Ľadová dolinka, júl 2007

Keď sme pred časom liezli (myslím v roku 1989) s Vladom Lysým cez
Jamesácky týždeň na Malý Ľadový „Cestu k slnku“,  zostupovali sme
dlhšou cestou cez Ľadovú priehybu. Z priehyby som vtedy vyšiel zopár
metrov na Zadný Ľadový a nakukol do Ľadovej dolinky. Bolo dramatické
počasie pod mrakom a dolinka naozaj vyzerala divoko, zaradil som ju
hneď do zoznamu lákavých cieľov. Prednosť dostali iné výstupy, na
dolinku som zabudol, až pred niekoľkými mesiacmi mi ju pripomenula
správa na stránke Horskej záchrannej služby, keď v nej niekoho
zachraňovali.

Hneď to bolo jasné, ani Jano Lančarič nemal nič proti. Najvhodnejší
termín na prechod dolinky je na jar v apríli – máji, podľa podmienok,
keď je ešte dosť snehu a už je dlhší deň. Nám to vyšlo na koniec júla.

Ľadová dolinka – to je 800 metrov prevýšenia, treba prekonať tri prahy
a tri kotly a na záver časť severnej steny Snehového štítu s traverzom
do Vyšného Ľadového sedla. My sme ju našli po rekordných horúčavách bez
snehu, iba v hornom kotli boli malé polia, ktoré sa dali obísť. Pôvodne
sme mali v batohu aj mačky, ale keď sme na nástupe zbadali situáciu,
nechali sme ich mňaukať dole. Spodné dva prahy sú strmšie s vodopádmi,
prah do tretieho kotla tvoria položené vymyté platne.

V letných podmienkach tu nájdete niekoľko lezeckých trojkových dĺžok v
spodnom a prostrednom prahu a v severnej stene Snehového štítu. Zvyšok
sa dá prejsť bez lana alebo súčasným postupom s lanom. Cesta je vhodná
pre toho, kto má chuť si vyskúšať tatranskú orientáciu, lezenie a
istenie v buď príliš kompaktnej alebo rozbitej skale a k tomu krásnu
divokú scenériu.

My sme si prechod spestrili ťažšími batohmi, pretože sme chceli
pokračovať po hlavnom hrebeni smerom na Ľadový štít a Širokú vežu s
bivakom, no skončili sme na Zadnom Ľadovom kde sa dostavili prvé
nepatrné náznaky únavy a tušili sme, že v noci bude pršať.

Natočili sme krátke video, takže pri vhodnej príležitosti, napríklad na
poslednom zlanení sa môžeme stretnúť pri Ľadovej dolinke.

Juro Geleneky

Ešte pripájam popis cesty (A. Puškáš, II. diel, cesta 62): Vyšné Ľadové sedlo z Čiernej Javorovej doliny.
Na severozápad spadá toto sedlo mohutnými stenami do divokej Ľadovej
dolinky.

Táto typicky schodovitá dolinka sa skladá z troch kotlov, a to
z Dolného, Prostredného a Horného, ktoré sú od seba oddelené zráznymi
schodmi.  Dolný kotol spadá do Čiernej Javorovej doliny schodom,
cez ktorý preteká vodopád. Iba v nižšej časti ho pokrývajú mierne
trávniky, kým vyššie prechádza v úzky kaňon, obyčajne vyplnený snehom a
priečnymi trhlinami.

Kaňon sa končí malým kotlom, do ktorého steká
vodopád z prostredného kotla. Vľavo, asi sto metrov nad kaňonom sa
rozprestierajú na úpätí Malej a Prostrednej Snehovej veže trávniky,
ktoré sa spájajú v terasy a prechádzajú do prostredného kotla. Tento je
dosť plochý, vyložený málo naklonenými hladkými platňami, preťatými
puklinami.  Na východnom okraji Prostredného kotla sa tiahne
pozdĺž spodných zrázov severozápadných stien Snehového štítu sutinový
pás, ktorý sa začína pri Zadnej Snehovej štrbine. Z horného kotla steká
sem „potok“ v kaskádach. Horný kotol je pokrytý večným snehom a spadá k
nemu mohutná stena Zadného Ľadového štítu.

Do dolného kotla Ľadovej dolinky sa dostaneme napravo od vodopádu, na
stene schodu priamo hore, sprvu veľmi strmými, trávami porastenými
skalami a stupňami, neskoršie zas cez hladké platne. Čoraz viac sa
sťažujúci terén nás núti do traverzu šikmo vpravo a hore do strmej
rímsy, ktorá vyúsťuje po niekoľkých metroch na veľký trávnik už nad
schodom. Ďalej vystupujeme kaňonom až do malého kotla pod vodopádom. Tu
v smere ustupujúcich ľavých stien po popukaných stupňoch k strmej
hladkej trhline, ktorá vyššie prechádza v žľab. Žľabom šikmo doľava
hore na zrázne trávniky a na terasy, po ktorých potom doprava do
Prostredného kotla. Ťažkosti závisia od stavu snehu. Tento smer je
výhodný, ak je v kaňone súvislý sneh alebo ak je celkom bez
snehu.  Ak sú v ňom priečne snehové trhliny, je lepšie kaňon
obísť.

Do Horného kotla vystupujeme najprv po sutine vľavo od platní
horného schodu a potom v serpentínach platňami stále vľavo od
„potôčka“. Odtiaľ po snehu, potom po dobre vrstvených, do kotla
vysunutých skalách severozápadnej steny Snehového štítu v serpentínach
šikmo doľava a tam, kde skaly čnejú strmo do výšky, sutinovým pásom
doprava, na chrbát, ktorý ohraničuje zľava roklinku, vybiehajúcu z
kotla steny Snehového štítu. Chrbátom, potom dnom roklinky hore. Táto
sa zanedlho rozvetvuje, zľava prichádza sutina, nevysokými schodmi
prerušený žľab, kým hlavná vetva sa skrúca oblúkom doprava k nášmu
sedlu.

Ľavým žľabom hore na sedielko v jeho ľavom rebre. Tu sa žľab
stráca, odtiaľ pätnásť metrov po sutine šikmo doprava, potom po
vodorovných lávkach a skalách doprava do veľmi strmého žľabu.
Pravým okrajom žľabu hore k prvému schodu. Obídeme ho najprv vpravo,
potom po veľmi zráznych platniach traverz na ľavý okraj žľabu a doprava
nazad do žľabu. Kúsok vyššie pod druhým schodom, uzavretým hore
obrovským balvanom, prejdeme vedľajším lámavým žliabkom na pravé rebro
a ním veľmi strmo po hladkých skalách niekoľko metrov priamo hore.
Potom traverz znova doľava pod balvan, ktorý obídeme ľavou stienkou.
Nad balvanom sa žľab rozširuje v sutinovú kotlinku. Tu steny nad
kotlinkou pretína niekoľko trhlín. Na sedlo vystúpime trhlinou, ktorá
je úplne vpravo, idúc ňou stále hore až pod lávku, bežiacu doľava. Na
ňu a ňou pohodlne na Vyšne Ľadové sedlo. 5-7 hod. II-III.

Pohľad na akciu „z druhého konca lana“:

Niekedy koncom zimy ma Juraj oslovil – čo by som povedal na prechod
Ľadovej dolinky. Hoci som presne nevedel kde sa nachádza neváhal som
ani mikrosekundu. Termín bol stanovený niekedy na koniec júla.
Vyrazili sme v piatok ráno vlakom do Popradu, odtiaľ autobusom do
Tatranskej Javoriny, kde sme sa okolo obeda aj ubytovali. Do večera
bolo ešte ďaleko. Keďže ani jeden z nás nepoznal presný prístup do
dolinky, ešte v ten deň sme sa vybrali na prieskum. Do batohov sme si
nabalili lezecký materiál, ktorý sme chceli nechať hore pod nástupom.
Pobrali sme sa hore Javorovou dolinou a hľadali potok, kde mala byť
odbočka do tej ‚našej‘ dolinky. Nakoniec sme to našli a dostali sa až
pod nástup. Trochu sme sa tu poobzerali, lezecký materiál uložili pod
kameň a stanovili si plán na zajtrajší deň.
V sobotu ráno bol budíček o 3:45, o 4:15 ešte za tmy šliapeme hore
dolinou. Po nočnom daždi je mokro, ale pofukuje vetrík. Dúfame, že
vysuší aj skalu. Okolo siedmej sme pod nástupom. Dávame si na seba
úväzy a materiál. Lano zatiaľ ostáva v ruksaku. Pred nami je dolný
kotol. Vystupujeme vpravo od vodopádu pokiaľ sa dá ešte bez lana.
Nakoniec lano radšej vyberáme a je z toho jedna dĺžka. Sme v dolnom
kotly. Do prostredného kotla nás spočiatku vedú nepríjemné šikmé trávy
– po daždi sú mokré a šmýkajú sa. Potom prechádzame cez potok, ďalej
roklinou na dne ktorej je ešte starý sneh. Naviazaní súčasne stúpame po
jej ľavej strane až k ďalšiemu vodopádu, popod ktorý opäť prechádzame
na druhú stranu potoka. Tu opäť lezieme. Po troch dĺžkach sme v
prostrednom kotly. Medzi prostredným a horným kotlom sú veľké šikmé
platne, na niektorých miestach sa to šmýka.

Ostávame naviazaní a
postupujeme súčasne. Po platniach sa dostávame do horného kotla. Podľa
sprievodcu je v hornom kotly ‚večný sneh‘, avšak my sme tu našli len
malé snehové polia. Tu je aj posledná možnosť nabrať pitnú vodu. Ostáva
posledná časť výstupu – z horného kotla postupujeme dnom roklinky
smerom na Snehový štít až narážame na žľab, ktorý nás vedie šikmo do
severnej steny Zadného ľadového štítu. Z tohto žľabu traverzujeme
doľava do Vyšného ľadového sedla a po pár metroch sme hore na hlavnom
hrebeni. Trochu sa pokocháme výhľadmi na Malú studenú dolinu a
pokračujeme hrebeňom na Zadný ľadový štít, kde sme okolo 16:00. Všímame
si, že sa akosi kazí počasie. Pôvodne sme chceli doraziť až na Malý
ľadový štít, kde sme chceli prebivakovať. Ale nakoniec sme sa rozhodli,
že radšej zostúpime. Cez Ľadovú priehybu a z nej vedúcu rampu
zostupujeme na Téryho chatu. Večer začalo pršať. Na druhý deň je opäť
slnečno. Ráno vyrážame cez Sedielko naspäť do Tatranskej Javoriny.
Odtiaľ cez Poprad do Bratislavy.
Čo k tomu dodať. Ľadová dolinka je orientovaná smerom na sever – skala
je dosť rozlámaná, treba sa pohybovať opatrne. Kompaktnejšie sú iba
platne medzi prostredným a horným kotlom. Zvyčajne sa táto cesta chodí
v zimných podmienkach. Keď sú dobré snehové podmienky môže to byť veľmi
pekná túra, ale to je už budúcnosť …

Jano Lančarič