Starci v bivaku na Glockneri.

KTO. Terajšia a bývalá Lokomotíva. Najmladší starec Viki (čerstvý emigrant
do HK Cvakni), potom Andy, Jirko a ja = Miki. Pekne zoradené nielen podľa veku,
ale zhruba aj podľa počtu stareckých rečí, pričom súčet vekov prvých dvoch síce
presahoval Jirkov, ale na môj ešte nemali. Ono asi dnešná mládež pod vplyvom
geneticky upravovanej stravy, rôznych reality show a internetu starne rýchlejšie
ako my kedysi.

ČO.
Linke Nordost-Eisrinne (Pallavicini-Rinne) na Grossglockner, 600mH, podľa rakúsky
píšuceho sprievodcu. U nás dobre známy ako Pallaviciniho žlab. So svojím sklonom
od 50° dole po 60° hore, so skalným alebo mixovým dolezom v závislosti od variantu
a množstva snehu a ľadu, dobré miesto v Alpách pre realizáciu neskúsených horolezcov
alebo skúsených skialpinistov. Tiež môj cieľ minulý, prítomný a ešte aj budúci.

AKO. No podľa návodu. Jeden deň z parkoviska Františka Jozefa (2418)
do bivaku (3260) na hrebeni Glocknerwand a druhý potom samotný výstup (na 3798)
a zostup normálkou späť na parkovisko. Pri dosiahnutí časov zo sprievodcu by
nám zostalo ešte aj dosť času na pivo. Ak niekto pozná iné čísla nadmorskej
výšky, nie je sám.

REALITA. Zraz máme v sobotu 2.4.2005 o 6:30 v Petržke pri paneláku, kde
býva Jirko. Keďže bývam najďalej, na druhom konci mesta, som tam presne. Jirko
schádza dole v norme a po „chvíľke“ sa dozvedáme, že Andy príde neskôr,
lebo si ešte išiel nakúpiť. Viki bývajúci v susednom baraku schádza až po telefonickom
urgovaní už o 7:30. Začína to dobre, ale zatiaľ všetci veríme, že máme dosť
času. Jirko za volantom to berie smerom na Graz, Villach do dedinky Heilligenblutu
odkiaľ dúfame, že bude možné pokračovať známou platenou cestou na cisárovo parkovisko.
Cestou ešte nakúpime niekoľko rôznych plechovíc miestneho piva, lebo sme sa
uzniesli, že toho nášho bude málo. Zle sme dúfali a tak sme síce ušetrili mýtne,
ale skončili pri lyžiarskych vlekoch na mieste zvanom Rodbach vo výške 1750m.
Parkovanie zadarmo. Tešili sme sa, že je to lepšie ako by sme mali šliapať už
z dediny o 500m nižšie. Po asi hodinke prebaľovania sa, zhruba o 17:00 vyrážame
plní optimizmu, ešteže ten nič neváži, hore s cieľom neuštvať sa, veď máme čas.
Podľa nás nás čaká asi 12km s prevýšením asi 700m, obtiažnosť podľa alpskej
stupnice = asfalt s trochou snehu a závora zakazujúca aj peší pohyb. Po chvíľke
stretávame posledných ľudí. Štyria vracajúci sa skialpovia nám ochotne dávajú
rady a čudujú sa našej ľahkej obuvi. Snažíme sa ich presvedčiť, že skelety máme
na chrbtoch, veď načo ich a aj seba trápiť na ceste. Zdalo sa mi, že nepochopili,
ale my tiež. Snehu na ceste pribúdalo tak na 30 až 50 čísiel a nielenže sa veľa
razy nedal obísť, ale sa aj často prebáral. 50 percent z nás sa prezulo, ja
som si dal návleky a Viki prišiel na prvú vec čo si zabudol a naberal sneh do
tenisiek. Okrem
snehu, ako takého, boli na ceste aj lavíny. Možno aj cez desať. Tieto sme väčšinou
obchádzali po múriku, ktorý oddeľoval cestu od rôzne veľkej ničoty vedľa dolehore.
Kvázi nekonečná cesta, s ktorou sme v pláne prakticky nepočítali, sa skončila
okolo 22. Poschodové parkovisko, miesto odpočinku väčšiny našich predchodcov
bolo zatvorené, rovnako ako dvere s nápisom zimného útulku a vôbec všetko. Nakoniec
sme našli po nejakých „dôraznejších“ predchodcoch otvorenú okenicu
a rozbité okno do rozostavanej časti jedného domčeka. Neviem si teraz spomenúť,
ale možno som spal už aj v horších podmienkach. Stavebný prach bol vždy a aj
bude, a platí to v každej nadmorskej výške. Tešili sme sa na ráno keď nás čaká
iba výstup do bivaku hoci spojený s počiatočným zostupom asi 300m výškových
na ľadovec.

Ráno pokračujeme v našom kľudnom neponáhľavom tempe. Rozhodujeme sa už v druhom
kole, čo nebudeme potrebovať a kto čo spoločné berie. Nevidíme dôvod na zvýšenie
tempa. Sily treba šetriť na zajtrajší deň P. Vychutnávame si plechovú oblohu,
teplo slnečných lúčov a vlastné švédske stoly prestreté na dlažbe. Ďalekohľadom
pozorujeme bivak a aj davy na normále od Adlersruhe. Na opačnej strane musí
byť poriadne ľudsky husto. Na našej iba čavky a my. Andy prichádza na to, že
slnečné okuliare nie je dobré mať iba doma a spolu s Vikim využívajú Jirkovu
ochotu a natierajú sa až po uši, vrátane, jeho faktormi. Už o desiatej vyrážame
dole. Po ceste si kúsok od chodníka odkladáme pod skaly nepotrebnú ľahkú obuv
a iné. Údolný ľadovec je pokrytý snehom a vedie cezeň stopa, ktorá s malými
prerušeniami smeruje k nášmu dnešnému cieľu.
Dole na ľadovci sa naväzujeme na jedno lano a štyri páry mačiek. Vraj ako najskúsenejší
som dostal dôveru a oprávnenie ako prvý testovať nosnosť snehu v zamaskovaných
trhlinách. Asi nielen na moje šťastie som bol v hľadaní nie veľmi úspešný a
tak sme začali naberať výšku traverzovaním popod turistickú normálu, Meletzkigrat
a Lammergrat. Snehu bolo podľa miesta od 5 do 20, asi pozostatok zlého počasie
cez Veľkú noc, a nebol celkom spojený s tvrdým podložím. A tak pri prešľapávaní
mi zhruba každý druhý krok ušiel. A to stálo nielen sily, ale aj čas. Asi si
všetci spomeniete, že pred chvíľou som písal niečo o stope a teraz zas o prešľapávaní,
tak si vás dovolím upozorniť, že v tom nie je žiadny rozpor. Prešľapané stopy
robil buď obor, alebo pravdepodobnejšie je že, fyzicky oveľa zdatnejši jedinec
ako ja, teda som potreboval stopy na vlastné miery a sily. Asi okolo tretej
sme ho konečne mali tú česť vidieť. Pallaviciniho žľab bol nad nami v celej
svojej ľadovej kráse. Tak sme sa teda dočkali, ale to sme teda nečakali. Snehu
viac ako málo. Iba v pravej časti tenký pásik, inak svietil bledoazurovým ľadom.
Aj hore to určite nebola iba jedna dĺžka. Čas však už začínal upozorňovať na
svoju existenciu a tak nám tento pohľad o chvíľu končí a strmosť svahu narastá.
Spolu s ňou aj množstvo snehu a jeho lotériove vlastnosti. Sme v asi 2800 keď
tipujeme na ktorom zube, hornom alebo dolnom, Glocknerwandu je bivak. Správna
odpoveď bola najhoršia, na žiadnom. Ten pravý je ešte horejšie a teda ho nevidno.
Viki, čo je v takomto teréne a výške po prvý raz, chce ísť priamo skratkou pod
zuby, ale prešľapávať sa mu nechce. My sme sa rozhodli pokračovať po stope,

teda serpentínami. Viki časom tiež pochopil, že v Alpách platia vesmírne zákony,
podľa ktorých najkratšia vzdialenosť nebýva vždy priamka. Ja som sa nechal vystriedať
Andym, nech si aj on dobrovoľne užije. Záverečný 45° výšľap pod ten pravý zub
sa mi vôbec nepáčil. Išiel sa mi v Andyho a Jirkových stopách relatívne v pohode,
aj hore uvedené snehové problémy boli tým pádom menšie, aj nejaký druhý dych
sa mi podarilo chytiť, ale predstava, že ním budem musieť ísť aj dole sa mi
nepozdávala. Je to síce v rozpore s plánom, ale niečo vo mne tušilo budúcu realitu.
Samotný
bivak sme nevideli do poslednej chvíle, ale o to viac potešil a jeho obsah,
v tom čase nezahrňujúci človečinu, tiež. Po necelých desiatich hodinách sme
boli ako doma. Ako technický fakt treba zaznamenať, že sme cestou síce našli
zopár zasnežených (nevidných) trhlín, ale ich rozmery umožňovali ich prekročenie.
Čistý domčúrik s občuraným snehom pred dverami obsahuje nad sebou dve police
s madracami na spanie. Každá pre asi štyroch lezcov, malý stolík na varenie,
na ktorom boli použiteľné stravné (nie strávené ani predtrávené) prebytky predošlých
výprav, malý stolček na sedenie a najmä osem parádnych čistých, teplých diek.
Sme skoro v instantnom stave a tak sa topí sneh vo veľkom. Čaj, polievky, šumivý
vitamín. Čo bude zajtra? Dohodneme sa, že sa zajtra dohodneme, ale mne sa to
zdá byť jasne už teraz, len nik z nás to asi nechce povedať už dnes. Všetci
asi verimä v zázračnú silu noci. Poznám svoje neschopnosti a vôbec ma nevylezenie
netrápi na rozdiel myšlienky na to, ako bude sneh reagovať na náš zostup. Čuduj
sa svete, nik nechce horca a tak si sám tajne lognem na dobrú noc. Táto opustená
pohoda je balzam, ktorý nedostanete na žiadnom superhypermegamarkettrhovisku.
Vonku mrzne až praští a ako inak, Vikimu je stále zima. Naobliekaný
a v známom Calex spacáku pod dvoma dekami klepe kosu a vyhráža sa výrobcom,
že ich donúti spať tak, ako on musí teraz a potom nech určujú čo je komfort.
Pohoda sa ma drží aj keď som si o hornú pričňu riadne opečiatkoval hlavu (že
odložiť prilbu až úplne tesne pred spaním možno nie až taký blbý nápad som sa
presvedčil ešte niekoľko ráz). Nechce sa mi vybaľovať môj starostlivo do báglu
narvaný Calex a tak sa uložím pod jednu deku a vychutnávam teplo. Nad ránom
ale prituhlo a tak som na nohy použil aj druhú. Na orientáciu o teplotách spomeniem,
že sa mi už cestou hore naša domáca minerálka začala prerábať na ľadovú drť
a táto vydržala celú noc a železné rúrky tvoriace nosnú konštrukciu bivaku obaľovala
srieň.

Plechové
ráno. Spojenie jedinečnosti prostredia a nutných činností. Všeobecná radosť
a spokojnosť s tým kde sme a vedomie, že ďalej to nebude. To je naša bivaková
relativita. Každý má svoje individuálne príčiny prečo dohoda znie dole. Jirko
s Andrejom sa rozhodli aspoň do ústia žľabu zatraverzovať a zblízka ho aspoň
pohľadom opáčiť. Mňa by tam asi srdco veľmo bolelo a tak radšej zostávam s Vikim.
Urobil si výškový rekord a bol asi z nás najhoršie aklimatizovaný. Teoretizujeme
o našej horolezeckej histórii i súčasnej budúcnosti. Máme na to ideálne miesto
a nie celkom totožné názory. Bivaková kniha nám prezrádza, že toho roku sme
tu štvrtá zapísaná grupa. Tiež mená tvorcov veľkých krokov. Podľa všetkého,
teda stôp, oni to dali. Aj keď stále mrzne, cez otvorené dvere cítiť teplo slnečného
svetla. Vyžívam
sa v prírode, sledujem našich pod nástupom a spomínam si kade som pred asi desiatimi
rokmi išiel zo tri razy ako turista s väčším batohom ako som mal teraz. Mať
tak teraz bývalú silu. Asi by som sa rozhodoval inak. Nuž ale život je zmena,
ako povedal jeden múdry pán a bez tréningu nie sú koláče, vraví naša ľudová
múdrosť. Po niečo výše dvoch hodinách sa Jirko s Andym vracajú. Míňajú posledné
zvyšky plynu, čo nám je ochotná bomba v tejto nadmorskej výške poskytnúť a chystáme
sa dole už spomínaným svahom. Teoretizovanie, čo je lepšie, či ísť nenaviazaný
s rizikom pádu do trhliny alebo ísť súčasne a naviazaný s rizikom nezabrzdenia
a strhnutia aj ostatných končí riešením okolo jednej. Viki sóluje a ja sa naväzujem
ako tretí za Andyho a Jirku.
Slnko urobilo s východne orientovaným svahom svoje a moje staré mačky tiež.
Po dvoch krokoch ich už nevidno v obrovskej papuči snehu. Moji kamaráti tento
problém vďaka novej technike nemajú a tak sú rýchlejší a ja, stále oklepávajúci,
nestíham. V obrovských papučiach dokončujú polčas rozpadu posledné atómy mojej
istoty a tak sa otáčam tvárou ku svahu a idem dole na istotu po predných hrotoch.
Je to pomalé a vysiľujúce, ale neviem s tým nič urobiť. Šmyk alebo dokonca pád
sú neprípustné. Sklon sa zmierni a tak sa opäť otáčam a oklepávam papuče. Stále
im nestíham. Ako na potvoru ešte pravačkou nájdem trhlinu. Najprv sa musím z
toho vydýchať a potom zväčšiť otvor, aby sa mi podarilo nohu vytiahnúť. Pohľad
dnu nie je hlboký, ale mrazivý. O chvíľu odkladám mačky po Vikiho vzore. Je
to lepšie kým neprídeme na miesto kde je snehu iba trochu a pod tým skoro ľad.
Našťastie to nie je až také strmé a tak si ten kúsok púšťam brzdiac hrotom čakanu.
Po niekoľkých šmykoch opäť obúvam tie papuče výrábajúce potvory, dlabajúc sa
pritom snehom.
Známa pravda sa opäť potvrdzuje, smäd to nehasí, ale verím, že to aspoň trochu
pomôže. Asi som predsa poriadne najstarší, keď mi vôbec nenadávajú. Ukazujú
mi plató s mužíkom, kde si urobíme pauzu a bufet. Keď musíš, tak musíš. A šlapeš.
V bufete vytlačíme ďalšie posledné zvyšky plynu z bomby a máme trochu tekutiny.
Zapíjam ňou sneh a sušené ovocie. Sme asi na úrovni parkoviska. Tipujeme si
koľko nám to bude trvať do najnižšieho bodu a potom hore, ale našťastie sme
sa tentokrát hlboko podcenili.
Idem opäť do čela už lanovej štvorky, vraj som vedel dávať správne tempo. Nuž
kamaráti sú kamaráti a ja som im potom brblal, najmä Vikimu, ktorý s klesajúcou
výškou neuveriteľne ožíval, aby sa nehromadili a nešli vedľa seba. Možno až
diera v snehu mladých starých presvedčila, že kde je ich správne miesto. Na
začiatku nástupu na parkovisko sme videli v suti aj vodu tiecť, ale nedala sa
nabrať a bola dosť kalná. Ale už o kúsok vyššie pretekala cez nejaké trávy a
machy a tam som si ju vychutnal ako naši predkovia, na štyroch a priamo ústami.
Na parkovisko hore som vyšiel posledný a v presvedčení, že dnes už budem iba
hviezdy počítať. Mýlil som sa, ideme až k autu, lebo bez plynu a teda aj vody
sa nedá a Viki túžil po teple. Dali mi čas na malý oddych, ktorý som využil
a pokúšal sa nachytať do hrnčeka vodu padajúcu z odkvapu na štvrtom poschodí.
Aj slabý vietor robil s ňou divy, ale ja som bol vytrvalý, mokrý a menej smädný.
Neviem prečo ju ostatní odmietli. Pri odchode sa s nami lúčili kozorožce, ale
ja som videl iba jedného.
Cesta dole zodpovedala masochizmu v pokročilom štádiu. Zaostával som najmä na
technicky náročnejších častiach, keďže mi už sily dávno skončili a zostala len
vytrvalosť. Nakoniec sme sa zišli všetci pri aute a boli prekvapení, že sme
dole grúňom neboli o moc rýchlejší ako predvčerom hore. Ďalšia dohoda a rveme
sa so všetkým do auta hľadať dole miesto na spanie kde je voda a nemrzne (Viki).
V aute mám plechovicu kelta, ktorú som cestou dole vypil snáď až nespočítateľnekrát
a nakoniec som si dal iba trochu mineráky. Auto ide pomaly dole a my sa snažíme
nájsť miesto aj s prameňom, ktoré sme si označkovali cestou hore. Prepadlo sa
niekam, veď bola polnoc. Našiel som odpočívadlo, aj s potokom vedľa a plecho-drôtovou
žabou, ale Vikimu tam milky smrdeli. Po polnoci sme našli asi mimo sezóny nepožívané
bistro s mini parčíkom. To je ono! A ide sa spať za malý živý plot a spolu s
keltom. Zatriasli sme s Andym, ktorému začínali narodeniny a vybaľovali spacie
potreby. Len moja stará karimatka nikde. Asi požiadala o azyl tam niekde hore.
A to sme všetci kontrolovali okolie auta. Tak som išiel trénovať sedací bivak
do auta k Andymu. Kelt je kelt, kam sa hrabú tie rakúske odrody.

Utorok
ráno ma o šiestej zobudil za nami odstavený vrčiaci kamión. S prekvapením zisťujem,
že sme boli pri jazere so skoro kolmými brehmi a súčasne som aj porozumel ceduľke
v jazyku domorodcov vedľa ktorej som pred spaním polieval strom. Ono
použitie svetla s dosahom do dvoch metrov (akurát po zem) môže občas priniesť
rôzne prekvapenia. Pôvodne som sa chcel za ten strom schovať. Prebúdzajúcim
sa Vikimu a Jirkovi ukazujem námrazu na ich spacákoch. Ale kupodivu už aj Vikimu
to až tak nevadilo. Pomocou prískokov tvorených prestávkami na rôzne
naše živočíšne potreby, ktoré sme aspoň trochu využili aj na poľudštenie nášho
„horolezeckého“ výzoru, v ktorom na prekvapenie vynikal Viki, sme
sa podvečer dostali do bratislavského hicu.
Ponorili sme sa do pracujúcich más ponáhľajúcich sa za ďalšou zmysluplnou činnosťou,
kam som svojím už v rámci možností upraveným zjavom a výstrojom, ale najmä myšlienkami,
ešte stále nepatril. Ale zajtra, to už bude o inom. Stále tam nebudem patriť,
ale zvonká to už nebude až tak vidieť (a cítiť). Budem ale vedieť, že na prípadný
nasledujúci pokus sa budem musieť buď oveľa lepšie silovo pripraviť (výdrž nestačí,
telo je pomalé), alebo si to naplánovať na viac dni. Tiež to, čo mi je známe
a na čo stále zabúdam, že dôležitosť pitného režimu geometricky rastie s nadmorskou
výškou a mať bombu naviac, je pre celkový výkon prospešnejšie, ako šetriť váhu
a sa musieť obmedzovať v pití. Tiež aj zásoba tabletkových, alebo iných minerálov
a vitamínov je dôležitá. Čaj je síce teplý, ale inak prakticky prázdny. A na
záver, že o snehu treba asi vedieť viac ako to, aké je lavínové číslo. Asi každý
z nás má svoje poučenie, ktoré si doniesol z bivaku dole a ktoré mu bude pomáhať
pri alpskom podnikaní.
Možno sa dá povedať, že človek istým spôsobom starne spolu s množstvom svojich
skúseností. Teda možno boli v bivaku mladíci.

miki