Španielsko – El Chorro, Siurana, Putamadre a X hodín presedených vo vlaku a buse.

Cesta v „pohodlnom klimatizovanom autobuse Eurolines“
sa dá zhrnúť do jediného slova – totálnesadomaso; načo mi je klimatizácia, keď
sa stými mojimi haxňami nezmestím ani medzi sedadlá.
Sme zatiaľ piati ale po týždni sa naša zostava rozširuje a na najbližší mesiac
ustaľuje na čísle šesť – 5 Krtkov(Peťo&Paľo Rebrošovci, Bolcňa, Ninja, Mišo)
a 1 koBra..[KrtKo – Krtíšsky ko.., KoBra – Ko.. Bratislavský]

Ešte v ten istý deň sa nám v kopci neďaleko dediny a lezenia podarí nájsť neobsadenú
jaskyňu, ktorá sa má stať našim domovom a útočiskom na najbližších pár týždňov.
Vyzerá v pohode, dokonca sa tam všetci aj ako-tak zmestíme a nerobíme si ani
starosti z dier v streche, však v Chorre neprší!
Prvé dni sa venujeme hlavne prechádzkam po okolí, kupujeme sprievodcu a zoznamujeme
sa s obyvateľstvom, div sa svetu, hlavne českého pôvodu. A konečne sa dostávame
aj k lezeniu. Pomaly sa rozliezame v ľahších cestách tak za 6a-6a+ (okolo 6+),
neskôr nás to už ale prestáva baviť, tak ideme na 6b-6b+(~7-/7), ktoré sú ale
takisto ľahké ako tie 6áčka a tak sme sa vrhli na 6céčka(~7+). Niekomu sa lezú
ťažšie, niekomu ľahšie(hlavne Mišovi, ktorý lezie tak 7a/7b (8/9-)). Tento klasifikačný
prechod nám trvá asi tak 3 týždne..

Zo života sa nám pomaly stáva totálny stereotyp.. Ráno vstaneš, naješ sa (máme
bohatý výber: vločky s mliekom/jogurtom, kakaové/lekvárové, sladké/bez chuti,
studené/teplé, a pod..), zaleješ to mätovým čajom a podľa počasia, nálady a
podobných faktorov sa rozhodneš, čo budeš robiť.. Na výber máš 2 veci – lezenie
alebo nič. No teda ak nepočítam piatky, kedy už väčšinou nebolo čo jesť.. návštevou
sme preto pravidelne poctievali 50 km vzdialenú Malagu alebo neďalekú Aloru,
kde sme mali možnosť dojsť do styku s takými vecami, ako mäso v šunkovej podobe,
bageta a normálny hajzel.. taký ten biely, ako máme aj doma. (podľa mňa ma sranie
v prírode svoje čaro tak týždeň); a aj zrkadlo.. ale do toho sme radšej po 3
týždňoch už nepozerali. No a ak sme sa nakoniec predsa len rozhodli pre lezenie,
to bolo obohatené asi o 10 keksíkov na osobu, ktoré sme večer zapíjali v miestnom
refugiu litrovým pivom. A ak sme sa ešte nebodaj dostali v použiteľnom stave
späť „domov“, navarili sme večeru, pričom výber bol takisto pestrý:
cestoviny s kečupom/syrom/tuniakom/olivami, fazuľa, šošovica..

Takto
to trvá 5 týždňov, až do dňa, kým sa Krtíšania nezbalia a neodídu domov.. teda
až na Ninju, ktorý sa stal mojim spoločníkom, spolulezcom, spolucestovateľom
až do konca. Neostali sme ale iba my dvaja, 2 dni pred odchodom KrtKov prichádza
Boris a Enko. Mladého Borisa väčšina z vás pozná a Ehnka asi tiež (to ten čo
robí v Treku a bol na silvestra v Tatroch s nami) Samozrejme, že Enko potvrdil
svoju povesť nosiča zlého počasia a tak najbližších 10 dní prší. Predpoklad,
že to naša strecha vydrží sa rozplýva tak po 10 minútach silnejšieho dažďa a
z našej „kuchyne“ sa postupne stáva kúpeľňa s tečúcou vodou. Noví
obyvatelia sú ešte plní nadšenia a tak sa snažia strechu počas dažďových prestávok
opraviť rôznymi spôsobmi. Ja s Ninjom iba stojím opodiaľ a nechápavo na nich
čumíme ako sa snažia o niečo nemožné, ale po chvíli nás zase zaženie dážď späť
do nory. Boris to nevydržal a tak, aj kvôli iným problémom doma, je už týždeň
po príchode do El Chorra vo svojej bratislavskej posteli..

Dažďové obdobie sa nám ale podarilo nejako prežiť.. A to hlavne vďaka knihám,
čo doniesli chalani a vďaka vreštibúdke, čo doniesli ešte Krtíšania.. Britney
Spears, Madonna, Anastasia a podobné „krásky“ sú tými najmilšími hlasmi,
aké sa dajú v diere počuť.. teda ak nepočítam Enkove „Čo je dnes na večeru?“
a Ninjove stále sa opakujúce „Neviem!“
Tak sa zas po 2 týždňoch chytáme skaly. Riešime aj problém s Enkom, ktorý ostal
sám a nemá s kým liezť (v trojke je to pomalé.. v lezení myslím!). Dohadzujeme
mu Poliaka Jaceka, Woitiecha, Wroclawa, Waršawu, či jak sa to vlastne volal..
Neskôr ich dopĺňa aj Mexičan Arthuro a tak vzniká neohrozitelná medzinárodná
trojica v Chorre – Poliak, Mexičan a Slovák..
S
Ninjom sa lezecky pomaly ustaľujeme na hranici 6c+ (~8-) a stále skúšame aj
nejaké 7áčka, ktoré nás ale stále nechcú pustiť. Najhoršie je to, že problém
nie je v sile, ale skôr v hlave.. (Farkyho slová).

Ani nevieme ako a už je polovica marca; Ušlo to strašne rýchlo, dokonca bez
nejakých väčších tragédií.. teda ak nepočítam udalosti ako napríklad Ninjove
zaspanie pri horiacej sviečke a následné vzplanutie jeho a jeho spacáku, ktoré
sa mu ale chvalabohu včas podarilo uhasiť, tak z toho vyviazol „iba“
s popálením 2 prstov; alebo slovenskú „vino tinto & chocolate“
akciu, o ktorej sa radšej rozpisovať nebudem; alebo to ako sme sa 2 dni prejedali
ovocia a zeleniny z kontajnera supermarketu, alebo návštevu známych Camino del
Rey, ktoré by si asi nikto, kto navštívi Chorro nemal nechať ujsť; alebo.. no
proste bolo toho dosť, už si to všetko ani nepamätám. Pätnásteho sme sa teda
s Ninjom zbalili, Enka nechali nejaké 3 dni u Ruda, Huga, Palca a Katky (Slovač
tam pobývajúca od Decembra), nasadli na večerný vlak do Barcelony, a druhý deň
sme už šaškovali v Siurane..

To
vám je také divné miesto tá Siroška. Ja vlastne ani neviem prečo. Síce tam neboli
žiadni ČechoSlováci, ale zato tam bolo mrtne anglicko hovoriacich individuií,
ktorým keď som povedal, že „we are from Slovakia“, tak sa usmiali,
zaoukejovali a zahladili sa radšej do blba, nech nevyzerajú tak, že ani netušia
o čom to hovorím. Chvalabohu som si už ale v Amerike zvykol, tak som to bral
s nadhľadom. Čo nám vadilo ale viac bolo to, že v Chorre sme sa aj týždeň nemuseli
umývať, niekedy aj dva (no dobre aj tri..) a nikomu to nevadilo, lebo sme sa
stratili v dave; dojdeme sem a tu všetci čistí, voňaví, značkovo odetí a pod..
a na nás čumia ako na houmlessov, čo sme vlastne aj boli.
Ako prvého človeka sme tam spoznali trochu prihriateho Nóra, ktorý teda okrem
toho že poškuľoval po našich aršlochoch, stále vyzvedal, či mu nemáme predať
nejakú tú „čokoládu“ a stále do nás hučal, že prečo nič nemáme, však
sme došli z Chorra.. Po štyroch dňoch sa chvalabohu zbalil a odišiel aj so svojou
„frajerkou“ preč, čo nám ušetrilo 20 éčiek za sprievodcu, ktorý mu
už na nič nebol a ktorého sme mu vymenili za nejaké tie tajné marocké zásoby..
A život šiel ďalej..
Po 10 dňoch začalo snežiť, snežilo až do večera, nasledujúce 3 dni bola kosa
jak sviňa a tak sereme na to, balíme, zmierujeme sa stým, že smrdíme, lebo sa
niet kde umyť, vlakom ideme skoro až na hranice, kde miesto neistej cesty kamiónom
volíme radšej istejšiu, aj keď trochu drahšiu, plneklimatizovanú variantu priamo
do Prahy, obohatenú o dvojnásobné vybaľovanie batohov na hraniciach.. (Darmo
sme im vysvetľovali, že žiadne drogy nemáme..)

A na záver nejaký ten výber polezeného:
El Chorro:
Simon Ha Perido 6c+/7a OS
Cosa de dos 6c OS
Amor Sandunguero 6c RP
Judea de frente Popular 6c+ 100m (6b+, 6c+, 6a+, 6a) OS
Zeppelin 6c+ 320m (4b, 6a, 5b, 6c, 6c+, 5c, 6b+, 3, 6b+, 3) OS
Ampthrax 5c 130m (3, 5c, 5c, 5c, 5c) istené sólo

Siurana:
Aiguamolls de merda 6c OS
Get Raggae 6c OS
Putuliken 6c RP

A okrem toho mrtne iných ciest od 6a-7b či už OS, RP, PP, zhora, zdola, sprava,
zľava a tak.

remo

Nejaké fotečky z akcie