Do trojky.

Nebudem písať o formovacej
fáze našej skupinky, aj keď sme zažili až
všelibarsčo. Ani o tej hromade potenciálnych
cieľov, kto by to také dlhé čítal.
Prvý raz sme sa kolektívne zišli večer
v deň (9.8.2006) pred odchodom na nákupoch. Ono ako je
všeobecne známe zo zákonov zachovania,
že ani láska k horám horolezca
neuživí. Pre nefyzikov, aj láska k
horám ide cez žalúdok. A tak sme stihli už vo
štvrtok vyraziť v preplnenej Toyote. Miesto
nenájdeného štvrtého si
totiž zobrali moji spolulezci padáky, aby sa mohli v
prípade potreby na mňa a iné krajšie
veci pozrieť zhora. Prespali sme sa na parkovisku niekde vo
Švajci, ku podivu práve v noci
nepršalo. Potom sme z juhu traverzovali
najväčší Európsky ľadovec
– Aletsch (Bernské Alpy = tiež zdroj obrovskej
príťažlivej sily) a už v piatok v
poludňajších hodinách sme dorazili do
kempu v Täschi. Na jednu zápchu v Nemecku a
druhú tesne pred cieľom, pri snahe o ekonomickú
jazdu, celkom dobrý výsledok. Ani
porovnávanie našej a Švajčiarskej zeme
a s tým súvisiace otázky ekonomiky a
národného povedomia nás nespomalili a
neprekonali druhú zložku sily. Majitelia
ubytovacích možností si od začiatku
nevyslúžili naše uznanie, ale zato priam
rozprávkové pomenovanie. Miesto na stan a auto s
možnosťou použitia erárnej lavičky bolo oveľa
lepšie ako získaná predpoveď počasia.

No optimizmus sa nás držal a zvažovali sme rôzne
alternatívy domácich plánov. Ku podivu
sme sa v zostave nováčik, inštruktor a cvičiteľ
dokázali dohodnúť bez
väčších problémov.
Už prvá noc otestovala
vodonepriepustnosť stanu pre dvoch obsadeného
našou trojkou. Zhruba to zvládol a my sme sa
ráno sušili iba trochu = kúsky
spacákov a analyzovali príčiny priepustnosti.

Počasie bolo stále hlavnou témou.
Vylepšovalo sa a my sme sa pobalili na štyri dni
a poslednú lanovku na Kleine Matterhorn a hurá do
výšok a do niektorého z
ubytovacích zariadení v jeho okolí.
Keďže domáci ježidedko pri nákupe
lístkov na lanovku opravil pôvodné
údaje od ježibabky mohli sme sa „v
pokoji“ vrátiť späť k stanu, zložiť
bágle, prezliecť sa a nakoniec aj zmeniť plán.
Pre informáciu: v campe sme kúpili
spiatočný listok na trasu Zermatt – Kl. Matterhorn za 67
frankov, pričom ako sme o pár dni pri zostupe zistili v
pokladni lanovky stoji 84 (iba pre informáciu:
všade sa dalo platiť aj s Euro). Po prebalení sme
si to namierili do Zermattu nielen po predpoveď. Nič dobré
však pre nás nemali, ale Ľubica aspoň na
pár chvíľ videla svoj sen vybielený
čerstvým snehom. Človek ho musí milovať aj keď po
výstupe na Hörnligrate je mi je aj rovnako
protivný. Päťdňová predpoveď
nám dávala trochu šancí v
utorok. Čo a ako sa tu dá stihnúť za deň? Na
takéto počasie som si asi zobral málo tekutej
potravy. A oblaky aj v nedeľu sa nad nami striedajú
veľkosťou, farbou, horizontálnym pohybom,
vertikálnou vzdialenosťou od nás, a z
niektorých na nás aj voda padá. Hore
sneží. A tak v nedeľné pozdné
ráno v stane víťazí mobilná
technika a zisťujeme počasie aj z iných zdrojov.
Celá Európa je a bude v humáči. Z toho
vyplývajú aj extrémne prejavy
– ideme domov a hneď. Vyjadrím svoj
názor, že by som ešte dal šancu tomu
utorku, keď navyše pondelok je šanca, že možno
nebude pršať. Dohoda. Zatiaľ ostávame. Dokedy? Po
obede sa trochu vyjasnieva a do jemného dažďa počuť mne
pripadajúcu pohrebnú muziku. Ježidedko
však Martinovi vysvetlil, že je sviatok miestnych
„záhorákov“. A tak sme sa
zúčastnili na poslednom oslavnom dni Haimattagu.

Prvé dva sme nezaregistrovali – nebola hudba.
Ľubici učarovala miestna ponuka fondue a tak nás pozvala na
trochu roztopeného syra na umelej hmote s dvoma
malými zemiakmi v šupke, dvoma
šalotkami a malou uhorčičkou. A k tomu deci
sladkého vína. Spolu za rovných osem.
Po aplikácii špeciálnej zmesi korenia,
na to určenej, to bolo oveľa lepšie. Ale zjedli sme to pri
stole s trojkou miestnych muzikantov a ich nepohrebnou produkciou. Aj
prenosný pisoár pre troch stál za
použitie, ale ja som radšej použil klasickú, aj u
nás známu kabínku. Pre tých
sveta neznalých to bola kruhová podstava s tak
dvojmetrovým stĺpom v strede na ktorý sa to
robilo. Potenciálnu trojicu oddelovali od seba niečo
vyše metra vysoké steny. Od zvyšku
sveta po obvode podstavy nič.  Ideálne to
zariadenie: stále v kolektíve a na čerstvom
vzduchu. Pomocou pohybu po vlastných som spoznal doteraz
nepoznané časti dedinky v ktorej som campoval už po
tretí raz. Obloha sa čistí a naše
plány sa vyjasňujú.
V pondelok ráno je skoro
jasno. Spolu so šancou na utorok to dáva
jediné možné riešenie.
Balíme. Ide sa hore na dva dni. Len stihnúť
ranné autobusy o ktorých hovoril
domáci. Sú lacnejšie ako
vláčik. Martin prezrie zo dva razy všetko aby
našiel svoje slnečno-dioptrické okuliare
teoretizujúc, či a kde ich mohol v sobotu nechať. S
náhradným riešením sme
stihli ten posledný o desiatej. Veď balenie sme mali
nacvičené už zo soboty. Ono to nebol autobus, a ani
neprišiel načas, ale zhruba dvanásťmiestny
taxík a odviezol nás na začiatok Zermattu.
Vypýtal si po päť frankov na osobu a pri
vydávaní si automaticky zarátal frank
tringeltu na hlavu. Ani sme sa nezmohli na odpor. Peši
šlapeme na horný koniec k lanovke. Martin
vyráža popredu do obchodu, kde si kupoval v sobotu film. Keď
ho opäť vidíme, žiari, okuliare ho tam počkali.
Dobre sme začali. Malá kabínka na Furri s
výhľadom do miestneho kaňonu. Monštrum pre 125
ľudí na Trockener Steg

a potom niečo menšie na konečnú.
Čerstvý sneh od výšky zhruba 3000m je
dôkazom fantázie letného
alpského počasia a pre nás aj istým
varovaním na teraz a aj do budúcnosti.
Dýchame zhlboka, veď 2200 metrov nabrať tak
rýchlo je proti všetkým
zákonom o aklimatizácii. Vystrojíme sa
na ľadovcovú túru a zvyšné
veci ostávajú v tuneli za dverami.
Súčasne sme tým aj rozhodli o mieste kde
prespíme. Ideme podľa turisticko-horolezeckých
povestí na údajne najľahšiu
štvortisícovku v Alpách –
Breithorn (4165m) – najvyšší
západný vrchol.

Z konečnej lanovky v 3820m musíme veľkým
oblúkom klesnúť asi 25m na Breithorn Plateau,
potom esovite vystúpať k západnému
okraju a na záver kúsok po hrebeni na vrchol.
Najprv idú všetci proti nám, potom už
nik. Vyrazili sme poslední a ostatní sa
ponáhľajú na poslednú lanovku dole. My
nie. Na vrchole sme okolo tretej a Ľubica prežíva
šťastie svojej prvej štvortisícovky a
my jej to prajeme. Dala kopec úplne v pohode a svoje
šťastie šírila mobilom do domoviny. Za
tým účelom rozvinula funglnovú
našu vlajku (moja malá ostala vo vrecku).
Zachovanie situácie na film a na bity sa mohlo začať, aj keď
vôkol bol už humáč.

Ani veľký sen nebolo vidno. Zato však z opačnej
strany prišli hore traja Španieli a tak sa foto
medzinárodne kombinovalo. Zostupovali sme v opačnom
poradí. Teda dostal som sa na čelo a Martin na chvost.
Počasie sa nezhoršilo tak, aby sme v pohode
nedošli do tunela. Bol otvorený a naše
veci na pôvodnom mieste. Už iba vybrať správny
koniec ako ležovisko. Pri východe, kde sme mali veci bolo
síce pod nulou, ale na druhom teplejšom konci
čpavok z moču pánskeho záchodu
štípal oči. Tvrdo som to miesto odmietol a tak
som si zopakoval spanie ako pred piatimi rokmi s Kikou,
ktoré som často citoval. Využijúc nerozhodnosť
zvyšku sveta som si obsadil nikým
nechcenú miestnu lavicu, Martin sa rozhodol pre presun a
spojenie dvoch vonkajších a Ľubica pre
nosidlá z vozíku prvej pomoci. Potom sa už varila
známa vietnamská polievka a hlavne čaj. Veľa
čaju. Mne stačila guave slatina, ktorá mi totálne
nechutila, ale ako mi hovorievala babička: nevieš z čoho
priberieš. A ten nápoj bol novinka! Proste
pravá vrcholová nálada akú
tunel asi ešte nezažil. Martin zanôtil a podľa
Lubici sa nám ten valčík celkom vydaril. Zato
menuet som šlapal stále opačne. Noc
prechrápem v pohode (nerušia ma
cmukaním), Lubica spoznáva svoje telo (aj
spacák) v extrémnejších
podmienkach – čo chce to zvládne (ona, nie
spacák), inštruktor nemôže mať
problémy(!?).
Vstávame okolo
šiestej, aby sme všetko stihli pred
príchodom prvej lanovky. Je plech.

Kto by to bol býval povedal. Príchod prvej
lanovky už o 7:15 nás ale zaskočil a prirodzene aj spomalil.
Masy technického personálu, lyžiarov i
skybordistov nám hrozia pohltením alebo
ušľapaním. Aj v tom chaose fotíme,
varíme, jeme a balíme aby sme o pol deviatej
vyrazili smer Pollux (4092m) . Menšie dvojča na ktorom som
ešte nebol. Traverz popod päť vrcholov Breithornu
dá Lubici prvú kontaktnú lekciu z
krásy a nástrah ľadovca. Podľa jej slov na
ľadových mostoch sa snažila zatajiť celú svoju
hmotnosť. Neviem posúdiť ako bola
úspešná v tejto činnosti, ale
všetky ju uniesli. Ale rovnako sme prešli aj my
dvaja. Pod nástupom stretávame viac
ľudí. Martin skúša ešte raz
zmeniť cieľ na druhé dvojča – Castor. Je
vyšší a je to čisto
ľadovcová túra. Lubica však
podporí môj argument. Na Polluxe som
ešte nebol.

Dole a ďaleko sa objavujú prvé, druhé,
tretie, … mraky. Nastupujeme do rozbitého
skalného rebra po vzore davu.

Cesta je síce vychodená, ale v tom suťovisku
pretkanom pevnejšou skalou je to často klamné.
Asi v polke rebra (odhad ex post) je prvý
ťažší asi 8m výšvih so
slučkou na zlanenie hore. Pre Martina žiadny problém ani s
mačkami, potom už ani pre nás.

Porovnávajúc okolité vrcholy
očakávam koniec, keď za väčšou skalou
nájdeme nečakane strapec lezcov na reťaziach.

Pohľad na nich mi poriadne dvíha sebavedomie, ale časovo
nás to riadne zdržuje. Martin to nevydrží a
snaží sa vtesnať medzi dve skupinky. Podarilo sa a aj my sme
sa stali súčasťou štandovej tlačenice.
Časový zisk si netrúfam odhadnúť. Asi
30 vertikálnych metrov odistených reťazami sme
prešli na tri razy. Nuž bez reťazí by to bolo
zaujímavé, najmä keď sme nemali istenia
do skaly. Podľa mňa poctivé trojkové lezenie v
položenej platni, komíne a nakoniec stene. Dolez končil v
oblaku, ktorý rýchlo odvial silný
vietor, a na predvrchole s madonou.

Hlavný vrchol bol asi päťdesiat metrov nad nami
dostupný po miernom snehovom dostatočne širokom
hrebeni. Foto a ide sa hore kde fučalo jak z veľkej knihy o
počasí na trinástej strane. Tak sme
zostúpili kúsok na opačnú stranu do
zavetria.

Je tam prešľapaná stopa, ktorá vedie
na cestu zo sedla medzi dvojičkami na vrchol a parádny
výhľad na Śvajčiarsku stranu. Jednotlivé
obláčky sa striedavo blížia, ale
väčšina je zatiaľ v bezpečnej vzdialenosti.
Jednoznačne však signalizujú zmenu. Na moje
prekvapenie ani na tento vrchol sme nevystúpili ako
poslední. Zo sedla vystupovala dvojica tváriaca
sa unavene. Čaj, energetické tyčky, foto so
zástavou a ide sa dole veď sú už tri. K madone je
to v pohode, potom zlaňak

na dva razy (šesťdesiatka lano by to urobila na jeden
pokus). Hľadanie cesty dole je horšie a
klamlivejšie. Prvé váhanie rozhodneme
kolektívne správne. Stredné
ťažké miesto istený zliezame a Martin zlaňuje.
Druhé vážne rozhodnutie však
už  je nesprávne (Martin mal pravdu) a tak sme
skončili na opačnej strane rebra. Teda na svahu do sedla. Zostup je
viac nepríjemný ako ťažký, ale
následky chyby by mohli byť ešte
ťažšie. Preštrikujeme sa dole do stopy na ľadovec
a o chvíľu sme už pri paličkách a Lubicinom
bágli. Sme šťastní aj keď sa nad nami
už poriadne zmráka. Niečo mi hovorí, že to
vydrží a aj vydržalo. 19:45 sme doma v tuneli.
Zlé možnosti sa opäť nenaplnili. Zatiaľ. Martina
pošle príroda na opačný koniec a
príde s revolučnou myšlienkou, že
skúsime teplejšiu časť vyvetrať. Podarilo sa to
na prijateľnú úroveň a tak spíme pri
asi ôsmich stupňoch, ako niekde zistila Lubica. Tento raz je
to už bez tanečkov, ale cítim neohraničenú
horskú pohodu rozprestretú po celej mojej mysli
(v tele príjemnú únavu) a trochu sa
separujem, aby som si ju doplna vychutnal. Počasie sa
zhoršuje a začíname riešiť
prípadné možne scénare.
Líhame skoro, aby sme ráno boli skoro hore pred
prvou lanovkou.
Tesne po polnoci ma budí
desné zavýjanie. Tunel dodával vetru
desivé zvuky a tak sa mi zdalo, že som už nespal. O piatej
vstávame a načúvame hudbe vetra na
našom tuneli. Hlavná otázka je kedy
pôjde prvá lanovka. Vonku je poctivá
letná fujavica. Teoretici
pripúšťajú aj deň či dva.
Vôbec ma to netrápi. S tým čo
máme predsa musíme prežiť bez
väčších problémov, pokiaľ si
nejaké nevyrobíme sami. A aj
prípadná cesta peši dole popod vleky
by podľa mňa nemala byť problémom. Čaj sa dá piť
aj bez cukru a aj pár tyčiniek nám
ešte ostalo. Napriek všetkému sa
pomaly balíme na potenciálny odchod. Okolo pol
ôsmej sa však rozvrčia motory. Ide!!! Za
štvrť hodiny je hore. Vybehne z nej zo desať technikov a asi
toľko Japoncov, ktorí si to namierili do hĺbky tunela. Nik
si nás viditeľne nevšíma a my sme v
momente pripravený ísť. Na našu
otázku kedy, dostávame nejasnú
odpoveď. Máme čakať. Odradíme akčnú
Lubicu od toho aby čakala priamo v kabínke. Tunel je predsa
teplejší. Vracajú sa
spokojní obyvatelia krajiny
vychádzajúceho slnka o ktorom sa im dnes mohlo
iba zdať. Čo videli alebo nebodaj nafotili si netrúfam
popísať, ale jednu mladú dievčinu musia silno
podopierať následkom nezvládnutej
aklimatizácie. Poloha ležmo a kyslík z bomby asi
tiež pomáhajú. O pol deviatej
dostávame signál a kabínka
zaťažená v strede tonou betónu pomaly sunie dole
s nami aj technikov a japoncov a náš
kolektívny optimizmus v bezproblémový
návrat smerom hore. Okolo 3000 je už počasie
prijateľné a dole v Zermatte po víchrici a
fujavici ani stopy. Pár kaluží nestojí
za reč. Iba obrovská infotabuľa o lanovkách
načerveno signalizuje, že na Kl. Matterhorn sa nepremáva.
Ale my sme dole! A pred nami nový problém: čo
teraz? Opäť od začiatku. Zistiť počasie. Baby na
informácii nevyzerali po švajčiarsky, a ani
úroveň nimi podávaných
informácií nebola na úrovni krajiny
nášho pobytu. Predpoveď však
dávala nejakú šancu na zajtra a potom
už do nedele nič. O počasí v nejakých
iných lokalitách sme sa tiež nič nedozvedeli. Ani
o možnosti lietania. A tak sme sa rozhodli investovať 7,80 do vlaku
dole do campu. Lubica navarila svoju cestovinovú
špecialitu,

ktorú som predpil a zapil tromi pivami. Medzi tým
sa vyrábali a menili plány. Allalinhorn sa
nakoniec zmenil na Alphubel a ranné vstávanie na
štvrtú, aby sme stihli všetko zbaliť a
presunúť sa do Saas Fee na prvú lanovku.
Vyplatíme camp (osoba 6, poplatok za osobu a deň 1, auto 5,
malý stan 5, dni čo sme neboli sa platilo len auto a
poplatok). Predbalený skoro líhame. Niečo mi
hovorí, či sme si už svoje šťastie na počasie pre
tento raz nevyčerpali. Chrápem v pokoji. Obvyklá
polnočná návšteva WC o
vývoji počasia nepovedala nič.
Ráno sa prebúdzam
so zvláštnym pocitom. Zaspali sme. Je skoro
šesť. Budík nezabudil. Technické
otázky prečo prehlušujú tie čo teraz.
Neprší, ale oblaky valia vo
výške okolo 3000 a náš
pôvodný plán je už časovo
nereálny. Nešťastná a
nažhavená Lubica sa snaží kombinovať ako sa len
dá. Oblaky sa podstatne nemenia. Martin sa dovolá
miestnemu odborníkovi na lietanie. Ani na to nemyslite, hore
je päťdesiatka. Nakoniec sme v duchu radi, že technika
rozhodla za nás a že sme mimo tých
letných rozmarov alpského počasia.
Nový plán má tri body:
nákup v Zermatte, večerný odchod a
prípadná akcia podľa počasia niekde po ceste. O
desiatej ideme peši hore grúňom za
nákupmi. Na samotný akt sa oddelím.
Nakupujem podľa tradícii – svojich. Pár
pohľadníc (nakoniec som našiel v tej
záplave Matterhornov aj dvojičky), dve fľaše
miestneho vína (boli nakoniec tri, biele, červené
a kto by odolal akciovej ponuke čínskeho
ružového), čokoláda pre moje dospelé
deti a mimo tradície Victorinox pre seba
(vreckové mám už dva, ale taký
veľký obyčajný, doma do kuchyne, až teraz). Asi
okolo 17-tej (camp treba opustit po vyplatení do 16:00) po
nalodení batožiny do auta ideme ešte raz na
posledný nákup do Täschu a
domáci sa aj naposledy nezaprie a tak ide radšej
Martin preparkovať auto k benzinke vedľa Coopu, vyjednal to zadarmo. O
hodinu definitívne zbohom. Namierili sme si to inak ako sme
prišli. Cez neskutočne úzke a kľukaté
cesty v nádhernej krajine do Talianska k Laggo Magiore, vraj
sa tam môžeme prípadne aj okúpať, ak
počasie dá. Nedalo. Chvíľami leje tak, že
stierače nestačia a tak ideme skratkou k severnému koncu
jazera. Aj v tej potope stíhame obdivovať krásu
talianskej prírody i civilizácie.
Kúsok pred polnocou nachádzame za Churom
vhodné parkovisko (musím sa pochváliť,
že som zvládol všetky tlačidlá
miestneho WC)  a staviame stan pod pre mňa nezvyčajne
tvarovanými borovicami (zistené až
ráno).

Aj keď sme veľkej padajúcej
vode ušli, v noci popŕcha až prší.
Vstávame o šiestej a o siedmej
vyrážame nalačno. Raňajky sme našli až okolo
desiatej kúsok pred Insbruckom. Tretí bod sa
nekoná. Ide sa rovno domov. Je piatok a tomu aj
zodpovedá obsadenosť diaľnice. Ale aj tak som už o
štvrť na osem celkom doma.
A čo dodať na záver. Lubica
naznačila svoje možnosti vo výškach, veď pri
prvom pobyte v Alpách bez problémov zdolala podľa
knihy o štvortisícovkách
Európy 41. a 60. vrchol, je ich vraj 91 a Kaukaz do toho
nerátame. O Martinovi, profesionálovi,
hádam netreba písať. A ja som opäť po
piatich rokoch pridal jednu štvorku do svojho zoznamu. Bolo
to krátke, ale bolo toho dosť = stálo mi to zato.