Arco, 1.-9. júla 2005

V Baumaxe zatiaľ pohotovo vyhlásili 35% zľavu na záhradné grily.

Účastníci zájazdu: Braňo, Jašter, maro, Paľo, Rasťo

Rasťo
Ako to vlastne začalo? No v podstate sme sa bavili o ceste do Paklenice
a v tom prišiel Paľo s ideou Arca – miesta kde si zalezie každý – aj začiatočník
aj borec, jednodĺžkové cesty aj big-wall, perfektne odistené cesty. Jediný nadškrtnutý
problém teploty vraj nie je príliš opodstatnený, kedže sa dajú nájsť oblasti
v tieni. Z pôvodných 8 nadšencov nakoniec zostalo len 5. Termín – prvý júlový
týždeň s predstavou až 8 lezeckých dní za cenu 4 dní dovolenky. Už len ako sa
tam dopraviť. Nakoniec sme sa dohodli na prenájme auta z požičovne. To zabezpečil
Maro.

maro
Jedného pekného júnového dňa mi prišiel mail s informáciou: „na
prvý júlový víkend som zarezervovala jamesácku chatu v Jelenci pri Nitre“.
To Eva nezabudla na našu pravidelnú letnú akciu aj napriek tomu, že momentálne
nie je členkou nášho klubu. Mail som rozoslal všetkým ľuďom v klube. Spomienky
na každoročný ťažký víkend sa pomaly zhromažďovali v mysli, ktorá sa na ne márne
snažila zabudnúť. Potom však prišla klubová schôdza a s ňou aj iné pohľady na
vec. Prečo ísť na víkend do Jelenca, keď v utorok po víkende je sviatok a pre
pracujúcich je tu šanca mať pri štyroch dňoch dovolenky deväť dní voľna. A to
už začínalo byť zaujímavé. No v podstate sme sa bavili o ceste do Paklenice
a v tom prišiel Paľo s ideou „poďme do Arca“. Tak ho vychvaľoval, že sme začali mať pocit, že je platený oblastnou turistickou centrálou v Arcu (ale pravdepodobne bol len agentom nemenovaného kempu…).
Jediný nadškrtnutý problém teploty bol zmetený Jašterom, lebo v júli (vraj!)
Európe ťažko nájsť lezeckú oblasť so stabilnou 22 stupňovou teplotou. A keďže
aj v Taliansku majú svetové strany, je to len otázka manažmentu, aby sa liezlo
v tieni a tým pádom aj v pohode. Odozva bola obrovská. Po nadšených reakciách
lokomotivákov som začal seriózne zháňať mikrobusovú dopravu, ktorá by nás tam
odviezla všetkých. No nastali dve vytriezvenia. Prvé – mikrobus by bol nehorázne
drahý. Druhé a podstatnejšie bolo, že ako sa krátil čas, postupne ubúdalo záujemcov.
Postupne sa vykryštalizovala zostava ôsmich nadšencov a nakoniec nás zostalo
len päť. Tým sa však vyriešila otázka dopravy. Nakoľko nikto z nás nemá auto,
to sme požičali z autopožičovne a keďže nás bolo 5, zvolil som Octávku.
V štvrtok vraciam do požičovne iné auto, ktoré mala požičané priateľka a v požičovni
mi vnucujú zarezervovanú Octáviu, nech si ju vezmem o deň skôr. Moje námietky,
že ju potrebujem až zajtra zabijú v lufte hláškou, že ten deň naviac je grátis.
Po búrlivej hádke volím kompromis, ustupujem a odchádzam s vnútenou Octávkou
pomachrovat sa na klubovú schôdzu. Ja viem ale zariadiť veci!

---

1.
7. 2005 piatok
Jašter
Že nie sme až tak vymastené hlavy sa preukázalo, a to jednoznačne, pri probléme
komprimovania našej hojnej bagáže s proviantom do limitovaného kufra auta. Myslím,
že sme nadaní týpkovia. Predstavte si hlavolam sudoku v 3D verzii – ak si rozdelíme
batožinový priestor na 3 x 3 štvorcov po 9 políčok, za predpokladu, že v každom
riadku, stĺpci a štvorci sa daný predmet bude nachádzať len raz, donútite hmotu
skloniť sa pred duchom. A navyše zdarma získate pocit inžiniera. V takejto eufórii
sme už ani neriešili ktorý zúfalý alkoholik nenápadne prebodol plechovku Corgoňa
desiny. Bola vylovená z kufra a zakolovala.
Je 22:50 hod a naša kraksňa akoby krívajúc na jedno koleso vyráža na juh.
Vzdávam sa dobrovoľne vedomia, pripútaný slinou z kútika úst k batohu medzi nohami
prespím určite krásne momenty nočnej jazdy. Som ignorant.

 

Rasťo
Zraz 19:30. Vyzdvihne ma Maro s Jašterom. S nedôverou pozerám na Oktávku,
kedže už teraz nemám kam dať batoh a ešte má prísť Braňo a Paľo. Na Vazovovej
sa však dejú zázraky na počkanie a my sa tam vážne narveme. Naše auto nevdojak
porovnávame s Citroenom prípadne aj s Lamborgini sa dá – na ceste sedíme až
moc. Nasleduje „noční jízda sardinek v plechovce.“

maro
Ráno
doma v Šamoríne naložím nevyhnutné minimum do auta a rozmýšľam, kam sa zbalia
ostatní. Prečo má Octávia taký malý kufor?! Večer idem z roboty a zastavím sa
u rodičov v Petržalke. Z plánovaného spánku (keďže som jeden z 3 plánovaných
šoférov) po celom dni v robote a predchádzajúcom nočnom balení je nakoniec slabá
1 hodina podriemavania. Okolo pol desiatej idem vyzdvihnúť Jaštera. Počas čakania
si vkladám do fotáku požičanú 1GB kartu ktorá mi vypadáva a zostáva ležať na
kanálovej mreži. Zaujímavé. Ideme pre Rasťa. Po 20 minútovej neúspešnej komunikácii,
že ho čakáme 40 metrov od vchodu, prichádza.
Vyhradzujem si miesto za volantom a to z niekoľkých dôvodov. Vybavil som auto,
ručím zaň astronomickou zálohou, som jeden z mála čo nelikvidoval plecháče Corgoňa
nezmestiace sa do kufra a nalial som už do seba RedBull.
Zakufrujem už v Blave a spolusediaci zúfalo sledujú môj priamy ťah na Budapešť.
Po vyhodnotení krízovej situácie sa volantu ujíma Paľo a úspešne navedie auto
na Viedeň. V šoférovaní sa striedame po cca 300 kilometroch takýmto spôsobom:
jemne vodiča zobudíme aby sa nezľakol a nestrhol volant a požiadame ho o miesto
na privilegovanom sedadle. Vodič má totiž na sebe a pod nohami najmenej vecí.
Pokus napchať zbalený stan pod brzdový pedál a kartón s pivami na plynový, našťastie
neprešiel už pri štarte…

---

2.
7. 2005 sobota
Jašter
Taliansku hranicu prekračujeme 06:30 hod. Presnejšie, z polonevedomia ma vytrháva
výkrik z reprákov „Dostali Adama Šangalu!!!“ Ach Bože… je nevinný.
Svitá. Bolí ma krk. Plynieme popri rieke malebnou zeleňou viníc údolím so všadeprítomnou
belosťou vápenca na jeho svahoch. V mystickom omámení udalosťami budúcimi sa nechávame
zaskočiť čarom renesančnej krajiny. „Tu je mrte ciest, tu sa lezie úplne
všade!“, necháva sa počuť Pavúk a Maro nám dáva prvú lekciu taliančiny. Zapichol
prst do oblohy a povedal: „BRUTALO AZÚRO“. Oprel sa do nás nepreložiteľný
svinský výpek. Pavúk žul čosi ako makovník z TESCA: „Večer otvoríme sprievodcu
a pozrieme nejaké severné záležitosti“. Severné záležitosti, o tom to tu
asi bude…
(Špeciálna poznámka k štýlu jazdy. Podľa mňa, chlapci, neviete poriadne šoférovať
ani jeden. Buď je to brzda – plyn, alebo žiaden plyn, alebo žiadna brzda).
V kempe ZOO hojne rástol bambus, ideálna to kulisa k vietnamským polievkam. A
pokým z bambusu nepadne dávka, je to aj celkom neškodná rastlina. Prečo nesie
kemp meno ZOO som sa nedovtípil. Ak sme tými exemplármi mali byť my, zabudli nás
kŕmiť.
Nechávam sa odvliecť k akejsi veľkej kope vody, je na nej plno plachiet a iného
neporiadku. Na jednej strane chápem, že som priamy účastník primárneho estetického
zážitku, na strane
druhej sa mi žiada tieňa, slaniny, spánku a je mi to tri. Pohodím sa teda bez
výčitiek svedomia do krovia. Došlo i na lezenie, priamo nad vodou sa šikmí hladká
platňa podobná štartovacím rampám nemeckých tajných zbraní. Sklon približne 45o,
lezenie po rajbasovej balistickej krivke asi tak za tvrdších 5. Deň je však až
priveľmi sýty na nové podnety. Večer ešte vzbudí zaslúženú pozornosť Marova zásoba
paprík a Braňove „jablko z plastu“, čo sú dva litre pálenky v PE fľaši
s pôvodnou etiketou „rafinovaná chuť dospelých“. Aj my budeme mať svoje
dni… Je hviezdno, ustielam si pod olivovníkom.

Rasťo
Okolo 9 prichádzame do Arca. To už posledných 50km sledujeme okolité skaly
a tečú nám sliny jak Bernardínovi. Paľo nás vezie priamo do ZooCampu, kde za
41EUR na 5 osôb + auto na deň budeme nasledujúcich 8 dní. Nájdeme plácek a postavíme
stany. Prvé čo ma napadá je si zdriemnuť do obeda a po obede ešte aj siestu
urobiť ale som jediný a tak hurá do mesta. Kukneme pozatvárané shopy (veď je
čas siesty) a rýchlo k Lago di Garda. Skúšame sa okúpať v studenej vode, ale
najviac to ide Braňovi a tak je vybraný ako záchranca troch plechoviek piva,
ktoré nám voda odniesla. Úspešnú misiu zapijeme našimi utečencami a potom sa
už otáčame chrbtom k jazeru aby sme zahájili lezenie – platňa Corno di Bo (Kuki
4c, Tony il telefonista 5a, Cesira 5c).

maro
Pred príchodom do Arca nás čaká prebratie z driemot. Nemenovaný šofér sa
hrá s kamiónom na mačku a myš, ale po spoznaní, že my sme tá myš a za nášho
silnejúceho revu z bojiska ustupuje a uznáva že pri spájaní dvoch pruhov má
kamión prednosť, hlavne keď nejaví úmysel pribrzdiť a je v pravom pruhu…
Okolo 9 prichádzame do Arca. To už má volant v hrsti opäť Paľo a ako miestny
znalec nás rutinnou jazdou dovedie do Zoo, teda ZooCampu. Vyberieme si flek
a postavíme stany. Vybrané miesto nahlásime na recepcii, nafasujeme kartičku
pre auto a už sme právoplatní občania kempu. Vyrazíme si označkovať kemp. Po
kempe sú rozmiestnené kohútiky s pitnou vodou. V jednej budove sú záchody (turecké),
sprchy a umyvárka. V druhej je recepcia s malým obchodíkom, kde majú od pečiva
cez jogurty, nanuky, víno, baterky a pohľadnice skoro všetko. A kúsok od recepcie
je BAZÉN, v najbližších dňoch naše centrum hygieny a trochu aj plávania

---

3.
7. 2005 nedeľa
Jašter
Deň búrania mýtov. Pavúk sa vracia z toaliet v exaltovanej nálade: „To som
ani netušil, aké sú turecké záchody skvelé!!!“ Vyzeral ako človek, ktorý
zmenil názor. Priamo nad kempom sa kolmí nádherná, aspoň 300m odrastená stena.
Pre južnú expozíciu bude však po celú dobu pobytu pre nás nepoužiteľná. V dvoch
prípadoch sme navečer na nej zaznamenali prítomnosť nejakých zváračov (myslím,
že v tej osmičkovej ceste od Mága Manola), ale je jasné, že ani v ľahších cestách
by sme čas zostávajúci do súmraku na onsight nerozchodili.

PARANORMÁLNY JAV V PORADÍ PRVÝ
Zahučali variče. Zo stanu sa vymotal Pavúk so zaujímavou predstavou: „Tak
ako je to vyriešené s tým spoločným varením? Kto nám varí?“ Táto myšlienka
na mňa hlboko zapôsobila. Odhliadnuc od toho, že sa nenašiel nikto kto by nám
varil, v prípade že by sa mu podarilo nakŕmiť nás výdatne jedným jedlom z troch
krpatých ešusov, bol by to zaujímavý mystický zážitok.

Keďže
sme vstali do horúčavy, odkladáme lezenie na poobedie. Dáme niečo s chlebom
a bazén. Konzerva rybičiek z Estónska miesto nutričnej obsahovala vysokú dezinformačnú
hodnotu. To, čo tam považujú za jedlo sa u nás v podobnej veľkosti chová v akváriách
len tak pre radosť. Plavky som našiel v zimnej čapici – komandoske. Hm, výsledok
niektorých úvah počas procesu balenia môže byť na mieste určenia dosť od veci.
V bazéne to spočiatku nebolo v poriadku s farbami. Farba neba z neho videná
bola tmavofialová. Braňo naše podozrenia vyvracal čistou vedou: „To nie
je tou jabĺčkovicou chalani… to sa azúrová z vody odráža!“
Takto
poučení sme si podľa sprievodcu prekliesnili cestu krovinami neďaleko od kempu
( čo by konzervou estónskych rybičiek dohodil ) k vybranej skalnej oblasti.
Tá pozostávala z troch ciest 6 / 6+ na peknom vápne, ostatné boli v skutočnosti
nejaké nelezené haluze v rozklade. Sme v pohode a v nepáre, času je ale dosť,
celý týždeň, výhľad tiež stojí za zmienku, v kľude sa rozliezame a myslíme skôr
na zajtrajšok. A onsight šestky, ktorá má v kľúčovom mieste istenie z hnilej
päťky repky v minihodinách tiež poteší.
Znovu je hviezdno, Rasťo dáva do pľacu pod olivovníkom svetlo sviečky a balíček
jemne solenej undergroundovice olejnej, Maro plechovky piva, Braňo upriamuje
pozornosť odbornej verejnosti na jablko v plaste: „To je kúzelný prostriedok…
robí z ľudí zvieratá. Ja chcem byť slon!“

Rasťo
Vstávame s americkými sliepkami o 9 SEČ. Reálne môžeme akurát tak do kempového
bazénu (čo aj ideme) a je čas obeda My však ideme liezť kúsok od kempu do S.Paolo
(II primo spechio 5a, 6a+, 6a a Bella Marisa 4c). Vraciame sa do kempu na obedo-večeru.
Ešte pred západom slnka lezieme na neďalekom „šutri“. Narýchlo ešte
dáme bazén (o 10:00 zatvárajú) a potom už len onsajtujeme Braňov Kalvados. Cca
do polnoci.

---

4.
7. 2005 pondelok
Jašter
Kým sa aj poslednému z nás podarí uskutočniť všetky tie dramatické úkony od vyliahnutia
sa zo spacáku až po nakopnutie matrošu do auta, nad celou scénou je opäť akosi
zvysoka slnečno. Pavúk nás vezie do oblasti Muro dell´Asino. Výber oblasti je
podriadený pravidlu „zalezie si každý“. Kým zazvárame tri cesty, slnko
požiera aj v poslednom kúte aspoň zdanie tieňa. Nemám predstavu koľko môže byť
stupňov ani za koľko môže byť ich obtiažnosť, ale určite dosť na to, aby na olezenej
skale nedržalo pod nohami poriadne nič. Páľava nás núti zmeniť plán. Hm… prišli
sme okolo obeda pod stenu s juhozápadnou orientáciou. Nakoniec sa približne o
šiestej ocitneme v Nagu, kde je síce už lezitelne, ale začínam rozumieť tomu prečo
domorodci svätia siestu. A riadne dlho. Severným záležitostiam sa akosi nedarilo.
Sťahovať sa stále za nejakým tieňom bola len strata času. Treba zmeniť štýl vecí
a to pekne od skorého rána. Veľmi skorého rána. Debaty,
v ktorých sú účastníci zaskočení nutnosťou čeliť nejakej problematickej skutočnosti
organizáciou života a skorým vstávaním, sú vždy emotívne. Nakoniec sme sa dohodli.
Keďže sa ani na tretí deň nášho pobytu v Arcu príroda nepodriadila nám, podriadime
sa my jej. Od zajtra. Najvyšší čas.

Rasťo
Opakuje sa predchádzajúci deň – vstávanie o 9, lezenie zasa dajakých kvakov,
obed zasa nie je, siesta už vôbec nie a potom keď prídeme podvečer do Naga nemáme
silu liezť. Jašter pochopil, že to takto ďalej nepôjde a pochytil sa s Palom.
Nakoniec prišlo k dohode, že na druhý deň vstávame o 6 a hneď pôjdeme do Naga
liezť s tým, že cez obed si dáme siestu.

---

5.
7. 2005 utorok
Jašter
Konečne je príjemne a sviežo. Ako aj dosť mokro. Ešte inak povedané – leje celý
deň. Zaoberáme sa rôznymi rozhovormi. Tie najzaujímavejšie sa týkali ekológie,
lebo Braňovi splesnivel chleba a Marovi ešte nie.

PARANORMÁLNY JAV V PORADÍ DRUHÝ
Čudujem sa že sme ešte všetci nažive, nie preto ako lezieme, ale z toho čo jeme.
Napríklad taký Marov tmavý chleba z LIDLu… so zárukou trvanlivosti do decembra!!!

„Ako
som tam dal salámu, ani si nevšimol že je hliníkový!“, začudovane pokrútil
hlavou Rasťo nad Pavúkom, chladnokrvne vyjedajúcim špagety z ešusu. Pavúkova
prednáška o voľných radikáloch, toxických kovoch a blahodarnosti ekopotravín
v nás totiž vzbudila dojem, že by si to všimnúť rozhodne mal.
Osobne sa domnievam, že jeden z vrcholov ekológie bude návrat k lanám z prírodných
materiálov. Vrátane certifikátu „TOTO LANO JE VYROBENÉ Z GENETICKY NEUPRAVOVANÉHO
KONOPE“.

Rasťo
Ráno prší a tak naše plány padajú. V podstate celý deň čučíme v kempe.

---

6. 7. 2005 streda
Jašter

Je organizované ráno a sme v Nagu. Podľa Pavúka je v tejto oblasti okolo 800 ciest.
Je to skutočne dlhá stena. Kvalitná skala s dobrým trením, trochu ostré chyty,
lezenie po škrabkách. Niečo, čo mi vyhovuje. Cesty sú primerane odistené, nájdete
tu širokú škálu obtiažností. Nebolo o čom. Lezieme. A neskutočne dlho, pretože
slnečnej inkvizícii trvá takmer pol dňa kým objaví miesto našej antigravitačnej
herézie a pokúsi sa nás ugrilovať priamo na stene. Čo sa týka osobných cieľov,
môžem byť spokojný. Po
vyše ročnom trápení so zápalom šľachy v lakti je pre mňa sériové onsajtovanie
ciest na úrovni 6- až 7 úľavou i návratom zároveň. Siesta zaberie tak štyri hodiny,
kým teplota opadne a môžeme to ťahať až do zbandaskovania sa. Keďže „samé
lepšie nápady“ počas najvyšších teplôt dňa boli doteraz nerealizovateľné,
ani sa nepokúšam nerealizovať ďalší. Zostávam, siestu predriemem po mexicky priamo
pod skalou. Tento deň je vydarený!
Pôvodná predstava, podľa ktorej sa ukážeme v kempe tak raz za 3 – 4 dni kvôli
hygiene, vzala rýchlo za svoje. Bazén má na morálku nášho spolku devastujúci účinok.
I keď ho v podstate nedokážeme využiť úmerne nákladom za pobyt, jeho existenciou
sú rozptyľované pochybnosti či náklady na pobyt sú úmerné. A toto je veta, ktorú
niekedy chápem a niekedy ani nie.

PARANORMÁLNY JAV V PORADÍ TRETÍ
Niekto povedal, že nemluvňa sa po slovensky spisovne povie „bezrečok“.
Takéto slovo som ešte nikdy nepočul.

Rasťo
Budíček 6:00 a vyrážame do Naga. Okolo 9 už lezieme. S Branom dávame na
rozlez „Good bye stranger“ (6a) s vedomím, že je to 5b. Potom to lezieme
rad za radom (Cif 5b, Ragoner Filini 5c). Na obed nastáva trocha nezhoda v pochopení
a tak sa delíme, ale po obede a sieste sme už zasa spolu a lezieme ďalej (Super
Tramp 5c, Mega Direttore 5c).

---

7. 7. 2005 štvrtok
Jašter
Placche Zebratte je stena, aká sa ešte z parkoviska zdá byť parádnym kúskom a
podľa sprievodcu vlastne tiež. Zblízka to už tak celkom pravda nie je. Platňa
vysoká v najvyššom mieste asi 450m je položená a je to z veľkej časti dosť nevábna
botanická záležitosť. Krásne kompaktné platne sú v skutočnosti len ostrovy a ostrovčeky
v mori riedkej trávy a zakrslých drevín. V
zatrávnenom kľukatom trojkovom žľabe pretínajúcom stred steny až na vrchol už
boli nalezení angláni a pravdepodobne si to užívali. Pretože pre akútnu hrozbu
búrky považujem dnešný deň za lezecky čisto teoretický, navrhujem Rasťovi pokúsiť
sa o niečo do 200m kvôli rýchlemu úniku zo steny. Vyberáme si päťdĺžkovú cestu
cestu Via Trento s dvomi dĺžkami za 5+. Tie sú aj svetlými momentmi v okolitom
arboreu. Hladké platne s dierkami a lištičkami, odistené veľmi striedmo. V druhej
dĺžke padajú prvé kvapky. V tretej už na to obloha začína hrať. Nemecká dvojka
pod nami to vzdáva. Nechce sa nám zlaňovať do traverzov, rozhodneme sa cestu doliezť
aj v daždi. Našťastie, posledné dve dĺžky sú prosté záludností a doslova nimi
prebehneme. Prietrž mračien nás zastihuje na zostupe chodníkom. Možno z nás oblohu
štípali oči už od rána alebo čo. Možno to malo niečo spoločné s Rasťovým ranným
výkrikom pred stanom „Ak neprestaneš používať moje ponožky ako bumerang,
dolámem ti spacák!“ V tomto prípade mi súvislosť s čímkoľvek dokonale unikala.
Večer sa minulo jablko v plaste.

Drobnosti majstrov z malej nočnej chvíľky poézie, inšpirovanej skúmaním pôvodu
zvukov zjavne ostrých, napriek tomu tlmene znejúcich.
HLAS 1 : „Chlapci… niekomu roztrhlo karimatku.“
HLAS 2 : „Zapráskané cikády. Už zase vrzgocú.“
HLAS 3 : „Buďme radi, že nemáme uši od snehu.“

Rasťo
Snaha o zopakovanie predchádzajúceho dňa vo veľkých stenách – Placche Zebratte.
Obloha je však zamračená a o vzduhu visí voda. S Jašterom lezieme Via Trento
200m (4b, 4b, 5a, 5a, 4c, 2). V strede cesty sa spúšťa dážď. Rýchlo doliezame
a dolu zbiehame chodníkom. Braňo, Maro a Paľo zlaňujú z prvej dĺžky. Zastavíme
sa v neďalekej krčme na čapovane pivko. Dobre padlo, aj keď je za vyše 3EURa.
Dlho do noci prší.

maro
Ešte pár slov k už spomenutej krčme pod Placche Zebratte. Krčma je miestny
bar basejumperov, ktorí sa vrhajú z neďalekej skaly. Už som o tom počul, videl
som nejaké videá, ale tam som prvýkrát videl fotky, ako basejumper skáče so
sokolom a ten mu počas letu dosadá na sokoliarsku rukavicu. V bare majú aj kopu
sprievodcov a zisťujeme, že Arco sú vlastne 2 oblasti – odistená skalkárčina
a niečo ako „seriózne horské lezenie“ s vlastnými isteniami vo viacdĺžkových
cestách.

---

8.
7. 2005 piatok
Jašter
Massone. Naše kroky najprv smerujú na jedno z kultových miest doby duralovej.
Umelá jaskyňa vytesaná do skaly, s expreskami rozvešanými od stropu až po strechu
vonkajšieho previsu je skutočne druh totemu. Prísť sem znamená získať pocit, že
musí jestvovať nejaký rituál, tajné zasvätenie ktorého naplnením prejde na vás
aspoň niečo zo schopností bytostí ktorých život v týchto stropoch popiera zákony
možného.
Do lezenia sa púšťame v dolnom sektore, kde sú cesty dostupné aj pre pozemšťanov.
Sú už od popularity vyšmýkané a preto nepríjemné. Určite nepatria k tým, aké by
som si kedykoľvek rád zopakoval. Zároveň sú tieto cesty vlastne našou rozlúčkou
s krajinou vertikálnej renesancie.

PARANORMÁLNY
JAV V PORADÍ ŠTVRTÝ
Samotná cesta UNDERGROUND. Samotné miesto kde sa nachádza. Znamenia po ceste
k tomu miestu vedúce.

Na vrátnici kempu si zaobstarávame nejaké miestne červené víno. Jeho kolovanie
kolektívom uzatvára naše neuvedomelé, ale o to úprimnejšie pôsobenie v skalkárskom
raji zvanom Arco. Mimochodom, bájny obchod s bezkonkurenčnými cenami horolezeckého
materiálu skutočne existuje. Nájdete ho jednoducho – no predsa podľa cien 🙂

Rasťo
Vstávame 7:00 a okolo 10 vyrážame do Massone. Meditujeme pod Undegroundom,
uvažjeme nad inymi dimenziami. Okolo 14 dáme obed. Nasleduje lezenie v sektore
A: Lara Croft 5c, Giacca gialla 5b, Banane fish 5ab, platne Zac 5a a Tac 5a,
Alce volante 6a, Gelateria Tarifa 6a+. My hladnejší sa oddelíme od Braňa a Paľa,
ktorý chcú ešte liezť, a ideme do Arca. Dáme si večeru a vínko (žiadne šmejdy).

---

9. 7. 2005 sobota
Jašter
Niekto v noci zneuctil môj obľúbený olivovník.
A vyzeralo to opäť na dážď. Za tejto situácie sa rozhodneme zamieriť priamo k
domovu. Ahojky, nazdar Italia.

PARANORMÁLNY JAV V PORADÍ PIATY A POSLEDNÝ
Marovi sa zdalo byť interesantné, že sa naša batožina opäť nevlezie do kufra
auta. Nebolo to jasné ani mne, veď sme všetky tie igelitky a plechovky skonzumovali.
Tri veľké odpadkové vrecia nimi naplnili. Maro zajasal: „Zázrak… asi
nás budú kanonizovať!“

Postrehy
– Pokiaľ práve nemáte utkvelú predstavu hrať sa na bezstarostných hippíkov považujúcich
hodinky a znalosť svetových strán za buržoázny prežitok, byť v správny čas na
správnom mieste vám umožní liezť i pri teplotách všeobecne považovaných za zúfalé.
– Pozor na veci ponechané pod viacdľžkovými cestami. MIESTNA SPODINA SA ŠPECIALIZUJE
NA VYBERANIE EÚR A KREDITIEK Z BATOHOV.

Rasťo
Budíček 9:00, liezť sa nám už veľmi neoplatí, treba sa pobaliť, zaplatiť
za bývanie a tak do obeda je dosť práce. Veď stany sú odspodu mokré a treba
ich aj vysušiť. Ale v pláne je ešte rozlúčková pizza. Nabehneme do reštiky s
predstavou pizze na obed. Lenže všade ju robia až večer a tak odchadzame s dlhým
nosom. Pizzu si teda dávame až okolo 22, keď prídeme do BA

maro
Náklady:
– cesta: 3.800 Sk na 1 osobu – prenájom auta na 9 dní + palivo (1× tankovanie
v Taliansku, 1× na Slovensku)
– kemp: 2.240 Sk na 1 osobu – boli sme piati ľudia + 1 auto, zabrali sme jeden
flek v kempe
Postrehy:
– vlastné vrecia na odpadky sú výborná vec (také, čo sa dajú stiahnuť a uzavrieť)
– biela plachta cez auto, aby v ňom nebolo 70 stupňov, keď je celý deň na slnku
tiež poteší
– večer príjemne prekvapí svetlo sviečky (keďže v kampe nebolo možné zakladať
táborák)

fotky jašter, maro, rasťo, braňo