3v1 (Súľov, Porúbka, Machnatô)

Súľov
Víkend pred dovolenkou sme boli na poabsolventskom stretnutí v Súľove a ostal nám tam ešte jeden rest, dovolenku sme teda zahájili v Súľove. Cieľ sme si splnili vylezením cesty Rapsódia v modrom. V sprievodcovi sú síce písané tri dĺžky, ale s dvomi to bolo jednoduchšie. Prvý štand sa nám, ale dobre osvedčil pri zlaňovaní. Prvá dĺžka tak získala vytrvalostnejší rozmer so 14-timi borhákmi. Od druhej dĺžky sme očakávali trošku viac, čo sa dĺžky týka. Dĺžka mala iba 5 borhákov, ale mala zato krásny kolmý začiatok. Z vrcholu sa nám naskytol krásny výhľad na dolinu, dedinu Súľov, hrad ako aj na vrchol dvojdĺžkovej cesty Hodvábna cesta za 6, ktorú sme liezli pred týždňom.

Braňova lezka zvaná tiger- lazar a výhľad na Súľov z Rapsódie v modrom

V Súľove sme strávili len jeden deň z našej dovolenky, počas ktorého sme vyliezli ešte zo dve cesty v Obelisku s obtiažnosťou okolo 6 a tým sa lezecký deň pre nás skončil. Veď na začiatok by veru stačilo a aby to nebolo len o lezení, išli sme sa pozrieť aj na Súľovský hrad. Veľa z neho teda nezostalo ale tým je dokonalo maskovaný a kto ho chce vidieť musí si to vyšliapať. Tu majú turisti možnosť uvidieť, to čo si lezci musia najprv krvopotne vyliezť, by to aj oni uzreli. Obutí v sandáloch ako správny lezci :-))) sme sa vydali opačným smerom ako sme prišli po zelenej do dedinky Súľov. Bolo to nanajvýš dobré rozhodnutie to vám teda povieme a túto cestu by sme odporučili každému… Počas trasy, ktorá sem-tam dosahovala obtiažnosť 3+, sa nám naskytol nádherný výhľad na skalné mesto bizardných tvarov, ktoré vznikli eróziou zlepenca. Najviac nás zaujal obrovský skalný útvar zvaný Gotická brána. Keby sa táto turistická trasa nachádzala v Rakúsku, cestovky by ju určite ponúkali ako vyhliadkovo najkrajší zájazd z ich ponuky, ale čo už keď je to „iba“ na Slovensku.

Gotická brána

Postreh č. 1: Je ťažké byť vodičom 🙁 , lebo Popea neosvieži tak ako Staroprameň – koniec reklamného bloku.

Porúbka
Ďalšia oblasť, ktorú sme si vybrali na potulkách Slovenskom, bola Porúbka. Tú sme si vybrali na odporúčanie Žilinčanov (Katkiných rodákov), ktorých sme stretli na Pajštúne. V Porúbke sme strávili dva dni. Nájsť kemp „Slnečné skaly“ ani skaly nie je problém, kdeže sú hneď vedľa hlavnej cesty. Ráno vás teda nezobudí bzukot včielok ani cvrlikanie cvrčkov ale rachot aut. Kemp je dosť veľký a je dokonca aj s bufetom (čiže za pivom a rýchlym občerstvením nemusíte ďaleko), so sprchami, teplou vodou, koňmi, poníkmi, bielymi kamzíkmi, malými mačiatkami, psami, ktoré ich naháňajú …. a dokonca boulderom v kempe nazvaným Opilecký (názov dostal asi preto, že keď ráno vstanete po opici, môžete si ísť hneď pretiahnuť hnáty na previsnutom boulderi).
Skaly sú viditeľné hneď z cesty od Rajca. Jednotlivé oblasti sú roztrúsene v dosť strmom svahu a sú umiestnené pekne za sebou. Po ceste možno natrafiť na vyhrievajúce sa slepúchy, takže pozor!!! Ale keď sa dostatočne zľaknete a pridáte k tomu aj hysterický krik, slepúch sa začne metať a kotúľať dole svahom, takže o zábavu máte postarané.
Prvý deň sme začali liezť na Hrádku, kde je zopár ľahkých ciest (okolo 5), ktoré sú na túto oblasť nadštandardne odistené (t.j. rovnako ako Pajštún).

Hrádok – dáma ide do Dámskej päťky

Potom sme prešli na Srpovú vežu, ktorá sa nachádzala hneď oproti Hrádku. Najprv sme liezli zo zadnej strany, lebo tam boli aspoň nejaké istenia a s menším doistením to šlo celkom v pohode.

Srpová veža – bez mena

Avšak cesty na prednej stene Srpovej veže sme už radšej liezli na hornom lane, lebo na dva kruhy na 20-metrovej ceste , kde prvý bol asi vo výške 7 m sme si netrúfli ani so zakladaním aj keď sa volala Nebeská 6.
Na Hrádku sme týmto skončili, keďže naše maximum je zatiaľ asi 6+. Väčšina ďalších ciest ako tak istených bola už mimo náš rozsah, preto sme sa presunuli ďalej k Cigánke a Paničke. Snažili sme sa pritom nemyslieť na to, že týmto strmákom sa musíme vrátiť aj naspäť pokiaľ možno po dvoch. Naše obavy, čo sa týka odistenia sa naplnili. Na Cigánke sme si teda dali Vylomený zub 5+ s tromi kruhmi a dĺžkou asi 20 m. Na vrchole nás čakal zošit na zápis a ako bonus pekný výhľad do doliny.
Na Paničke nám stála za pokus cesta Direttissima 6, ktorá je pekne odistená 9 borhákmi na asi 27 m. Cesta bola vyrovnaná počas celej dĺžky s ostrým vápencom.

Panička – Direttisima

Slnečné skaly a Lietačky sme si nechali na ďalší deň. Na oboch skalách je lepšie liezť popoludní na rozdiel od Hrádku, kde je možné liezť resp. istiť po celý deň v tieni vysokých borovíc. Začali sme Slnečnými skalami, kde sa nachádzajú pomerne dlhé a celkom dobre odistené cesty. Len to prvé istenie je vždy akosi vysoko (cca 5m nad zemou). To asi preto aby sa tam hocijaký holobriadok nevešal. Tu sme si vyskúšali viacdĺžkové lezenie na dvojdĺžkovej ceste Športová 5 s choďákom dole. Túto cestu, počas ktorej sa nachádzalo viacero traverzov, sme si celkom dobre užili, lebo sme ju liezli v najväčšom teple v čase obeda. Bola to taká menšia príprava na Tatry.

Slnečné steny – Po hrane

Doposiaľ sa nám nepotvrdilo, že Porúbka je vyšmýkaná oblasť ako to spomínajú v sprievodcovi alebo ako sme počuli od ľudko-lezcov, až kým sme neprišli na Lietačky. Táto časť bola vyšmýkaná asi preto, lebo človek sa moc nepretrhne, aby sa k ním dostal. Lietačky sa nachádzajú za kempom na rovinke a na úrovni rieky. Je to už mimo kempu a s ohniskom, čiže je tu možné aj spať. V tejto časti sa nachádza aj dosť boulderov, ale my sme to moc neocenili. Jediná nami leziteľná cesta bola Letecká 6+ , ktorá nám aj padla za obeť. Znovu mala prvé istenie dosť vysoko.

Postreh č. 2: Ak nebudete zakladať, na väčšine ciest si vystačíte s tromi expreskami.

MACHNATÔ
Očarení krásami Považia vydali sme smerom na východ od Žiliny – na Liptov. Tu sme zakotvili v ďalšej lezeckej oblasti Machnatô, o ktorej sme sa dopočuli od Katkinej sesternice z Liptovského Mikuláša. Tu sme strávili 3 dni.
Po príchode do Demänovskej doliny sme si išli najprv autom obzrieť situáciu, aby sme sa vedeli lepšie zorientovať. Lezecká oblasť sa nachádzala hlbšie v doline pri Lúčkach. S vizuálnou lokalizáciou problém nebol, lebo skaly sú dobre viditeľné aj od cesty. Potom sme sa ubytovali v kempe ATC Bystrina, ktorý sa nachádzal na začiatku Demänovskej doliny. Neskôr sme sa na skaly vybrali pre zmenu pešo a keďže sme mali sprievodcu, v ktorom bola pekná mapka, išli sme podľa nej. To sme ešte netušili, že ten potôčik, ktorý je v sprievodcovi naznačený, je zarastené a vyschnuté korýtko (voľným okom ťažko viditeľné) a my sme sa striktne držali nejakej horskej bystrinky, takže sme sa trochu odklonili od trasy. Našťastie sme stretli tetu hubárku a tá nás vyviedla z omylu. Z toho plynie ponaučenie: „Treba dať na prvý dojem a sprievodcu si nechať na lezenie.“
Prístup ku skale z kempu trvá pešo dosť dlho, keďže je to asi 6 km do mierneho kopca (a človek si chce aj zaliezť a nielen turistikovať), ale našťastie tam chodí aj autobus (zástavka Lúčky) v celkom rozumných časoch. Na Lúčkach sa nachádza aj veľké parkovisko, ktoré je zadarmo. Neskôr sme zistili, že motorizovaní lezci v pohode parkujú priamo pri ceste na odbočke s tabuľou „Súkromný pozemok“. Tu sa nachádza menšia trávnatá plocha na odstavenie auta. My sme vyskúšali všetky tri spôsoby dopravy (pešo, autobusom a autom). Ak si chcete dobre zaliezť, pokračujte pri tabuli „Súkromný pozemok“ rovno po cestičke až k prístrešku (cca 5 min.) a netrepte sa priamo hore ku skalám, tak sa dostanete na Spodnú terasu a Hornú terasu, takto ako sme to urobili my.
Na Hornú terasu sa neoplatí moc ísť, lebo sú tam veľmi biedne odistené cesty. Oblasť je vhodná pre lezcov s vysokým morálom. Na Spodnej terase – sektor A je už toho na výber oveľa viac a je z nej pekný výhľad na Chopok. Nevýhoda je, že skala je orientovaná tak, že tu svieti slnko počas celého dňa. My sme tu liezli na hornom lane cestu Ľavý kút 5+, z ktorej sa dalo sa zhodiť lano z hora. Cesta bola dosť vyšmýkaná a dlhá 25 m. V ceste bolo zopár kruhov ďaleko od seba. V jej okolí sa nachádzajú najdlhšie cesty. Tie najťažšie cesty boli dobre preistené, takže aj búchači sa tu vyšantia. Ako sme postupovali chodníkom ďalej, istení na cestách pribúdalo. Na ceste Okolo žltého previsu 5 sme dokonca ešte videli prach po čerstvom vŕtaní borhákov.

Okolo žltého previsu 5

Sektor B bol celý na novo odistený borhákmi a s prascami ako vratnými bodmi. Sú to síce krátke, ale že vraj pekné cesty (hovoria miestny) okolo 7. Chceli sme vyskúšať nejaké cesty 7 – , ale nezostal už čas (treba si niečo aj nechať, aby bol dôvod vrátiť sa), keďže sa začalo stmievať a Katka sa bála medveďov.
Na druhý deň sme išli priamo k prístrešku, ktorý bol umiestnený pekne v tieni stromov, s ohniskom a posedením priamo pri skalách. Našli sme tu oznam, že skupiny nad 5 osôb, by sa mali hlásiť horolezeckému klubu Jasná, ktorý to tam spravuje. Tu to už bolo o niečom inom. Konečne sme mohli sme liezť aj v tieni a pomerne veľa ciest je už doistených planžetami najmä Veľký kostol.
Na začiatok sme sa išli rozliezť na Bránu. Tu sa nachádzajú trošku vyšmýkané a kolmé cesty (5) s ťažšími nástupmi (a ešte aj s križiakom v previsnutom nástupe). Na Ohnišťovke sa nachádzajú pomerne dlhé, slabšie odistené cesty. My sme vyliezli Ohnišťovku 5+, ktorá sa vraj lezie na súťaži na rýchlosť.

Prístrešok pod Ohnišťovkou

Potom začalo pršať, tak sme sa utekali skryť pod prístrešok.
Na tretí deň sme liezli na Veľkom kostole. Tu boli najkrajšie a asi aj najviac lezené cesty, väčšinou kolmé a s menšími prevismi. Na ceste Za odštepom 6 Katka skoro prišla o oko nebyť slnečných okuliarí, ktoré stlmili náraz kameňa. Znova nás vyhnal dážď, takže prístrešok padol vhod.

Veľký kostol – Jednokruhová – variant 5

Postreh č. 3: Do kempu ATC Bystrina sa odbočuje z hlavnej cesty doľava smerom z Liptovského Mikuláša, pútač – veľký billboard sa nedá voľným okom prehliadnuť. Pod kempom sa nachádza bufet trošku drahší (drahší ako večierka v Bratislave) a reštaurácia Koliba dosť drahá (celá dolina je finančne náročnejšia). Potraviny sú aj v neďalekej Pavčinej Lehote, alebo na začiatku Liptovského Mikuláša sa nachádzajú hypermarkety.

Zhrnutie:
Vo všetkých oblastiach, ktoré sme počas dovolenky navštívili, sa nám liezlo dobre i keď sme si chvíľu museli zvykať. Braňo si potužil morál, no na ako dlho je otázne. Katka získala nové lezecké skúsenosti a ponaučenie, že nie je vápenec ako vápenec a brizolit je na nohy najlepší a aj na hornom lane sa dajú nabiť celkom dobre ústa.
Prieskum ukázal, že ak si chce človek dobre zaliezť na Slovensku, musí v pohode liezť sedmičky, nosiť minimálne sadu čokov a mať dobrý morál t.j. rátať s dlhšími odlezmi.

Niečo navyše

Bralie – Veľký vrch
Naša zábudlivosť nás doviedla do oblasti pre nás zatiaľ neznámej Bralie – Veľký vrch, ktorá sa nachádza 4 km za Partizánskym smerom na Prievidzu. Cesta k nej vedie cez kameňolom. Potešil nás len 5minutový nástup ku skale. To sa teda hocikde nevidí. Tento tip spolu s info z Jamesáka sme dostali, pri zháňaní prilby, lebo naše sa nám nezmestili k obleku a šatám na svadbu (proste sme ich zabudli), od Braňovho susedo-lezca z Ruskoviec. Popis aj s nákresom bol uverejnený v Jamesáku (nevieme kedy). Všetky cesty sú nanovo odistené so zlaňákmi. V strede skaly dominuje veľký previs, pod ktorým sa nachádza ohnisko s posedením. Aj keď sú cesty previsnuté, sú v nich veľké diery (veľkosť klesá s rastúcou obtiažnosťou), takže pohoda. Cesty tu majú obtiažnosť od 5 do 9 t.j. vyberie si každý. Keď niekto pôjde na Hrádok a ostane mu trochu čas, tak si sem môže odskočiť.

Bralie

Höllental tak toto bol asi vrchol našej lezecko-rekreačnej dovolenky. Risk s počasím nám vyšiel a nás čakali „tri“ dni lezenia v Rakúsku spolu s Mišom a Karolom. Keď sme prišli do Keiserbrunnu, bolo už pomerne neskoro. Hneď po ukameňovaní stanov, sme neodolali a išli si omakať skalu na vežu nad kempom. Veď sme sa sem neprišli len vyspať a pršať mohlo začať čochvíľa. Ráno nás veľká oblačnosť prinútila zamyslieť sa (už hlbšie) nad programom dňa. Možnosti boli nasledovné, pivo v alpskej krčme alebo lezenie v daždi. Veriac optimistickej predpovedi počasia sme vyrazili na Frisbeeplatte, kde lezci nášho formátu môžu šantiť celý deň. Katke sa tu veľmi páčilo a tak ťahala cesty o dušu, na jednej ceste niekedy minula celú sadu expresiek. Na záver nášho pobytu sme sa na základe odporúčania, rozhodli vyskúšať niečo viacdĺžkové, preto sme sa vybrali zdolať cestu King Kong Koarl 6+ (obl.5) s dĺžkou 130 m. Nabalili sme si batôžtek s vodou, jedlom, bundami a topánkami, ale to sme ešte netušili, že s ním nedokážeme liezť ťažšie veci. Takže okrem samotného lezenia sme museli zo trikrát vyťahovať aj batoh ako takú svinku (našťastie nebol ťažký). Aj práce s lanom bolo veľa, keďže ťahanie pripadlo na Braňa (okrem prvej dĺžky) a jednotlivé dĺžky ani z ďaleka nevyužili našu dĺžku lana. Cesta nemala priamu líniu, viedla zo strany na stranu a trápiť sa s ťahaním lana ako aj riskovať dlhší pád nám zato nestálo. Po pár hodinách sme „opičiaka“ zdolali, čo hodnotíme za svoj dosiaľ naj výkon. To sa odzrkadlilo aj na našom zdraví. Braňo si odniesol dvojdňovú svalovicu hornej časti tela a Katka natiahnuté rameno.

Našu dovolenku sme ukončili na Kamienkoch (Kamenné vráta), ktoré sú mimochodom asi naša najobľúbenejšia oblasť. Tá sa nachádza pri Trenčianskych Tepliciach. Nástup k skale netrvá dlho pokiaľ máte auto a nemusíte sa trepať pešo zo železničnej stanice cez celé mesto a chatovú oblasť. Čo viac dodať, je tu pekné prostredie, srnky, nádherný výhľad, dobre odistené cesty a možnosť prespania na lúke pod skalami.

Kamienky

Postreh č. 4: “Všade dobre, doma najlepšie.“

Fotky z našej prieskumnej výpravy nájdete tu:

http://picasaweb.google.com/cahojisko/3v1AleboSuOvPorBkaMachnat

Na záver chceme poďakovať naším sponzorom Rasťovi, Zuzke, Robovi a Maťovi, vďaka ktorým sme strávili prijemné chvíle dovolenky.

Katka a Braňo