Tatranské impresie 3.-5.7. 2004
Na vašu vlastnú žiadosť a zodpovednosť som sa podujal spísať zážitky posledného trojdňového víkendu stráveného v Mengusovskej doline. Takže boli ste varovaní a ja možem smelo opísať ako to vlastne bolo :-))
Predpoveď je na draka, no skúšam pozitívne myslieť a presviedčam aj ostatných
„možno sa bude dať aspoň trekovať, a keď motyka strelí, aj niečo vylezieme“.
Vybavení horskými rekvizitami a optimizmom sa s manželkou Erikou, švagrom Petrom,
švagrom Rasťom a švagrinou Majkou balíme do auta, ktoré sa akoby krčí na ceste,
uhýba kufrovým pohľadom, ale snáď to tam popraceme! Po ceste obdivujeme krásne
búrkové mraky a tešíme sa z jemných prehánok. I tu rozhodli sme sa prečkať neistú
noc v teple rodičovského domu pod opačným koncom Tatier. O pol piatej ráno disciplinovane
vyrážame smerom k dobrodružstvám.
Je sobota ráno na Popradskom plese, niečo po ôsmej, príjemný chladný vzduch
osviežuje, zatiaľ ešte neprší. Čo s načatým dňom ? Naša méta – Volia veža –
sa zahaľuje do mrakov. Skúsene to odhadujem, že by nám mohli zvlhnúť laná a
ostatní len prisviedčajú. Takže voľba padla na Ostrvu. Vyberáme si krásnu kútošpáru
“Dieška 5A0 RP7”. Lezieme v trojke – ja, Peťo a Erika. Reverzo som pôvodne kúpil
pre Eriku na chytanie mojich smrtonosných držiek na pieskoch, no tam sme to
našťastie nezakúsili. Fuguje to možno ako dáždnik, ktorý si treba zobrať, aby
nepršalo. Teraz sa mi hodí na súčasné doberanie oboch spolulezúcich spolulezúňov.
Krásna kútošpára sa okrem nás stala obeťou horolezeckého výcviku našich bratov,
takže je tam husto. Atmoška je však dobrá a vychádzame spolu priateľsky. Peťo
je v lezení začiatočník – ale zato v horách je doma – dokonca je členom HS.
Ešte však javí určité zábrany, čo do chytania sa skôb. Darmo mu vravím „v Tatrách
sa to môže“, nedá si povedať. Krásna kútošpára sa na mňa usmieva a ja si vravím,
toto isto pôjde aj bez toho borháku, aj bez tej skoby, len pre ten vzdušný pocit.
Už sa do nej súkam, začiatok ide na žabu, zakladám čoka a súkam sa vyššie. Tu
sa expozícia mení a už to cítim na rukách, keď zakladám frienda. Celkom som
vďačny aj za ten borhák a skobu. Slušne vypumpovaný sa preklápam na položenú,
poslednú čast cesty. Neprehnal som to ? Asi áno: Sokolokút sa ukázal byť dosť
hustý a Peťa to natoľko zasiahlo, že sa rozhodol odteraz už len trekovať 🙁
V noci prišla búrka jedna radosť. Nad ránom nás prekvapili hviezdy na jasnej
oblohe.
Nedeľa ráno, polooblačno. Potichu vyrážame na Volovku s úmyslom dať si na raňajky
chuťovku “Kývala-Zeitler-Orolín”, podľa sprievodcu 5+A3, RP7. Chceme tam byť
prví, aby nám kamene na hlavu nepadali. Úmysel nám nevyšiel, hore bivakuje ľudí
za autobus. No kým sa oni rozhýbu, my už naliezame do cesty. Začiatok je OK,
potom to príde. Veľmi jemný sokolík, nohy na trenie, sokolík sa kýve a duní,
skôb v stene primálo. Stále si myslím, že to pôjde voľne. Dopadlo to tak, ze
po urputnom boji medzi pádom do ničoho a snahou dačo založit som sa odhodlal
sadnúť do čoka. Slučka do karabky, do nej noha a už zakladám frienda nad sebou.
Týmto pretechnizovaným štýlom to pustilo (ešte pár ďaľšich čokov a friendov)
a s poznačenou psychikou a vyčerpaný doliezam na štand. V tej dĺžke som založil
skoro všetko, čo som mal. Pri doliezaní ku štandu musím rozoberať expresy. Ďalšia
zaujímavá dĺžka je podľa sprievodcu 5 A2. Obliezam skobu, ktorá sa nejako kýve
(Erika ju neskôr vytiahla rukou, takže sorry za úbytok istení) a pozerám cez
prevyštek do nemožne vyzerajúceho šikmého kutika. Poistím si to ešte ďalšími
dvoma čokmi a po chvíli váhania a meditovania nad zmyslom riskovania pri lezení
– zakým bandasky ešte vládzu – dávam „iba jeden pokus“. Čaká ma mokrá
špara na spoďáka – nejde do nej nič slušne založiť, lebo je ešte aj otvorená.
No našťastie sa nešmýka. Pár metrov napätia, ďalej je to už OK. Štand. Pekným
traverzom popod previs doľava a kútikom hore. Tu si uvedomujem aká je strašná
kosačka (mám na sebe 2 dlhé nohavice, 2 tričká, flísku, vetrovku a zimnú čiapku,
ale strašnej kosačke je to fuk). Najviac to poznať na prstoch, nechty mám podliate
krvou. Popri doberaní som urobil pár diakov, ktoré sem pribudnú, keď sa mi podarí
dofotiť film. Mraky nad nami drží božia ruka dostatočne ďaleko – podľa predpovede
malo od obeda pršať. Vcelku unavení zlaňujeme Puškášovym komínom a čaká nás
už iba príjemne nekonečná cesta na chatu a vidina nealkoholického piva.
V pondelok sme sa ešte pokúsili o Trojkráľové limby na Ostrve. Už som to raz
liezol s Maťou pred 6 rokmi, no zabudol som, hlava deravá. V ceste som sa však
dobre rozpamätal na jemné lezenie po tráve, blate a dynamické skoky po koreňoch,
čo sme tu zažili 🙂 Ale na spomínanie je už neskoro a treba konať, v mene záchrany
života. Preliezam kúsok ďalej, do štandu Pietní, v ktorej sme si na záver vychutnali
ešte jednu dĺžku. Je to pekná línia, najbližšie náčim skúsiť. Času nieto, balíme
a upaľujeme do Paštikárne.
Až na to, že je tam ukrutná zima, Volovka je už suchá a dá sa liezť všetko.
Majte sa pekne, Marek