Hvar – lezenie nad morom

Aby som začala pekne poporiadku… Náhodné stretnutia s Marošom a mojou kamarátkou Zdenkou na múriku a Pajštúne priniesli nevídane ovocie. Rozhodnutie ísť na týždeň na Hvar učinili oni a my sme sa veľmi radi pridali. V piatok večer sme sa teda v zostave Mišo, Tomáš, Karol a ja ocitli v našom obľúbenom dopravnom prostriedku (Mišovej Octavii) a na hraniciach čakali na našu druhú polovičku – Marošovu Octaviu. Po chvíli čakania (zatiaľ si nás stihol rakúsky policajt s baterkou a našimi dokladmi v ruke poriadne premerať) sme teda vyrazili. Na náš výlet sme sa vyzbrojili 48 plechovkami piva (samozrejme Kelt a Velkopopovický Kozel). Cesta do Splitu trvala celú noc. Spríjemňovali sme si ju klasikou: Horkýže Slíže, Kabát, Roxette a Langerová …

V Splite musel Mišo načriet hlboko do vrecka, lebo plánovany trajekt na Hvar bol nad naše očakávania drahší… Po super-luxusnom trajekte už len pár kľukatých a úzkych cestičiek, prejazd tunelom „á la krtkova nora“ a boli sme v dedinke Sv. Nedelja. Poľudňajšia 40-stupňová horúčava, polhodinová skalnatá cesta po pobreží k Mirovej chalúpke (Miro je majiteľom a budovateľom tamojšej lezeckej oblasti Šuplja stena Cliffbase) a Mirove slová, že žial je všetko ubytovanie obsadené, boli nepríjemným prekvapením… Avšak, po osviežení v slanej morskej vode sme veľmi rýchlo našli voľné ubytovanie v rodinnom dome asi 30min od Cliffbasu. Klimatizácia v izbách bola darom z neba (Žial nie všetci z nás mali to šťastie. Tomáš a Maroš si v ich izbe mohli akurát tak vyvetrať).

V domčeku sa okolo nás stále motal malý psík, nazvali sme ho (teda vlastne ju) Kalamárka, pretože s nami chodievala na skaly a trávila s lezcami celý deň. Asi to mala v krvi…

 

O prekvapenie dňa sa postarala Zdenka, ktorá si ešte v sobotu večer s Marošovou dopomocou úplne vyholila hlavu. Následne počas týždňa spotrebovala veľké množstvo opaľovacieho krému s faktorom 30, aby si svoju bielu hlávku nespálila…

 

V nedeľu ráno sme prvýkrát okúsili tamojšiu skalu. Ranný budíček o šiestej nám dával potom celý týždeň zabrať …
Na začiatok sme sa pustili do ľahkých 5c. Po pár metroch lezenia sme si uvedomili, že pri tých 5c asi zostaneme celý týždeň… Cesty išli zväčša do previsov, skala bola iná než domovský vápenec, miestami drsná, miestami úplne hladká…
Po troch hodinách popoliezania, keď sme už boli dostatočne vymarinovaní a osmažení predstavovalo kúpanie v mori najvačšiu radosť. Pre lepší pohľad do podmorského sveta si niektorí z nás priniesli šnorchel a potápačské okuliare.

 

Mišo čoskoro prekonal prvotný odpor namočiť lezky do morskej vody. Bouldrovanie nad vodou si predsa nemohol nechať ujsť. Nasledoval ho aj Karol a Maroš. My so Zdenkou sme máčali jej staré lezky.
K bouldru sa dalo buď doplávať (približne 60m) alebo traverznúť v 10-metrovej výške pomocou fixného lana od lezeckej steny na veľký balvan a z neho zísť (prípadne skočiť) do vody.
Boulder bol plný veľkých chytov a stupov, z vody sa stačilo len dobre prichytiť… občas nám boulder kazili príliš silné vlny, pri pohľade na ostrý útes pod vodou mi nebolo všetko jedno …

 

Obed sme si vždy spravili doma, väčšinou nejaké cestoviny. Zelenina a ovocie sa tešili veľkej oblube. Na skaly sme so všetkým matrošom opäť prichádzali až večer okolo 18h, ďalšie dve-tri hodinky poliezli a so západom slnka sa vracali (prípadne nevracali…) naspäť do domčeka.

Miro bol ku všetkým lezcom veľmi pohostinný, ponúkol nás vínom od miestneho vinára a na stole pri vchode do lezeckej oblasti nechával čerstvé hrozno. Do Cliffbasu chodili okrem lezcov (a tých tam bolo aj v tomto teple požehnane) aj nelezúci dovolenkári. Pobrežie je tam nádherné, malá zátoka ponúka výborné možnosti pre šnorchlovanie, Miro požičiava kajaky aj windsurfy (ale tie iba pre skúsených) a veľké balvany su ideálne na opaľovanie…

 

Čo sa týka našich lezeckých počinov, Karol s Mišom už prvý deň liezli cestu Evanjelium (5c), o ktorej som ešte pred odchodom čítala len samé chvály. My sme si ju s Tomášom nechávali na neskôr… Marošovi sa podarilo hodiť jedinú držku výletu, keď spadol z 6a previsu v ceste Marion (5b,6a,5b). Na druhý deň ju však statočne preliezol.

 

Tomáš vyliezol Jumper (5c), onsightli sme Knife cut (5b)… Odporučiť môžeme jednoznačne Haide (5c), ktorej prvý borhák je síce vo výške 5-6m, ale celá cesta sa lezie po krásnych chytoch a borhákov je vyššie viac než dosť. Nachádza sa v sektore „Shadow“, ten je pomenovaný vďaka tieňu, ktorý naň vrhá impozantná vežička. Na ňu však ľahšia cesta ako nejaká 7 nevedie… Tomáš povzbudený úspechom v Haide naliezol do nedalekého Plavač (takisto 5c). Už pri obúvaní lezečiek nás omámil zápach (avšak nie lezečiek, ale akejsi mršiny, vanúci odkialsi zdola z trhliny…), cesta začína nepríjemnou špárou, je plná suchých morských rias a skala je podivne mazlavá… blee, tak po druhý borhák nám tejto mordy stačilo.

 

Ja som túžila po nejakej neprevisnutej ceste, preto som nám koncom týždňa vyhliadla príjemne vyzerajúcu cestu Houmy (6a). Liezli sme ju expedičným štýlom jedno celé dopoludnie a AF štýlom ďalšie dopoludnie. Expedície sa zúčastnil Tomáš (cvakol borhák v previse), ja (cvakla som asi 5 borhákov), Maroš (cestu doliezol a cvakol posledné 4 borháky) a Mišo (ktorý tiež prispel svojim snažením). Každý účastník zohral kľúčovú a nemenej dôležitú úlohu.

Za zmienku určite stojí aj to, že Maroš zvláštnym spôsobom priťahoval osy, už po prvom dni schytal uštipnutie do nohy, ďalší deň ho zas v jednej ceste dokonca napadol celý roj …

 

Počas týždňa sme si dovolili jeden restday na vzdialenejšej avšak o to krajšej a opustenejšej plážičke. Ani tam sa v niektorých z nás nezaprelo lezecké nutkanie. Mišo, Tomáš a Maroš s radosťou bouldrovali na miestnom útese. Veľké vlny však odrádzali každého od padania do vody blízko skál. Zato skákanie do vody sme si vyskúšali vo veľkom štýle, ja som skočila z najväčšej výšky v živote (keď odišla vlna, tak snáď aj tri metre!) a po drobných citových výlevoch z prežitého skoku sme doplávali naspäť na pláž. Chalani si samozrejme zaskákali z väčšej výšky.
Nasledovalo skvelé blbnutie vo vode. Veľké vlny nás hádzali na štrkovú pláž a opäť nás odplavovali do vody… Juchuuu, to bolo smiechu!
V ten deň sme si dopriali večerný kultúrny zájazd do mestečka Hvar a následnú exotickú večeru. Jedlá typu: marinovaná zelenina, blue fish a špeciálny ovčí syr „paški“, vám rozhodne NEodporúčam. Nakoniec sme takmer všetci skončili pri chutnom „octopus salad“ – šaláte z chobotnice. Šalát bol vraj „friški“ – to znamená čerstvý.
Čerešničkou na torte v ten deň bola výborná chorvátska zmrzlina. Za 14 kun (cca 60 korun) sme jej mali až z kornútka vypadávala… A či nám tá hodinová cesta autom za to stála? Jednoznačne!

 

Týždeň v raji sa nám pomaly chýlil ku koncu, v miestnom obchodíku sme porobili drobné nákupy, keď nám postupne dochádzali potraviny. Jablká a nektarinky mali naozaj výborné.

Idylickú atmosféru celého týždňa prekazil iba jeden úraz, ktorý utrpel v jedno ráno český lezec pri spúšťaní z vylezenej cesty. Zhodou okolnosti precenil dĺžku lana vzhľadom na dĺžku lezenej cesty (cesta mala okolo 37m a jeho lano vraj 70) a jeho istička nespozorovala blížiaci sa koniec lana. Nasledoval 5-metrový pád,krik od bolesti a šokované pohľady prítomných lezcov. Okolostojaci preukázali duchaprítomnosť, Karol privolal Mira, Tomáš zabehol po miestneho lekára (naštastie pôvodom Slováka) a Maroš zavolal záchranku. Po zdĺhavom prevoze do nemocnice v Splite sa našťastie zistilo, ze nešlo o vážny úraz.

Posledný večer lezenia sme sa rozlúčili s Mirom aj so skalami pri plechovke miestneho piva Zlatorog. Samozrejme, to nám už naše slovenské pivo dávno došlo… Ešte mám pred očami žiarivý mesiac, ktorý večer osvetloval morskú hladinu pred Cliffbasom. Rozlúčili sme sa aj s rumunskými lezcami, ktorí sa s nami podelili o svoje pocity z domoviny a z pomerov aké tam majú.

 

V sobotu ráno sme sa rýchlo zbalili a vyrazlili na dlhuuuuuu cestu domov. V prístave Sučuraj, kde sme sa naložili na trajekt, sme predtým museli vystáť vcelku dlhú kolónu. Trajekt to bol skromnejší, než ten zo Splitu, ale cenovo výhodnejší.
Cesta Chorvátskom bola nekonečná. Na večeru sme si urobili zastávku v Paklenici, mekke mnohých svetových lezcov. Poplatok 5 eur za vstup do parku nás neodradil, u Mira sme si už zvykli na príjemnejšie 3 eurá.
Vytýčili sme si ďalsiu hromadu nemalých cieľov, poobdivovali krásu vysokých skál a tíško závideli lezcom, ktorí tam liezli…
Nasledovala večera v neďalekom prímorskom penzióne a cesta cez Slovinsko a Maďarsko až domov do našej rodnej vlasti.
Bratislava nás privítala v nedeľu ráno o 5.h, cítili sme sa ako vyplutí zo žmýkačky, avšak obohatení o hromadu zážitkov a krásnych spomienok.

Hvar – výlet môžem ohodnotiť jediným slovom: juchuuuu!

Viac fotiek nájdete na Mišovej stránke.