Bábovka Chozé a Autorita Tomáš / Časť piata: Rande s pani Štáflovou

„Slnce i my zostupujeme nadol. Za nami Volia veža – pred chvíľou sme sa liepali
v jej teplých platniach. Skvostné lezenie! Paľo vraví, že takúto cestu treba
liezť výlučne vo sviatok, oholený a v nových šatách.“ (Bajo, Ivan.: Smiech na
lane. Sagarmatha, Bratislava 1992, str. 45)

Až ku mne dolieha smrad mojich ponožiek. Najprv som si mysle, že to je ta pokazená
živánska, ktorú po asi štyroch dňoch objavil Peťo hore na povale, ale teraz
mi je jasné, že sú to ponožky. Peťo, Marek a živánska už sú preč, ale zvyšok
bandy – Radúzik, Miki, Tomáš a samozrejme Hanka a ja so smradľavými ponožkami
(neskôr zisťujem, že smrdí v podstate všetko čo mám na sebe) kráčame dolu k
Žabím plesám, aby sme sa potom trepali zase hore k Volej veži. Je na ňu neskutočný
pohľad. Krásne platne padajúce strmo dole sa tajomne ligocú a už sa neviem dočkať
kedy sa dotknem vyhriatej žuly. Po chrbte mi tečie pot, už aj nohy sú po týždni
na Rysoch nejaké rozbité, ale oproti včerajšku mi to ubieha rýchlejšie. Ešte
prejsť povedľa krásneho malého plieska priamo pod Volovkou a za chvíľku stojíme
na rampe odkiaľ začína väčšina ciest. Nejakí Češi už lezú juhozápadné rebro.

Prechádzam sa s Radúzikom po rampe pod platňami Volovky a vytešujeme sa z utešeného
slnečného počasia – aký to rozdiel oproti predchádzajúcim dvom mrazivým dňom.
Už len severné steny štítov nemo dokazujú, že pred dvomi dňami bolo všetko olepené
ľadom a snehom. S obdivom hladím hore na Stanislawského cestu, a ešte s väčším
rešpektom na cestu Eštok-Janiga. Proste paráda – Volovka ukazuje svoju nádhernú
tvár.

Radúzik
sa medzitým už presunul aj so svojou bandou (Miki a Tomáš) k nástupu a za pár
minút fičí hore k prvému štandu. V duchu premýšľam, ktorú dĺžku pôjdem ja a
ktorú Hanka a v tom sa fotografujúca Hanka otočí ku mne a hovorí: „Že ma pustíš
ťahať? Vieš, moc som si zatiaľ nezaliezla…“ Cítim smútok v jej hlase (tak
ako to vedia len baby) a zrazu si uvedomujem, že Hanka ťahala len jednu dĺžku
na Žabom koňovi (ale zato tú najvýživnejšiu – mňam). Po včerajšej južnom rebre
som dostatočne namlsaný, tak súhlasím, ešte netušiac, že sa zmením na šerpu
a špeciálneho vyťahovača vklinencov. Bleskovo okopírujeme Radúzikov štand a
vysielam Hanku na špagáte hore. Tá si to hasí takým tempom, že na prvom štande
dobehne trojicu pred nami a tak musí štandovať na nejakých starých skobách vedľa
borhákového štandu (s tým, že sa to neskôr prehodí).
Prichádza môj čas. Ladným pohybom nahadzujem ruksak s našimi vecami na chrbát
a môj ochranný systém začína podozrivo pípať. Krásny červený tibetík na mojom
chrbte, sa zmenil na nejakú odpornú ťažkú zákernú sviňu, ktorá sa rozhodla,
že ma prekotí dozadu. Neveriacky ju (svinu) dávam dole a pre istotu nazerám
do vnútra, či mi tam nejaký vtipálek (tipoval som v takomto poradí: 1. vtipálek
– Radúzik, 2. vtipálek – Tomáš) neprihodil nejaké pekné žulové žulváky. Neprihodil
🙁 Sú tam len topánky, nejaká voda… dokopy nič, nechápem, asi si to len namýšľam,
že to je ťažké. Ťažko a s krochkaním dávam sviňu späť a začínam sa štverať hore.
Pri prvom istení som už spotený, ale je to nádhera. Žula je krásne vyhriata,
voňavá a drsná. Doliezam k ďalšiemu isteniu. Tentokrát je to vklinenec. Som
v nejakej podivnej pozícii, neviem sa poriadne postaviť, som rozčapený na skale
a snažím sa ho vytrhnúť smerom hore. Nejde ani o milimeter. Začínam si mrmlať
popod nos (neslušné slová – potichu). Postupne už kašlem na to, ako sa držím
a stojím a celú moju energiu a pozornosť vkladám do jediného Hankinho vklinenca.
Štuchám do neho žirafou, pľujem na neho, pchám tam postupne všetky prsty, mykám
lankom, každý pokus komentujem výstižnými slovami… Popritom sa ma Hanka snaží
obesiť do lana, tak na ňu kričím, nech neťahá, že sa snažím vytiahnuť vklinenec.
Už mám slušné bandasky a dych podivne rýchly a prerývaný. Potím sa ako kôň.
Hanka mi zhora radí, nech strčím do špáry prsty a tak nech ho uvolním. Kuknem
na špáru a na moje tlsté prsty a je mi jasné, že ich tam istotne nenarvem. Už
som tam predtým rval žirafu aj prsty v rôznych kombináciách (ktoré sa mi tam
ani náhodou nezmestili) a nič. Aj tak to zase skúšam (optimista). Nakoniec nasadzujem
techniku „ťahal dedko repku“, čelom sa opieram o stenu, obidvoma rukami ťahám
hore, očami gúľam, chroptím a mrlem si hlasnejšie, musí byť na mňa skvelý pohľad,
už mám pocit, že nadvihnem celú platňu podo mnou, keď zrazu fuuu a vklinenec
je vonku, skoro spadnem do lana, ale nakoniec som sa na poslednú chvíľku chytím
jednou rukou špáry predo mnou. Na dnes mám dosť. Sviňa na chrbte sa asi niečoho
nažrala, lebo je ešte ťažšia, prsty mám dooškierané, na chrbte mám asi slané
jazero… pozriem hore a odriekam krátku modlitbu za to, aby ďalšie istenie
nebol vklinenec.

Keď sa blížim k ďalšiemu isteniu – vklinencu, chytajú ma mrákoty. Našťastie
ide ľahko von. Doliezam k štandu. Chalani už sú niekde nad nami. Prehadzujeme
sa do borhákového štandu a Hanka začína liezť ďalšiu dĺžku. Hneď naľavo od štandu
je stará skoba s krúžkom a vedľa nej, ako sa neskôr ukáže, najťažšie miesto
cesty. Skala nepríjemne vytláča von, na ruky ani na nohy tam toho príliš veľa
nie je. Hanka chvíľku maturuje, ale nakoniec to s prehľadom dáva a lano mi už
potom plynulo mizne za rohom. O chvíľku počujem, že môžem ísť. Doplazím sa ku
skobe, chvíľku špekulujem ako sa dostať o kúsok vyššie, keďže ma nič inteligentné,
ani realizovateľné nenapadá (ak nepočítam, že rozmýšľam, že hodím batoh do Žabieho
plesa), chytám sa slučky v krúžku a vytiahnem sa kúsok vyššie, vycvaknem istenie
a fičím za Hankou (takže IV+, A0 🙂 ).

Na ďalšom štande rozprávam Hanke, ako som bojoval s vklinencom, Hanky sa ma
uľútostí (asi bol na mňa úbohý pohľad) a začne používať aj friendy (som jej
nevýslovne vďačný).
Záverečnú platňu si už vychutnávam. Musím si dávať pozor, aby mi netiekli slinky
(taká bola chutná) a už sme zrazu na mieste, ktoré poznám už zo včerajška (stretávajúci
bod pre južné rebro, Štaflovku a Stanislawského). Hodíme foto a ešte v pohode
dodrtíme tri dĺžky hore.
Tak ako včera zlaňujeme
dole. Skoby, ktoré boli na spodnom zlaňáku, vytĺkli dobráci pred nami (hodili
si slučku, ktorú zobrali z horného zľaňáku okolo „super“ zubu, ktorý vyzeral
veľmi zodpovedne), za čo sa im chcem aj touto cestu poďakovať: DIKI. Zmrdi…

Bol to nádherný týždeň na Rysoch. Istotne by som sa chcel poďakovať hlavne
Viktorovi a kolektívu na chate, ktorý sa o nás staral, ako keby sme boli ich
deti (flambované buchty, tak to už bola iná paráda), ale aj ľuďom, ktorý tam
boli spolu so mnou a mohol som s nimi podnikať skvelé dobrodružstvá.

chozé

---

Štáflovka
(V) 3 h.
V. Štáflová, K. Čabelka, J. Šabata 9. 7. 1935 Info AP VII/53, K 397
V ceste sú osadené borháky 4 st./7bh 2 postupové bh. V. Tatarka 2000
Pravou časťou steny. Vstup do steny je asi v polovici trávnatého pása pod juhozápadnou
stenou, medzi Stanislawského cestou a južným rebrom. Lámavou skalou asi 15 metrov
hore. Ďalej cez prvý previs vľavo a ďalej šikmou lávkou desať metrov na výhodný
balkónik. Z neho pod previs. Nad previs z pravej strany, potom ďalej vľavo hore
k veľkému voľnému bloku. Stále šikmo vľavo hore pod hlavné platne steny a ich
prostriedkom priamo hore až k hornej časti južného rebra. Odtiaľ kúsok vľavo
na uzlový bod steny a hrebeňom na vrchol.