Skialpová maturita

Cesta ubieha za krásneho slnečného počasia, auto parkujeme v Tatranských Matliaroch.
Trochu ujedáme z nášho predimenzovaného proviantu pôvodne určeného do drahej
kapitalistickej cudziny, prebaľujeme batohy. Cuco si robí posmešky z veľkosti môjho batoha.
Čo mám robiť, keď som si do toho Rakúska nakúpil toľko dobrôt, že je mi to teraz
ľúto nechať v aute. A že to bude práve Cuco, kto sa mi bude posmievať za spacák
zavesný zvonku na batoh, to som teda nečakal. Vzhľadom na to aké batohy si v
minulosti balil on sám mohol prejaviť viac solidarity. Bolo to od neho kruté.

Peši sa po asfaltke presúvame k Bielej vode a nastupujeme na turistický chodník
k Zelenému plesu. Snehu je už pomenej, musíme si niesť lyže trochu hlbšie do
lesa, až potom obúvame lyžiarky a šlapeme na pásoch. Nasadzujem rýchle tempo,
čoskoro utečiem Cucovi aj Edisonovi. Napriek tomu prichádzam na Brnčalku až
po súmraku za svitu mesiaca, ktorý nádherne osvetľuje celú dolinu. Napĺňa ma
ten zvláštny pocit, ktorý príde vždy, keď som sám so svojimi myšlienkami, ďaleko
od stôp ľudskej civilizácie, uprostred krásnej a divokej prírodnej scenérie.

Ako sme predpokladali, na chate stretávame mnoho známych tvárí, spomeniem aspoň
tých, ktorí nám robili spoločnosť aj ďalších pár dní – Medveďovci, Peťa a Rado,
ich poľský kamarát Jacek, Peťo. Náš spoločný plán je jasný – prechod od Brnčalky
cez Barabie sedlo, Malú studenú dolinu, Priečne sedlo, Veľkú sudenú dolinu,
Prielom, Litvorovú dolinu, Kačaciu dolinu, Železnú bránu, Zlomiskovú dolinu
až na Popradské pleso. Trasa, pred ktorou mám ako Skialpinista Zelenáč tak trochu
rešpekt.

V
sobotu ráno vyzerá počasie dosť optimisticky, krásne modrá obloha, sem tam belasý
baránok. Predpoveď však hovorí, že v priebehu dňa bude baránkov pribúdať až
ich bude nepríjemne obrovské stádo na celej oblohe. Napriek tomu sa nám nedarí
vyraziť skoro ráno, sme akýsi malátni, motáme sa. Bodaj by nie, keď nám aspoň
do takej tretej hodiny ráno ‘spríjemňovala‘ nočný oddych partia ožratých Čechov.
Niektorí si isto ani nebudú pamätať, že boli na nejakej Brnčalovej chate.

Začíname
šlapať. Blížime sa ku Fľaši, terén sa dvíha a mne čoraz viac preklzávajú lyže.
Používam totiž staré pásy z necarvingových lyží a tie nové lyže sú riadne lopaty,
takže okrem stredu lyže sú aj okraje sklznice nepokryté pásom. Je to dosť nepríjemne,
hlavne keď začínam svah traverzovať a stojím prevažne na hranách. Som z toho
dosť nervózny, potvrdilo sa mi, že to preklzávanie na akcii na Schneebergu nebola
náhoda. Čo už, lyže na batoh, obúvam mačky a takto vyliezam až do Baranieho
sedla.

V
Baraňom sedle už vidieť zmenu počasia, pribudlo dosť mrakov. Trošku si oddýchnem
a dám si glg čaju, kým neprídu všetci oneskorenci. Dlho sa však nezdržíme, obúvam
si lyže a pozerám dole. Mám zmiešané pocity, trochu obavy, ale aj istý druh
skoro príjemného napätia a vzrušenia. Svah je zhora dosť prudký, terén mierne
rozbitý, čím myslím hrudy zmrznutého snehu, ktoré treba obchádzať. OK, idem
na to.

Nasleduje
niekoľko rozpačitých oblúčikov, zo dvakrát si mierne odsadnem na zadok. Nižšie
sa to už rozširuje, sneh nie je tak rozjazdený ako hore. Môj lyžiarsky basic
instinct sa prebudil. Mozog vysiela tie správne impulzy v pravú chvíľu a ja
si naplno vychutnávam zjazd. Paráááda.

Obchádzame
Térryho chatu, Pfinnovú kopu a ešte pred Priečnym sedlom si spravíme malý piknik.
Rado nevyzerá veľmi dobre, zjavne má horúčku. Mňa pre zmenu trápi otlak, ktorý
som si včera vyrobil. Správneho alpinistu však takéto malichernosti nemôžu odradiť
a tak s entuziazmom šlapem do Priečneho sedla. Pri šlapaní sa mi podaril perfektný
preklz lyže, strácam stabilitu, šmýkam sa dozadu a zostavu dopĺňam dvoma kotuľmi
vzad. Akýsi vtipálek za mnou kričí: „Muž cez palubu.“

Z
Priečneho sedla idem ja, Peťa a Rado priamo na Zbojníčku, zbytok skupiny si
dáva zjazd zľava okolo Streleckých veží. Toto som už absolvoval pred dvoma rokmi
a kvôli nepríjemnemu otlaku na nohe sa chcem vyhnúť dlhému šlapaniu na Zbojníčku.
Aj my traja sme však mali o zábavu postarané, kým sme zlyžovali ku Zbojníckym
kopám. Behom pár minút sa spustila poriadne hustá hmla. Stratil som Peťu a Rada
z dohľadu, počujem ich ako na seba volajú, ale ich pozíciu voči mne netuším.
Našťastie okolie Zbojníčky ako tak poznám, zapájam si GPS v hlave a určujem
azimut. Po cca 20 minútach si všimnem na skalke žltú značku, čoskoro sa vynorí
obrys Zbojníckej chaty a po strane zbadám aj Peťu s Radom. Koniec dňa trávime
v príjemnom teple chaty, doplňujeme minuté kalórie a tekutiny, diskutujeme,
o zábavu sa na nám tiež postará neobvykle nepríjemný a neochotný personál chaty.
Žeby chceli dobehnúť v rebríčku neobľúbených tatranských chát Terynku?

V
noci sa posúva čas, spí sa o hodinu menej, vlastne aj o viac než hodinu, pretože
nás zobúdzajú dosť skoro. Rýchlo sa najeme, prekvapujúco žiadne veľké ranné
motanie sa a vyrážame. Ide aj Rado, včerajšie potenie a paralen zrejme zabral,
alebo sa nechal ukecať krásnym modrým plechom. Počas dňa sa však celkom zatiahlo,
presne ako včera. Plní síl sme hneď pod sedlom Prielom, veľmi to neriešim a
lyže dávam na batoh, ktorý sa výrazne zmenšil o zjedené zásoby. Nasleduje intenzívny
a rýchly výšľap do sedla. V sedle som sa pozrel dole smerom do Litvorovej doliny
a vravím si ojojoj. Strmé, úzke a veľmi tvrdé, zmrznuté. Medveď, Peťo, Edison
idú na lyžiach, my ostatní zostupujeme 20-30m pešo, niektorí aj s mačkami. Ja
skúšam bez mačiek, vďaka mojej lenivosti zostavajú v batohu. Opatrne zostupujem
dole a zisťujem, že v tomto teréne by sa mačky aj uživili. Ale čo už teraz,
tak aspoň premýšľam o skialpinizme aký to je divný šport, človek s potom v tvári
šlape do kopca, vynesie si aj lyže, aby potom zase tie lyže napešo vláčil dole
kopcom. Našťastie sa Prielom čoskoro rozširuje, končia moje úvahy a ja si nájdem
pekné miestečko pri skale, kde si nasadím lyže. Tak a ešte okuliare, lebo nasleduje
zjazd, kde vzduch len tak sviští. Jupííííí. Krásny tvrdý panenský firn, presne
to, kvôli čomu sa oplatí pot preliaty pri výstupe. Využívam svoje carvingové
lopaty, v zatáčkach to čo najviac klopím. Občas mi utečie vonkajšia noha, akoby
chcela opísať oblúk s väčším polomerom. Ja viem, stále som si ešte na tie carvingy
nezvykol a mimovoľne zabúdam tlačiť vonkajšie koleno dovnútra.

Nezlyžujeme
celú Litvorovú dolinu, v istom momente začne Edison traverzovať doľava do Kačacej
dolinky, čím si ušetríme trochu šlapania. Hang nad Kačacím plesom je dosť zaľadnený,
obchádzame ho zľava. Sú potrebné mačky, ktoré si už teraz nasadím, sneh sa však
lepí na nohy a robia sa mi ťažké snehové papuče. Cepín si pre istotu nechávam
na batohu, používam len paličky. Na niektorých úsekoch by sa mi veru aj zišiel,
ale teraz ho vyťahovať a balansovať nie je dobrý nápad. Tak len nadávam na vlastnú
lenivosť.

Vystúpal som už povyše hangu, sledujem pred sebou stopy Cuca a Peti a zatáčam
doprava na traverz ponad hang. Čím ďalej postupujem, tým viac sa ma začína zmocňovať
nepríjemný pocit, že svah, po ktorom idem, je tak trochu dosť lavinózny. Aspoň
mne sa tak javí na základe mojich teoretických znalostí z múdrych kníh a časopisov.
V prípade lavíny preletím ešte aj cez skalný prah. Opatrne našľapujem, snažím
sa nenarezávať snehovú plochu a čím skôr odtiaľ zmiznúť. Neskôr si všimnem,
že Medveď s Jankou si predĺžili výstup hore a obchádzajú ma zľava a zhora po
miernejšom svahu, čím sa vyhli adrenalínovému traverzu. Mal som byť pozornejší
a ísť v ich stopách. Tak zisťujem, že okrem cepínu zbytočne vláčim so sebou
aj vlastnú hlavu.

Výstup do Železnej brány už prebehne bez zvláštnych príhod. Hore riadne fúka,
musím si rýchlo dať bundu, lebo ma klepe kosa. Dole idem pomaly, v Zlomiskovej
doline je hustá hmla, dosť zle sa orientujem, pre istotu čakám na Edisona a
Peťu. Keď zídeme nižšie, hmla sa dvihla, ale za to začína jemne mrholiť. Aj
keď sú ešte len dve hodiny poobede, jednoznačne sa zhodneme, že sa ide na Popradské
pleso na poriadny obed. Dobre sa napapáme, posedíme si a prepadne nás lenivosť.
Dnes sa už nikam nejde, ubytujeme sa, dáme si sušiť veci, osprchujeme sa, aby
sme večer mohli isť posedieť medzi ľudí do baru.

Na pondelok máme v pláne Končistú, ráno je však počasie značne rozpačité. Kým
sa vychystáme, mrakov poriadne pribudne a keď šlapeme hore Zlomiskovou dolinou,
definitívne meníme plán. Ide sa na Dračie sedlo, miesta mne dôverne známe z
veľkonočnej lyžovačky pred dvoma rokmi. V sedle vietor trochu rozfúka mraky
a môžeme sa pokochať výhľadom po okolí. Ja, Janka a Medveď zlyžujeme trasou
ako sme výstupili. Peťo, Cuco a Edison sa pustia zo sedla na opačnú stranu na
prieskum Dračej dolinky.

Stretávame sa na Popradskom plese, dáme si ešte obed a akcia sa rozpúšťa, všetci
odchádzajú. Naša posádka auta, Edisom, Cuco a ja ešte čakáme náhodne stretnutého
Lendla, ktorého tiež berieme do Bratislavy. Ten však chce lyžovať do poslednej
chvíle, tak si aj my traja dáme ako zákusok po obede Ostrvu. Pri šlapaní mi
zase preklzávajú lyže, poobede je už dosť teplo a sneh je riadne premočený,
šmýka to. Riadne mi to lezie na nervy, 3m vpred, 1m šmykom vzad. Akosi to už
nevydržím a uľavujem si nadávkami ťažkého kalibru. Neďaleko stojaci Cuco len
krúti hlavou, ako je možné na jedno nadýchnutie povedať toľko slov. Zase sa
však potvrdilo, že náročný výstup je odmenený rozkošou pri zjazde. Svah je po
celej svojej dĺžke strmý tak akurát, čo Edison potvrdzuje hodením parádneho
tigra. Ja si však chutne pomľaskávam, robím elegantné oblúčiky (aspoň mne sa
také zdajú), široké a carvové striedam s úzkymi trošku skákanými. Skúšam si
všetky možné lyžiarske fígle naučené z klasických zjazdoviek a aj tie, ktoré
som sa naučil za posledné tri dni. Skutočná lahôdka na záver.

Zostáva
nám už len zjazd po ceste z Popradského plesa, vyhýbame sa turistom a miestam
bez snehu. Na parkovisku sa prezlečieme, všetko zbalíme do auta a lúčime sa
so zdevastovanými Tatrami. Fičíme domov, preberáme zážitky z predĺženého veľkonočného
víkendu. Keď sa prišlo na to, že som podobný prechod absolvoval prvý krát v
živote, Cuco trefne poznamená, že to bola pre mňa taká skialpinistická maturita.
Ja len dúfam, že som v tejto skúške prospel.