No minimálne…
| Príbeh o prečíslení ubytovacej kapacity 82.THT na Popradskom plese alebo nič to, odvoláme sa. No minimálne… |
|
14.9.2006, Štvrtok
|
Braňo: Lezenie v horách? ANO … NO MINIMÁLNE. Keď sa naskytla možnosť, tak som sa dlho nerozhodoval. Menšie obavy samozrejme boli (som vôbec schopný vyniesť seba a batoh na Zbojničku?). Bernard: Obavy sa zväčšujú Maroš a ani Rado sa nemôžu zúčastniť. Tento týždeň som si tohto pivka fakt užil, keď už včera sme tu ukončili pajštúnsky rozlez pred Tatrami. Príjemná rozlúčka s Bratislavou, aby som nezabudol kôli čomu sa oplatí vrátiť. Cesta vlakom – nespíme. |
|
Maro: Pôvodne som si plánoval prísť v septembri na Slovensko s tým, že pozriem všetkých známych a skočím s kamarátmi z klubu do Tatier na THT. Nakoniec sa to zvrhlo na takmer nekontrolovateľnú štvanicu za časom a ani tie Tatry nevyšli celkom tak, ako to bolo pôvodne plánované. Keďže sa nejakým spôsobom nestretla naša klubová požiadavka na počet miest na THT s termínom prihlásenia a ponukou Jamesu, ‚zorganizovala sa‘ akcia na Zbojničke. Po tradičných redukciách počtu účastníkov sa nás tam nakoniec zišlo deväť, z toho jeden seriózny tatranský lezec a kŕdeľ záujemcov o tatranské lezenie. Takže program bolo potrebné mierne upraviť. Braňova jabĺčkovica bola super, brandy, slivovice, fernet a všeličo iné tiež. |
|
Rasťo: Minuloročné THT bolo fajn a tak som sa rozhodol ísť znova. Navyšše sa mi v tom týždni rysoval jeden Tatranský trek, takže by sa cesta ozaj vyplatila. Záujemcov o THT bolo ale viac a tak sme zmenili plán na súkromnú klubovú THT-akciu na Zbojničke. No minimálne.. tak dobrú ako na Popradskom. |
|
Jano: Pripájam zopár riadkov k víkendovej akcii vo Vysokých Tatrách. Vďaka Sedembolestnej Panne Márii a nášmu parlamentu bol pred nami predĺžený víkend a vidina lezenia vo Vysokých Tatrách. |
|
Jašter: V priechode II.reinkarnácie Magickej krčmy sa nakopila dosť originálna zbierka batohov, poniektoré s prilbami na vrchlíkoch. Podozrivo vyškerená spoločnosť, pozostávajúca z dvoch členov Tajného bratstva údených makriel, nášho človeka v Bristole a Katky sa zhlboka napila nepasterizovanej karmickej desiny. Na stretnutie. No minimálne.. nám padla skupinová zľava na vlak.. (objednávame ďalšiu rundu).. prišli sme aj o dva páry dvojičiek, nehovoriac o strate dvoch ťahúňoch z toho horšieho konca lana.. (tretia runda na stole, vážená stolná spoločnosť doprajte si, pivo stojí na chate 50 šušňov.).. Popíjajúc sme sa vyrovnávali s blížiacou sa budúcnosťou, v ktorej budú štandy trpieť nedostatkom kvalifikovaného personálu (stručný popis situácie – pre päť z deviatich účastníkov to má byť prvý výstup v horách), ale dovtedy sa hádam dostaví náhla genialita a poriešime. „Braňo, zobral si jablko v plaste?“ „Hej.“ Tak potom je slušná šanca na určité stavy blízke genialite. Braňo je ozajstný beatnik. Paráda. Inak podnik je fajn, možno aj preto že sa tu netancuje. Opúšťame ho s nostalgiou. Majka, Betka a Vlado vyrazili autom, z posledného telefonátu som vyrozumel že sú v „šachtičke?“ a nebolo mi zrejmé, či sa jedná o lokálny názov miesta alebo do nejakej spadli. Rasťo, už týždeň sa ponevierajúci po Tatrách najprv stratil mobil, potom druhý našiel, takže mu nemáme volať. Jasné. Jana Lančariča stretávame na Hlavnej stanici podľa dohovoru, môžeme sa nalodiť do natrieskaného vlaku. Kto by to bol povedal, že pitie piva môže súvisieť s určitým druhom akútnych meditácií. WC SA NESMIE POUŽÍVAŤ, POKIAĽ VLAK STOJÍ V STANICI Svätá pravda. Od slova do slova. Má to väčšiu hĺbku než by sa dalo posúdiť z miesta na ktorom tie slová človeku |
15.9.2006, Piatok
Braňo: Cesta vlakom – stále nespím. Od Kraľovian sa už dá aj prechádzať po uličke a naskytnutej šance sa chytám. Poprad – zažívacie problémy. To nám ale ten deň pekne začína ešte ani neleziem a ja som sa už p….l. Prišla Janka a tak sa už môžeme vydať do pre mňa už dávno zabudnutej Veľkej Studenej Doliny (brrrrrrr). 
S klesajúcim množstvom chmeľu v batohu klesá aj jeho váha, ale keďže sa zväčšujú aj kamene, tak očakávaná zmena Rozhodujeme sa čo liezť a hlavne ako (kto s kým). Výsledok: dve trojice (žiaľ neušlo sa |
Maro: Aha, asi by som mal napísať niečo aj o lezení. Takže po príjemnej ceste nočákom v Blavy a vyzdvihnutí Janky v Poprade sme s na Zbojničke ocitli niekedy skoro poobede. Cestov sme stretli Betku, Majku a Vlada, ktorí išli autom. Na chate sa k nám pripojil Rasťo, ktorý v Tatrách operoval už týždeň a zvyšok týmu tvorili Jašter, UK-Janka, Jano, Braňo a ja. UK-Janka je taká špeciálna Janka, ktorá sa vyskytuje v Anglicku neďaleko mňa, takže dúfam, že niečo spolu v tom Anglicku polezieme. Prvý deň, pravdepodobne zdecimovaní situáciou, že bude problém postaviť lezecké družstvá zo všetkých účastníkov ‚zájazdu‘ sme bohapuste preflákali. Pri večeri sa situácia ako-tak vyjasnila a na lezenie sme ostali šiesti a nakoniec sa to utriaslo na dvoch lezeckých trojkách. Jašter, Janka, Jano (ďalej 3J) a Braňo, Rasťo, Maro, (neoficiálne by som náš tým nazval Pomaly Ďalej Zájdeš – PDZ). Vzhľadom na vzniknutú situáciu som, netuším akým spôsobom, ale svoju rolu tam asi zohrala aj jabľčkovica,všetkých presvedčil na lezenie Ľavého rebra na Streleckú Vežu. Tam som už raz bol s Hankou, Farkym a Otíkom a vedel som, že naša zostava by tam nemala mať vážne problémy. Navyše je z vrcholu veľmi komfortný zostup späť na chatu. Cesta je to cca za 3 až 3+ a trvá cca 2 hodiny (tu si dovolím poznámku, že tým PDZ by sa mohol pokúsiť o nahlásenie svojho výkonu do Guinessovej knihy rekordov…). |
|
Rasťo: V Tatrách som bol od soboty na spomínanom treku. V piatok ráno som opustil našu základňu v Račkovej doline a mašíroval som na Zbojničku. Cestou ma prekvapila brutálna rada na Hrebienku. Obloha čistá, teplota akurát… no radosť šlapať. Teda až na ten bagel. Hore ma už čakali odfukujúce tulene z nášho klubu. Zistil som, že dva skúsené jedince chýbajú. Začínam tušiť, že to bude kúsok inak vyvíjať, ako sa pôvodne plánovalo. 
Ubytovali sme sa a zasadli za guľatý stôl. Po zhodnotení situácie sme sa rozhodli ísť ako dve trojky |
|
Jano: Vo štvrtok večer nás z Bratislavy vyrážalo šesť, nočným rýchlikom, smer Poprad. Miestenky boli vypredané, ale nám sa aj napriek tomu podarilo v kupé sedieť a driemať až do Popradu. Odtiaľ sme sa vyviezli električkou do Starého Smokovca, tam vyložili batohy na chrbát a po vlastných sa vydali hore Veľkou studeniu dolinou. Na Zbojníčku sme dorazili niečo po poludní. Po obnovení som chatu ešte nevidel a trochu ma prekvapilo, ako sa rozrástla. Pri dohadovaní, čo ďalej nastali trochu problémy, pretože na poslednú chvíľu účasť na akcii odriekli dvaja skúsení lezci. Z tých ostrieľanejších zostal iba Jašter. My ostatní sme mali z lezenia v Tatrách malé skúsenosti. Bolo potrebné sa dohodnúť čo a ako sa bude podnikať. Nakoniec z toho vyšli dve trojice a trojkový pilier v ľavej časti južnej steny Streleckej veže. V piatok sa už potom neliezlo, čo bola podľa mňa škoda. Počasie bolo super, takže to bolo treba využiť.  |
|
Jašter: Pach potu a ten, o ktorom sa domnievam, že má pôvod v trávení potravy. Vzduch vydýchaný ako v potápačskej maringotke. Jonáš v bruchu veľkej ryby to musel mať namôjveru drsné. Všetky tie plyny a tak. Spolu s psychickou ťažobou posolstva. Definitívne otvorenie očí zmierňuje fyzické nepohodlie navodené pocitmi. A kurňa.. mátožne prázdny perón v Štrbe. Vážená stolná spoločnosť precitá, rieši a stíha. Poprad. Mäkké svetlo jemne chvejúce sa polapené v pavučine neumytého skla nádražnej haly. Braňo to hneď zalomil na lavici pri automate na kávu. Zaujal polohu vykopaného skrčenca s rituálnym pohrebným batohom na úrovni kolien. Svetlo malo farbu prezretej hrušky. Hruška. Jedlo. Treba vyhľadať potravu. Stretávam Mira z Malaciek, nevideli sme sa od výpravy na Labské pieskovce. Tiež hľadal potravu. Návštevu Great beer schwindel v suteréne s klientelou počerných pankáčov zamietol už v zárodku. Podnikli sme rozhodný výpad na poschodie haly. Býval tu kedysi NON STOP s teplými párkami a rezignovanou klientelou, schopnou pred štvrtou hodinou rannou si marquézovsky vylepšovať borovičku pušným prachom. Rok 2002, rovnaký čas, rovnaká situácia, niečo mäkké mi tam odpružilo chodidlo keď polievka s pivom sa zdala byť tak blízko. „Je zavreté!!!“, zabučal zo schodov, na blato čiernych od tmy prišliapnutý hlas unavený bezdomovím. „Jééé.. živá fotobunka!“, užasol vtedy Paľo Ďuriš. Hlas mal pravdu. S „Calypsom“ bol a je stále ešte koniec. Zato v zaznávanej staničnej jedálni rozbiehali tetušky biznis vo všadeprítomnom kyslastom zápachu handier na podlahu. Boli sme prví zúfalci s táckami v neexistujúcom rade na kapustovú. Tá riedka polievka celú noc tvrdo sama umierala v poslednom zákope. Stará vojna. Skúsol som ju s pečivom, čo si už v ponuke tiež odslúžilo nejaké tie frčky. No minimálne… Miro sa lúči a odchádza hore prvou rannou električkou. Zostávame čakať na rýchlik z Košíc ktorým si to prisneží Snehová vločka alias Janka, moja parťáčka z výprav po kultových skalkách východu a nadšená propagátorka koncertov ručania T2 jeleňov. Starý Smokovec. Hrebene Tatier na dosah a požiar v hlavách. Nehasiť vodou, ani ovocnými šťavami. „No radšej viac malé, ako menej veľké!“ „Braňo, veď ty nás ešte budeš prosiť, aby sme ti ho pomohli do kopca vypiť!“, vravím cestou na Hrebienok Otvára sa scenéria skalného amfiteátru. Je čistý, azúrový plech. Červený vrtuľník nalietava nad Ostrý štít, otáča k Širokej veži a zastavuje nad Priečnym sedlom. Odkladáme prepotené kroje, robíme si pohodlie. Zakolovala zlatá slivka. Nie sú tu žiadne RED HOT Sú takmer dve hodiny po obede. Môžeme len lenivo sať energiu príjemne spomaleného dňa. Je mi to príjemné. Večer sme lámali chleba. Najprv uvažujem o niečom na Širokej veži, tak za 4 , výhodou by mohol byť
Vyšiel som pred chatu. Oddychujúca noc medzi zbelenými hánkami hrebeňov zvierala mincu mesiaca. |
16.9.2006, Sobota
Braňo: Zobudenie, papaníčko, nástup cez balvany niet čo pišať veď to poznáte (a teraz to poznám už aj ja). Keďže obe trojky ideme rovnakú cestu, nastupujeme z rôznych strán rebra. Rasťo ťahá, Maro mrzne a Braňo sa slní. Idylka … no minimálne. Lezie sa v pohode, žula parádne drží, batoh nie je ťažký takže veľmi neprekáža a ani mádžo nie je treba, ktoré som na radu skúseného tatranca nechal na chate. Druhá dĺžka: idem ťahať a pohoda sa pomaly ale isto vytráca. Vešiam na seba všetko čo máme a vrhám sa na to. Pri pohľade dolu sa vcelku bojím, pri phľade hore ešte viac bloky pozastŕčané do seba, prvé kroky a o prvom zakladaní
|
Maro: V sobotu sme teda mali lezecký deň, ja ako vodca som hrdo minul odbočku na prístupový chodník, ale naštastie sa tam dalo dostať aj popri potoku. Rebro sme si rozdelili, jedno trojka ho nastupovala zľava, druhá sprava.  V týme PDZ dľžky prevažne ťahali Rasťo s Braňom, u 3J tuším všetko Jašter, ktorý každú chvíľu očakával dážď a následný rýchokurz lososingu. My, tým PDZ sme vyhodnotili mračná nad Slavkovským ako neškodné a tým pádom neexistujúce a to pravdepodobne pomohlo aj vzniku nového traťového rekordu pre Ľavé rebro Streleckej Veže – 8hod. Ďakujeme, gratulácie môžete posielať do diskusie pod článkom. Sobotný večer prebiehal tak, ako všetky večery na tatranských chatách, veď to poznáte… Vlado s Majkou a Betkou boli niekde na výlete, snáď tu |
Rasťo: V sobotu ráno sme dali raňajky a hybaj pod stenu. Začal som ťahať prvú dĺžku. Jašter šiel z druhej strany piliera a tak som bol krátko po ňom na prvom štande. Potom ťahal Braňo a zasa ja. Bolo to celkom v pohode a pokiaľ to bolo okolo tej trojky, cesta bola jasná a my sme postupovali pomerne svižne. Braňo tam našiel jeden ‚trojkový previs‘ a zarazil tam dva chocky. Vtedy som naňho riadne nadával. Stál som na dvoch lištičkách, jednou rukou som sa držal tretej a druhou som sa snažil voľajako ich vybrať. Keď to dlho nešlo, tak som použil záložnú ruku ale nepomáhalo. Nakoniec mi z ruksaku vybehol robotický pes AIBO a pomohol mi s tým… no minimálne tak dajako to bolo. 🙂  Potom však prišiel ľahký úsek (tzv. agroturistika) a to bol pre mňa uder pod pás. Stále som mal tendenciu ísť dakde hore do akýchsi pätiek. Nejako sa mi nezdalo chodiť po tráve. Ale ozaj to tadiaľ nešlo a musel som to potom zliezať čo nebolo 2x príjemné. Takže sme sa zbytočne zdržiavali. Ak pridám fakt, že počasie nám dovolilo premeniť náš pilier na fotoateliér asi je pochopiteľné, že sme zaokrúhlili náš výstup na pekných 8 pracovných hodín. Večer som sa tešil na večeru aj s prídavkom parených buchiet. Bomba. Ani mi veľmi nevadia Jašterove výčitky na tému ‚rýchlosť postupu lanového družstva v horách‘. V polke jabĺčkovice už ani jemu. |
Jano: V sobotu ráno sme vyrazili smer Strelecká veža. Akýmsi nedopatrením sme minuli skratku, takže sme museli zostúpiť až dolu k potoku a znovu hore sutinou a kosodrevinou pod pilier.  V pohode sme našli nástup pod tým „našim„ pilerom. Navešali sme na seba všetko potrebné a mohlo sa začať liezť. Jedna trojica nastupovala na pilier z ľavej strany, druhá z pravej. No už po prvej dĺžke sa cesty spájali do jednej. Bolo treba dávať pozor, aby sme nezhadzovali na tých pod nami kamene. Liezlo sa príjemne, lezenie nebolo tažké, počasie bolo pohodové, len okolo Slavkovského štítu sa pomaly začali zbierať oblaky. Postupom času sme sa začali druhej trojici vzďalovať. Jašter bol z toho mierne rozladený, ale ani sa mu nečudujem. Po siedmych, niekedy výrazne redukovaných dĺžkach sme doliezli na vrchol. Hore sme dali malé občerstvenie a čakali na drujú trojicu, ktorá akosi nepriliezala. Pomaly sa približovala osemnásta hodina, čas nášho plánovaného návratu. Po dohode s Jašterom som zrýchleným tempom frčal na chatu zabrániť poplachu, ktorý by mohol nastať, keby sme sa načas nevrátili z túry. Nakoniec všetko to dobre dopadlo a okolo pol siedmej sme boli už všetci na chate. Pri večeri sa preberal program na nedeľu, ale všetko to za nás vyriešila príroda. |
|
Jašter: Motto dňa  „TY SI TAM NEDAL ŽIADNE ISTENIA“ „NO.. MINIMÁLNE!“ Ranná rada pred latrínami. Rasťo raňajkuje niečo ako grc víťaznej dostihovej kobyly v cieli. V kuchynke prekračujem Kladivo sprosté sa zhúplo na rep šnúre od sedáku a veľká šupa do holene ma postretla, ja sa na to môžem.. NO MINIMÁLNE!!! Ľavá časť Streleckého štítu je zatiaľ v tieni, nebyť softshellky, som prefúkaný ako prachové vrecko vo vysávači.
Postupové istenia zo sľučiek prevažujú. Liepame sa po žule ako muchy na obloku vyhladované slnkom. Cesta je nekomplikovaná, Vo štvrtej dľžke ma zlákalo výrazné rebro vpravo, zdalo sa mi ľahšie než možno prehnitý kút priamo. Odliezam za roh. Nasypal som (doslova) na štande do špár dve skoby. „Véčková“ vyladila zvonivý hrdinský tenor až po predposlednej rane Posledný úsek trávnatého choďáku sme prebehli. Doberiem Janku na vrchol. Jej prvý výstup. Podanie rúk a vody. Dolieza „Veď tam sa dá kočíkovať!!!“, nechápala Janka. Doliehajú útržky hlasov, či vetra? Voláme. Sú to oni. Baví ich to. Skackáme k chate po kameňoch ako pinpongové loptičky. „Ja ako skalkár som si to užíval!“, vyjadril sa Braňo ku kauze obžerstva na štandoch. Akoby ho nikto nepoučil, Večer sme to bohatiersky oslávili jablkom z plastu.  |
17.9.2006, Nedeľa
Braňo: Vonku je mrzko a my balíme. Rasťovi to trochu trvá, ale keďže ho už poznáme takže pohoda klídek tabáček (ten v žiadnom prípade). Zostup: batoh sa zdá byť rovnako ťažký, akoby keby sme sa s Marom v noci vonku flákali a nič neskonzumovali. Koniec akcie nás prekvapujúco priviedol opäť na začiatok. Bernard. Dáme si minimálne jedno a … koniec. |
|
Maro: V nedeľu ráno sa to už prevalilo a cestou dole nám popŕchalo. Potom už len Hrebienok (Vlado, Majka, Betka odtiaľ zkolobežkovali, Starý Smokovec, Poprad, vyprážaný syr, Blava, balenie, letisko, Londýn, Bristol, niekoľkodňová aklimatizácia a spamätávanie sa z úžasného týzdňa na Slovensku, počas ktorého som stretol veľa kamarátov a zúčastnil sa niekoľkých super akcií. |
|
Rasťo: Nedeľa ráno prší. Vsjo jasno. Balíme bagle a ťaháme sa dolinou na vlak. Na hornej stanici Hrebienka sa natriasame pri pohľade na kolobežkárov. No veď možno aj my by sme sa pridali, len Jašter s tými jeho dvomi baglami nemohol. V Poprade sa ešte zdržíme na obed s pivkom a môžeme ísť do Bratislavy.  |
|
Jano: Keď sme sa v nedeľu ráno zobudili pršalo, cez vrcholy hôr sa prevaľovali oblaky. Na lezenie ani pomyslieť. Takže pobaliť a dolu. Cestou domov sme sa ešte v Poprade zastavili na obed a potom už iba plný vlak do Bratislavy. Čo povedať na záver? V rámci možností to hodnotím ako celkom vydarenú akciu, hoci vzhľadom na počasie sa toho mohlo poliezť aj viac. Myslím, že treba poďakovať aj Jašterovi za zorganizovanie akcie. |
|
Jašter: Chvíľami mrholí, chvíľami sa rozprší. Balíme matroš a handry. Dnes to nebude o lezení. Sestry a Vlado sú smutní. Tak nabudúce. Zostupujeme klzkým chodníkom do sveta všedných dní. Dreviny vrastajúce nám do výhľadu sú vyššie a vyššie. „Ako niekto v takej zime môže piť pivo?!?“, vykrikovala pred bufáčom na Hrebienku nejaká jalová hysterička „Aha žaba!“ Všetci stoja v chodbičke vlaku za jedného, jeden leží za všetkých. Každá stanica v ktorej vlak oproti Kruh sa uzavrel. |
