a dva zbrojné opasky, aby po 250-tich rokoch ešte nejakou majestátnou siluetou na horizonte vôbec disponoval… Katka nehrozí.
Zhadzujeme batohy pod Tabuľou, naviazať sa a ta sa hore, sokolíci. Hore nevyletíte, dole vás nájdeme. Prímes vetra v útržkoch slnka z nás síce ešte nestrháva bundy,
ale na prsty dá sa. Padá jedna cesta za druhou, klasická oblasť pre rozliezanie sa, zajtra si zájdeme na 2 – 3 dĺžkové prásky. Najzdatnejší dávajú pokusy onsajtnúť
dve 7mínusky – „“Mirove prebudenie“ a „Midnight Shark“, ibaže tie pre tentoraz odolali, treba najprv viac dôvery k štruktúre skaly pojať. Viď kapitola „Neviditeľné
stupy a chyty“. Na mólo kempu holahej prirazili čln Mišo s Violou, navracajúci sa juchúúú z Dolomitov. Následkom čoho sa vzápätí zrodil malebný pokus Miša s Karolom
onsajtnúť delikátnu „Cestu svedkov liehovových 6+“. Pokus mal srdce, guráž a dobrodružný únik hranou vo výleze. Aj keď tadiaľ len zhodou okolností cesta nevedie.
Legenda o ceste „Rapsódia v modrom 6-“ sa však šíri ústnym podaním z dvojky na dvojku. Hlavne po celom dni pri penivom, keď z nás krčmárka dostala nervy pre
pospájanie stolov vonku, lebo vraj „dlho trvalo, kým to chlapi osadili do roviny“. ???

– Čo je to „Rapsódia v modrom“?
– Gershwin.. mám ti to napáliť?

Potom mi došlo, odkiaľ tá žena dostala technické ponaučenia. Odzadu, zo strany súmraku sa prikrádajúci starý muž – inžinier chytil sediacemu dedovi – technikovi krk do zveráku a zrúkol: „Že si ty donášal partizánom?!?“ a smial sa na celý imaginárny chrup. Dnes vyhrali gardisti 1:0 na moment prekvapenia. Dedkovia v krčme potom „osadili do roviny“ aj prípadnú návštevu u očného lekára:
– Načo potrebujem vidieť do diaľky.. stačí na čítanie.
– Za komunistov boli aj písmená väčšie!
Tomáš medzitým organizuje zájazd na prestížny koncert Horkýže Slíže do Prievidze. „Nepočujem tamburínu!“, o niečo išlo Maťovi N. vo vzniknutej diskusii. Peťo S. sa dal nalomiť ako šofér, ale len do konzultácie trasy s Mišovým GPS. Z udávaných 50.ich kilákov sa stala Tomášova tichá neuhraná 100-vka, nuž ojebabrávať treba, pravda zvíťazí. A presne to sa stalo aj pri Mišovom „logickom hlavolame“ zápisu japonských číslic. Podľa nemenovanej jemnej dievčiny to nemalo s logikou spoločné nič, ale bola to „najväčšia pohlavná orgánovina víkendu“. Áno, dalo by sa nad tým aj takto uvažovať.
„Poďme robiť ohne do tábora.. ľudia“, nadchol sa Braňo pre niečo, čo sa dalo pochopiť len v kontexte množného čísla. Pár indivíduí sa pod rúškom tmy neskôr skutočne pokúsilo založiť oheň. V havranej noci, čo sú stany jej perím a plamene kosťami, ako sanitári dávali umelé dýchanie utopenému ohňu. Dymové signály pretkávali noc. Tomu hovorím maximálne utajenie relácie.. Ale prišiel ozajstný týpek, no minimálne.. Prometeus, daroval sanitárom oheň aj pár krátkych suchých smrekových dosák. Membrány búnd pookriali dechtovou impregnáciou. Zaprší do brieždenia? Karol tŕpne, stan má jednoduchý, také kostrbaté áčko. A ešte sa mu doň jednoducho nasomroval aj Rasťo. Na otázku či sa budem sprchovať v umyvárke odpovedám len záporne. Do nedele sa nepotím. Ryba smrdí od hlavy, stany od zipsov a vifonka od sáčku s ochuteným olejom.

Sobota
Bolo tesne po desiatej, keď Braňo v prilbe dôstojne vkráčal do krčmy poraňajkovať prvého čapáka – ranostaja a znalci pomerov sa pridali. Raňajky sú základ. Presúvame sa do oblasti VPN pod hradom. Vybehol som si „Korytnačkou 6“ na vyhriaty hrebeň steny, doberám Zuzku a monitorujem cvrkot na hlavnej stene. Mišo s Karolom naliezajú do cesty „Venušino čaro 6-„ (názov evokujúci pachuť rovnomernej zmesky bieleho vína z časov, keď socialistický tábor nedisponoval vhodnou obalovou technikou na fenomén „lacné krabicové víno“, našťastie nemá s lezitelnosťou cesty nič spoločné. Je to parádna prechádzka). Maťo von Podhubie sa rosí v previsnutej kúsanici „Lakmusový papierik 6+“. Ako si v previse ustelieš, tak si do lana ľahneš. Maťo dozrel a už aj išiel. Fŕŕŕnk. V trojke s Leom a Zuzkou sa vydávame „Hodvábnou cestou 6“. Prvá dĺžka ma miestami delikátne stupy, lano sa nehýbe, teplo na štande uspáva. Precitol som na trhnutie lanom. Žiadna nadávka? „Leo.. žiješ?“
Pauza. „Leziem.. už zase!“, ozvalo sa zdola. Tak hej. Leova modrá prilba sa lenivo sunie nad hranu balkónika. „Nakoniec som si po zistení že priťahuje hmyz, oranžovú nekúpil“, zmienil sa pretože ten odtieň modrej bol dosť na grc. (II. termodynamický zákon na štande – neusporiadanosť každého izolovaného istiaceho systému časom a zvyšujúcim sa počtom aktérov vždy rastie. Mal som čas o tom premýšľať, visiac v odkrvených slabinách). Sedíme na vrchole, zápis do vrcholovej knižky, slnko, nehybnosť vetra, bosé nohy, ovečky ako biely sliz stekajú privrátenou stráňou v hlbine diaľky. Je to grúň.. či to ešte nieje grúň? S Jankou a Maťom ešte stíhame preliezť „Venušine čaro“. Vrátili sa blažené dvojky z „Modrej rapsódie“, v ktorej sa Viola preletela do traverzu a tvrdila, že v nástupe bol smrad, akoby tam ležal „zdochnutý horolezec“. A možno len niekto niečo zo seba dal dole a diskrétne zahodil do kríkov.
Ako sedimentačná vrstva Staropramenu sa usadzujeme na vonkajších stoloch „v rovine“.
„Čo proti nemu máte, chutí celkom dobre“, znenazdajky sa zjavil Peťo so štucákom Popperu a kurňa on si z neho odpil. Zdesene uhýbame do strán. Bol v kvalite úsudku jasne vyčerpaný hojným užitím kopaničiarskej slivky pri návrate do bejzkempu. A okrem toho už raz niečo podobne optimistické tvrdil o Steine. Dobrá to bola slivka, prežili sme ju, nezahubila nás. Zakolovali dve krabice domácich koláčikov. Tentoraz sme si znovu zahrali LAVÍNU.
„Mňa by v nej zachránila taká brčkavá baranica“, rozžiaril sa Braňo. Jasnéééže zachránila. Peťo Š. sa stále nechytal a pretože sme ho nechceli nechať v štichu, ulapili sme sa za ruky a mohutným „..óóóóóóm..óóóóóóm.. kozmické vibrácie.. Peťo zaber!!!“, hučíme na pol dediny a.. zase nič. „Čo.. vypadla som???“, predčasne sa nádejala Maťa. Pivo, západ slnka, naplnený deň. Pochopiteľne s atmosférou blitzkriegu pri zaisťovaní krmiva do žalúdkov.
Instantná sekta „Amore mio“ holdovala modloslužobníctvu prihrievania produkcie rovnomennej chemickej továrne na osajrajtované cestoviny. Variaca šlachta si varila k úplnej spokojnosti a úprimnej závisti Konzervatoristov (pokiaľ suchou stravou nemá byť akurát suché z nosa, musia postačiť aspoň konzervy, klobásky, jatočné syry v črievku). „Aj na borovičke uvaríš!“, prekonával sa Leo pri ospevovaní nepozemskosti Trangie. „Vifon je podľa mňa strašne dynamický“, zamyslel sa Maťo von Podhubie znalecky. A to je dobre, nebyť toho hladu, boli by sme v tomto príbehu postavy viac-menej vymyslené…
Niekto povedal, že v prípade horúcich večerov by tunajšia sprcha bola akurát do pohody. Akurát trt baraní. Stručný pohľad na týpka, čo sa v tme triasol v ľadovej vode ako hovno na palici a ešte mu čajočka svietila baterkou do tváre a na intímne partie bol nezvyčajne nechutný. Okolo ohňa presvišťala čerešňová vodka. Na zdravie Viol a Zuzka, všetko najlepšie. Nech vám to lezie a máme radi keď sa usmievate.
„Keď si neprdnem.. necítim sa komfortne“, zaznelo z ktoréhosi stanu do ešte mladej noci. A potom ešte nejaké Tomášove monológy k veci.
VIFON KREVETOVÁ FOREVER.. JEDINE FOREVER.

Nedeľa
„Keď som ako malý chlapec chodil na výlety, nikdy mi na druhý deň ráno nebývalo tak zle…“, zamyslel sa Tomáš ráno. Časť ľudí sa vracia na Tabuľu, časť na VPN a dve dvojky mieria k „Modrej rapsódii“. Opäť je to na krátke rukávy a sparenú sečku namiesto vlasov pod prilbami. Nič zvláštne, zdalo sa keď tu.. zjavil sa borec s tromi dievočkami hanblivo vyzerajúcimi spoza skaly. To, čo nasledovalo by som popísal ako metodickú ukážku tokania mladého samčeka pri pokuse ovplyvniť prírodný výber samičky pomocou použitia lana a hrsti expresiek, vyznačujúceho sa pri tejto aktivite istým druhom kvality hluchoty k inteligencii ..
Tam, kde iní štandartne volia poéziu, cukráreň, pozvanie na avantgardnú filmovú produkciu či kulisy mesačného splnu, tento buldozér dievčích sŕdc stavil na manifestáciu mužnosti podľa vzoru chlap – hrdina – dub -stroj. Týpek si zvolil jednu favoritku (náhodný výber) a dotiahol ju ku štandovaciemu kruhu pod trojkou. Do kruhu cvakol ako istiacu brzdu osmu!, pred dievčičkou pomiksloval v osme lanom akože ktorým koncom hore a odliezol. Dievočka už po prvom metri lana nezvládala podávanie a po ďalších troch už nechápala ani ktorý koniec je ktorý. Týpek si jednou rukou vyťahoval špagát, druhou liezol. Bolo jasné, že rozmnožovací pud prečíslil pud sebazáchovy. Lezci v blízkom dosahu tohoto fenoménu ustrnuli v očakávaní čo sa ako zaujímavé prihodí. Karol sa odmietol na celú záležitosť pozerať a už vôbec nechcel byť u toho až to dopadne. Nejako. Bolo jasné, že dievčička prípadný pád nemá šancu chytiť. Napriek vynaloženému úsiliu a proklamovanej neohrozenosti sa však borec objektom túžby nestal. Istička so slovami „ Vieš čo.. ja to už nechcem robiť“ zanechala štand v troskách, jeho v polovici cesty a odkráčala do bezpečnej vzdialenosti od potencionálneho miesta dopadu toho ftáka nešťastného. Doistil som ho. Poniektorí Rómeovia majú zvláštny spôsob trávenia nedele. To bol priam sen noci orientálnej.
Medzitým Pepe za dva dni našiel tri páry leziek. A niekto zase chodí na hríby.

Janka, díky za požičaný stan. A všetkým 21 zúčastneným človekom a človečiciam ďakujem za tú pohodu pri lezení, pive a táborení.