Aj keby traktory padali…
Na Veľkú noc bol plánovaný prechod Vysokých Tatier skialpovou časťou klubu, tak ako to bolo aj minulý rok (viz. Skialpová maturita by Maťo). V posledný týžden sa od toho ale upustilo, kvôli zlej predpovedi počasia a taktiež kvôli blížiacim sa uzáverám jednotlivých oblastí pre lyžiarske túry. Kamarát Michal ale pohotovo ešte vopred stihol rezervovať miesta na Chate pri Zelenom plese na poslednú chviľku. Nešli sme teda škrtnúť Tatrami od východu po západ, ale vychutnať si „lyžbu“ v okolí tejto chaty.
-piatok-
V deň odjazdu mi prišla iba krátka SMS-ka : „aj keby traktory padali , ide sa“ . Cesta bola upršaná a už som si predstavoval výstup na chatu: mokrý zvnútra aj zvonku. Lenže ako si hovoríme: „Hory nás vždy prekvapia“ tak sa aj stalo. Po výstupení z dopravného prostriedku na Bielej vode akoby sa obloha rozostúpila a oblaky odtiahli tam, odkiaľ aj prišli. Ťažko vybavení lyžiarskou technikou sme sa pustili po chodníku, kde by nám najlepšie poslúžili gumáky (gumené čižmy). Ale aj tu nás hory prekvapili a na chodníku sa objavil sneh, obuli sa lyže a hor sa na chatu. Každou minútou sa vyjasňovalo viac a viac a na chatu sme dorazili ešte o hodinku skôr ako ukazovalo značenie (myslím, že vtedy sa zimný čas neposúval ). Spravili sme si pekné fotky večernej dolinky a šli sa ubytovať.Dostali sme samozrejme tie najlepšie fleky, na matracoch na povale (veď načo sme si vláčili tie spacáky so sebou ) a dopriali si ťažký luxus polpenzie. Už pri vybaľovaní batohov sme nadviazali spojenectvo so skialpinistami zo Žiarskej doliny tradičnou „koštovkou – kto čo má“ . Ich bechera sme oplácali naším tatranským čajom. Vo veselšej nálade (pri pozeraní „špeciálneho“ čísla Jamesák-u s prílohou určenou výlučne pánom) sme sa zhodli na sobotnajšom výstupe. To malo byť Baranie sedlo s postupom na Téryho chatu. Chata bola veľkonočne naplnená, a hlavne ma zaujali ľadolezci, ktorý sa asi po prvýkrát vnorili do techník lezenia večer pred lezením.
-sobota-
Ráno o siedmej raňajky na doplnenie síl a hor sa do kopcov. Cesta viedla cez zamrznuté Zelené pleso, ktorého hrúbku ľadu nikto ani neskúmal (ikeď poobede sa na povrchu tvorili mokré fľaky). Následovalo preloženie lyží na batoh a prvé ťažšie stúpanie hore „fľaškou“. Borci zo Žiarskej doliny viedli stopu.
Sneh bol parádny-30 čísel čistého prašanu kombinovaný zaujímavým „polystyrénom“ . Čím vyššie sme sa dostávali tým horšie bolo počasie. Vo veľkej zmrzlej doline sa už dali opäť použiť lyže a tak sme vystúpali až po vrcholový žľab. Tam bolo prachu ale po pás a chalani z predu nám radšej odporúčali sa vrátiť. Čakali sme chvíľku, ale sila dostať sa navrch bola silnejšia a pustili sme sa za nimi. Lyže opäť na batoh a poďme sa brodiť snehom. Stopy boli viacmenej už zafúkané. Po cca 2-3 (?) hodinách sme sa dostali do Baranieho sedla (2379 m.n.m) . Opäť sa hory prejavili gentlemansky a naskytli nám krásne pohľady, ako hovorí Michal: „Ach, to tie panoramata“ Následovalo povinné fotenie a vrcholovky. Rozhodli sme sa, že sa vrátime naspäť na chatu lebo pri takom snehu a stave mojich pásov by sme sa asi v rozumnom čase z Téryny nestihli vrátiť, a radšej si dáme ešte menšiu túru k Belianským Tatrám. Michal pri pohľade dole vrcholovým žľabom zhodnotil svoje sily a hlbočizný sneh a radšej sa vybral dole ním napešo. Ja som čakal hore na jeho povel, aby som tento žľab zlyžoval. Michal bol už obutý a pripravený lyžovať pláň. Zakýval na mňa pustil sa a zašiel za skalné rebro. Ja som sa ešte venoval zamrznutému ľadu na sklzniciach lyží (to je tak, keď ich nechám tou čiernou plochou opaľovať sa na slnku ) a pustil som sa nadol. Pokolená zaborený v snehu to išlo parádne. Zrazu ale vidím kámoša zbierajúceho sa zo zeme, hold, hlboký sneh je hlboký sneh, ale čo čert nechcel videl som že podomnou sa odtrhla lavínka, a mierila si to rovno na Michala, darček ako stvorený. Takých 15 m šíroká vrstva prachového snehu si to namierila na neho. Stihol som zo seba vypustiť nejaké zvuky a Mišo pochopil že má utekať. Lenže postaviť sa na lyže, keď je čelo lavíny 10 metrov nad ním, to je problém. Snažil som sa sledovať, kam ho to berie. Neviem čo mi chodilo po rozume, keď sa stratil pod tou bielou perinou, ale ako náhle to ustálo, vyhrabal sa sám. Zlyžoval som k nemu a po klasických otázko-odpovediach, či je ok, mi povedal : „nemám lyžu“. A tak sme strávili pekné 3 hodinky kučovaním v lavínisku po stratenej lyži. Zospodu dobiehali prvý skialpinisti na pomoc, ale vydýchli si, keď zistili, že hľadáme iba lyžu. Pomáhal nám ju hľadať aj jeden maďarský pešiak , ktorý nás potom opustil ale netrvala ani pol hodina a znovu som ho mal pri nohách. Lyžiari idúci od Téryho chaty odtrhli ďalšiu lavínu a maďarský kamarát sa s ňou opäť ku nám doviezol. Berúci do úvahy fakt, že lyža je v háji, a háj bude prístupný až na jar sme sa pobrali naspäť na chatu. Lyžba to bola parádna, Mišo si to odšlapal dole
Počasie bolo suprové a slnko vypekalo jedna radosť. Keďže do zotmenia bolo ešte dosť času, vybral som sa na malú prechadzku Belianskými Tatrami, na Kopské sedlo a obkľukou naspäť. Keďže kámoš bez lyže nemohol isť somnou, spoločnosť mi robili iba tak kamziky.
Večer sa niesol vo veselej nálade a zistili sme, že ten deň toho popadalo viac a kde kto postracal kusky výstroja, ale o nás vedela asi celá chata.
-nedeľa-
Cieľ bol už dopredu jasný, hľadať stratenú lyžu, takže opäť baranie sedlo. Ďalšie hľadanie, ale neprinieslo žiaden úspech. Ani kámoší vybratí k Lomničáku Medenou dolinou pre zlé počasie napochodili lepšie. Psychicky sme už boli pripravený domov, s vedomím že lyža na jar zhrdzavená vypláva. Zvyšok chaty nás síce ešte prehováral o zotrvaní do veľkonočného pondelka, avšak povinnosti volali. Keď už sme čakali na bus do Popradu, zvoní telefón, vraj ktosi našiel lyžu. Najprv sme to brali ako žartík, len aby sme sa vrátili, ale skutočnosť bola taká, že istý Poliaci, ťažko vystrojení išli s cepínmi do sedla a pro forma, aby sa nepovedalo efektne stúpali za pomoci cepínov a jeden z nich ťukol o lyžu.
A tak sme spokojní a brutálne opálení (dlhodobý pobyt na slnečnej strane) odcestovali domov.
Nakoniec by som ešte pozdravil Miša, Maťa, Juraja, Dušana, Niku, Viktora, a zvyšok chaty na zelenom plese.